DXT 103k by Lenka Sent
Samozrejme, nenechala som nič na náhodu a tak pár hodín pred odjazdom ešte zháňam kúsky do povinnej výbavy. Po menších komplikáciách so ZSSK nakoniec s Majkou v Bratislave nasadáme do auta Marekovi. S Majkou sa rozprávajú, ja na striedačku spím alebo jem :-). Všetko bolo v najlepšom poriadku. Prejdem teda rovno na to podstatné. Piatok, 22:00.
Cinque, quattro, tre, due, uno, ideme! Štartujem asi z piatej rady. Úvodné km sú dole kopcom po asfalte, tak to len voľne púšťam. Zrazu si uvedomím, že svetielka, ktoré vidím, sú vlastne sprievodné auto. Poobzerám sa okolo seba, všetci vyzerajú ako ozajstní bežci. Dievčence, vedľa ktorých bežím, sú celé značkové a namakané. Niečo mi tu nesedí. Pozerám hodiny, priemerka 4:08. Šmária, asi prepaľujem! ..pár úvodných kilometrov hádam zvládnem. Ako náhle však vbehneme do lesa, prechádzame všetci do kroku. Chodník sa zdvihol na riadny strmáčisko. Neskôr sa cestička mení na príjemný singláč. Čosi sa dá bežať, čosi nie, pripomína mi to chodníčky u nás, vo Višňovom. Idem o kúsok rýchlejšie, ako mi je príjemné, ale zarovno so mnou beží Talian s rovnakým tempom. Nazvala som si ho fialový Salomon, podľa tenisiek. Dva krát mi padla palička jemu rovno pod nohy ale aj moja biedna taliančina stačí na to, aby sme sa zasmiali. Dobiehame nejaké dievča. Drží sa za nohu. Pýtam sa "U OK?" nereaguje. Skúšam ešte raz. "tutto bene?" odpoveďou "merde" mi nenápadne naznačí, že mám pokračovať ďalej a starať sa o seba (je to nadávka).
Rozviazala sa mi šnúrka a fialový salomon beží dopredu. Robím, čo môžem, no neviem ho dobehnúť. Idem sama, konečne sa dostávam nad pásmo lesa a vidím ako sa svetielka pomaly blížia hore do sedla, cez ktoré bežíme. Začínajú skaly a šotolinka. Paráda! Noc je jasná, moc nefúka. Dobrovoľník v sedle mi vraví "sei terza (si tretia)". Super, ale máme za sebou tak 10km, nič to neznamená. Prvá občerstvovačka by mala byť na 30km/2600m, no po ceste sú ešte dve pre mňa nečakané, kde majú vody a nejaké zobanie. V noci sa mi ide dobre, sústredím sa na svetlo čelovky a moje myšlienky. Nebudem Vás tu menovať, ale chcem len povedať, že som nesmierne vďačná za okruh ľudí, v ktorom sa pohybujem. Ste mi obrovskou inšpiráciou a oporou hlavne v týchto chvíľach. Mala by som Vám asi častejšie hovoriť ako moc ste pre mňa dôležití <3.
Pár km pred prvou občerstvačkou som dobehla týpka so svojským štýlom behu, rukami akoby lietal. Baví ma pozerať sa naňho, tempo máme podobné, tak sa držím s ním. Bol to Nemec, nazvala som si ho Hans. Je už hladný a nahlas hádame čo by mohli mať a na čo máme chuť. Ja na nič špeciálne, tak si len nechám naliať Colu a do ruky beriem pár kociek syra. V momente, keď odchádzam, oslepí ma blesk z foťáku. Toto ma totálne rozosmeje, ja proste nemôžem mať fotky, na ktorých bežím, na všetkých pretekových do seba čosi tlačím. Hansa nechávam za sebou. Dlho som nebola takto sama so sebou, aj som zabudla ako to mám rada a tak bežím s prázdnou hlavou a bavím sa.
Som rada, že najväčšie stúpania sú v prvej časti, je to „rýchlo“ za mnou. Nasleduje asi najviac technická časť. Miestami sa mi zdá, že ozaj ideme feratami, niekde normálne natiahli fixy. Obdivujem aj to množstvo zapojených dobrovoľníkov. Ja bežím v tričku a kraťasoch, zatiaľ čo niektorí z nich postávajú celú noc na jednom mieste a majú na sebe aj dve páperky. Všetci s úsmevom ukazujú smer. Záslužná to činnosť! Už-už sa blíži východ slniečka a ja čakám príval energie. Toto je asi najtechnickejší beh, aký som doteraz šla. Výškové metre spôsobujú, že kilometre pribúdajú strašne pomaly. Aspoň mám dosť času na to, aby som sa pokochala okolím.
