Beh za ticho

01.05.2021 19:58

Karin Vargová Ursínyová

Čo potrebujete k tomu, aby ste zabehli svoj (zatiaľ) najdlhší beh v živote, resp. druhú najdlhšiu turistickú trasu na Slovensku? VEĽMI MÁLO :-)

Stačí, aby ste mali šialený ultra nápad a správne trafených ľudí, ktorí sa tešia z utrpenia. Filip Varga má šialené ultra nápady, a tak po tom, čo ho chalani - Paťo Hrotek a spol. - inšpirovali, dal do pléna nápad bežať Rudnú magistrálu, rozumej len 240 (248 aj s cestou na štart) kilometrov.

Minulý rok  som sa rozhodla, že už behať ultra behy nebudem. Prečo? Lebo...áno, taký bol plán, ale keď to beťárske EGO (ešte že sa mám na čo vyhovoriť). Ja bežím v zmysle "hurá systém", a preto som sa pridala ako prvá do posádky na Rudnú magistrálu... Potom Filip oslovil Lenku Senkerestiovú, ktorú sme spoznali na Lazovke na 105. kilometri v noci v lese. Presne tam, kde sa ukáže charakter človeka a musím uznať, že je presne taká trafená, ako vtedy - našťastie. :-) Takže povedala áno a už sme boli traja.

Časom sa pritmolil Maťo Škrabák (Škrabo - aj tak ho tak väčšina ľudí volá), ktorý ako jediný z nás trénoval a trénuje dennodenne podľa pokynov trénera na svoj najdlhší beh v živote - Štefánik Trail 2021. Keď ho stretnete, povedzte mu prosím niekto, že najdlhší beh má už za sebou. ;-)

Filip si chcel tento beh užiť a mať po boku dve krásne dámy, ale zľutoval sa a vzal aj Maťa (to je ten Škrabo :-)).

Čo sa organizácie týka, musíme všetci zvyšní uznať, že to Filip zorganizoval na jednotku. Pekne nám poposielal mapy a trať (nič z toho som neštudovala - jediná), mal premyslené všetko, cez jedlo, pitie, nocľah, odvoz, dobrú náladu, počasie, krízy, spoločenské hry, podľa mňa ešte aj cikanie a pády (áno, boli aj pády) tak, aby to nenarušilo časový plán, zároveň aby beh bol v súlade so všetkými COVID opatreniami (a teda aby všetky denné porcie kilometrov a nocľah vychádzali v rámci okna povoleného vychádzania do prírody etc.). Takže takto za všetkých jedno veľké DIKIČKO...btw: pozor organizátori na neho !!!

Takže nápad máme, bežcov tiež, batôžky pobalené, trasa v hodinkách, ja retro bežec som striehla na červenú značku a to som ešte netušila, koľkokrát za tento výlet poviem: "tam je značka“, podľa mňa miliónkrát. :-)

V piatok večer nás Janka (tiež strelená, ale zatiaľ len do 60 km) priviezla do Revúcej, kde nás čakala krásna chata (ďakujeme Maťo), na ktorej sme si užili ešte krajších 5 hodín spánku, a šup na štart.

O 5:30 sme na štarte. Neoficiálnom, lebo na ten oficiálny si musíme do kopca vyšlapať ešte pekných 8,8 km a 900 v.m., a tak ideme. Chceme aj bežať, ale tak do kopca, veď buďme ľudia??!!! :-)

Muránska Zdychava

Tak sme tu. Najprv sa pekne vycikáme, pofotíme a...3 – 2 – 1 štart - malebný vrch STOLICA - a bežíme...už len 240 km a sme v cieli!!!

Prvý deň, prvý východ slnka, prvé medvedie stopy, prvé srnky, prvé lúky plné jarných kvetov, vôňa lesa a voda zo studničky, prvé komplet zasnežené kopce, polámané stromy, zarastené cestičky. Prvé ticho.. len my a matka Zem a jej dary.

