Chudy Wawrzyniec 2021

16.08.2021 22:53

Ján Gajdošík

Tak to teda skúsim aj ja, aspoň z časti Vám priblížiť pretek, na ktorom som štartoval, aj so všetkým, čo tomu predchádzalo.

Doba je pre nás, ktorí sa radi mordujeme na trasách nad 42 km s nejakým tým prevýšením, zložitá, teda čo sa týka organizovaných akcií. Presunutých, poškrtaných a všemožne inak postihnutých akcií je za poslednú dobu neúrekom.

Práca, rodina a aktuálna situácia značne ovplyvňuje kalendár nejedného z nás. Tiež som zberateľ ITRA bodov, UTMB ma láka, tak sa s tým treba popasovať a či dokončím Štefánik Trail v septembri, vôbec nie je isté.

Tesne pred letom sa všetko utrasie a voľné víkendy sú v mojom kalendári, už len nájsť preteky. Jedna voľba padá na overenú klasiku Turiec Trail 42 km trať, ako test čo som natrénoval, horšie to je už s druhým termínom a s požiadavkami na trasu, doma nemám šancu, ale veď v dnešnej dobe kto chce, ten má možnosti. Takže šup na itra.run, nakŕmiť filter preferenciami a vybrať si z ponuky. K24 Slovinsko, Pitz Alpine Glacier Trail v Rakúsku sú mi z počutia známe, ale mňa zaujal Chudy Wawrzyniec (www.chudywawrzyniec.pl) v Poľsku, obec Rajcza. Lokalita za rohom, parametre plne vyhovujúce štartovné na naše pomery znesiteľné, aj keď 100-ka to nie je, ale veď aj 4 ITRA body mi stačia. Limit 16 hodín celkom krutý, ale to by som mal zvládnuť aj s rezervou. Neskôr predpoklad potvrdzuje Turiec Trail, síce som ho v prvej polovici prepálil a musel som zvoľniť kvôli kŕčom, výsledný čas 5:42 pridal na pohode. Mal by som to zvládnuť pod 15 hodín bez problémov, smelý plán bol stanovený na úroveň 14 hodín.

Registrujem sa, platím a hľadám ubytovanie, že by sme si aj výlet spravili s manželkou. Aj sa niečo našlo, ale nie v mieste štartu ani cieľa. Nakoniec padne rozhodnutie, že to otočím autom dva krát, v piatok prezentácia a v sobotu skoro ráno na štart. Z Bytče to je hodinka cesty, skoro ráno kolóny snáď nebudú. V ponuke je aj telocvičňa, poplatok bol myslím symbolický. Priznávam, neštudoval som to, kedže viem, že by som sa v nej vyspal horšie, ako vo vlastnej posteli za 4 hodiny - viac kvôli skorému štartu o 4:00 a ceste nebolo moc reálne. Bude treba kvalitne spať pár nocí pred pretekom.  

Po pár dňoch od registrácie zisťujem, že to budú majstrovstvá Poľska v behu na ultra vzdialenosť. Kukám štartovku, že koľko nás bude na štarte. Pri registrácii som si všimol, že limit je 900 miest a voľných miest ostávalo asi 30. Registrácia bola spoločná pre 51 km aj pre 82 km, v štartovke sa nedalo rozlíšiť, kto je na akú trať prihlásený. Nechápal som to, ale ani neriešil. Na stránke som moc nekutral, že ako to presne je, neskôr som to snáď pochopil správne. Mám ale troška blbý pocit, pri registrácii som do kolónky team dal Slovak Ultra Trail. To musíš dokončiť v limite, nesklamať seba ani team ktorý si si somár vyplnil. Dôstojne reprezentovať, prebleskujú myšlienky v hlave, čo si si navaril to si aj zjedz.

4.7.2021 píšem e-mail na organizátora, či mi stačí greenpass, alebo je nutný PCR test. PCR na vstup do Poľska nepotrebujem, na pretek to môže byť inak, radšej overujem, nakoľko na stránke k tomu nenachádzam nič. 5.7.2021 v stredu prichádza e-mail s podrobnosťami od organizátora, časový harmonogram, mapky štartovného a cieľového zázemia. Beží sa skoro okruh, štart a cieľ sú od seba cca 5 km.  Zabezpečená je kyvadlová doprava autobusom, sú určené presné časy odchodu, vyriešený je teda môj presun na štart z cieľa. Ešte zistiť, kde ráno zaparkujem. Na mapke štartovného zázemia parkoviská vyznačene sú, na cieľovej som ich nevidel, ale som možno aj slepý, nebolo by to prvý krát. Opýtam sa na prezentácií a keď nebude kde, parkujem na štarte, nebudem predsa domácim parkovať na hulváta a  z cieľa sa zveziem busom. Auto chcem, ale radšej v cieli keď sa bude dať. Prichádza e-mail od organizátora: PCR netreba, greenpass plne postačuje znie diplomatická odpoveď.

