100 miles of Istria alebo Back in the Race

24.04.2015 05:52

Ladislav Halász

Všetko má svoj čas, aj myšlienka odbehnúť 100 míľ musela dozrieť, najprv v hlave a potom aj v nohách. Hlava mala jasné kritériá:

nové prostredie (takže žiadne Karpaty..:-),
teplo (žiaden sneh a ľad...:-);
behavý terén (žiadne reťaze, stupačky....:-)
tak do 200 účastníkov, žiadna masovka

A keďže nohám to bolo jedno, moja voľba padla na 100 miles of Istria s dĺžkou 173 km a prevýšením 7002 m.

Do Umagu vyrážame s Danom a Jarom v piatok skoro ráno, Martin pre bolesť v kolene musel svoju účasť zrušiť.

Registráciu stíhame ešte pred obednou prestávkou, snáď prvý krát zažijem, že organizátori kontrolujú povinnú výbavu. Zvyknutý na školské telocvične a športové haly som však trochu sklamaný zo zázemia tohto podujatia. K dispozícii je síce veľký party stan, ktorý je ale z väčšej časti obsadený rôznymi firmami prezentujúcimi svoj tovar. Máme však šťastie a nájdeme si miesto vedľa lukostreleckého oddielu, navyše si ešte ukoristíme aj stoličky, takže máme hotový luxus.

Dopĺňam energiu z domácich zásob, na výber mám ryžu alebo cestoviny, volím kombináciu oboch. Samotnú prípravu na beh mám tento krát plne pod kontrolou, už doma som si pripravil balíčky: veci na seba, veci do batohu: povinná výbava, gély, tyčinky a najväčšiu bombu Vitargo, zmes cukrov na rýchle dopĺňanie energie, časť si zarobím do fliaš a časť si dávam do batohu, aby som si ho mohol zarábať aj počas behu. Až sa divím, ako ide všetko zatiaľ hladko, žiaden stres, som úplne v pohode.

Nasleduje presun autobusom do Labinu, kde je štart. Vyše hodinovú cestu radšej prespím, aby som sa nemusel pozerať na tie ťažké mračná na oblohe a na hory zahaľujúce sa do hustej hmly...

V Labine sa stretávame s pozitívne naladeným Petrom a Máriom a celá česko-slovenská výprava dávame spoločné foto, 4 x RaceUltra 270, 2 x TrailRoc255 z 12-ich, slušné zastúpenie Inov-8 :-) . Peter nás povzbudí informáciou, že v noci bude v horách okolo nuly a môžeme čakať aj dážď...

Atmosféra pred štartom je naplnená rockovou hudbou a adrenalínom, presne o 19h00 sa takmer 200 bežcov vydáva na svoju 100 míľovú tortúru. Začíname klesaním z Labinu k moru, had bežcov sa drží ešte spolu a je to viac chôdza ako beh. Až v Rabacu na promenáde sa konečne môžem rozbehnúť a bežať svojím tempom, počasie je zatiaľ príjemné bez dažďa. Strácam Dana aj Jara a v podstate až do konca bežím stále sám.

Od mora začínam pozvoľne stúpať zhruba do výšky 400 m n.m, väčšinu trasy bežím, upíjam si Vitargo a zapínam čelovku. Na konci prudkého stúpania pred kontrolou Plomin (18 km) povzbudzujú ľudia, chcem ich potešiť, tak si ten kopec s úsmevom vybieham. Prvá občerstvovačka tak, ako aj všetky ostatné, je bohatá so širokým výberom, každý nájde to čo potrebuje, ovocie, pečivo, slané, sladké, salám... Ja si dávam len kúsok banánu, mám predsa svoj vlastný zdroj energie.

Nasleduje pád na výšku 200 m a potom už začína v podstate súvislé stúpanie na najvyššie miesto trasy Vojak (1389 m n.m.). Terén je väčšinou skalnatý, od výšky zhruba 600 m sa drží hmla, ktorá sťažuje orientáciu. Napriek tomu, musím oceniť dokonalé značenie trasy, je takmer nemožné zablúdiť. Červené zástavky s reflexnými stužkami sú každých 50 m, celkovo je ich na trati viac ako 7000.

GPS mi bolo úplne zbytočné a pravdupovediac, ani som ho nezapínal. V podstate nebyť kontroly ani neviem, že som na vrchole Vojaka, kvôli hmle a tme vidím tak asi meter pred seba a hlavu mám stále sklonenú, aby som nezakopol o skalu alebo kameň. Pri zbehoch nemám odvahu to rozbehnúť naplno, aj keď len smoklí, kamene sú šmykľavé a musím dopadať na prednú časť chodidla. Akonáhle nato zabudnem a dopadnem na pätu, tak sa šmyknem. Pár bežcov s menej vyvinutým pudom sebazáchovy alebo s nižšou hypotékou na krku ma predbieha, ale nenechám sa tým znervózniť, sme len za 50 kilometrom a do cieľa sa toho ešte veľa zmení.