Vrchol Stolice

Muránska planina celá len pre nás...taká krásna, divoká a neobjavená... Prvý deň nás čakali najvyššie vrchy, ale aj legendárne buchty a tak aj bolo. Keď si tak spätne spomínam, neviem, ale mám pocit, že prvý deň sme bežali len kvôli nim. :-)

A tak si bežíme a začíname hrať moju obľúbenú hru - povedz slovo a ja Ti zaspievam naň pesničku. Všetko som vedela, kým Filip nedal slovo "prd" a bolo to v ri... Chlapci ma na 60 km oboznámili s faktom, že už majú pieseň na slovo "prd" a to od IMT Smile - Duch človeka. Ivan, nehnevaj sa, snažila som sa im vysvetliť pointu piesne, ale boli dosť agresívni a bála som sa, že ma ubijú paličkami, takže áno, aj na slovo "prd"  sme v tento krásne náročný deň našli pesničku (teda oni, ja nie, ja by som to nikdy takto - fuj hanba).

Kilometre ubiehali a nám sa nie a nie minúť témy na rozhovor. Nepodarilo sa nám to celé tri dni, a tak bola dobrá nálada a spievalo sa... Áno, aj to sme stihli a máme aj pieseň, ktorá nás vystihovala počas 3 dní. :-) Lenka nám celý deň troštičku štrajkovala (zabudla si šupnúť dennú dávku kovu na anémiu) a na Burde vyzerala, že je na šrot, tak sa nám pre istotu otočila chrbtom, že veď si nevšimneme... Smolka, božské oči vidia všetko. Ja som už v hlave mala plán B, ktorý sa našťastie nemusel realizovať a Lenka sa reštartovala.

V Muránskej hute

Na 52./53. km sme sa napratali na Zbojskej buchtami (ktoré mi absolútne nesadli), doplnili tekutý cukor, boli v šoku z civilizácie a vydali sa v ústrety už "LEN" 23 km do cieľa prvého dňa.

V sedle Zbojská

Barkley Marathons SK ;-)

To sme ešte netušili, že tých 23 km nás vyšťaví, a na výhľad z Klenovského Veporu sa môžem akurát tak viete čo (dobre, zvyšok sa tešil, robil fotky,  ja som nás zapisovala do knižky a vnútorne sa nerváčila). Tie kilometre nie a nie klesnúť, snehu "na Máriu", stále len do kopca... Už aj ten malý kopec, čo v reálnom živote bežím, sa mi zdal ako výstup na Kriváň...jednoducho radosť žiť. :-)

Na Klenovskom Vepri

Z Muránskej planiny sme teda prebehli spoznávať krásy Slovenského Rudohoria a následne Veporských vrchov. Boli naozaj krásne - krásne ticho, krásne vrchy, krásne popadané stromy, krásne kopy snehu... Už dávno sa pohrávam s myšlienkou skúsiť Sparťana, len som to nechcela robiť počas 240 km. :-) Miestami to bol boj kto z koho, či my, či strom, alebo potok v ceste...jedným slovom - DIVOČINA..

Pomaly, veľmi pomaly sa blížil koniec prvého dňa. Na 77. km západ slnka a malebný Sedmák. Áno, sme tu a ja chcem ísť domov... Mám slzy v očiach a nervy... Chýba mi cukor, lebo som zvyknutá z pretekov nejesť nič (zvyšok posádky dopĺňa cukor pravidelne a akože im nič nie je). Podobné nervy zmiešané s radosťou, že prvý deň je za nami, mali všetci, len sa tvárili, že sú v pohodičke - neverím im ani slovo. :-)

Na Sedmáku nás na chate čaká švagriná Lenka a varí nám vegetariánsku večeru. Otvorím dvere, vidím známu tvár, pocit bezpečia a spustím plač... Lenka mi v tom šoku (už som mnou čo-to zabehla, ale v takto stave ma ešte nevidela) sľúbila, že nás ráno na 5:00 zavezie na štart. Lenka, ďakujeme, si poklad! Slzy mi tečú, kým sa mi do tela nedostane parádny americký nápoj a ja som ako vymenená - už zvažujem myšlienku, že bežím ďalej. Jasné, že bežím, však viete, to ten cukor a moja pevná vôľa, iné nepotrebujem. :-) Takže večer romantika pri krbe v Lome nad Rimavicou a  krásnych 5 hodín spánku.