Spisujem všetky veci, čo mi treba pobaliť, aby som nič nezabudol. Vždy keď som niečo zabudol, tak som nebol vo svojej koži. Na výsledok to nikdy nemalo vpliv, len na to potom celý čas myslím a som nesvoj. Oblečenie prispôsobujem počasiu, ktoré má byť na ročnú dobu veľmi priaznivé. Ale, čo by to bolo za ultra, keby počasie bolo ideálne. V deň štartu pršať nemá, ale na štvrtok a piatok hlásia búrky, čo znamená blato. Dúfam, že to ale nebude balneoterapia ako na NTS 2020. Cez noc by to mohlo aspoň troška obschnúť, boli aj dlhšie suhá, utešujem sa. Voda, občerstvovačky iba dve, na 37. km a 56. km. Celkom ďaleko je tá prvá... Beriem teda 2-litrový vak na vodu, kde zarobím ionťák od štartu, spolus s s dvomi fľaškami do hrudných vreciek, každá 0,7 litra na čistú vodu, ktoré doplním aj na prvej aj na druhej. Vak doplním, ak bude hic až na druhej, doobeda má byt ešte zamračené, to by malo stačiť. Gély, tyčinky, soľné tablety a balíček sušeného hovädzieho - dobrá žuvačka, po všetkom sladkom je to super zmena, slané, korenené mňam.

Vo štvrtok po práci balím všetko a vyrážame z Bratislavy do Bytče k svokrovcom, doba homeofficu skracuje piatkovú cestu na prezentáciu. V piatok po práci s povinnou výbavou vyrážame smer Rajza, manželka ide so mnou. Doobeda ešte pršalo, ale predpoveď sa plní a poobede sa už aj slniečko ukazuje. Paráda.

Hneď v Bytči vychádzam na diaľnicu, okolo Svrčinovca po novej rýchlostnej ceste, v Poľsku 3 km tiež po rýchlostnej ceste, mýto sa neplatí, Ďalej po úzkej, ale slušnej okreske ešte 10 km. Parkujem a ideme na prezentáciu, kde pochopím diplomatickú odpoveď na PCR test a greenpass. Greenpass nikoho nezaujíma, rúška tiež, usmiate tváre, žiaden stres, nikto sa na vás nelepí, všetko prebieha v kľude. Dostávam štartovný balíček a mapu, ktorá je v povinnej výbave. Formát skoro A3 vo fólii, našťastie sa dá bez problémov zložiť, na jednej strane mapa so všetkými trasami (bežali sa 4 trasy za dva dni), na druhej výškové profily s označením občerstvovačiek s limitmi, s kontrolnými bodmi a zaujímavými miestami. Zaujali ma dve poznámky na mojej trase. Po poľsky neviem, vyrozumel som iba, že tam je jedna naklonená rovina s prevýšením 130 metrov, ale neprikladám tomu význam. Kopec ako kopec, na ktorom kilometri to presne je som teda neriešil a pred druhou občerstvovačkou sú otvorene úseky, kde môže byť „žar poludnia“. Podpisujem už predvyplnené prehlásenie a zisťujem parkovanie v cieli, v Ujsoly. Jazyková bariéra síce je, ale pochopíme sa a som ubezpečený že je kde parkovať. Cesta späť ubehne rýchlo, dochystám, dobalím veci, upevním čip na botasku. Robím to prvý krát, vyhrávajú sk pásky a dúfam že v cieli zoženiem aspoň nožnice, aby som ho vedel demontovať. Zaleziem do postele okolo 20:15, budík na 00:45, aj napriek tradičnej predštartovnej nervozite spím celkom dobre.

Budík, raňajky, povinná návšteva toalety a dúfanie, že počas behu už nebude treba. Ranná hygiena, obliecť, pobrať všetko nachystané a štartujem. Cesta ubehne rýchlo, z obce Rajca pokračujem ešte 5 km do Ujsoly, kde dúfam, že už bude niekto, kto usmerní autá na parkoviská. Predsa len, skoro 900 štartujúcich, ktorí sa síce rozdelia do dvoch obcí, ale aj to je už slušné množstvo samochodov. Pomaly idem teda obcou a hľadám, ale organizátor nikde, Prídem k menšiemu parkovisku pred kostolom, kde sa už chystajú bežci, tak tam parkujem aj ja. Kúsok ďalej stojí skupinka bežcov, paráda, to bude zastávka autobusu. Ten aj prichádza presne o 3:00, ako bolo v pokynoch. Mám 20 minút na ďalší spoj, banán, káva, finálne dobalenie. Je celkom chladno 12 °C, na beh v krátkom tričku s návlekmi na ruky super, na postávanie pre mňa ale nie. Pridávam tenkú vestu, tú vyzlečiem hneď, ako sa zhrejem počas behu - už to mam vyskúšané.