O štvrtej ráno dobieham na občerstvovačku v Brgudaci, do fliaš si zarábam Vitargo, zhltnem figy s banánom a aj keď v stane je príjemne, dlho sa nezdržujem, nechcem vychladnúť a radšej pokračujem smer Orljak. Je ešte stále tma a z ostaných bežcov poznám len Lászla Bartu a Pavla Škabrahu, raz ma predbehne jeden, potom druhý, potom zas ja ich a tak nejako ubiehajú kilometre...

Pri klesaní z Orljaka ale začínam cítiť nepríjemné bolesti v žalúdku, objavili sa už zhruba na 30. kilometri, ale to som ešte v pohode rozbehal - dúfam, že rovnako ustúpia aj teraz. Dúfam márne, dostávam sa do krásne behatelného terénu ale ja nie som schopný bežať, musím prejsť do chôdze a postupne ma začínajú predbiehať všetci, ktorým som pri výstupe na Orljak ukázal chrbát. Moja morálka upadá, už to nie je ani rýchla chôdza len akési potácanie s paličkami... Bolesť v žalúdku sa stupňuje, ak sa jej chcem zbaviť, nič iné ako si vložiť dva prsty do krku mi nenapadne...grrr... ešteže ma všetci predbehli a nikto nepočuje tie zvuky....cítim grepovú príchuť Vitarga. Rozmýšľam, či tie bolesti nespôsobil práve tento prípravok, priznám sa, pred Istriou som si ho na sebe vôbec neodskúšal, v duchu na seba nadávam aký som sprostý, že nové veci testujem na stomíľovom závode. Stále sa však neviem odraziť od dna, a celé to zaklincujú tri dievčatá, ktoré ma predbiehajú a pri behu sa ešte veselo rozprávajú... Pozriem sa do mapy, vidím, že mám pred sebou približne dvestometrové stúpanie na Gomilu, to nedám...takto prázdny som ešte nikdy nebol. Nohy by aj vládali ale tá hlava...“ty chcípaček, tu si sadni na kameň a poplač si nad sebou, ty si chcel prebehnúť 100 miľ? Ty môžeš tak akurát chodiť venčiť Britu na pole, po 70 kilometroch odpadneš ako kabela...“ O.K. tak si teda sadnem na kameň ale neplačem, reálne zhodnotím, že dnes na to nemám, aj to sa stáva, moja prvá nedokončená stovka...Mám ešte zhruba 20 km do Buzetu, kde je záchytný tábor, nejako sa tam premotkám a tam to vzdám. Vytiahnem z batohu raw čokoládu, pomaly si ju vychutnávam, aspoň jeden pozitívny impulz. Začína vychádzať slnko, síce ho len tuším cez oblaky ale to je už druhý pozitívny impulz. „Vstávaj chcípaček lebo tu chytíš vlka“, tak sa teda dvíham, beriem paličky a začínam stúpať. V hlave sa zase ozve ten hlas, „a prečo vlastne nebežíš?“

- „lebo je to do kopca!“,

- „ty chcípaček!“

- „tak dobre, ty hlava jedna!“

Nechám sa vyprovokovať a rozbieham sa, a ono to beží...:-) Nechápem to, je to také ľahké, ja znovu bežím, postupne predbieham všetkých čo ma dali dole. Ja viem, je to nešportové, ale z každého, koho predbehnem, odčerpám trochu energie, ktorá ma nakopne. Tak toto je ten Back in the Race :-)

Na občerstvovačku v Trsteniku dobieham o 7h36, László už je preč a Pavel práve odchádza. Zbavím sa všetkého Vitarga, do fliaš naberám čistú vodu, poriadne sa najem - lekvár, salám, všetko jedno :-)

Znovu stúpam do výšky 1000 m n.m. stále bežím, necítim žiadnu únavu, na vrchole už vidím Pavlov chrbát, je to magnet :-) . V klesaní do Buzetu ma Pavel púšťa pred seba. Po 900-metrovom klesaní po kameňoch, kamienkoch a štrku som konečne v Buzete. Chodidlá ma trochu pália, ale po takmer 15-hodinovom behu po kameňoch sa niet čomu diviť. Na občerstvovačke sa cítim ako reprezentant, Peter Cisár ma obskakuje, donesie polievku, nápoje, kávu a ako nášup si dám ešte rezeň...skutočne ďakujem Peter.

Myšlienka na odstúpenie v Buzete ostáva už len ako nepríjemná spomienka. V hlave mi rezonujú povzbudivé Petrove slová „o jedenástej začne pršať a o piatej prestane, padne asi 10 mm zrážok“. Moc sa mi tomu nechce veriť, je síce zamračené, ale na dážď to nevyzerá.

