Cesta Márie Széchy
Henrieta Pulenová
Kde bolo tam bolo, bol raz jeden ultrabežec. Tento ultrabežec rád sníval. Sníval o trasách známych, menej známych, aj neznámych. Vysníval si aj to, že prebehne jednu z najkrajších turistických magistrál na Slovensku: Cestu Márie Széchy. Aby však nebol sám, nakazil touto myšlienkou ďalších pobehajov a pobehajky. Všetci však čakali len na to, že príde jar a budú sa môcť medzi okresmi presúvať podľa chuti.
Čo za ženu bola tá Mária Széchy, že sa podľa nej rozhodli pomenovať magistrálu? Infošky a podrobnosti tu: Mária Széchyová - Venuša z Muráňa - Korzár SME
Poďme si však predstaviť protagonistov behu. ;-) Trasu vysníval: ultrabežec v štýle dínom-dánom - Jožko Ostrihoň. S ním pobežal: Maťo Detvaj – ultrabežec, ultramotivátor, všetkým známy z bežeckých skupín zo sociálnych sietí. Bol si nimi aj: Pali Hlozák – ultrabežec a ľadový medveď, človek so srdcom na správnom mieste. Prvá nainfikovaná prebehnutím tejto trasy, autorka článku, pobehajka: Heni Pulenová. Neodmysliteľná súčasť tímu, naše úžasné supportérky: Helenka Sokolová a Monika Gabulová.
Nadišiel dlho očakávaný deň, piatok 23. apríla 2021. Presun do miesta nášho štartu, do Muráňa. Potom ako sme sa všetci pozliezali od Nových Zámkov, cez Lubeník a Rožňavu, sme ako prvé išli navštíviť muránske sysle. Keďže už bola pokročilá hodina, pošťastilo sa nám ich vidieť v počte ks 2. Potom sme sa presunuli na ubytko a spravili si bojovú poradu, aby support vedel, kde nás má čakať. Doladili sme si čas stretnutia pred ubytkom na 4:20, aby sme už okolo 5:00 mohli štartovať na Muránskom hrade.
Takže budík o 3:30. Viem, že mám ťažký rozbeh ráno, a potrebujem sa aj najesť, pobaliť a nič nezabudnúť. Okolo 20:30 teda už ležíme v postieľkach, čelovka, hodinky a mobil ešte na nabíjačkách. Nič nenechávam na náhodu. Zaspávam relatívne rýchlo. Okolo 23:30 ma však budí vrava na chodbe. Zopár chlapov malo silnú potrebu si vyrozprávať zážitky uprostred noci na chodbe. Takže spánok pre krásu sa nekoná. Driemem a každú hodinu obsmŕdam na hodinky, či už náhodou netreba vstávať. Konečne 3:30. Obliekam sa, lejem do seba edgara, tlačím buchtu a dopĺňam vodu do vaku. Namazať nohy a šup pred ubytko.
Vonku dačo kolo 0, v kraťasoch je to trochu nepríjemné. Takže podupkávame vonku a čakáme na odvoz na Veľkú lúku, čím bližšie ku hradu, na štart. Helka síce trochu mešká, ale v autíčku má zakúrené a nálada graduje. Už sa brieždi, keď vystupujeme z auta a cupkáme hore kopcom po modrej značke na Muránsky hrad. Neohlásili sme sa, tak nás hradná pani Mária Széchy nečaká. Cvakneme teda úvodnú selfie a spúšťame sa dole kopcom po červenej.
Treba zopár km, kým sa zohrejem, ale v tej eufórií to nejak ani nevnímam. Muráň a Muránsku lehotu míňame relatívne rýchlo a ani sa nenazdáme a čaká nás výstup na najvyšší bod našej trasy na Tŕstie (1121 m.n.m.). Začiatok je fajný ťahavý do kopca, paličky ako opora na nezaplatenie, výhľady k tomu za odmenu, všetko sa ešte len prebúdza, no romantika ako z filmu.