Beriem nabalený vak, paličky, sluchátko do ucha, ale iba do jedného. Počas behu počúvam hudbu, ale tak, aby som počul, čo sa okolo mňa deje. Mám všetko, dnes som nič nezabudol. Autobus akurát prichádza, nastupujem posledný, dvaja ostávame stáť v uličke. Ani sa nenazdám a už stojíme, treba vystupovať. Štart nájdem bez problémov asi 200 metrov od zastávky. Umiestnený je v parku vedľa rieky Sola. Park susedí so športovým areálom, ktorého súčasťou je aj amfiteáter s toaletami, kde bola včera prezentácia. Ešte mám 30 minút, všetko opätovne skontrolujem, poklušem, strečing, rutina pred štartom. 3:45 zaznie z ozvučenia hlas organizátora, ktorý je po covidovom roku veľmi šťastný, že akcia ide podľa plánov so skoro plnou štartovkou. Klasické uvítanie a upozornenie na posunutie štartu na 4:11. Na cca druhom kilometri križujeme železničnú trať, štart sa posúva kvôli vlaku, ktorý mešká. Upozornenie na to bolo už v pravidlách, takže žiadne prekvapenie. Limity na kontrolných bodoch sa ale neposúvali, org pridáva aj ďalšie info, ale už nepočúvam spolieham sa na to, čo už viem. O 4:00 zaznie výzva na zoradenie do štartovného koridoru, odbieham ešte na malú toaletu. Zaradím sa na nakoniec štartového poľa - nechcem sa nechať strhnúť davom a prepáliť začiatok. Ratám aj s tým, že sa určite niekde vytvorí lievik, kde sa zdržím, ale dúfam že to nebude na dlho. Zapínam navigáciu na hodinkách, prihovára sa mi jeden zo štartujúcich, ale nerozumiem po poľsky ani prd, vysvetlím že nerozumiem. Chlapík sa snaží vysvetliť, ale aj tak nerozumiem, tak sa pousmeje a zaželáme si, aby sa nám na trati darilo.

Štart presne o 4:11 s klasickým odrátavaním. Za sprievodu ľudovej muziky a svetlíc sa štartové pole dáva do pohybu. Mimozemšťania rýchlo miznú za prvou zákrutou, po pár sekundách sa rozbiehame aj my na konci. Bočnou ulicou Rajcze sa dostaneme na hlavnú cestu, po ktorej pokračujeme cca 1,5 km do obce Ryczerka, v ktorej odbočíme doprava a asi po 200 metrov prechádzame cez železničnú trať. Bezpečnosť prechodu je aj napriek tomu, že vlak už prešiel, kontrolovaná miestnymi hasičmi. Vybiehame prvý kopček z ktorého sa naskytne pohľad na čelovkový vláčik, fotí sa. Krátky zbeh a prvý lievik, teda ani nie lievik, ale prekážka v podobe potoka a špekulovanie, ako ho prekonať suchou nohou. Prebieham ľavou stranou, kde je voľno. Za pomoci palíc a jedného kameňa, ktorý je troška pod vodou, prekonávam potok. Troška vody v topánke - dnes jej po dažďoch bude všade dosť, či budem mať nohy suché o kilometer menej alebo nie, nemá pre mňa zmysel riešiť. Stúpame na prvý vrchol Przysiólek Chromiczaki. Už som dostatočne zohriaty, zatiaľ čo stojíme v lieviku vyzliekam vestu. Poľná cesta sa mení na chodník. Pohodovým, nie dlhým stúpaním, dorazíme na vrchol, kde povzbudzuje niekoľko ľudi a o zábavu sa stará aj ľudová muzika. Nasleduje zbeh, ktorý neustále mení povrch, zatrávňovacie kocky, asfalt, makadam, klasická poľná cesta, až na koniec je z neho singláč lesom, kde sa radíme do vláčika. Na vhodných miestach obieham. Dobieham k ceste, po ktorej som šiel autom, premávka na nej je zastavená. Bez zdržania prebiehame a o pár metrov ďalej opäť križujeme aj železnicu. Nasleduje stúpanie na Rachowiec. Najskôr lesnou cestou, neskôr singláčom, kde sa opäť radíme do vláčika, aby sme asi o 500 metrov zas vybehli na lesnú cestu, ktorou sa dostaneme skoro na vrchol. Les vystrieda lúka s čučoriedkami. Niektorí neodolajú a pristavia sa, aby si pochutnali na tejto dobrote. Na vrchole je rozhľadňa, ktorú míňame asi v 50-metrovej vzdialenosti, stáčame sa doprava do prvého tažkého zbehu. Síce krátkeho, ale v kombinácii so strmosťou a blatom, ktoré ešte vylepšili bežci, ktorí tadiaľ prebehli, je to fajne šmykľavé. Beriem to krajom po tráve a aj za pomoci paličiek bez problémov. Prvá kontrola, prebieham cez snímače, ktoré hlasno zapískajú - super môj čip je OK a viem, že mám prebeh zaevidovaný. Nasleduje asfaltový úsek hore dole, doťahujem šnúrky, chodidlo mi  v trailovke nejak moc lieta. Asfaltka po cca 2 km končí, už to bude iba po chodníkoch a lesných cestičkách. Teda, okrem dobehu do cieľa.

