Bežecké tímy: Rozhovor s ULTRA Boľavé nohy
Tento rozhovor bude špeciálny a máme veľkú radosť, že práve ním zahájime novú sériu rozhovorov. Akú? Počas roku 2021 v nej predstavíme bežecké tímy či kluby, ktorých členov - bežkyne i bežcov, môžeme stretnúť na ultra pretekoch, alebo si prečítať či pozrieť videá z ich zážitkov z ultra dobrodružstiev a rôznych projektov. Dnes sa porozprávame z bežcami, ktorých často vídame behať po horách a pretekoch v tričkách s nápisom ULTRA Boľavé nohy.
Ahojte, prvá otázka bude k menu vášho tímu. Viaže sa k nejakému konkrétnemu zážitku (ako vznikol)?
Konkrétny zážitok spojený s menom nášho tímu sa viaže s takmer každou našou akciou a potom ešte ďalších pár dní potom :) Prvý krát sme sa ale rozhodli vyplniť kolónku Klub/Tím pri registrácii na Ponitriansku stovku v roku 2017. Chceli sme názov, ktorý nejakým spôsobom vystihuje pocity, ktoré pritom zažívame a Mišo prišiel s dosť trefným názvom a máme k tomu aj fotodokumentaciu.
Meno vášho tímu sme začali začal v štartových listinách slovenských ultrabehov vídať niekoľko rokov dozadu. Aká bola cesta, ktorou sa vaša partia, dávala dohromady?
Martin: Jedno piatkové popoludnie som sa rozhodol, že vyskúšam prejsť Trnavskú stovku (2016). Keďže štart bol na druhý deň a ja som nemal žiadne skúsenosti ani vybavenie, išiel som nakúpiť výbavu do Decathlonu. Ako novic som si ohmatával batohy dobrú hodinu. Všimol som si, že vedľa mňa už dobrú chvíľu postáva iný chalan a robí to isté. Dal som sa s ním do reči a zistil som, že sa volá Stano a aj on sa chystá na Trnavskú stovku. Bol som rád, že som stretol niekoho, kto sa chystá na diaľkový pochod a má aj skúsenosti s ultra. Dohodli sme sa, že sa stretneme na štarte, kde som spoznal aj ďalších chalanov. Nakoniec sme spolu so Stanom prešli úspešne celú trasu..
Ľuboš: Ako spomenul Martin, základ našej partie vznikol na štarte Trnavskej stovky v roku 2016. Keďže som v tom čase býval v BA iba pár mesiacov, vôbec som netušil, že tento typ podujatí existuje a ani by ma nenapadlo, že ho niekto dokonca aj beží. Môj nový kolega v práci Miro sa poznal so Stanom a chystal sa to vyskúšať prejsť, tak som sa pripojil k nemu a popritom som stiahol aj svojho kamaráta Jančiho.
Stano: V roku 2011 som bol na Mont Blancu, kde mi ostatní členovia výpravy hovorili o Trnavskej 100-ke, ktorú som dovtedy nepoznal. Zdalo sa mi neskutočné, že sa dá spraviť 100 km pochod v jednom kuse. Skúšal som to 4 krát neúspešne (2012-2015), až som sa napokon v roku 2016 naštval s tým, že sa tentokrát poriadne pripravím a časť odbehnem. Deň pred Trnavskou 100-kou som išiel do Decathlonu ešte dokúpiť vybavenie a tam som sa dal do reči s Martinom, s ktorým sme sa dohodli, že ráno vyrazíme spolu. Môj kamarát Miro mi oznámil , že prinesie nového kolegu z práce, Ľuboša. A tak sme ráno štartovali. Trnavskú 100-ku som vtedy prvýkrát absolvoval celú. Veľká vďaka hlavne Martinovi, ktorý ma motivoval. :-)
Trnavská stovka 2016. Zľava: Janči, Ľuboš, Martin, Miro, Stano
Mišo: Keď sa Ľuboš (spolužiak z výšky) presťahoval do Bratislavy, boli sme si pár krát spolu zabehať a postupne sa ma snažil nahovoriť na Lazovku. Ja som vtedy behával hlavne kratšie behy a ledva som dokončil jeden maratón, takže sa mi to nezdalo ako dobrý nápad. Nakoniec sa mu to ale v krčme pri pive podarilo, a tak som sa prihlásil na Lazovku 2017. Podobným spôsobom som zase ja presvedčil môjho kamaráta Peťa, s ktorým sme občas behávali a jazdili na biku, nech sa k nám pridá. Lazovku som síce nedokončil a po 90 km som to zabalil, ale hneď na druhý deň, v bolestiach a neschopný chôdze, som vedel, že to bude pokračovať. Ešte v tom istom roku som si dal Ponitriansku, Javornícku a Prešporský Ultrapunk :)
Jožko: V septembri 2018 som sa zúčastnil pretekov Karpaty Run. Bol to trail okolo 21 km. Skončil som tretí a za mnou Ľuboš. Ako som v cieli čakal na priateľku, kým dobehne, dali sme sa do reči. V tej dobe som už behal maratóny a Ľubo ma uviedol do reality, že stovka bude ľahšia. No myšlienka vo mne bublala pár týždňov, kým som sa teda prihlásil na Lazovku. Myslím, že to bolo na jar 2019, keď za mnou prišiel Ľubo s tričkom a či nechcem byť v tíme. No tričku som neodolal.
