Ako nás zdolali Slanské vrchy
Michal Harach
Beh na trase z Ruskej Novej Vsi na úpätí Slanských vrchov po červenej až do Slanca.
Trasa Ruská Nová Ves - Zbojnícky hrad (Soľnohrad) - chata Sova - chata Fricka - Javornícka poľana - Hanušovské sedlo - Čierna hora - sedlo Červená mláka - Hermanovské sedlo - Pod Šimonkou - Grimov Laz - Za Dubníkom - Laš - Ordanky - Menší vrch - Makovica - Vyžník - Herlianske sedlo - Mošník - Lazy – Pod Pecami - Dargovský priesmyk - Maliniak - Okrúhly vrch - Zvernica Črepník - Remeta horáreň - Slančík výhybňa - Slanec ... dĺžka 69 km, celkové stúpanie 2.440+, klesanie 2.530-
Slanské vrchy sú taká moja „osina v zadku“ - nedajú mi pokoj už niekoľko rokov. Okrem toho, že sú nádherné, plné krásnych miest a zveri, mi učarovali aj svojim „odľudstvom“. Skrátka - človeka tam veľmi nestretneš.
No a ako patriot každým kúskom vzdelávam rodinu (bratranci Jozef Dodo Miškovič, Martin Miškovič a aj sesternica Veronika Miškovičová by vedeli hovoriť)...no a teraz prišiel rad na bežeckých aj mne srdcu blízkych kamarátov a kolegov z blízkeho okolia. Skrátka, myšlienka na prebeh Slaňákov prakticky od Prešova až po hraničný kameň na slovensko-maďarskej hranice neďaleko Veľkého Miliča skočila s uvoľňovaním opatrení opätovne do hlavy a zavŕtala sa hlboko do šedej kôry mozgovej.
Prvý prišiel na ranu „logistik šickych logistikoch“ Michal Novák, ktorý je naozaj že Support a na ktorého podporu sa môžem vždy 1000% spoľahnúť. Po jeho súhlase a dohode predbežného termínu na „prvního máje“ s rezervou o týždeň neskôr ostávalo len čakať, či nejaká ryba skočí na návnadu. Jeden tip by bol. A nesklamal. Jana Krajná skočila po tomto háčiku ako šťuka a bola ulovená. Mišov tip bol „do hodiny sa ozve“ a trvalo to možno 17 minút. :-)
Ešte jedno plánovacie pivko, dohoda detailov, kto, kedy, ako a kde a môžeme vyraziť... Predpovede sú pomerne priaznivé, pravdepodobnosť dažďa nízka, vietor takmer nulový, teploty príjemné bežecké, takže ideál? Neskôr sa presvedčíme, že áno, počasie bolo ideál, ale...niektoré iné veci ani nie.
Zobudím sa na budík, či ako väčšinou nie, hoci čas zobudenia bude neľudských 3.15. Bolo to tak pol na pol? Tuším bol taký horor o Amityville, že „3:15 – Zomrieš!“. No nezomreli by sme, ale aj by sme trošku aj pospali. Hádžem do seba kávu a vychutnávam si jej dvojitý účinok potrebný na úspešný štart. K tomu moje obligátne bežecké raňajky - 5 ks staromestských párkov s horčicou. Mňamky. Úvod je pozitívny, darí sa nám držať čas „zberu“ do auta a dodržať aj termíny zákazu vychádzania a o 5.20 už vyrážame z centra Košíc smer diaľnica do Prešova. Oblaky sú nízko, začína sa brieždiť, fasa, nepotrebujeme ani čelovku na štart, ale pre istotu ju hodíme do bežeckej vesty - mimochodom, na prvých 40 km bez podpory, vybavenej mimoriadne skromne. Posúďte sami: 3 rožky so syrom, 2 ovsené flapjacky, megnézko, pol litra vody a ďalšia pollitrová softflask, vodný filter, čelovka a pončo pláštenka. Sedíme v aute, čakáme, kým prejde asi 10 min dážď, upravujeme výstroj, popruhy, nastavujeme paličky, dohadujeme s Mišom čas stretka v Herlianskom sedle o 40 km ďalej...ťapnutie, objatie a ideme s Jankou v ústrety jej najdlhšiemu behu. Ešte netuší, ako dlhému, žiaľ.
Na počesť autorom tohto pojmu (Marcelka Radulyová a Belo Špišák), náš beh nazývam SlanRun 21. :-)
"...trasa je vhodná pre začiatočníkov..." - kdeže sme to počuli? (Belo v legendárnej scéne filmu V100) ;-)
Možno sa pýtate - ak SlanRun, prečo nie už z Prešova? Veď červená značka Slanskej magistrály začína už tam! Áno je to pravda, ale kto šiel z Prešova do Ruskej Novej Vsi, vie, že to človeku treba ako psovi piatu nohu - cesta s autami a nuda 5 km. A tak sa pýtam - a načo toto? No nie.
