100 Míľ Krajom Malých Karpát - The Black Knight (138 km / +4750 m)

24.08.2018 21:52

First detailed report by Tomáš Dovala :-)

Na začiatok musím povedať, že som 100MKMK tento rok nemal vôbec vo svojom pláne pretekov a august bol plánovaný skôr ako oddychový mesiac. Popravde ma táto akcia s dlhými traťami v Malých Karpatoch nejako nezaujala , keďže je to stále a pravidelné miesto mojich tréningov a nočné štarty veľmi neobľubujem. Prvá myšlienka zúčastniť sa ho vznikla vďaka Sebimu , ktorému som sa ponúkol ako pacer. Začal som viac študovať trasy a nakoniec som neodolal a na začiatku augusta som vykonal registráciu na trasu C: The Black Knight (138 km / +4750 m). Dĺžkovo zatiaľ to najdlhšie na čo som sa prihlásil a odbehol.

Príprava na pretek nebola nejako špeciálna. Posledný týždeň pred štartom som odbehol dva ľahšie behy na rozhýbanie a snažil som sa čo najviac spať každú noc, aby som sa vyhol na preteku kríze s únavou hneď v noci, s ktorou mám zlú skúsenosť z preteku štafiet na Štefánikovi, kde som vyslovene zaspával pri behu. Priznám sa , že dosť času som venoval aj štúdiu trasy, keďže som sa dosť obával blúdenia na neznámych častiach trasy a tkz. Slavove  lazošípky sa mi na Lazovke nejako často skrývali :-) a takto som sa chcel čo najviac vyhnúť kufrom. To sa mi ale nakoniec až tak nepodarilo ako sa neskôr dočítate. Sebi nakoniec svoju účasť týždeň pred pretekom odvolal pre bolesti v lýtkach, ktoré ho sprevádzali od choroby v Chorvátsku. Takže môj plán prebehnúť to s ním sa na poslednú chvíľu zmenil.

A je tu deň štartu , ktorý ešte trávim v práci povinnosťami , pre ktoré som si nemohol zobrať dovolenku. Až poobede si začínam uvedomovať, že vlastne dnes štartujem. Balenie a príprava výbavy s dvomi drop-bagmi trvá asi dve hodiny a zhruba o siedmej vyrážam do Chtelnice.  Tesne po ôsmej parkujem na mieste v Chtelnici. Je tu už odhadom zhruba dvadsiatka ľudí, ktorý buď balia veci alebo oddychujú v zázemí na karimatkách. Registrácia prebehne bez problémov , odovzdávam drop-bagy do Jahodníka a Smoleníc, čo je v konečnom dôsledku jeden drop-bag, keďže budú v rámci dňa prevezené z Jahodníka do Smoleníc. Pozdravím pár známych, skočím pár krát na WCko a o deviatej začne Slavov nezabudnuteľný a pre mňa zatiaľ aj najvtipnejší výklad trate.

Pár citátov:

1.  ,,Tak tento úsek to je úplný saigon zarastený, ale nebojte, má len 500 m.”
2.  ,,Kontroly sú umiestnené naozaj viditeľne, vždy v pravo alebo pred Vami na strome. [sekunda zamyslenia] No vlastne môžu byť aj vľavo.” :-))

Musím ale povedať, že výklad mi dosť ostal v pamäti a eliminoval ešte viac kufrov. O 21:45 Slavo zavelí a presúvame sa na štart rovno pred kolotoče v dedine, keďže v obci sa konali počas tohto víkendu hody.

Na štarte ešte absolvujeme spoločnú foto a po Slavovom výstrele vyrazíme rovno po pod kolotoče smerom na Výtok. Hneď zo začiatku bežím spolu s Vladom a celkovo sa vpredu beží dosť vysokým tempom, čo ma vzhľadom na dĺžku tratí dosť prekvapuje, ale ako neskôr zisťujem, plán mali všetci viac menej podobný. Potiahnuť čo najviac v noci, keďže na sobotu cez deň bol v predpovedi po pi.. hic. Po pár kilometroch asfaltu s miernym stúpaním prechádzame na lesnú širokú kamenistú cestu. Prebiehame okolo Výtoku a pripájame sa na žltú značku smerom na Komárovú, kde začínajú prvé stúpania a tak spomaľujeme do rýchleho kroku. Pred nami je stále viditeľná skupina asi štyroch bežcov, ktorých postupne dotiahneme niekde na modrej za Komárovou. V skupine je aj Braňo Žigo, ktorý beží 208 km trať a taktiež mi vysvetľuje , že ide nocou rýchlejšie, keďže sa cez deň budeme všetci opekať. V skupinke je aj Peter Mazán, ktorý je na mojej trati pre mňa favoritom. Pri najbližšom zbehu Peťo výraznejšie pridáva a tak sa vyberiem za ním s myšlienkou, že ma aspoň trochu potiahne. Ostatní zostávajú za nami.