Emily: V lete 2019 som sa prihlásila ako dobrovoľník na Hriňovskú 100, kde som sa dostala na občerstvovačku na 120.km s Mišom a Ľubošom, čo znamenalo, že sme museli spolu stráviť dosť veľa hodín :D. Zverili sa mi, že majú v tíme príliš veľa testosterónu a radi by si urobili PR s nejakými dievčatami, tak som po chvíli váhania a pár pivách súhlasila. Krátko po mne náš babský tím posilnili Silvia a Majka, čo hodnotím veľmi kladne, keďže mám s kým prebrať aj chúlostivejšie témy…
Hriňovská stovka 2019. Zľava: Emily, Michal a Ľuboš
Majka: Mne sa do tejto skvelej partie podarilo prifrajeriť. Vďaka môjmu Tomášovi, ktorý ma vzal na chatu UBN na Orave, kde sme sa večer pri pivku bavili o prvom ultra. A podmienku členstva sa mi podarilo splniť (ponitrianska 100 aspoň za 20 hodín :D) a vzali ma medzi seba. Za čo som veľmi vďačná. Super partička na pohľadanie.
Katka: Ja som sa do partie prikmotrila vďaka môjmu bratovi Jožkovi, teda takou rodinnou protekciou, v jari 2020. Celú partiu som spoznala a v klubovom tričku aj reprezentovala pri prebehnutí Cesty Hrdinov SNP v júni 2020. Odvtedy sa tričkom a týmto klubom hrdím na každom preteku ;).
Môžete predstaviť bežcov, ktorí sú v súčasnosti členmi vášho tímu?
Naši členovia predstavujú to najlepšie, čo súčasný elitný ultra svet ponúka :)
V názve máte slovíčko “ultra”. Zameriavate sa vyslovene iba na ultra preteky či projekty, alebo si radi zapretekáte aj na kratších tratiach?
Mišo: Viacerí sme behali aj také kratšie, ako cestné maratóny alebo Račiansky kros a podobné. Jožko mal aj ambície zabehnúť maratón pod 3 hodiny.
Ľuboš: V začiatkoch sme chodili najmä na podujatia, kde bolo treba po dlhých odkráčaných hodinách zasvietiť čelovku a pokračovať. Postupom času sme z chôdze prešli do behu a začali sme sa zúčastňovať aj kratších bežeckých pretekov. Teraz sa radi stretneme pri každej príležitosti. Napríklad okrem pretekov chodievame na spoločné chaty.
Tri Koruny - Pieniny 2020. Zľava: Mišo, Silvia, Jožko, Majka, Tomáš, Martin, Ľuboš, Emily
Posledné obdobie to už nie je len o behoch, ultrabehoch, ale vďaka akciám Slovak Ultra Trail sme takmer všetci začali pomáhať aj ako dobrovoľníci a niekedy nás to dokonca baví viac ako samotný pretek.
Na Ponitrianskej stovke v sedle Rakyta
Martin: Radi pravidelne behávame napríklad aj polmaratón Devínsky ríbezlák. A samozrejme okrem behov aj veľmi radi spolu posedíme a nebránime sa ani iným typom spoločenských udalostí. Je jedno kde, vždy je to hlavne o ľuďoch.
