Dolomiti Extreme Trail 2017 - Avventura-Extrema-Bellissima!
Marek Prachár
Dolomiti Extreme Trail (103 km / 7150m+) je v podstate ešte mladá akcia, ktorá sa len dostáva do povedomia komunity horských bežcov (viac o samotnom evente sa dočítate na stránke https://www.dolomitiextremetrail.com/2017/). Stovka bola tuším len 2. ročníkom, napriek tomu a samotnej „neprístupnosti“ údolia sa tam zišli bežci z 36 krajín a medzi nimi aj traja Slováci.
Ani si už presne nepamätám, ako som sa k tomuto eventu dostal, ale myslím, že to bol jeden z Facebook trikov, ktorý ma upozornil, že v Dolomitoch sa koná aj takáto parádna akcia. Vlastne kombinácia slov Dolomity a Extrém rozhodli za mňa aj napriek tomu, že som už bol čerstvo prihlásený na Lavaredo, na event, ktorý sa koná len dva týžne po tomto. No a keď som zazrel originálne spracovaný nákres trate, na ktorom sa pýšili kopce ako Moiaza, Civetta, Monte Pelmo... bolo definitívne rozhodnuté.
Dolomity ako také mi prirástli k srdcu už od čias výšky, kedy som tam rok čo rok chodil loziť po nádherných ferratárch a práve oblasť Val di Zoldo a spomináne kopce vždy patrili k tým z najťažším – tzv. čiernym ferratám.
Počas nasledujúcich pár mesiacov sa vykryštalizovala aj finálna posádka, ktorú dotvorili Adam a Dáša, rýchli to bežci od Bánoviec. No a keď ide takáto miniskupinka, dohadovačky a logistiku človek ani veľmi nevníma, lebo je to brnkačka. A tak aj bolo, dva dni pred odjazdom sme dohodli, že kto koho a kde vyzdvihne a odovzdali sme sa na pospas GPS, ktorá nás spoľahlivo po takmer 12 hodinách dopravila do malebnej dedinky Forno di Zoldo zasadenej medzi majestátnymi kopcami Dolomitov. Adam ako čerstvý ženáč myslel na všetko, takže v kempe sme mohli grilovať a popíjať dobroty od výmyslu sveta. Bolo nám sveta žiť.
V deň štartu sme mali lážo-plážo, po doobednej registrácii sme ochutnali ako chutí talianska pizza a správne kapučino a poobede sa vydali na mini výlet to neďalekého sedla Staulanza, kde bola aj presná polovica 103 km trasy. Odtial sme vyšliapli na najbližšiu 2000-ku, aby sme spravili pár pekných záberov a vychutnali si tak úžastné výhlady na Civettu a Monte Pelmo, dokonca bolo vidieť aj Sellu a Marmoladu.
Potom to už šlo dolu kopcom, návrat do kempu, posledný prípitok, rýchla večera, pobalenie a hor sa na štart, ktorý bol o 19:30 za úžasnej atmosféry vytváranej miestnymi obyvateľmi. Ako nám počas dňa bolo vysvetlené, miestni sa v dedinke celé leto nedržiavajú, lebo chodia za prácou do Nemecka, ale tento event je pre nich niečo ako druhé Vianoce: všetci čo môžu bez rozdielu veku prídu povzbudiť na štart, tí čo možu sa prihlásia ako dobrovoľníci a poskytujú support alebo dohľad na celej trase, mnohí z nich „prestoja“ dlhé hodiny na miestečku, kde upozorňuju bežcov na tažký terén a davajú na každeho jedného pozor, aby prešiel bez zranenia...
Trasu tu nejdem nejako podrobne popisovať, lebo to lepšie ako samotný nákres ani nedokážem, spomeniem len zopár momentov a zážitkov. Štart 19:30 - po krátkom prebehnutí údolím sa na dobro lúčime s asfaltom a začiname stúpať do nebies s úžasnými výhľadmi na zapadajúcim slnkom nasvietené kopce. Váham, či vytiahnuť mobil a cvaknúť, ale odolávam a vravím si, veď keď všetko pôjde dobre, pred cieľom sa naskytnú podobné výhľady, a vtedy už budem takme doma. Pokračujem ako článok hada vlniaceho sa stále hore a dole, ale stále stúpajúceho hore. Slnko medzičasom zapadlo, ale na cestu nám svieti mesiac v splne a kam sa pozrieš, vidíš samé štíty, proste nádhera. Ja ako teplomilný človek šlapem v tričku a kraťasoch - napriek tomu, že sme vo vysokých horách, vietor takmer vôbec nefúka a kilometre začínajú pomaly odsýpať. Po východe z prvej veľkej občerstvovačky obliekam bundu, keďže sa vyklepalo, ale zbehom sa opäť zahrievam. Prichádza strmák hore na Moiazu k bivaku a ešte vačší strmák dole, potom nasleduje Civetta, na ktorej sa stretávame aj so zbytkami snehu. Ale to už sa začína brieždiť a zhadzujem čelovku. Tu som už ale neodolal a vyťahujem mobil a každú chvíľku fotím – čo iné ako samotnú Civettu a panorámy s Monte Pelmom.