Čím vyššie sa však dostávame, tým viac je popadaných stromov, všade samý konár, značenie však nestrácame, čo je fajn. Kým sa dopracujeme na Tŕstie, nohy už mám značne doškrabané... Nevadí, zážitky niečo stoja. Pokračujeme voľnobežne dole kopcom, míňame krásne miesta s epickými názvami ako Kvakov vŕšok, či Surová dolina. Pred Polomom nám idú baby zo supportu naproti. Prvý checkpoint máme totiž v Polome, cca 25 km v nohách, dievčatá nám plnia všetky želania. Hluším do seba jeden chlebík s masťou, jeden s nutelou. Dotankujem kolu, vyzliekam bundu, vymieňam za tenkú fukerku, šupnem dve soľné tablety, dáme foto a pokračujeme v náladičke ďalej.
Musíme prejsť cez miestne družstvo, čo skoro minieme, ale majiteľ nás usmerní, že musíme popri kravách prejsť, ale máme si dať pozor na „maxi psíka“. Ehm, ten „psík“ bol teda riadny čuvač, ktorému by som tak ako dezert za obedom postačila, veľký bol totiž asi ako teľa. Cupkáme však ďalej tesne pod hrebeňom, výhľady na všetky strany, slniečko hreje, všetko behateľné, sem-tam treba prejsť do kroku, do Fiľakova však ešte ďaleko. Ústa sa nám nezastavia, delíme sa o bežecké zážitky, a to teda vždy je o čom kecať. Míňame sedlo Brezina, čoskoro sme U Cigáňa. Táto oblasť je tiež poznačená ťažbou, takže z turistickej cesty je závoz a samozrejme všade blato. Tak si to dupeme, ako sa dá, sem-tam krokom, hlavne sa v tom nevykydať. Niekoľkokrát križujeme cestu, aby sme nestratili kontakt s reálnym svetom v tejto trailovej rozprávke.
Kde nič, tu nič, prvý maratón v nohách, baby nám opäť idú naproti, čakajú nás za Kraskovom s dobrotami. Neviem, či sa teším viac na to, že si namastím nohy, alebo pupok (heh). Padli opäť veľmi dobre. Tlačím aj jabĺčko, colu, dotankujem aj trocha vody. A môžeme pokračovať smer Rimavská Sobota. Na tento úsek som sa ale veľmi netešila, je tam na môj vkus priveľa asfaltu. Míňame Horné Zahorany, potom šup do lesíka, ťapkavo zas na asfalt do Nižnej Pokoradze, a odtiaľ už len na skok do Rimavskej Soboty.
Tuto sme však nejako neodhadli vzdialenosť a do Rimavskej Soboty prichádzame asi o polhodinu neskôr ako sme dievčatám sľubovali. Tieto asfaltové úseky ma však slušne žmýkali, pálilo slnko, vietor fúkal oproti a mäkký povrch to zrovna nebol. Pomocou paličiek to dávam na indiána a dúfam, že obed, ktorý nám support zabezpečil nebude úplne studený. Maťo ide jak namydlený, Jožko dupe s ním, za nimi si to šiniem ja a na chvoste Pali, lebo ho začalo trápiť koleno. Nejako sa do tej Rimavskej Soboty doťahujeme. Dobieham chalanov, Jožko zaostane, aby potiahol Paliho a ja sa snažím držať Maťa, lebo on vie, kde sú baby. A kde sú baby, tam je jedlo. :-) A kde je Maťo, tam sa beží. Asfalt-neasfalt, chceš-nechceš, ideš. Tretí chceckpoint máme teda v RS, u Maťovho švagra vo firme na dvore. Vývar ešte vlažný, nalejem ho teda do seba, chutí vynikajúco. Cestoviny ešte teplé, polovicu zvládnem, ale už som plná na prasknutie. Namažem rýchlo kačalabky, dám si suché tričko. Dotankujem vodu, colu, doplním zásoby, pre istotu čelovku. S babami sa totiž uvidíme až v cieli, vo Fiľakove. Posledný, najdlhší, cca 27 km úsek ideme teda bez podpory na trase.