Jozef: V poslednej dobe trail a ultra tvorí asi väčšinu pretekov. Stale behávam aj cestné a kratšie vzdialenosti.Chcem sa k nim taktiež postupne vracať. Rýchlu cestu som robil dlhé roky a baví ma. Maratón asi raz ročne, ale poriadne zapretekať si viem na polmaratóne, ale aj na kratších vzdialenostiach. Taktiež mám už dlhodobo chuť skúsiť orientačné behy.
Katka: Cestné a kratšie behy (do polmaratónu) ma stále veľmi bavia a hlavne, viem si na nich zasúťažiť, čo ma nesmierne baví. Sú to dva svety, v jednom je súťaživosť a adrenalín, v druhom je príroda a duševný pokoj.
Silvia: Mám to ako Katka, často sa zúčastníme rovnakých cestných pretekov, tak máme také mini intratímové rivalstvo, kde je tradičný scenár, že ja prepálim a Katka ma pred cieľom obehne :D Ale napríklad Lazovku 2020, našu prvú stovku, sme dali celú spolu :)
Bohuš: Ja som v podstate začínal na maratónoch, a aj keď som ho už pár rokov nebežal, rád by som sa k tomu vrátil. A samozrejme, keď sa nazbiera dobrá partia, rád si zabehnem aj kratšiu vzdialenosť.
Ako ste sa dostali k behu a ultra behom ako takým?
Je to asi veľmi individuálne, ale mnohí z nás prostredníctvom Trnavskej stovky (poväčšinou turisticky) a niektorí z nás behávali kratšie behy (do 20 km). Každopádne nikomu z nás nevadila bolesť a tieto zážitky všetkých motivovali k vyskúšaniu väčších výziev.
Martin: Prvé stovky som išiel ako pochody vo vysokých turistických topánkach. Láska k ultra sa zrodila na prvej stovke, pretože 100 km bol pre mňa nereálny cieľ, ktorý sa stal realitou. Bol to veľmi silný zážitok (čím väčšia bolesť, tým väčší zážitok). Behať som začal asi po tretej stovke, keď som pochopil, že byť 28 hodín na trati je priveľká psychická záťaž a chcel som prísť do cieľa ešte pred úsvitom druhého dňa. Malo to aj ďalšie výhody, ako lepší výber jedla v cieli a pivko. Odvtedy behávam pravideľne a verím, že sa mi raz podarí stihnúť v cieli teplú sprchu. :D
Ľuboš: Ja som sa k tomuto celému dostal úplne od konca. Bez nejakej veľkej športovej a turistickej minulosti som si prvé dve stovky odtrpel a odkráčal. Keďže tento spôsob trávenia víkendov a spoznávania nových kútov sveta sa mi zapáčil, lenže som už nechcel toľko trpieť, začal som po večeroch behávať. Svoj prvý pretek, ktorý som mal v pláne celý bežať, bol polmaratón Pod Hubalovou, kde som síce do cieľa ešte dobehol, ale z cieľa do nemocnice ma už brala na 3 dni sanitka. :) Odvtedy sa to už len zlepšovalo.
Majka: Išla som pešo cestu hrdinov SNP a s kamošom sme si povedali, že keď vieme ísť 20 dní v kuse, môžeme dať aj stovku. A tak sme sa prihlásili na Ponitriansku stovku 2017. Vďaka otrasnému počasiu sme ju dokončili asi štyri baby a mne sa podarilo aj s biednym časom byť tretia. Bedňa je veľká motivácia do ďalšieho trénovania. A byť ženou v ultra je super! Na pretek je prihlásených 6 žien, vyštartujeme 4 a dokončíme to 2 (toto sa mi ale zase stalo len na 100MKMK :D).
Emily: Ja som začala behať v roku 2016, ale to len také cestné desiatky. Svoju prvú stovku, Trnavskú, som absolvovala v roku 2017. V piatok som spravila štátnicu, ale namiesto osláv som si išla ľahnúť a ráno som sa s partiou kamarátov vydala na trasu, ktorá mi veľmi kvalitne vyvetrala hlavu, keďže som to išla 24,5 hodín, a povedala som si, že to bol najhorší zážitok môjho života. O týždeň na to som sa prihlásila na Ponitriansku stovku :D. Tú som však nedokončila, v tom čase som išla čisto turisticky. O dva roky neskôr, v roku 2019, som sa prihlásila na Severný Živloplaz a keďže sa mi páčila nielen príroda, ale aj tá atmosféra a komunitný charakter podujatia, chcela som sa začať viac zameriavať na ultra a beh v horách.