Na chate pod Civettou šupnem kávu a fičím dole. Ferratové úseky, ktorými organizátori strašili, sa ukázali ako nevinné a o chvíľu som v sedle, odkiaľ pokračujeme po zelených zjazdovkách s úchvatnymi výhladmi na Civettu a Moiazu - hory, ktoré sme prešli v noci a ráno.
Po pár menšich kopcoch prichádzame do sedla Staulanza - pre mňa polovica trasy, pre rýchlikov na "škôlkárskej" trati Adama s Dášou 38. km. Čekujem časomieru, ktorá indikuje 14,5 hodiny na trase, pričom limit je 28,5 hodiny. Spravím čo treba každé ráno, aby som sa odľahčil a pohnem sa na druhú polku trasy. Budem musieť kopnúť do vrtule, aby mi parťáci nevypili všetko pivo v cieli, vravím si. Tí už v tom čase boli 4,5 hodiny na trase svojej 53-ky. Pokračujeme popod dominatné Monte Pelmo - nekonečný traverz, už som si myslel, že idem zle, až keď ma predbehol prvý 50-kár idúci ako chrt. Za Pelmom opäť dolu do dediny a opäť nekonečné stúpanie na Monte Rite.
Už pod Pelmom začalo poriadne pripekať a keď som prišiel na na vyhliadku pod Monte Rite, denné teploty kulminovali na maxime. Veľmi mi na tomto úseku pomohlo pivko, ktoré mi prišlo ako vykúpenie pred Colou a Fantou. Po zopár vlneniach nasledovala náročná zostupová pasáž 600 m dole, bola totiž veľmi strmá a takmer vôbec nie spevnená, takže som dával pozor nech nezakopnem, lebo dole v doline by ma len ťažko hľadali. Prichádzam na poslednú chato-občerstvovačku, dzobnem syr a slaninu, doplním vodu a vydávam sa do finále. To sa už Adam dožaduje, nech odhadnem čas príjazdu. Vedel som, že pod 24 hodín to nedám, ale čas sa mi odhadoval tažko, kedže cesta vôbec neklesala a stále sa vlnila hore a dole. Asi po 7 km začínam spoznávať údolie ktorých sme začínali a spoznávam aj prekrásne slnkom nasvietené pohorie, ktoré som včera necvakol. Tento krát vyťahujem mobil a záber si nenachávam ujsť.
Po ďalších 2 km sa mi otvára pohľad do Forno di Zolda, čekujem hodiny a podľa mojho odhadu si vyrátam, že do 25 h by to mohlo ísť. Adamovi som sice napísal, že odhad príchodu je po 25,5 h a viac, ale to nevadí. Dotiahnem popruhy na ruksaku, zacvaknem okuliare a ide sa... Na posledných 5 km ešte predbieham zopár ludí. Keď sa ukáže ceduľa 100 km, tak ešte pridám čo mi sily stačia, lebo chcem stihnúť čas pod 25 hodín. Vybieham strmým kopcom z lesa na asfaltku, na ktorej je nasprejované 1 km Finish. Týpek mi ukazuje, kde odbočiť, skladám paličky a mačkám zo seba posledné. Užívam si ale tieto asfaltové orgie, lebo všetci ľudkovia v dedinke tlieskaju a kričia, Brávo, Bellissima... Vbieham do cieľa testne pred 25 hodinami a za svetla, čiže spokojnosť najsamväčšia.
Dievčinu v cieli uprosím, aby mi šla kúpiť pivko a reportujem Adamovi skorší prichod. O chvíľu sa obaja dovalia a dozvedám sa, že Dáša sa umiestniesnila na krásnom 10. mieste a že si pretek obaja užili, takže skupinová spokojnosť.
Na číslo si preberiem finisherské topánky - super nápad namiesto medaile dať niečo naozaj praktické - zjem cestoviny na prídel a večer ešte a Adamom podiškurujeme a vyhodnotíme ako sa patrí.
Článok bol zverejnený so súhlasom autora.
Foto: Dolomiti Extreme Trail, Marek Prachár, Adam Lisý
.jpg){kind=logo}