S Peťom pribiehame ku Kontrole K2. Odlepíme nálepky, doplním cukry, soli a tekutiny a valím ďalej za Peťom po červenej smer Skálie. Po ceste ešte obiehame jedného bežca a po chvíli na Skáli točíme dole do Hradišťa pod Vrátnom, kde sa nachádza prvá občerstvovačka na cca 22 km, kde dorazíme v čase 00:09. Tu sa už nachádza aj prvý muž poradia od bratov Čechov Ondřej, ktorý ide na 208 km trati obdivuhodným tempom. Na občerstvovačke nás osobne očipuje Slavo.

Po doplnení tekutín do fliaš spolu s Ondřejom vyrážame ďalej a za nami hneď ide Peťo. Nasleduje miernejšie behateľné stúpanie po žltej značke. Ondřej pokračuje vo svojom vysokom tempe takže ho čoskoro strácam v tme pred sebou. Peťo ma postupne dotiahne a tak po pár kilometroch stúpania zbiehame spolu po žltej značke a prechádzame spoločne cez K4 na Suchánke a K5 niekde pred Rakovou, kde už bežíme zbeh po asfalte a pripájame sa na trasu Štefánika. Prechádzame cez hlavnú cestu mostom a prudko sa stáčame po červenej smerom na Bukovú kameňolom. My však asi po 500 m odbočujeme prudko vpravo hore na zelenú a tu začína Slavom nazvaný úsek saigon. Totálne zarastený chodník plodinami s tŕňmi, ktoré mojim kolenám uštedrili pár výborných škrabancov. Na tomto úseku mi Peťo odbieha a dotiahol sa na mňa ďalší Peter, Peter Matej, ktorý ako inak beží 208 km trať. Spolu prechádzame cez kontrolu K6 a lesnou cestou a lúkami prichádzame na modrú asfaltovú trasu až na druhú občerstvovačku v Rozbehoch, čo je cca na 40. km, kde dobiehame Petra Mazána.

Len čo doplním tekutiny do fliaš vyrážam pomaly ďalej a nechávam sa sebou Petra. Cez Rozbehy prechádzam viac menej chôdzou miernym stúpaním a za dedinou sa držím modrej značky. Prechádzam okolo veterných elektrární, za ktorými sa modrá stáča vľavo a po prebehu poliami sa točí do prava. Tu ma opäť dobieha Peter Mazán, ktorý na mňa niečo kričí, keďže som minul odbočku vpravo po modrej. Takže tu máme prvý aj keď len krátky kufor, pričom naspäť sa vraciam asi 100 m do kopca čo tiež nepoteší, aj keď to nie je žiadna katastrofa. Nasleduje prudké stúpanie na Hrubý Kamenec, ktoré mi dalo trochu zabrať a opäť strácam pred sebou Petra. Na vrchole Hrubého Kamenca sa nachádza kontrola K8. Trochu vyčerpaný z výstupu dopĺňam energiu gelom  a pridávam saltstick s kofeínom a pokračujem zbehom po modrej na v. n. Buková. Za ňou odbočujem vpravo po žltej a popri elektrických ohradách sa po chvíli dostávam opäť na červenú a začínam stúpať na Záruby. Tu vzhľadom na stúpanie, ktoré ma čaká dopĺňam energiu a tekutiny.