Odteraz až po Trzy Kopce to bude po poľsko-slovenskej hranici - ak som dobre rátal tak niečo okolo 55 km (až na asi kilometer, ktorý si treba odbehnúť z hranice a späť na občerstvovačku). Po Veľkú Raču ma ešte čakajú tri stúpania, jedno krátke na Beskid Graniczny a potom náročnejšie stúpania na Kikulu a Veľkú Raču. Medzi Kikulou a Veľko Račou bude aj pre mňa behavý úsek so zbehom z Kikuly. Beží sa mi dobre, tempo mám mierne nad plánovaný čas, ale v druhej polovici určite spomalím. Minimum blata, teplota ideálna, ak to takto vydrží, tak by som mohol mať pre mňa super čas. Ale ako sa hovorí, predčasne sa neraduj. Aj keď nie je moc teplo, od začiatku sa snažím pravidelne piť a dopĺňať  energiu. Gély striedam s tyčinkami, mám aj dva rožky s maslom šunkou a syrom a sušené mäsko na prehryznutie, soľná tableta každé dve hodiny. Do stúpaní mi ide a vždy sa mi darí niekoho predbehnúť. Neviem ísť na pocit, preto pravidelne kontrolujem tep na hodinkách. Dole kopcom a na rovinkách ma sem-tam niekto predbehne, ale neriešim to. Na rovinkách mi to nikdy nejde a dole kopcom sa snažím vyklusať a šetriť stehná, ešte sa určite zídu. Na Veľkej Rači pred chatou je plno bežcov. Na trati je zakázaný support, sú iba dve občerstvovačky, tak to bežci využívajú.  Ja sa tu zbavujem iba odpadu, všetkého mám zatiaľ dosť.

Nasleduje 11 km dlhý behavý úsek s jedným nenáročným stúpaním. Otvárajú sa výhľady - hlavne na poľskú stranu - s lúkami a čučoriedkami. Ešte stále je niekto okolo, niekoho dobieham alebo som predbiehaný, niekoho potiahnem, pripadne sa veziem vo vláčiku. Takto sa to strieda až po občerstvovačku. Z doteraz pohodového podkladu sa pár kilometrov za Veľkou Račou všetko mení, pribúda blata, aj stromov cez chodník. Ostatní často hľadajú suchú cestu. To nie je nič pre mňa, beriem to čo najpriamejšie, nie je to také strašné ako to vyzerá. Síce som od blata, ale nohy premočené nemám. Už začalo aj prikurovať, tak pár kilometrov za Veľkou Račou vyzliekam návleky na ruky. Dobieham na miesto, kde sa budem vracať z občerstvovačky, usmerňuje nás pani dobrovoľníčka, kto kam má ísť a hlási 500 ku krmelcu. Ehm, to mi nejako nesedí, hodinky ukazujú 35,5 a to má byť predsa na 37. km. Odchýlka GPS, konštatujem pre seba a beriem to ako zádklad pre ďalšie výpočty. Keby som si radšej poriadne naštudoval trasu. Vybieham na lúku za hudby a spevu ľudového súboru, nesmie chýbať ani zvuk zvoncov. Dobieham na občerstvovačku. Pri prebehu cez snímače opäť pípam, tak je to OK. Chcem sa zdržať čo najmenej, jem melón, pomaranče a dám si aj ďatle. Pijem colu, do prázdnych flašiek beriem čistú vodu, vo vaku ešte mám ešte asi liter ionťáku, malo by to stačiť an ďalší úsek. Síce som maturoval z matematiky za dva, no nebolo to za jedna, sem tam sa prerátam, dočítate sa. Ešte odbieham za kopu dreva na toaletu a premazanie mužských chúlostivých partii. Opäť bežím popred ľudový súbor, zastavujem aj ja a fotím.