Jozef: Ako pubertiak som behával po poliach v okolí Popradu. Neskôr na vysokej škole to už bolo trochu serioznejšie a doviedla ma k tomu sestra Katka okolo roku 2013 do techniky. Taktiež mi pomohla zlepšiť si techniku. Keď som následne skúsil preteky a adrenalín s tým spojený, roztrhlo sa vrece a chodil som skoro na všetko čo sa dalo. Postupne sa menila rýchlosť a vzdialenosti. Od zimy 2018, kedy som si dal prvú ultra s kamošom na Liptove, sa portfolio ešte zväčšilo.
Silvia: Začínala som krátkymi cestnými behmi po Hlohovci na strednej. K väčším vzdialenostiam aj ultra všeobecne ma priviedol môj Jožko. Začiatky boli ťažké, ale moje prvotné pohoršenie nad tým, že niektorí ľudia dokážu bežať do kopca, sa postupne premenilo na boj samej so sebou, koľko som ešte schopná natrénovať, koľko km ešte dám. Moje prvé ultra bola Strážovská 50ka 2019. Najväčší stres mi spôsoboval môj nulový orientačný zmysel, ale nakoniec som zdarne dokončila :)
Katka: Po niekoľkých rokoch cestných behov som nabrala odvahu zabehnúť si celý maratón. Po tomto zážitku prišla otázka, či sa nedá odbehnúť aj viac ako 42 km. Ešte rok som naberala odvahu, kedy ma Jožko aj Silvia ubezpečovali, že cestný maratón bolí omnoho viac. Nakoniec sa podarilo dotiahnuť to až k prvej stovke (skôr 125-ke - Lazovka 2020 corona edition).
Stano: Mňa veľmi baví turistika, chodenie po horách, len ma vždy štvalo, že peši prejdem omnoho menej, ako napríklad na bicykli. Na bicykli sa zase na horách až tak dobre nedá pohybovať, respektíve pri zjazdoch to je už veľmi rýchle a nedá sa pokochať okolitou prírodou. Beh a teda hlavne ultra beh je pre mňa ideálna kombinácia. Ultra bežec je väčšinou na ľahko, terén môže byť hocijaký, dá sa krásne vnímať okolitá príroda a nudnejšie úseky sa dajú prebehnúť. A hlavne ma fascinuje, že človek je schopný zdolať aj cez 100 km v jeden deň. Úžasné.
Bohuš: U mňa to tiež začalo s Trnavskou stovkou, rok 2015. Myslel som si, že chôdzou by to nemal byť problém. Deň pred pochodom som si v Lidli kúpil topánky za 15 EUR. Otlaky som mal už na Kamzíku. Napriek tomu som to s krvavými a hlavne boľavými nohami dotiahol až na Vápennú. Nasledujúci rok som začal trénovať beh na kratšie vzdialenosti (2-10 km) a Trnavskú stovku (95 km) som zvládol celkom v pohodičke. A v ten istý rok (2016) som absolvoval aj prvú vyše 100 km trasu na Ponitrianskej stovke.
Minulý rok sa vám podaril pekný počin, štafetovo ste s vašim tímom prebehli legendárnu SNP-éčku. Ako to celé prebiehalo?
Ľuboš: Pôvodne sme tento projekt nemali vôbec v pláne. V tom čase sme mali pomáhať na poslednej občerstvovačke Hriňovskej stovky. Ale vieme, čo sa stalo, a zrazu nám ostali voľné víkendy. Dovolenka bola možná iba na Slovensku, tak padol návrh stráviť ju spoločne. Keďže posledné roky zažíva SNP-éčka medzi ultrabežcami veľký boom, rozhodli sme sa to spojiť.
Celá organizácia prebiehala najmä cez náš tímový chat na Whatsappe a zdieľaný google dokument, kde sme rozpísali celú trasu, rozdelili ju na úseky a priradili dvojice, ktoré by ju mohli bežať. Neskôr sme si rozdelili úlohy a čo sme už nezvládali doriešiť cez chat, sme vybavili na dvoch spoločných videohovoroch.