Výstup na Záruby bol celkom pohodový, pričom som si šiel svoje tempo s paličkami. Na hrebeni stretávam sedieť vedľa chodníka Ondřeja, ktorý vyzerá byť v poriadku, asi si len potreboval vydýchnuť. Pokračujem ďalej ku krížu, kde je priamo na ňom kontrola K9. Nasledoval prudký a mnou nie veľmi obľúbený zbeh po zelenej cez Čertov žľab. Začína postupne konečne svitať, v čom prichádzam na križovatku zelenej a modrej Nad Vlčiarňou, kde ešte v šere, ja laserom vypálenými očami pár rokov dozadu, nerozoznávam zelenú od modrej a valím dole po modrej prudkým zbehom až kým na mňa nekričí Ondřej , že idem zle po modrej. Zanadávam a v momente ako sa točím späť do kopca vyplaším vedľa mňa skupinku diviakov v kríkoch, takže mám kufor aj s malým infarktom. Vrátim sa naspäť na zelenú a pokračujem ďalej.

V Jahodníku doťahujem Ondřeja a viac menej spolu dobiehame za svitania na tretiu občerstvovačku v jednej z chát. Tu už sa nachádza Peťo Mazán a Martin Matej. Vyberám svoj dropbag, prezliekam sa do suchého trička, keďže som úplné mokrý. Doplním z dropbagu gély a vypijem svoju umelú “vesmírnu” stravu. Po doplnení tekutin do camelbaku a fliaš pokračujem ďalej po žltej smerom na Čiernu skalu. Tesne pred mojim odchodom dorážajú na občerstvovačku ďalší bežci samozrejme všetci idú 208 km trať. Začínam premýšlať, že asi niečo robím zle. V prudkom stúpaní na Čiernu skalu ma rýchlym tempom predbieha Peter Gemeran, ktorého rýchlo strácam. Pod Čiernou skalou prichádzam na kontrolu K11, kde doplním energiu a soli a pokračujem ďalej až na hrebeň a začínam zbiehať dole smerom na Plavecký Mikuláš. Samozrejme na križovatke s červenou ako inak “logicky” bežím ďalej vpravo po červenej na čo ma ale už po 100 - 200 m upozorní už zapnutá navigácia na hodinkách - Off route. S nadšením a úsmevom v tvári sa vraciam späť na žltú, kde sa ku mne pripája Martin Kerekeš, ktorý ako inak beží najdlhšiu trať. Spolu bežíme ďalej cez kontrolu K12 a zbiehame do Plaveckého Mikuláša, ktorým v podstate celým prebehneme po žltej, až prídeme na odbočku na zelenú hore na Jeleniu Horu. Martina v stúpaní postupne strácam. Ja sa ale počas preteku po prvý krát pristavím, keďže výhľad na Plavecký hrad a samotná Jelenia hora je jedno z najkrajších miest v Karpatoch. Doteraz som o ňom ani len nepočul, môžem len doporučiť.

Pokračujem ďalej po zelenej na Javorinku. Chodník vedie cez lúky a je zarastený vysokou trávou a pŕhľavou , čo je v kombinácii už s dosť silným slnkom pre mňa nebehateľné, takže to celé dávam rýchlo-krokom , až kým neprídem do lesa ku kontrole K13. Dopĺňam energiu a ostatné a pokračujem ďalej na Kubašovú a nasleduje krátky úsek po červenej na Amonovu lúku a odtiaľ začína modrá do Plaveckého podhradia. Začína mi dochádzať voda a jemne škvŕkať v bruchu. Pomaly bežím po modrej tešiac sa na občerstvovačku v Plaveckom Podhradí. Pred sebou vidím Martina Kerekeša a niekde pri Báborskej ma predbieha Martin Šibík. Nasleduje kontrola K14 a konečne dorazím do Plaveckého Podhradia, pričom som už bez vody a neviem sa dočkať občerstvovačky.

V Plaveckom Podhradí aj napriek môjmu ležérnemu tempu dobieham obidvoch Martinov a viac menej spoločne dokráčame cez dedinu na OS4 v rodinnom dome na konci dediny, pred ktorým nás už očakáva Slavo. Podľa plánu by som mal byť na 74,5 km no hodinky mi už ukazujú 80 km. Dopĺňam tekutiny do seba, fliaš a camelbaku, keďže nasleduje 30 km na ďalšiu občerstvovačku v Smoleniciach. Slavo ma trochu ukľudní informáciou, že tesne za Sklenou hutou sa nachádza určite funkčný prameň. Poučenie do budúcnosti lepšie naštudovať pramene po ceste vzhľadom na horúce počasie. Šupnem do seba “vesmírnu” stravu, dojedám polievku a vyrážam ďalej smer Vápenná. Martin Kerekeš a Peter Mazán ostávajú ešte oddychovať. Stúpanie na  Vápennú je aj napriek tieňu už pekelné, pot zo mňa leje potokom, ale nejako to vykráčam hore, pričom ma pod vrcholom predbehne ešte Martin Kerekeš, s ktorým sa nakoniec na vrchole pri kontrole rozlučím, keďže tu sa moja trasa C oddeľuje od A a B.

