Cappadocia Ultra-Trail 2022

01.11.2022 07:57

Martin Plačko

Hneď na začiatku roka sme si povedali, že tento rok sa pôjdeme pozrieť niekam ďalej do sveta. V lete prišla ponuka na reprezentáciu Slovak Ultra do tureckej Cappadocie na Salomon Cappadocia Ultra Trail. Po dôkladnom zvážení sme sa rozhodli, že to skúsime.  

Od Venda som zistil všetko potrebné, kedže tam už bol. Zásobil nás cennými radami za čo mu patrí veľká vďaka. Počas leta sme na to aj zabudli, ale ako sa blížil koniec prázdnin, pomaly sme si začali uvedomovať, ako ten čas letí a príprava išla na plné obrátky.

Chceli sme si to čo najviac užiť a zároveň spoznať novú krajinu a nových ľudí. Cestu sme si naplánovali na týžden, čo sa nakoniec ukázalo ako veľmi rozumné. Do Istanbulu sme odlietali v stredu z Viedne. Hneď na letisku nastal šok, pretože lietadlo mešká skoro hodinu. S malou dušičkou dúfame, že prípoj z Istanbulu do Nevsehiru stíhame a nenastanú pre nás ďaľšie komplikácie. Naštastie asi pilot poznal skratku a my sme to zvládli bez väčších problémov. Organizátor zabezpečil pre nás odvoz do hotela, takže išlo všetko bez problémov. 

Vo štvrtok po raňajkách vybiehame na kontrolu trate. Za mestom Urgup, ktoré je centrom celého podujatia vybiehame do vyprahnutej stepi. Všade navôkol vidíme jaskynné obydlia. Je to úplne iné, ako u nás. Hneď sa k nám pripojil aj túlavý pes, ktorý nás sprevádzal po celý čas. Ako sme zistili neskôr, tak tých psov je tu oveľa viac. Boli všade. Tmolili sa medzi ľuďmi v meste, spali na námestí. Keď si ich nevšímaš ani oni si nevšímajú teba.  

Gabiku hnevá koleno. Silno sa pohráva s myšlienkou. či sa vôbec postaviť na štart. Nervozita by sa dala krájať. Večer sa ideme zaregistrovať. Kontrola povinnej výbavy a mne chýba powerbanka. Neprešiel som. V piatok ráno zháňame po meste powerbanku. Nakoniec všetko dobre dopadne a už aj ja mám svoje štartové číslo. Zbytok dňa sme strávili tulaním sa po meste a sledovaním miestnych obyvateľov. 

V sobotu ráno stojíme  na štarte. Vyrážame spolu, obe trasy 60 km aj 120 km.To sa mi na tom páči asi najviac. Od začiatku som si hovoril, že pôjdeme spolu. Ideme tak iba na prvú občerstvovačku, kde ma Gabika posiela preč. Hovorí niečo o tom, že ma brzdí. To isto, keď valí skoro desať za hodinu. Nasleduje menšia manželská hádka. Až po jej sľube, že zavolá, ak by sa niečo dialo, výražam sám dopredu. Prebiehame cez rozľahlé pláne. Ja som vôbec nezrýchlil, pretože ešte dlho keď som sa obzrel, som videl jej bielu šiltovku. Do šestdesiateho kilometra to išlo úplne samo. Na trati bolo veľa bežcov, takže vždy bolo s kým bežať. Druhá polovica bola oveľa namáhavejšia. Ostal som sám, nikde nikto a kopec kilometrov do cieľa. Snažil som sa zamestnávať hlavu, aby som sa nedostal do veľkej krízy. Dobehol som mladučkého chlapca z Kazachstanu. Chvíľu sme pokecali, volal som ho, hecoval, ale mal dosť. Nechcel íst so mnou. 

Na sedemdesiatom mi volá Gabika. Je v cieli, našťastie koleno vydržalo. Keď prezradí, že je siedma a tretia v kategórii, pookrejem. Teším sa z jej úspechu. Následne ale dostávam info o mojej pozícii. Mám čo robiť, ak chcem ísť viac dopredu. Do ciela je ešte tak maratón. Prešiel som asi 20 kilometrov a stále nič. Nikto na dostrel. Sú dobrí, povedal som si a pomaly som sa blížil na občerstvovačku na 90. km. A tam bežec, zjavne mal toho plné brýle, lebo vyťahoval fukerku, aj ked bolo vonku stále príjemne teplo. To mi dodalo novú silu. Narazil som čelovku a poďho do tmy. Netrvalo dlho a v diaľke vidím ďaľšie svetielko. Splašene utekalo a stále sa otáčalo za mnou. A si môj, usmial som sa a išiel som po ňom. Na poslednej stanici, ktorá bola na 110. km som ani nezastavil. Valím ako zmyslov zbavený. Ešte aspoň jedného, hovorím si. A naozaj, o chviľu vidím na kopci čelovku. Ja pod kopcom a on hore. Dobehol som ho asi 4 kilometre pred cieľom. Ako sa neskôr ukázalo, bol to vedúci pretekár v mojej vekovej kategórii. S úsmevom ho predbieham a vytešený valím do cieľa. Neprebehol som ani kilometer a zisťujem, že som zišiel z trasy. Prúser. Valím naspäť a hľadám fáborku. Po chvíli sa dostávam späť na trať. A predo mnou uteká chalan a vyzerá to tak , že druhý krát sa už predbehnúť nedá. Bol to šprint ako na desine. Dobehol som ho asi 100 metrov pred cieľom a už som mu nedal šancu. 

V cieli je ticho. Všetko sa presunulo vedľa do areálu, kde sa podávala strava. Čaká ma moja Gabriela. Ona je už oddýchnutá a chce sa ísť baviť. Ja som samozrejme na kašu a chcem ísť do sprchy. Nakoniec končíme na izbe a rozprávame si zážitky dlho do noci. Neustále mi vyhadzuje na oči  že som jej ani hranolky nekúpil. Je strašne hladná. Ráno balíme a ideme na vyhodnotenie. 

Večer nás odvážajú na letisko a mi končíme v Istanbule. Chceli sme toho veľa pochodiť, ale svalovica v pondelok nám obmedzila naše plány. Za dva dni sme pozreli čo sa dalo a v stredu ráno odlietame domov.

Vďaka Slovak Ultra Trail sme prežili krásny týždeň, na ktorý budeme dlho spomínať. Ďakujeme za podporu.

Gabika a Martin