S plným bruchom proti vetru na asfalte smer Kurinec je začiatok tohto úseku čisté trápenie, žalúdok protestuje. Behať sa teda moc nesnažím, kým sa mi nenaštartuje trávenie. Za Kurincom konečne lesná cestička, od tohto úseku však nejaké deluxe značenie nehľadajte. Úsek je viac – menej húpavý, raz hore briežkom raz dole. Ale aspoň v tieni stromov a mäkkom blate. Na stromoch značka cyklotrasy, aj keď si neviem predstaviť, ako by tadiaľ niekto šiel. Je to totiž celé rozryté od diviakov, takže taký mierny tankodróm. Vďaka Maťovi neblúdime úplne (mne sa nechce prepínať stále na navigovanie, keď „jste mimo trasy“). Za Trojchotárom však začíname spomínať na článok z blogu Julky Batmendijnovej, kde spomína, že značenie pod Veľkým Bučňom mizne. Veru, a ešte ako! Na turistickej ceste sú popadané stromy a obchádzame tento úsek po poli. Nad Čentou sme však úspešne našli stúpanie do sedla Veľký Bučeň (epický názov, ešte epickejšie miesto, ešte dlho sa mi bude o ňom snívať). Takže nás čaká oficiálne posledný kopec. Stúpanie po asfalte k radaru na vrchole Veľkého Bučňa viac- menej odsýpa, ešte nám to celkom behá so 70+ km v nohách. Teraz sme však na istú chvíľu dobehali. Cesta dole do Bulharov totiž vedie kadečím, len nie behateľnou cestou. Malinčie, mladé agáty s 3 cm dlhými ostňami, pichliače, a žihľava na každom kroku.
Dievčatá zo supportu nám síce písali, že to máme obísť po ceste, lebo je to neschodné, nedáme sa odradiť, lebo posledné čo chceme, je dávať si obchádzku. Tak po zvieracích chodníčkoch pajdáme krokom klusom na Bulhary. A z Bulharov po (fuj)asfalte smer Fiľakovo. V Bulharoch nás na malom kuse odprevádzajú aj miestne domorodé dietky. Cesta do Fiľakova však nejde moc hladko. V mojom prípade evidentne čokoláda a ultra nejdú do kopy. Páli ma záha, odgrgáva sa mi teda kadečo. Chlípem vodu, aby som upokojila žalúdok a snažím sa vytesniť myšlienku grcania z hlavy. Maťo však vedľa mňa „nedá pokoj“. Povzbudzuje k behu, aj keď pár krát musím spomaliť do chôdze. Konečne Fiľakovo. Tu mi už Maťo nedovolí chodiť, už musím jednoducho bežať, veď je to už len kúsok. Vidím hrad, približuje sa. Obraciam však pohľad aj dozadu. Jožko to ťahá s Palim. Okej sú za nami, tak to doťukneme. Prichádzame pod hrad, tam nás už čakajú baby. Prichádza však aj vlak, závory sa spúšťajú. Maťo to chce prebehnúť, ja mu to však nedovolím, až keď som si istá, že vlak stojí. Pod hradom však nefinišujeme. Posledný smerovník Cesty Márie Széchy je totiž pri železničnej stanici, 800 m od hradu. Nekonečných 800 m, ktorými sa musíš predrať medzi skupinky ľudí, rodín a ich domácich zvierat. Konečne však vidím posledný hríbik! Finiš!
Tešíme sa a netrpezlivo očakávame, kým dobehne Pali a Jožko. Baby z pod hradu sa tiež premiestnia ku nám, nasleduje spoločné fotenie a vzájomné gratulácie. Cestu Márie Széchy sme teda zdolali s časom 13 h a 47 min. Zároveň sa podarilo postaviť ženské FKT na tejto trase za pomoci týchto skvelých ultrabežcov a ešte skvelejšieho support teamu. Ďakujem, že som mohla niečo tak krásne prebehnúť, opäť spoznať bližšie skvelých ľudí a vidieť nové miesta, na ktoré sa určite vrátim (na Veľký Bučeň iba vtedy, ak to bude nevyhnutné). A samozrejme sa teším, keď s touto bandou opäť niekam vyrazím.
Technické informácie:
Topánky – La Sportiva Mutant
Palivo – raňajky – pudingová buchta, Edgar Power drink – 500 ml, na check pointoch chlieb s masťou, nutellou, jablká 2 ks, sušené ovocie, horká čokoláda (nikdy viac), slané oriešky, vývar, cestoviny so syrovou omáčkou, 3 l vody, 1 l cola, 1 edgar energetický gél, 1 redbull, 10 soľných tabliet Salt stick.
Počet otlakov – 0 :-)
.jpg){kind=logo}