Dobieham ďalšieho chalaniska. Podľa prízvuku Brit, sťažuje sa na boľavé bruško. Snažím sa ho troška rozveseliť. Netrvá dlho a jeho boľavé bruško zachraňuje Cola na občerstvovačke. Dobre sa mi ide, slniečko mi dalo energiu, tak sa rozbieham aj do kopca. Ciao britský prízvuk, hoci ťa zbožňujem, treba využiť to, kým sa mi dá behať. Na ruke mám napísané kilometre občerstvovaciek. Ďalšia veľká je na 53.km v sedle Staulanza. Boli sme sa tam v piatok cez deň prejsť, aby sme sa uistili, či je značená trať. Teším sa už na známe miesto. Hoci do kopca predbieham ďalšieho bežca, v hlave sa opúšťam. Asi som už unavená alebo čo. Po hodnej chvíli dobehnem na občerstvovačku a privíta ma rozpačitý potlesk. Doteraz neviem, čo to bolo. A ten môj opušťák bol nakoniec len deficit cukru. Hádžem to za hlavu a vrhám sa na behateľnú, no aj tak technickú časť. Až mi chýbajú asfalty. To som ešte nezažila :D.
Ako mi slniečko ráno energiu dalo, teraz si ju berie späť niekoľkonásobne. Na 65. km dobieham s chuťou na džúsik. Nechce sa mi moc hovoriť, tak rozprávam anglicky. Taliani anglicky moc nevedia. Pri odchode sa pýtam pána, či je ďalší úsek behateľný. "Si, si, é flat." Joj ty had jeden! :D Prvý km za dedinou mal asi 130 výškových! Len sa nahlas smejem. Bežím indiánsky, no v diaľke ma zbadala skupinka ľudí, ktorí akosi zvláštne kráčajú. Zaostrím a vidím, že majú protézy namiesto nôh. Jeden z nich začne nahlas kričať allez-allez-allez a tlieskať. Všetci dvadsiati sa pridali k povzbudzovaniu. Akoby ma poznali! Dojalo ma to tak, že som vybehla celý ten otrasný kopec. Až za zákrutu, keď ma už nebolo vidno. Tam som myslela, že umriem a musela som sa vydýchať. Fuj. V cieli mi niekto vravel, že boli fandiť kamošovi, tiež s protézou, ktorý bežal moju trasu (103k, 7150m). Z nasledujúcich kilometrov si pamätám len otrasné horko.
Pri výstupe na kopec s Messnerovým múzeom sa znova troška poopúšťam, no zazriem bežkyňu zo štartu. „Kurnik šopa, veď ja som stále tretia!“, pripomeniem si a snažím sa pustiť zbeh najrýchlejšie ako viem. Na občerstvovačku na 81.km pribieham totálne vyšťavená, potrebujem soľ. Naberám si na tanierik čipsy, syr a všetko slané, čo vidím. Dobrovoľníčka sa ma pýta, či som Lenka. Odpovedám áno. Si číslo 12, hovorí. Ukazujem na BIB a vravím, že sa mýli, že mám číslo 225. Zasmeje sa a vraví, že nie číslo 12 ale som 12. celkovo. Nechápem. Ešte raz sa pýtam, či to myslí vážne. Neverím. V momente sa cítim lepšie, odkladám tanierik a lúčim sa. Nasleduje behateľné stúpanie s asi 500 výškovými a potom strašne strmý technický zbeh. Nohy mám vlastne celkom v pohode, no aj tak občas kráčam. Bojím sa, že spadnem a nájdu ma až dole v doline. Hneď pod kopcom je občerstvovačka. Asi bežím potichu, lebo keď som pozdravila, všetci sa zľakli. Z mojej taliančiny je počuť, že som cudzinec, tak vyzvedajú. Sú zlatí, nechápu, prečo "taká mladá" behá takéto diaľky. Vraj už len 15 km a ešte jedna občerstva. Dobre, to už je za pár, pomyslím si.