Podľa hodiniek mám už polovicu nastúpaných metrov za sebou, ale viac kilometrov pred sebou. Nabudúce lepšie študuj profil. Naklonené roviny sú zrazu ešte viac naklonené, tá druhá na Velku Rycerzowu (41. km), sa mi spája s popisom na mape o stúpaní so 130 m. Dávam ju v pohode, toto ma byť to stúpanie, ktoré nás ma preveriť a treba si naň dať pozor? Po poľsky veru neviem dobre, ani ten profil s popisom na mapke som si poriadne nepozrel, veď ty na to prídeš. Na vrchole ma čaká prekvapenie, organizátor, ktorý sa ma pýta, či 50 alebo 80. Frajer, jasné že 80. Tí, čo idú, alebo sa rozhodnú pre kratšiu trasu, tu dostávajú červené náramky a odbočujú vľavo. My, ktorým utrpenie na 51 km príde málo, pokračujeme ďalej po hrebeni. Zrazu som sám a definitívne mi dochádza, ako to je s trasami. Registruje sa bez rozdielu, čo chceš bežať, a na mieste sa rozhodneš, či ideš daľej 82, alebo si prepálil, prípadne ti dnes nejde, tak to balíš a dáš 51 km. Alebo ak ti v danom momente 51 km príde málo, môžeš si vybrať podľa toho, ako sa cítiš. Majstrovstvá Poľska sú ale len na dlhšej trase. Na vrchole som si ešte nebol istý, ako to presne je a aj som mal zajačie úmysly - však aj 51 km by bolo za 3 body a aj to by stačilo. Bál som sa však, že ak pôjdem inú trasu, ako som mal, aby som nebol DNF. Dal si si cieľ, nebuď padavka.

Nasleduje dlhší zbeh, miestami dosť strmý a s blatom, ale zbieham bez problémov. Nasleduje stúpanie. Neviem teda, či je to ešte kopec, alebo už stena, ale až toto je 130-metrový kopec z mapky - riadna strmina, ale nie je moc blatová. S paličkami ju bez večších problémov zdolávam a predbieham aj dvoch bežcov. Ďalších 7 km nie je profilovo náročných, ale s pribúdajúcimi kilometrami v nohách a zvyšujúcou sa teplotou to už tak ľahko nejde. Zbieham z vrchu Beskyd Bednarów asi na 45. km a dopíjam ionťák. Na občerstvovačku to je ešte 11 km vo fľaškách mám asi liter vody, to je dosť. Bežím už iba po rovine a v klesaniach, takýmto spôsobom sa dostávam na 48. kilometer, kde zbadám začiatok ďalšieho stúpania. Dávam gel, zapijem ho vodou a začínam stúpať. Po prvý terénny zlom to je fuška. Stúpanie je podobné, ako to predchádzajúce, ale podstatne kratšie, pohoda. To, čo sa ale ukáže za zlomom, ma skoro posadí na zadok. Stúpanie pridáva na %, čo sa samozrejme dá zvládnuť, povrch je ale samé klzké blato. V stene sa už trápi niekoľko bežcov. No nič, poriadne sa zapriem do paličiek a pravidelným krátkym krokom vyfučím hore. Predbieham dvoch zúfalcov bez paličiek, ktorí to berú od jedného hraničného kameňa po ďalší. Jediné rovné a čisté miesto, kde sa dá sadnúť a nechať nohy poriadne oddýchnuť. Tesne pod vrcholom predbieham ešte staršieho pána, najhoršie mám za sebou. Podľa hodiniek a mojich prepočtov to je na občerstvovačku asi 6 km. Dofučím na vrchol kde je dobrovoľník. Zahlásím štartovné číslo, prebieham okolo smerom, ktorým ukazuje rukou a započujem "punkt odživczi 8,5 km". Stuhnem ako obarený, obraciam sa a neveriacky sa pýtam "koľko?", aby som sa uistil, či dobre počujem. Odpoveď je rovnaká: 8,5 km. Až kúsok neskor som našiel chyby, ktoré som spravil a prečo som mal iné vzdialenosti (prvý krmelec bol na 36. km nie na 37. km, prebehnutá vzdialenosť na hodinkách teda sedela, druhý krmelec bol na 57. km a nie na 56. km a preto mám na krmelec o 2,5 km viac ako som plánoval). S vodou som bol na hrane už na pôvodne vzdialenosti. Pokračujem ďalej a prehodnocujem ako naložiť s vodou. Čas na hodinkách ešte stále dáva nádej na 14 hodín, ale za krmelcom ma čakajú ešte dve stúpania, a ak budú také strmé ako toto posledné, tak sa ešte riadne zapotím. Z hodiniek sa už strmosť stúpaní netrúfam odhadnúť. Rozhodujem sa zvoľniť, potrebujem predsa dokončiť. Ale aký kopec hore, taký aj dole, strašne sa šmýka, starší pán ma predbieha, neskôr sa dozviem že sa volá Stanislav, po polsku Stašek. To snáď nie, zbehy mi predsa idú celkom dobre, po blate to rýchlejšie nepôjde. Rozhodujem sa ísť po kameňoch v jarku, ktorý vymlela voda. Sem-tam sa síce kamene šmyknú, ale podstatne menej, ako blato.