Hrebeň Vápennej po Mesačnú lúku je pre mňa vďaka zarastenému chodníku, skalám a silnému úpeku absolutne nebehateľný. Tu sa predo mňa v tom momente dostáva neznámy človiečik , ktorý ako sa neskôr dozvedám stane aj víťazom trasy C. Tak išiel, že som si ani nestihol všimnúť, čo mal na sebe. Naozaj klobúk dole v tom teple. A toto bol moment, od ktorého som už nikoho zo zúčastnených na trase počas nasledujúcich 10 hod a 40 minút nestretol. Vedel som, že som na treťom mieste tak som sa rozhodol, že sa to pokúsim udržať. A hneď na to, na Mesačnej lúke, s úsmevom na tvári odbočím do ľava na červenú na miesto zelenej vpravo. Valím dole kopcom ako besný až kým po asi 1 km nepozriem na hodinky a už bez úsmevu zisťujem, že tu máme zatiaľ top kufor preteku. Vypustím pár ľúbozvučných slov a vraciam sa späť.

Najbližších pár km po zelenej cez Sklený vrch a Sklenú hutu ide bez problémov, až dobieham asi 500 m za Sklenou hutou k prameňu vľavo od cesty. Voda bola fantastická, oblieval som sa tam ako malé decko, aj rodinka na bicykloch mala zo mňa zážitok. Po vyjašení sa v prameni som pokračoval po žltej na Zabité, bola to široká kamenistá cesta. V príjemnom tempe dobieham na Zabité, kde sa trasa prudko stáčala vľavo hore po modrej značke. Tu si všímam ďalší prameň, ale keďže mám dosť vody a stojí pri ňom rad dôchodcov ako pri pokladni v supermarkete, tak  pokračujem ďalej. Po krátkom stúpaní asfaltkou sa modrá stáča vpravo do lesa. Po asi 2 km pribieham ku kontrole K-C Pod Klokočinou. Ako takmer na každej kontrole aj tu sa rozhodnem vykonať potrebu čo je znakom ako tak dostatočného príjmu tekutín. V tom za mnou zbadám dvoch bežcov, ktorý si idú ako nič. Rýchlo schovám vercajk a pokračujem ďalej ako splašený. Asi po dvoch kilometroch ma doťahujú a ja zisťujem, že sú to len dvaja trénujúci pánkovia, ktorí ani len neodzdravili. Spomaľujem na svoje ležérne tempo, teplo proste nepustí.

Pomaly pokračujem ďalej po ceste vyslovene vypečenou dostatočne sponzorom z hora. Do budúcnosti musím zvážiť inú farbu kompresných návlekov na lýtka ako čiernu, keďže na takomto slnku mám pocit, ako keby som stál chrbtom rovno pri otvorenom ohni. Pribieham na Orešanské sedlo, kde sa nachádza kontrola K24 a následne pokračujem zbehom do dediny dosť rozbitou cestou a samozrejme ku konci fajnovo širokou vďaka veľmi zhovievavej ťažbe dreva slovenských lesníkov, a tak sa môžem fajnovo grilovať ďalej, naozaj už len grilovacie korenie chýbalo. Na začiatku Majdanu mi pri pomyslení na chladené pivo a colu slinka vybieha, teda aspoň by bola, keby som mal aspoň 1% vlhkosti v ústach. Prebieham dedinou až vybieham na hlavnú cestu , kde v tom zbadám vľavo takú vyvýšenú terasu. Vybieham hore prudkými schodmi ako keby som ani nemal za sebou pomaly 100 km. V podniku nikto, čašník na mňa pozerá ako na debila alebo celebritu, no nechajme to tak. Objednávam si radlera a colu. Musím povedať, že asi najlepší radler  a cola v mojom živote.