Večer v Lome nad Rimavicou

Druhý deň - budíček o 4:00, 4:50 - káva u Lenky, 5:00 štart v smere Sedmák - Sása. Dnes najdlhší deň, a to 89 km. Nič, ideme na to, poďme spoznávať krásy Podpoľania s vysokou, divokou Poľanou.

Ďalší východ slnka, ale tento bol iný...to ráno bolo iné, to ticho, tie lúky, lesy, prvé slnečné lúče, príroda okolo nás a Poľana pred nami. Ona a my...hmm. :-) Pre mňa najkrajšie okamihy z Rudnej magistrály. A tak bežíme v ústrety krajším začiatkom a prvýkrát na značkách vidíme nápis RUDNÁ MAGISTRÁLA. Joj, ako nám srdiečko podskočilo. Je zaujímavé sledovať, ako naše telá v noci zregenerovali, a my sme bežali ako vymenení.

 Lúky za Sedmákom a výhľad na masív Poľany

Väčšinou do kopca... Na kopci bol sneh, veľa snehu. Na Poľane som posádke odrecitovala časť Detvana (Andrej by bol na mňa hrdý, ten čas strávený na literárnom gymnáziu v Revúcej má svoje čaro) a šup smer horský hotel a naša prvá občerstvovačka. Je úžasné mať priateľov, ale je o to krajšie mať priateľov, ktorí Ťa podporujú v hovadinách a ešte majú z toho radosť. A tak nás na horskom hoteli pod Poľanou čaká Vojto, Lucka, malá bambuľka a sneženie. :-) Na stole plno jedla, všetko možné aj nemožné... Chcela som len banán a soľ, zjedla som všetko, čo nezjedlo mňa, my všetci...  Vidieť priateľov, cítiť podporu - dobre to padlo, ďakujeme Vám za všetko. :-)

Občerstvenie od kamošov

A teraz smer Detva, nekonečný zbeh po asfalte – FUJ A FUJ A FUJ!! Odpichli sme to pri prvej zmienke o Detve pri prvom dome a bolo nám to srdečne jedno. Tekutý  cukor nás nakopol a bežali sme.

Na začiatku Detvy

Na rázcestníku smer Zaježová - 7:35 (bola som si obzrieť pozemok). Táto časť od Detvy po Ďurkovie Vrch, to bola divočina... Značenie také, že sem-tam dáme značku, nech veľmi neblúdia. Zvyšok posádky je však ultra-hodinkovo-navigačne-moderný, tak sme neblúdili a všetko dobre dopadlo, len behať nonstop hore sa nedalo, alebo nechcelo...

A tak sme bežali, v dobrej družnej nálade, striedali sa témy aj zloženie dvojíc, doslova sme rotovali.:-) Prepracovali sme sa do Zaježky, malebnej bio-eko-raw dedinky, pekné to tam máme. :-) Jedna milá pani zastavila Lenku a ponúkla nám odvoz, takže buď bola len veľmi milá, alebo Lenka vyzerala veľmi zle. Kto vie :-)

A potom nekonečný asfaltový zbeh do Sásy... Keď už máš toho dosť a ideš len na zotrvačnosť, lebo vieš, že iná cesta nie je... A v hlave Ti ide - bežím a neviem, neviem, neviem.. kam. :-) Alebo do Sásy... Pohľad na krásny spln nám na chvíľu zatemnil mozog a otupil unavené telo. Sme v cieli druhého dňa. Tu sa mala z našej štvorky stať trojka, lebo Maťo (Škrabo) mal teóriu, že viac nedá. Ale tak sa bál, že ho budeme ohovárať, že  uprosil Filipa, aby ho  ešte jeden deň vzal s nami. :-)

Dáme  fotečky, my traja smer Dobrá Niva, Maťo smer Banská Bystrica. Večera, sprcha, zhrnutie a spať...pred nami krásnych 5 hodín spánku, vďaka splnu však necelé 3-4 hodiny.