Na úvod sľubujem Janke výhľad ako v rozprávke zo Zbojníckeho hradu. Naozaj je nádherný. Hrad, skalný prah a za ním...hmla ako mlieko. :-) No čo už - zasmejeme sa tomu a pokračujeme v stúpaní.
Zbojnícky hrad
Výhľad zo Zbojníckeho hradu :-)
Na prvých cca 7 km nás čaká statočných možno 600 m prevýšenia. Na Sove sa zo studničky napijeme a svižne pokračujeme. Na singletracku pred Frickou začínajú prvé indície, čo nás dnes čaká - popadané konáre a bahno. Janku ukľudňujem, že lesáci vyššie nerobia, že tam to bude lepšie, od Javorníckej poľany behavá pohodička. Do karát môjmu tvrdeniu dáva aj fakt, že lesná cesta od Fricky na poľanu je nezvykle „suchá“, čo v praxi znamená, že sa človek nezabára do blata tak, že ho až vyzúva, ale dá sa to dokonca aj cupkať!!! To bude dnes parádička, už sa teším.
Na vyhliadke kilometer pred chatou Fricka
Na Javorníckej poľane
Úsmev nám ale začína doslova s klesajúcou teplotou mrznúť na perách v momente doklusania na Tri chotáre pred Čiernou horou, v miestach s najvyššou dnes dosiahnutou nadmorskou výškou okolo 1.070 m n.m. Dôvodom je trvalá snehová zľadovatelá krusta, ktorá sa pod nami prebára, snehom zaplavuje topánky a ľadom reže členky. Áno, je to parádička. Trvajúca nebehateľných 3 km. Ale nevadí, veď o chvíľu zbehneme na Červenú mláku, to je nižšie a sneh už nebude, utešujeme sa.
Sneh na Čiernej hore
Na Mláke dám rožok, po ľavej ruke sa vytešujeme z Oblíka, asi najkrajšieho kopca široko - ďaleko. Janke sľubujem FKT (rozumej Fastest Known Time) na trase Červená mláka - Hermanovské sedlo, kde je nejaká dlhodobá chyba v značení a úsek, na ktorý smerovník vymedzuje 35 minút, prebehneme za necelé 2 minútky. Paráda, FKT zapísané! No a asi stačilo pozitív. Začína Mordor. MORDOR.
Doplním faktografickú poznámku, že asi okolo 23. apríla prešlo v okolí Košíc niekoľkými dedinami reálne tornádo, strhávajúce strechy. Moje podozrenie je, že toto tornádo strhlo asi 5-6 km bukového Slanského lesa v okolí Hermanovského sedla až po Šimonku. Skrátka, pred nami bol čerstvý polom, pretkávaný bažinami. Na Grimov laz dorážame asi 4,5 hodiny od štartu, čo, žiaľ, nie je FKT, ale SKT. Strácame kopec času a hlavne síl preliezaním a podliezaním a obchádzaním. Ľúto mi je Janky, so svojou útlou postavou hlavne to preskakovanie je dvakrát väčšia robota ako u mňa. Snažím sa ju povzbudiť tupými vetami „Aha! Pozri - keby tu neboli stromy pováľané, aký krásny úsek by to bol“, ale ani sám si neverím.
Popadané stromy za Hermanovským sedlom, pod Šimonkou
Na Grimovom laze dopĺňame vodu a rozmýšľame, čo ďalej. Píšeme prvý odkaz Mišovi, že Herlianske sedlo bude o hodinu neskôr, ako malo byť. Vyrážame so strachom, ako to bude ďalej. Tu môžem napísať, že bolo až po výhybňu Slančík už „behateľne“, občas sem tam nejaký konár či bažina, prípadne hnusný stupák na Menší vrch. Ale o tom neskôr.
Za Grimovým lazom pri zbehu okolo Dubníka stretávame prvého človeka a po Herlianske sedlo aj posledného. Chalan v maskáčoch s veľkou vojenskou poľnou nám dáva info o stave chodníka na najbližších pár kilometrov a robí nám radosť. Zbiehame na Laš po asfaltke, ktorá ide k dubníckemu vysielaču a prebiehame veľkú lúku, nachádzajúcu sa pár sto metrov za rázcestníkom Laš. Tam som v šoku - kedysi tam roky stála asi najväčšia poľovnícka postriežka, doslova dom na koloch, ale už jej niet. Neviem dôvod, ale je mi z toho trošku smutno. Míňame osamelú chatku s vyschnutou studňou a pribiehame k elektrickému vedeniu, kde prechádzame do chôdze a čo-to popri chodení pojeme (rožky so syrom rulezz). Začíname snívať o Pepsi, ktorú nám privezie Mišo do sedla. Mňam. Ordanky minieme prvou kozmickou a blíži sa moja chuťovečka - stúpanie na Menší vrch. Paradoxne to celkom ubieha a asi za polhodinku sme už hore. Nasleduje mne srdcu blízky pekný singletrack v mladom lesíku k Makovici a jej mnohým vysielačom. Odtiaľ upresňujeme náš čas dobehu na cca 40ty kilometer a začíname pomerne svižne zbiehať cez Vyžník až do Herlianskeho sedla.