Je jedenásť hodín, začína pršať.... rýchlo si dávam vetrovku, o 15 minút som však mokrý zvnútra aj zvonku. Cesta sa mení na potok, najprv sa snažím hľadať si cestu mimo prúdu vody, potom je to už zbytočné, som mokrý zvrchu, zospodu, skrátka celý. Na trase je niekoľko potokov v ktorých sú kamene na ich prebrodenie, hladina však stúpla, takže je úplne jedno či bežím cez potok alebo po kameňoch. Výhodou je, že zima ma núti stále bežať. Čo ma spomaľuje je bahno, ktoré začína byť všade, niekde plytšie, niekde po členky, mazľavá červená hmota....na jednom mieste sa zmení na bielu keramickú hlinu, do ktorej zapadám snáď až po kolená... Nič iné ako refrén „It´s raining Men! Hallelujah“ mi nenapadá a stále sa mi to točí v hlave, až kým napoludnie nedobehnem do najmenšieho mesta Hum na 100. kilometri.

V Hume prvýkrát registrujem talianskeho bežca Tommasa de Mottoniho, s ním sa budem míňať ďalších 70 kilometrov. Trasa vedie veľmi pekným, kopcovitým terénom, väčšina kontrolných bodov je na kopčekoch s nadmorskou výškou okolo 400 m n. m. Dážď sa mení už len na občasné prehánky, cesty však stále ostávajú rozbahnené, v takých úsekoch prechádzam do chôdze a práve vtedy ma Tommaso zvykne predbehnúť ukazujúc mi ako sa má behať v blate.

Na jednom zo stúpaní dobieham konečne aj Lászla, pozdravíme sa, povzbudíme navzájom úsmevom a bežím za Tommasom. S Lászlom sa ešte naposledy stretnem na snáď najkrajšej občerstvovačke na trase v mestečku Motovun (130 km).

Od tohto miesta je trasa spoločná aj pre trasu 110 km. Kým doteraz boli cesty len rozbahnené ďalej sú to už skutočné „prasečí stezky“ , nechápem ako sa niekto na nich dokáže udržať bez paličiek. O piatej prestalo pršať úplne, táto časť trasy sa mi veľmi páči, je to behavý terén, cestičky vedú cez opustené kamenné samoty s romantickými výhľadmi do dolín a na horské dedinky. Na občerstvovačke v Oprtaji (139 km) sme spolu s Tommasom, stále v dobrej nálade. Keďže ja sa s ním moc nerozprávam, vynahradzuje si to na občerstvovačkách s dobrovoľníčkami. Pozerám do mapy - mám pred sebou už len posledné stúpanie a potom stále dole až do Umagu, zdá sa mi to až moc jednoduché... Dosiahnuť vrchol poslednej štvorstovky je nekonečné, ale poskytuje neskutočný výhľad na dolinu, kde niekde v diaľke svietia svetlá Umagu. Na chvíľu sa s Tommasom zastavujeme a kocháme sa ako posledné lúče slnka kĺžu po vežičke kostola.

Znovu nasadzujem čelovku, ako prestalo pršať, vlhkosť z tenisiek sa vytratila, a bahno sa začína transformovať na prach. Teraz konečne cítim, kam až všade sa mi bahno dostalo, najhoršie je to samozrejme v ponožkách. Čím sú suchšie, tým viac začínajú mať formu šmirglu, každý dopad na chodidlo je bolestivý. Tommasa si udržujem tak 100 metrov pred sebou. Do Buje (160 km) dobiehame spoločne krátko po desiatej večer a spoločne aj odchádzame, ostáva posledných 12 km. Aj Tomassovi už zmizol úsmev na perách, napriek tomu, že terén je krásne behavý ani ja ani on už nemôžeme bežať. Má rovnaké problémy ako ja, kráľovstvo za nejaký potok, v ktorom by sme si mohli namočiť nohy, ale žiaden tu nie je. Nalejem si aspoň vodu z fľaše do topánok, tá úľava, aspoň na chvíľu to pomôže. Posledná kontrola, posledných 5 kilometrov. Idem vpredu rýchlou chôdzou, Tomasso za mnou, sledujem lúč jeho čelovky, nechcem aby príliš zaostal, má toho plné zuby a chcem aby sme do cieľa prišli spoločne. Svetlá Umagu sa nie a nie priblížiť, trvá to nekonečne dlho. Trasu, ktorú dám normálne za hodku, mi teraz trvá takmer dve a pol hodiny...

Konečne vstupujeme do Umagu, presviedčam Tomassa, že sme bežci a do cieľa musíme dobehnúť, posiela ma samého, že on už bežať nemôže, nenechám sa odradiť a nakoniec sa rozbehne. Oboch nás bolí každý krok, ale bežíme a keď bežíme, tak žijeme :-) .

Vôňa a šum mora, posledné metre...pár tlieskajúcich fanúšikov a cieľ....je 44 minút po polnoci a s Tomassom si podávame ruky, mám za sebou svoju prvú stomíľovku. Čo na záver: „Non, je ne regrette rien...“

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.