Záver druhého dňa v Sáse

Tretí deň...ráno nás už Maťo čaká v predstihu. Fakt sa bál, že ho nepočkáme. Btw, Maťo ide celý čas ako pílka, ten tréning má niečo do seba. :-) Posledný deň, dnes len 80 km (z toho 40% asfalt) - niééé... Hneď zrána nás prebral neudržiavaný kopec plný malinčia a inej prudko pichľavej hávede medzi Sásou a Babinou, ktorý nám parádne potrhal veci. Nevadí (ja som si už svoje zašila), ideme spoznávať krásy Štiavnických vrchov a Inovca. Keď sme nebežali cez civilizáciu, ale po horách, trasa to bola nádherná, dobre behateľná, také tie gýčové trailové behy na fotky. A potom zrazu facka v podobe Banskej Štiavnice. Kým Filip s Lenkou nakupujú fajnotinky, my s Maťom sme v šoku z toho ruchu okolo nás. Pozeráme na seba, že čo do kelu je toto. Tie dva dni, skoro nonstop mimo ľudí, a zrazu ľudia, autá, ruch, stres, zhon- pomóóóc!!. Rýchlo jeme, čo máme, balíme, a bežíme do kopcov.

Plynulo prechádzame a blížime sa k cieľu. Aby to však nebola čistá Rosamunde Pilcher, vyššie mocnosti zasiahli a chceli nám vziať Lenku. Najprv tak potichučky, nenápadne... Ae potom s parádnou gráciou, až takou, že po ňu musela do Brehov prísť záchranka. Nevadí, ani chlapci z SNP nedokončili na prvý raz hneď všetci a to som ešte netušila, že jedného z nich stretneme. :-) Bolo to zvláštne, ísť ďalej bez nej, ale iná cesta nebola. Rozlúčili sme sa a bežali sme nekonečný asfaltový úsek do Novej Bane. Po 45 minútach Filipovi volá Lenka, že kde sme... Že jej záchranári povedali, že to môže s nami dobehnúť, a že ju dovezú. A tak ju doviezli, chýba jej ten otrasný úsek, ktorý jej určite nechýba.

Posledná občerstvovačka v Novej Bani

Bežíme opäť spolu všetci štyria a v pozadí sa črtá posledný vrch tohto výletu, a to Veľký Inovec. Tesne pod ním začal štrajkovať Filipovi členok, ale že nakomplet. Výraz v jeho tvári bol dosť jednoznačný - že je to dosť jednoznačne v keli. Nevadí, na ultra Ťa bolí vlastne všetko, niekedy viac, niekedy menej. A tak sme to na ten Veľký Inovec dali - a na ňom nápis Zlaté Moravce 3:30. Fotka, ktorú máme z toho miesta, tá je pre mňa najkrajšia. :-)

Na Veľkom Inovci

Bežíme do cieľa... My s Lenkou si pravidelne robíme cik-pauzy a zdržujeme, vďaka tomu sa však na 234 km v lese Lenka zdraví jednému fešákovi, že čau Paťo.Aa ja že, to je on, ten pekný chlapec z SNP-čky, čo som ho spomínala, že na prvý krát nedokončil (meno som nevedela, lebo ja nikoho z bežcov nepoznám a nikto nepozná mňa - zákon príťažlivosti :-)). Lenka ho hneď oboznámila s tým, čo bežíme, usmievali sme sa na neho ako dve lečá a bežali za chalanmi povedať im o čo prišli. Chalani zostali v šoku, najmä Filip,  ktorého práve Paťo inšpiroval bežať Rudnú magistrálu, takže okrem toho, že mu odchádzal členok, zmeškal rozhovor s Paťom. Skoro sa zrútil, až do momentu, kedy nás Paťo dobehol a Filip si nenechal ujsť svoju šancu a rovno mu oznámil, že sa s ním fotíme. :-) A tak sme sa fotili a trošku podebatovali a bolo fajn ho stretnúť a ja už viem ako sa volá. :-)