Makovica
Už ste niekedy túžili po niečom akože fakt fakt dobrom? Mne sa to splnilo práve v sedle - nakoniec sme tam boli pár minút pred našim supporťákom a potom boli hody. Pepsi, káva z porcelánovej šáločky! (dobre, aj štamperlík domácej bol predtým z tej istej šáločky), Jankine extrafasa palacinky plnené Peanuou z Lidlu (všetci bežte a kupujte, je to socialistická arašidová podpultová Nugeta).
Hmla nad Herlianskym sedlom - v tajomnej hmle sa ukrýva veža na Mošníku
Po osviežení, jedle, pití, štamperlíčku a kávičke balíme švestky a vybiehame po novej asfaltke k samoobslužnej leteckej veži na Mošníku. Tu sa v podstate mierne odkláňame od červenej značky, ale úplne vedome, nakoľko zo sedla na Mošník to bol v minulosti brat Mordora, hnusný polom kombinovaný so zničenou pôdou od lesných traktorov. Ďakujeme, neprosíme. Prvý máj nám prináša prudkú zmenu počasia - vcupkávame do takej hmly, že nevidno ani na 20 metrov. Pri leteckej veži stretávame cyklistu (druhý človek dnes; trojicu Rómov, „ťažiacich“ drevo pod Herlianskym sedlom nepočítam), ktorý húta, že pôjde ako my na Dargovský priesmyk. Vysvetľujem mu, že okolie Mošníka je zničené a aj Pod Pecami sa ťaží prvá drevárska liga. Keďže nás neobiehal, asi si dal povedať a nešiel...
Osamelý bojovník nad Lazmi
Mošník, Lazy a zbeh z nich v blate a vode, cesta sa krúti, už vidíme telekomunikačnú vežu neďaleko priesmyku, za ňou popod vedenie a už sme tam. V priesmyku čaká Mišo, dávame si u známych bufetárov hotdog a pivo, dopĺňame vodu, odkladáme paličky, že skúsime po Slanec bez nich a pokračujeme ďalej.
Dargovský priesmyk
Dargovský priesmyk a fotka celého timu
Z Dargovského priesmyku ide značka popri pamätníku bojov z 2.svetovej vojny a 6 kilometrov neustále stúpa po lesnom asfalte až na Maliniak, kde sa cesta vyrovnáva. O chvíľku je tu Okrúhly vrch a ruiny zámočku grófa Forgáča a začíname zbiehať. Nohy už veľmi nejdú a čo je horšie, urobil som niekde vo výpočtoch pri plánovaní chybu. Veľkú chybu. Mal som z minulých behov za to, že z priesmyku do Slanca je to iba 16 km, zatiaľ, čo realita hovorí až o 20 a viac. Svoju chybu už vidím na Zvernici Črepníku a psychika začína odchádzať - hoci bežiaci, na Regetu ideme pomalšie, ako to predpisuje turistický smerovník. Vidíme Slanský hrad ešte dobrých 5-7 km vzdialený. Som psychicky dole, ale v kútiku duše už počítam, či to stihneme za vidna aspoň k tomu maďarskému hraničnému kameňu. Prebiehame železničnú trať pri výhybni Slančík a následne prídu udalosti, definitívne rozhodujúce o osude dnešného dňa.
Výhľad na vzdialený Slanský hrad
Úsek od železnice po Slanec je jednoducho ODPORNÝ, vždy bol odporný a zakaždým som na ňom nadával a bolo jedno, či po 60 alebo 15 km behu. No práve teraz bola jeho odpudivosť extrémna. Všade bahno, plné topánky vody, húština, celé zle. Píšem Mišovi, že v Slanci končíme, jednoducho to nedáme, hoci viem, že by nám ostávalo už len nejakých 10-12 km aj s návratom k autu.
Obaja, psychicky nanič, fyzicky značne vylágrovaní, dobiehame k prvým domom a následne ku kostolu, kde čaká náš odvoz, support a hlavne úžasný kamarát v jednom.
Čo dodať na záver? Janka, vzhľadom na to, že to bol najdlhší beh jej života, to zvládala obdivuhodne. Mne sa to zasa nepodarilo, ale nevadí, v lete to skúsim znova. Ľudia do partie sa mi už hlásia.
Slanské vrchy sú naozaj krásne, milujem ich a vždy budem. Ale pri plánovaní som nepočítal so snehom, ľadom a hlavne dlho trvajúcim a obtiažne prechádzajúcim polomom po víchrici. Toto nás pripravilo o konečný úplný a zaslúžený triumf.
Čas behu bol mizerný, ale o to tu nešlo. Strávili sme krásny deň, videli mnoho zaujímavého, kopec srniek a laní, prírodné krásy, pokecali sme a mali sa dobre. A bolo o nás postarané.
Ďakujem, Janka, ďakujem Mišo. Nabudúce to dáme na komplet...
.jpg){kind=logo}