"Dpč, strašne som naivná", ide mi hlavou, keď na posledných kilometroch, ktoré sa na mape tvárili ako zbeh, podchvíľou stúpam. Už vidím dedinu, no som stále vysoko. Slnko sa opiera do bielych Dolomitov a pečie tak, že šilt si namáčam v každej kaluži, ktorú vidím, aby som sa aspoň troška ochladila. Je bezvetrie. Úplne sa varím a zdá sa mi, že keď čo len o sekundu pridám, buď mi roztrhne srdce, alebo odpadnem. Na hodinách vidím, že už bežím 17 hodín 20 minút. V duchu som si pred štartom priala čas 18 hodín, no v tejto chvíli sa zdá nereálny. Hnevám sa na seba, že viac nedokážem ale prepletám nožičkami tak, ako to ide. Už chcem, aby sa to skončilo. Začína zbeh. Konečneee! Zvážnica ma vyvedie na asfaltku a dobrovoľníčka ukazuje smer. Tri posledné pekelné kilometre cez pole. A k tomu jemne do kopca. Už naozaj nevládzem. Trasa sa spája so 72k trasou a nejaký pán sa snaží byť milý a konverzovať. Nemám už silu absolútne na nič. Idú zo mňa len jednoslovné odpovede a nadávky. No krása!
Vidím cieľ, bežím tak, ako len najlepšie viem. Moderátor ohlasuje, že som tretia žena. Prebehnem cieľom a totálne sa rozplačem. Asi pretlak emócií alebo čo. Vždy po pár hodinách zabudnem, že behať stovky je vlastne ťažké a potom si to musím zas takto empiricky pripomínať.
Dobrovoľníčka Sandra mi podáva vodu a ja sa zvalím do najbližšieho chládku. Píšem Marekovi R., ako to s nimi vyzerá, s manželkou Bejkou a kamošmi sú tu tiež. Obratom dostanem takúto fotku:
Našiel ma sám :D Všelijako ti príde pohodlne po 18 hodinách behania. Aj pred bráničkou niekoho domu. Píšem domov a pozerám priebežné výsledky. Majka už je v cieli, Marek P. na trati, Marekova Bejka s ďaľším Marekom tiež ešte bežia. Všetci sa počkáme, Bejke urobíme na príchod super atmošku, troška pooslavujeme, najeme sa a poberieme sa s Majkou do kempu. Chceli sme ísť ešte v noci počkať nášho Mareka do cieľa, no ja som zaspala spánkom spravodlivých. Hneď ráno balíme stany a ideme ešte na kávičku. Náhodou sa znova stretávame s touto veselou skupinkou a už pokračujeme domov.
Sedíme v aute, chvíľku driemkam, chvíľku píšem report, chvíľku hľadím do blba. Z ničoho nič sa tesne pred nami zrazili dve autá. Ja som videla len dym. Majka pohotovo vyskakuje z auta a beží k nehode. Berie ma, aby som prekladala. O auto v priekope sa už starajú iní ľudia, bežíme k druhému. Je v ňom zakliesnený zakrvavený pán, je v bezvedomí a nedýcha. Je už sinavý. Strašný pohľad. Kričím, že Majka je zdravotník a niekto jej podal rukavice. Chytila mu bradu a zdvihnutím mu uvoľnila dýchacie cesty. S prvým nádychom vypľul z úst krv. Zastavil sa čas. Na svete neexistovalo nič iné, len tento moment. Po pár ťažkých nádychoch sa mu aj zlepšila farba. Keby tam Majka nebola, umrie. Tento pohľad sa mi v hlave prehráva ešte stále. Skutočne mu zachránila život. Tuto by mal nasledovať nejaký srdcervúci motivačný citát ale skrátim to na podstatné. Šoférujme opatrne, buďme k sebe milí. Život sa vie totálne otočiť behom sekundy.
A teraz, ďakujem vám, že ste sa dočítali až sem, kamošom aj milým ľuďom z IG za povzbudivé správy pred pretekom (moja obľúbená: "hlavne to nedo*eb" od Filipa <3), a aj tie, ktoré prišli počas behu. Vždy, keď pípol telefón, potešila som sa, hoci som si ich prečítala až neskôr. Majke a Marekovi za super výlet a mamine, že sa so mnou nerozpráva pred pretekmi o behu. Toto si ozaj cením. A trasu odporúčam. Ľuďom, čo majú radi trail a výškové metre. Super organizácia, preplnené občertvovačky, príjemní ľudia, značená trať, nádherné Dolomity.
.jpg){kind=logo}