Pri platení hodím reč s čašníkom s vysvetlením o čo sa jedná a pokračujem ďalej na Lošonec. Prebeh Lošoncom a lúkami pred ním bol miestom, kde som radler a colu hneď po 2 km vypotil. Mal som tu pocit z toho sálavého tepla, ako keby som bežal po žeravej láve. Začínam pociťovať nejaké tie mozole plus dosť cítim slabiny, ktoré asi dostali zabrať od prepotených a silným slnkom už preschnutých šortiek, ktoré sa v tomto po pi.. hice zmenili na niektorých miestach na šmirgel. Snažím sa na to nemyslieť a myslím už iba na občerstvovačku v Smoleniciach. V Jahodníku prechádzam zo žltej na zelenú a pokračujem ďalej až k Smolenickému zámku. Išlo to dosť pomaly ale vidina občerstvovačky ma ťahá ďalej aj keď som už bez vody. Pribieham konečne k Smolenickému zámku a zbieham dole. Samozrejme na debila podla GPS navigácie po asfaltke. Šak načo by som si to skrátil cez lúku dole. Ale nevadí, pribieham na hlavnú cestu a pokračujem vľavo. No len zrazu stojím pred tabuľou koniec Smoleníc a občerstvovačka nikde. Volám Slavovi, ledva už od sucha v ústach rozprávam, že WTF Slavo. On ma ukludňuje a zároveň aj zabíja informáciou, že je to ešte ďalej až skoro v Trstíne. Že vraj pohoda, tak za 15-20 minút si tu. :-)) Tak si šupnem poklus popri hlavnej ceste, slniečko svieti, vzduch predo mnou sa krásne mihá nad cestou, až sa konečne dostávam na odbočku ku OS6 smerom na železničnú stanicu. Rodinný dom s ňou aj tak miniem, keďže K na jej finálne označenie je niekde na strome vpravo. A tak opäť volám Slavovi už od železničnej stanice, že kde to vlastne je. Našťastie som sa vrátil späť asi len 100 m. Slavo skonštatoval, že to K-čko na tom strome asi nevidno :-)), je to klasik.

Nálada na občerstvovačke výborná, zhadzujem ruksak, beriem dropbag, opäť prezliekam tričko, namiešam a vypijem “vesmírnu stravu”. Prijímam ponuku na grilované kuriatko, šak dnes ho možno aj na slnku pripravili na prírodno. Skočím sa opláchnuť na Wcko, pokúsim sa dojesť kura ale proste to do mňa nešlo, za čo sa obsluhe ospravedlňujem a oni, že v pohode ten ohlodaný kúsok dajú aj tak tomu za mnou , veď nebudú predsa plytvať jedlom takto :-)) (bonznem, že to povedal ten v tom tričku NTS 2017). Ďakovačka a vyrážam ďalej smer Výtok.

Trasa pokračuje cez Trstín, v ktorom zatáčam popri hlavnej ceste smer Naháč. Za Trstínom asi 500 m odbočujem doľava na poľnú cestu. Ďalej trasa pokračovala vpravo krajom lesa popri poli, kde som musel prvýkrát dnes odskočiť do kríčkov. Prechádzam postupne lesom, kde sa nachádza kontrola K26. Po chvíli vychádzam na pole, ktorým sa po 2 km konečne dostávam do Naháča. Musím konštatovať, že úsek od OS6 po Naháč bol jednoznačne jeden nie veľmi pekný úsek horúceho asfaltu, prašných poľných ciest a zabudnutých lesných chodníkov, plných rojov otravných bzučiacich mušiek, ktorý som vzhľadom na neskutočné teplo podstate len odkráčal a aj napriek tomu zo mňa lial pot ako z krhly. Mozole a odreniny začínam cítiť čím ďalej viac. A zisťujem, že som si zabudol doplniť z drop-bagu gély v Smoleniciach a do cieľa mi tak zostávajú už iba tri, čo je asi polovica z toho čo by som minimálne potreboval. A tak mi neostáva nič iné iba sa spoliehať na doplnenie kofoly alebo coly na samoobslužnej občerstvovačke na Katarínke, čím by som nahradil chýbajúce gély. Modrá značka z Naháča po Katarínku viedla veľmi príjemným lesným a zrejme dobre udržiavaným chodníčkom v tieni, kde sa snažím konečne pobehnúť a tak si udržať aktuálnu pozíciu. Ku zrúcanine vedie modrá prudkým stúpaním, ktoré mi naozaj dáva zabrať, ale vidina čerstvej vody a kofoly ma ženie hore.