Deň pred štartom sa prvá partia stretla v Bratislave a prevzala karavan od pána Laga z Karavany Bratislava, ktorý nám poskytol výraznú zľavu za prenájom, keď sme mu napísali čo plánujeme, za čo mu veľmi pekne ďakujeme. Presunuli sme sa na miesto štartu, kde nás už čakal Tomáš s Majkou a supportným autom. Zvítali sme sa a vlastne hneď sme išli spať, keďže sme prišli neskoro večer a štartovali skoro ráno. Prvý úsek som bežal ja s Bohušom, a takmer sme odštartovali zo zlého miesta pretože sme si mysleli, že SNP-éčka začína pri pomníku a nie pár sto metrov vyššie pri hranici :) Po prvých pár kilometroch sme nesprávne odbočili a museli nám volať kamaráti, že ideme zle. Nevadí, aspoň sme si vyskúšali, že GPS tracking naozaj funguje :) Trasa nám ubiehala celkom rýchlo, vyriešili sme politiku, SNP a ešte sme boli aj v prírode a mali skvelý support :)
Prvá “kontrola” po 20 km vo Svidníku na 1. mieste :)
V Bardejovský kúpeľoch sme sa zastavili po vodu v miestnej reštaurácii, kde nás spoznali dvaja starší páni, ktorí taktiež išli SNPčku. Príjemne sme pokecali, spoločne sa odfotili a rozlúčili sa s nami so slovami “Chalani a nevy***te si členky!” :)
Majka: Boli sme rozdelení vo dvojiciach, kedy jedna dvojica bežala a ďalšia dvojica im robila suport, ako na pretekoch. S rozdielom, že support cestoval za nimi s dodávkou. Zvyšok, čo nebežal a nešportoval, sa karavanom (a Bohuš autom :D) presúvali na miesta, kde sa mala konať ďalšia zmena bežiacej dvojice. Napríklad ja som bežala s Tomášom 2 etapu a support nám robili skvelí Mišo s Peťom, ktorí sa v daždi trepali kvôli nám na voľajakú chatu vo Volovských vrchoch niekoľko kilometrov, aby sme sa my mohli najesť a oddýchnuť si, poprípade aby nám navarili polievočku o 3 v noci v Kysaku :D Následne po našej etape oni jednu etapu spolu s roztrepanými nami (teda vlastne iba mnou) oddychovali, aby mohli ísť bežať 4 etapu, kde sme zase my s Tomášom robili support im. Keď to takto čítam, znie to celkom komplikovane. :D
Martin: Celý týždeň mi prišiel ako jeden dlhý deň. Myslím, že nikto z nás sa poriadne nezastavil a neoddychoval. Buď sme behali, supportovali, alebo sa presúvali. Bežal som dva úseky, raz s Emily a posledný úsek so Silviou a dva krát sme robili s Emily support. To všetko v priebehu 6 dní. Spánok bol tiež velmi nedostatkový tovar. Napriek tomu, že to nebolo jednoduché, všetci sme to zvládli a užili si každý deň najlepšie, ako sa dalo.
Zážitkov máme samozrejme veľa. Videli sme kus Slovenska a spoznali rôznych ľudí od východu na západ, ktorí nám pomohli, alebo sa len prišli zo zvedavosti porozprávať. Robiť support Lubošovi s Bohušom bola celkom výzva. Bežali, akoby ich čerti hnali, a ledva sme stihli zbaliť naše stanovisko a presunúť sa na ďalšie. Jožko s Rasťom mali zase autom nedostupné úseky a museli sme im vyniesť jedlo a vodu do lesa. Niektoré časti trasy boli horšie značené, najmä kvôli vyrúbaným stromom, a v noci v hmle sme celkom poblúdili.
Pozitívne bolo, že nikomu nehrozil úpal a o vodu nemali bežci núdzu. Na Donovaloch nám vyšlo na dve hodinky slnko a mali sme možnosť vysušiť si trochu oblečenie a tenisky, inak sme mali permanentne všetky veci mokré. Za ten týždeň som si tak veľmi privykol na špecifickú vôňu karavanu a prepotených vecí, že po príchode domov som sa cítil nesvoj. Všetko bolo suché a čisté, tak som musel dať tenisky k posteli aby sa mi lepšie spalo.