Filip si po dlhom presviedčaní šľahol na boľavý členok ružovú piruľu (hoci to dlho odmietal s argumentom, že či by sa na také niečo sťažoval Scott Jurek :-)) a rozbehol sa o život. Mal teóriu, že to tá tabletka, ja si skôr myslím, že to ten Paťo. :-)

Náhodné stretnutie s Patrikom

Už len 4 km... Civilizácia sa blíži, už sme v Zlatých Moravciach. Zlaté Moravce poznám, mám tu starkú a vždy sa mi zdali malé. Tentokrát sa mi zdali neskutočne dlhé. Poznám to tu a už vidím cieľovú rovinku. Nik nezastavuje, nik nepotrebuje prekráčať, len BEŽÍME až...sme v cieli.

V Zlatých Moravciach na železničnej stanici.. Rudná Magistrála 240 (248) km za nami. Neskutočne sa tešíme a ja mám slzy v očiach. Všetci sa objímame a tešíme sa - VEĽMI! Prosíme mladého muža, aby nás odfotil. Pýta sa nás, či sme bežali celú Rudnú magistrálu a my, že áno. Zagratuloval nám a nás to veľmi potešilo, že niekto vie, čo to je. :-)

A teraz smer byt mojej starkej a domáce pirohy so slivkový lekvárom a makom - no nekúp to. Bežať takú vzdialenosť kvôli pirohom, to som ešte nerobila, ale tak všetko je raz po prvý krát.

Zlaté Moravce

A je to tu.. KONIEC.. náš (zatiaľ) najdlhší beh v živote je za nami. Bolo to nezabudnuteľné, divoké no bolo to najmä TICHÉ.

TICHO...aké prirodzené pre každého z nás...ALE...

Keď sme plánovali beh, bolo to zase raz o tom prekonať sám seba a iných.. bolo to o EGU. ALE...v tomto období nás zasiahla správa o našom veľmi blízkom priateľovi a jeho (zatiaľ) nevyliečiteľnej chorobe - tinnitus... O takej, ktorá Ťa privádza do šialenstva a základné činnosti sú pre Teba veľakrát nemožné. Veľakrát sme počas behu na neho mysleli a radi by sme našli niekde v našich horách Harryho paličku a zmenili jeho súčasný osud. Nenašli sme, no ja, nepoučiteľná optimistka, ju pôjdem zase hľadať a budem ju hľadať aspoň deväť dní a verím, že tam niekde mimo všetkého ju nájdem a to TICHO si spolu opäť užijeme.

Tento beh venujeme práve jemu, výnimočnému človeku, ktorý mení svet k lepšiemu. Filozofovi, vysokoškolskému učiteľovi, športovcovi, bežcovi, gentlemanovi. My vieme, že on vie, ako ho máme radi. Ae ak by nevedel, tak... Máme Ťa radi a sme v tom s Tebou. Vieme, že beh ti aspoň trocha pomáha nájsť ticho okolo seba, resp. na chvíľu oklamať hlavu... Budeme veriť, že skôr či neskôr sa na podobnom ultra projekte stretneme všetci spolu, vysmiati od ucha k uchu.

Celý tento ultra projekt sme nazvali  BEH ZA TICHO...lebo práve TICHO je to, čo na Rudnej magistrále nájdete. A to je to čo, čo ON nateraz márne hľadá, ALE...

Priatelia, ak ste dočítali až sem - dobre... A nie, tiež dobre... Buďme šťastní a vďační, že sme zdraví a môžeme aj naďalej behať takéto šialenstvá. Ja ďakujem a som vďačná za  Vás - Filip, Lenka, Maťo. Vy viete za čo.