Stašeka dobieham. Zbeh končí a so Stašekom sa dávame do jednoduchého rozhovoru - ja neviem po poľsky, on po anglicky ani slovensky. Kecáme o aktuálnom počasí, hnusnom blatovom zbehu a behu, ktorý práve bežíme. Upozorní ma, že zle nesiem paličky, treba ich niesť hrotmi dopredu, keď ich nepoužívaš, má to byť aj v pravidlách. Nasleduje stúpanie na Jaworzynu. Praží tu slnko, ale blate je stále dosť. Stašek do kopca zvolní a ja idem zas sám. Voda mi došla začínam cítiť smäd a krmelec v nedohľadne. Z Jaworzyny už len zbeh na občerstvovačku. Smädný, psychicky na dne dobieham na krmelec. Víta ma zvuk zvoncov a potlesk dobrovoľníkov a pár fanúšikov, ktorýí tu niekoho zjavne čakajú. Prebieham cez snímače, zapípam, tak je všetko OK. Vrhnem sa na melón a pomaranče, pijem colu, načapujem vodu do vaku a jednej fľašky, do druhej putuje cola. Hodinky dávam na power banku, aby sa nabíjali. Aj Stašek už je tu. Akurát dopíja pivo a zberá sa na odchod, vyrážam teda aj ja. Som stále smädný, tak rýchlo uchmatnem ešte jedno nealko pivo a štvrť žemle so syrom.

Opäť sa dávam do reči so Stašekom. Jeden z tých ľudí, ktorý je príkladom, že nič nie je nemožné a nikdy nie je neskoro. 65 rokov by som mu netypoval, vyzerá podstatne mladšie. Pred troma týždňami dokončil 100-míľovku. Ak som mu správne rozumel, s ultra behom začal, keď mal 55 rokov. Už je na dôchodku, tak má voľného času na beh dostatok. Ešte rýchlo volám manželke a konštatujem, že pod 14 hodín to asi nebude. Dopijem pivo a celkom sa rozbieham, tekutiny zjavne pomohli a dostal som sa do pohody. V stúpani nechávam Stašeka za sebou s tým, že veď ma ešte určite dobehne.

Prehupnem sa cez vrchol Grzbej Buczyny, Stašek je kúsok za mnou. Zapípajú mi hodinky, slabá baterka, ach jaj. Na power banku sú síce pripojené, ale tú som už nezapol. Zastavujem, dávam dole batoh a zapínam power banku. Stašek ma s úsmevom predbieha a ja za ním volám, že som to aj čakal, že ma ešte predbehne. Do sedla pod Trzy Kopce sú 4 km, zväčša klesanie. Blata pribúda, objavujú sa lávky cez rašeliniská. Tie už ale majú najlepšie roky za sebou, preto treba byť opatrný, nechce sa mi skončiť po kolená v tom smradľavom sajrajte. Dobieham do sedla, kde Stašek sedí a debatuje s ďalším bežcom. S úsmevom sa ho pýtam, či mi to robí naschvál. Z odpovede dedukujem, že najskôr áno. Nie som ten typ, čo sa zastavuje a oddychuje. Radšej idem pomalšie, aj občerstvovačky sa snažím vybaviť čo najrýchlejšie, pokračujem preto ďalej. Smerovník a na ňom údaj 1:25 na vrchol. Prepočítavam, kontrolujem čas na hodinkách. 11:20, 68 km, do cieľa cca 14 km. Hore by som to za hodinu mal dať, a do cieľa zbeh 10 km. To by som mal stihnúť pod 14 hodín. Nálada sa rýchlo mení z negatívnej na pozitívnu. Dávam gel, pijem vodu, ustaľujem tempo a strojovo šliapem do kopca. Na ľavej nohe na chodidle za prstami už mám asi otlak. Zatiaľ nebolí, ale ten pocit už poznám. Trzy Kopce, kontrola, od dobrovoľníčky dostávam čierny náramok Chudy Wawrzyniec 80 km bieg górski. Ešte krátky zbeh a posledné stúpanie k chate Hala Lipowska. Chodník je široký, ale hnusne kamenistý. Na kameňoch už otlak dosť bolí, ale zatínam zuby. Chodník je asi dosť frekventovaný, ale dnes veľa turistov nestretávam. Predbieham bežkyňu, s ktorou si poradie ešte niekoľko krát vymeníme, kým dobehnem do cieľa. Nasleduje posledné stúpanie k chate. Už ju aj vidím, ale trasa sa stáča a obchádzame ju zprava, No nič, foto na najvyššom bode trasy nebude. Stúpanie konči, trasa pokračuje traverzom popod hrebeň po širokej kamenistej ceste. Ešte krátke strmšie stúpanie a na moje prekvapenie chata, ale iná aká ta prvá. Fotím. Vonku je umývadlo, ovlažujem sa, umývam poriadne tvár od soli, odpájam hodinky, balím kábel, dávam domov vedieť, že už iba dole kopcom. Tu ma bežkyňa opet obieha. Zbeh začína voľne, za behu dávam musli tyčinku. Na lúke pod chatou sedí partia jazdcov na motorových štvorkolkách, tento typ zábavy mne nie je moc pochuti. Aby si niekto nemyslel, že som zásadne proti tomu, to nie, len sa mi nepáči, keď sa premávajú kade sa im zachce a ignorujú zákazy.