Sušiči prádla na Donovaloch - Martin a Emily
Sme úplne rozdielni ľudia a keby sme si mali povedať, že pôjdeme spolu trebárs na dovolenku, tak by to bol nonsens a mohli by sme sa zabiť, ale takáto extrémna aktivita nás spája a dokážeme spolu veľmi dobre vyjsť bez žiadnej ponorky. V takom malom priestore ako karavan nie je jednoduché fungovať s prakticky cudzími ľuďmi, ale za celých 5 a pol dňa prekvapivo neboli žiadne konflikty
Veľmi pekné bolo aj ako sa zapájali lokálni ľudia a podporovali nás. Od kamarátky Terky, ktorá nám spravila parádne obedové menu dokonca 2x! Cez Jula Kaľavského, ktorý odišiel skôr z práce, aby sa mohol na pár kilometrov pridať ku Emily a Martinovi, potom druhého najrýchlejšieho bežca SNP-éčky Paľa Porubčana, ktorý sa okrem svojej spoločnosti podelil aj o svoje raňajkové žemle a čaj, ďalej nášho Stančiho, u ktorého sme sa zas mohli osprchovať a poriadne sa najesť langošov.
Návšteva Terky a Peťky (tie dve dievčiny s naberačkami) s jedlom a pivom :)
V neposlednom rade ale musíme poďakovať aj Slovak Ultra Trail a Horskému behu, ktorí o nás pekne písali počas celého týždňa a ľuďom, ktorí nás počas celého týždňa podporovali.
Máte nejaké pikošky z tohoto “výletu”? :)
V Čičmanoch Ľuboša nechtiac vymkla na obecnom úrade pani starostka a odišla preč, kým bol na záchode, takže sa musel dostať von cez okno a tri ploty.
Možno zaujímavá pikoška. Celý náš výlet, v ktorom bol započítaný prenájom karavanu, nafta pre karavan a supportné auto, spoločné jedlo a nápoje, nás stál 1650 euro.
Taktiež sme sa vždy snažili všemožne podporiť bežiacu dvojicu, napriklad aj takouto fotkou Miša s Peťom, ktorí práve bežali v daždi hrebeň Nízkych Tatier :)
Trafili sme počasie o akom nikto z nás nesníval. Približne 80% času nám pršalo, dážď mnohokrát striedala hustá hmla. Pri etape Jožka a Rasťa vznikla aj legendárna hláška “koľko hmly toľko cibule”. Katka si ako jediný bežec z celého tímu užila celú svoju trasu bez dažďa (cca 12 hodín).
Ďalšie zážitky a atmosféru z celej tejto akcie natočil a zostrihal Mišo v krátkom filme: https://www.youtube.com/watch?v=sFqMDqI2dDw&ab_channel=MichalKlinovsk%C3%BD
Etapy sme mali podelené len začiatočné, zvyšné sa riešili za pochodu a toho, ako sa komu dalo. A tak bežali niektorí hrotiči dve etapy, poprípade sme si poslednú etapu rozdelili na dve, aby sa mohli pridať aj zvyšní členovia, ktorým sa nepodarilo pridať na celý tripík.
V Terni sme sedeli v pohostinstve s partiou turistov, ktorý išli časť SNP-éčky a neveriacky krútili hlavou nad naším plánom. Jeden z týchto pánov nás nakoniec prišiel počkať na Devín.
Cieľ Cesty Hrdinov SNP - Devín 2020. Horný rad zľava: Tomáš, Peťo, Silvia, Jožko, Bohuš, Ľuboš, Mišo. Dolný rad zľava: Emily, Majka, Martin, Katka
Čo chystáte tento rok?
Od prebehu SNP-éčky je už všetko krátke :) Boli tu viaceré nápady, ako spoločné turistické pochody alebo aj 24-hodinová výzva, ale nechávame to zatiaľ otvorené, aj vzhľadom na situáciu. Spoliehame sa aj na spontánne nápady a vis major. Viacerí členovia by si radi zapretekali aj na zahraničných podujatiach.
Okrem behov taktiež plánujeme vymeniť naše dresy za jemne lepšie, pretože naše dievčatá sa sťažovali, že tie čierne tričká sú nekvalitné a dosť smrdia :) Taktiež sa určite chystáme pomáhať na niektoré akcie organizované SUT a to je tak asi všetko :)
.jpg){kind=logo}