Hore asi 10 minút chodím okolo zrúcaniny, ale zúfalo potrebnú občerstvovačku nikde neviem nájsť. Volám Slavovi, ale ten je asi bez signálu, tak volám na občerstvovačku v Smoleniciach, kde mi prisľúbia , že idú hneď zistiť polohu občerstvovačky. Zmierený s tým, že do Dobrej Vody budem musieť dôjsť ani nie s pol litrom vody, pokračujem ďalej po modrej. Asi 200 m za zrúcaninou narážam na ďalší rázcestník s kontrolou K27 a pod ním vytúžené zásoby. Dopĺňam vodu a kofolu, v taške nachádzam aj hroznový cukor, ktorým nahradím zabudnuté gély a pokračujem dole po modrej do Dobrej Vody.

V Dobrej Vode míňam odbočku na zelenú a pribieham až k rázcestníku v dedine. Tak toto bol  naštastie už posledný kufor. Po zorientovaní sa vraciam späť a po zelenej vychádzam kamenistou cestou von z dediny. Cesta pokračuje ďalej hore, dole až vchádzam po 3 km do lesa a po je 1 km sa dostávam konečne k poslednej občerstvovačke na mojej trase - Výtok. Dopĺňam vodu do fliaš a dozvedám sa, že za mnou tak hodinu dve nikto nie je, čo ma celkom prekvapilo. A pri informácii, že do cieľa je to ešte tak 9,5 km a nie 5 km ako je itinerári, sa teda veľmi nepoteším, ale mal by som to aj tak stihnúť ešte za svetla. Pokračujem ďalej miernym stúpaním po mkmk značkách na stromoch, prechádzam cez poslednú kontrolu K28. Pokračujem ďalej až sa pripájam na červenú značku. Vedel som, že po asi cca 2 km sa potrebujem odpojiť z červenej na posledný krátky zbeh už do Chtelnice. Snažím sa držať hlavu hore kôli sledovaniu MKMK značiek, čo sa mi celkom darí. Bolí ma už každý krok a tento posledný úsek sa mi zdá nekonečný.

Konečne sa dostávam na zbeh do Chtelnice a po cca 500 m sa konečne dostávam na asfaltku do dediny. Nasleduje asi posledných 1,5 km do cieľa cez dedinu, pričom posledné stúpanie k cielu už iba dokráčam. Prichádzam do cieľa, kde v bolesti zdolávam asi deväť schodov do jedálne a mierim sa odčipovať. Príchod o 20:39:59 hod. v celkovom čase 22:39:59 znamenal tretie miesto na trase C. Celkovo mi hodiny namerali 152 km, pričom 4 km bola chyba GPS, 3-4 km blúdenie. Celkovo mi to reálne vychádza na 145 km. V cieli sa dozvedám, že sprchy ništ a tak vykonám hygienu v umývadle a vydávam sa smer BA. Cestou sa ešte zastavujem v Smoleniciach po dropbag. Ten síce medzičasom previezli do Chtelnice, ale tak dostávam čaj a kávu, kým sa nevráti späť a ja konečne môžem vyraziť smer sprcha a posteľ.

Môžem len povedať, že to bolo zatiaľ to najťažšie čo som kedy bežal. Aj napriek dobrému výsledku si myslím, že ostanem radšej pri tratiach niekde do 110 km a hlavne so štartom ráno. Naozaj posledných 20 -30 km už bolo pre mňa nekonečných a aj výrazne bolestivých. Aj napriek tomuto musím ale povedať, že čo sa týka atmosféry, tak tá tu bola nezameniteľná a asi najlepšia zo všetkých ultratrailov, ktoré som kedy bežal.  Asi to vystihuje najlepšie Slavova veta: ,,Toto nie je pretek ale podujatie”.

Na záver ďakujem Slavovi, všetkým organizátorom a dobrovoľníkom,  bez ktorých by 100mkmk nebolo takým výborným podujatím akým je.

PS: Budúci rok sa hlásim na značenie trasy

V Bratislave 24.8.2018
Tomáš Dovala

Foto: Pete Green, Radovan Harach, Miriam Polkorábová