Zbeh postupne pritvrdzuje, to mi ale nevadí, síl som ušetril dosť. Teraz zas predbieham bežkyňu ja a predbieham aj niekoľko daľších bežcov. Po asi dvoch km, kedy bola cesta ako tak hlinitá a dalo sa vybrať kadiaľ bežať, sa mení skoro na kamenné pole, no hnus. Otlak po došľape na kamene už zabolí poriadne, tých pár km, ale už musím vydržať. Podľa času na hodinkách, ak sa nič nestane, tak to bude výrazne pod 14 hodín. Hnusný kamenistý zbeh končí, ešte ostáva 5 km. Dlhší rovnejší úsek a bežkyňa ma opäť predbieha. Na konci kamenistého zbehu ju čakala rodina s transparentom. To by nakoplo aj mňa. Dávam posledný gel, dopíjam vodu. Je to síce už iba kúsok, ale nerád by som bol, aby ma v cieli vyplo, potrebujem ešte odšoférovať domov.

Ceduľka na strome oznamuje 3 km do cieľa. Celkom mi to beží, po rovinke aj do mierneho kopčekaz z čoho som aj celkom prekvapený. Obvykle sa mi okolo 80 km už takéto úseky nechce behať, nohy už mávam dosť zničené a už to proste nejde. V závese za bežkyňou vbieham do singláča. Najskôr mierne dole, následne posledný kopček. Dorota ma púšťa pred seba, meno som prečítal na štartovnom čísle, keď ma posledný krát prebiehala. Prehodili sme aj pár slov o tom, ako sa nám beží. Svižne vykráčam kopček a napájam sa opäť na cestu. 2 km do cieľa, 13:32:30, bude to okolo 13:45:00. To by som si mohol polepšiť aj ITRA rating, ale to iba hádam (v čase písania reportu výsledky na ITRA ešte nie sú).  Povinnú výbavu ešte nikde nekontrolovali. Rozmýšlam, lebo viem že nemám uložené čísla na riaditeľa a organizátora, to snáď zachránim internetom. A vtedy mi trkne. Ty si nevyplnil ICE kontakt na zadnej strane štartovného čísla. Ak mi to zrátajú, tak dostanem 30 minút penalizáciu. 15 minút je za každú chýbajúcu vec, max. ale za štyri, potom už je diskvalifikácia. Takto zamyslený skoro kufrujem, na poslednú chvíľu si všimnem fáborky vpravo, na chodníčku vo vysokej tráve. Po tráve sa beží super, ceduľka na strome hlási 1 km, čas 13:39:39. Posledný kilometer za 6:49, to bude tesné.

Celý zbeh bežím čo to dá už sa nešetrím. Vbieham medzi domy, no konci uličky, pri hlavnej ceste ma org naviguje vľavo, Beží sa po ceste, alebo tráve vedľa cesty, mierne do kopčeka. Po 300 metroch opeť vĺavo medzi domy. Nohy už mám tuhé, dávam do toho všetko aby som bežal. Vbieham do cieľového koridoru, kde hrá hudba a znejú zvonce. Po drevenom moste pre peších prekonávam rieku za povzbudzovania okolo stojacich, za mostom vpravo je cieľový oblúk, prebieham cez snímače, pípam, zastavujem hodinky a pritom sa snažím tváriť pre cieľové foto. Vydýchavam, dostávam medailu a hneď mi núkajú aj pivo, je alko, pýtam si zatvorené, ešte šoférujem dám si ho doma, vysvetľujem. Výsledný čas 13:45:02 podľa hodiniek 13:45:17 paráda. Končím 112 zo 198, ktorý sa rozhodli bežat túto trasu, do cieľa dobehlo 191 bežcov/bežkýň. Medzi mužmi presne 100 miesto zo 165 ktorý dobehli do cieľa. Majstrom Poľska sa stal Kamil Lesniak, trať preletel za 8:05:05 sú títo chrti vôbec z tejto planéty? Za ženy brala titul Katarzyna Wilk časom 9:19:01 celkovo 11 miesto. Posledný úsek, mávam celkom rýchly oproti iným bežcom s podobným časom ako ja a aj na tomto behu som sa posunul o 14 miest oproti poslednému krmelcu.

Podľa výsledkov sme na 82 km trati boli traja cudzinci - ja, jeden Talian a jedna bežkyňa z Veľkej Británie. Na krátkej trati, kde dobehlo do cieľa 468 bežcov, som zbežne napočítal do 10 zahraničných bežcov. Zahraničných bežcov zatiaľ tento pretek príliš neláka.

Na pódiu amfiteátra je občerstvenie, idem teda naň. Ako prvá je na pódiu krabica na čipy, kúsok za ňou prvý pult s kliešťami, paráda. Strihám sk pásky, vraciam čip a smerujem k ďalšiemu pultu s ovocím. Tlačím melón a pomaranče, pýtam sa nealko pivo, ktoré obratom dostávam. Na ploche pod pódiom sú stoly s lavicami, vyberám miesto pod slnečníkom. Tu si všímam prvé viditeľné covid opatrenie, na laviciach sú ceduľky max. 3 osoby, miesta sú vyznačené čiarami.

Otváram pivo, povoľujem šnúrky, volám domov. Na opačnej strane oproti pódiu sú stánky s občerstvením. V jednom je aj jedlo, ktoré je v štartovnom, vydáva sa na kupón. Ja si ho ale neberiem, hodinu po dobehu mi neberie vôbec jesť. Dobieha Stašek, idem mu zagratulovať. Podávame si ruky, pogratulujeme si k úspešnému dobehnutiu, zaželáme si navzájom pevné zdravie a ešte veľa úspešne prebehnutých kilometrov a lúčime sa. Poprosím ešte orga o foto pod cieľovým oblúkom a poberiem sa k autu, kde sa prezliekam, balím veci a vyrážam domov. Cesta ubehne rýchlo, za hodinku aj niečo som u svokrovcov. Zvítam sa s manželkou, sprcha, večera, pivko - super zakončenie dňa.

Pretek pre mňa dopadol nad očakávania, čo sa týka času. Kŕče som nemal, tempo som si ustrážil a vydržal som až do konca. Orgom dávam 5 bodov z 5. Jediné, čo sa dá vytknúť, sú len dva krmelce, ktoré boli na trase, ale to vedel každý dopredu. Trasa značená dostatočne, po rozdelenie trás to bolo veľmi jednoduché, vždy bol niekto na dohľad. Rizikové miesta, ako prechod cez železnicu a cestu, mal organizátor dodatočne zabezpečené, na krmelcoch bolo všetkého dostatok. Ovocie, koláče, sušené ovocie, kabanosy, voda, ionťák, cola, žemle so syrom a dokonca aj čučoriedky so šľahačkou, ak som to správne identifikoval. Asi všetko, ako na SUT akciách, možno toho bol aj viac. Trasa má síce 3800 m+, ale za hnusné by sa dali označiť iba tie dve stúpania. Vzhľadom na rašeliniská sa dá predpokladať, že blato bude na týchto úsekoch, aj keď bude dlhšie sucho. Asfaltu minimum, skalný podklad absentuje, zato ich nahrádzajú kamenisté úseky. Chodníky boli dostatočne vychodené, popadané stromy síce boli, ale všetko bez problému prekonateľné. Čo viac dodať, asi len toľko že ak mi podarí, tak aj v budúcnosti sa rád vrátim.

Na záver sa chcem poďakovať všetkým, ktorí venovali svoj čas organizovaniu tejto akcie, boli ste super. Manželke, ktorá mi toleruje môj koníček a podporujeme ma a tiež všetkým, ktorý mi fandili a držali palce.