EcoTrail Wicklow

18.11.2019 06:00

Vanda Hošeková

Všetko ma bolí, aj to, čo ma doteraz nikdy nebolelo. Po odštartovaní som kilometre odpočítavala po desiatkach, od 60. kilometra som ich odpočítavala po jednom, teraz, štyri kilometre pred cieľom, už odpočítavam každých 100 metrov. Počas svižného (myslela som si v tej chvíli) výšľapu nekonečného kopca asi tri kilometre pred cieľom si premietam, čo všetko som za predchádzajúcich pár hodín zažila...

Už pár kilometrov po štarte som Rišovi s úsmevom od ucha k uchu predniesla ideu, že aj keby som to mala zabaliť hneď teraz, aj tak sa sem oplatilo prísť a vyštartovať. Štart bol na promenáde, lemujúcej krásnu kamennú pláž (pár skaliek už leží doma na poličke) malého idylického írskeho mestečka. Určite sa tu natáčala aspoň jedna romanťárna na predlohu Ingi Lindströmovej ...

Klasické upršané a veterné írske počasie dnes asi nezažijeme. Nad hlavami máme azúro a pár rýchlo plávajúcich páperových oblakov. Najstrmšiu časť trate máme za sebou už 2 km po štarte – malý kopček s veľkým krížom nad nekonečným morom. Podľa rady viacerých skúsených ultráčov ho iba vykráčam. Ešte ma čaká 78 km, najdlhší pretek v živote, a preto si nechcem hneď zo začiatku nič dokazovať (aj keď som dievča z Liptova). Výhľady z pod kríža sú dokonalé. Pohyblivé nebo, pokojné more a krajina, akú som ešte nikdy nevidela. Pokračujeme krásnym chodníkom zarezaným do kopca nad pobrežím. Cítim sa rovnako ako v najgýčovejší deň v Roháčoch, až na to, že výhľad nie je slovenský, ale írsky. Proste paráda! Krajina počas trate sa stále mení, stále je však rovnako krásna. Bežíme cez listnaté lesy, pasienky, zámockú záhradu, kamenné dedinky, vresoviská či popod oooobrovský vodopád.

Prvých 50 km trate ma sprevádza Rišo. Pre mňa je to prvýkrát čo takto dlho bežím s niekým bok po boku. Vždy som sa toho bála – že mi po istom čase bude dotyčný liezť na nervy, a hlavne, že po istom, veľmi krátkom čase, začnem liezť na nervy ja dotyčnému. Ale Rišo bol geniálny sparing. Neviem či to platilo aj opačne, na spätnú väzbu som sa radšej nepýtala. Síce som sa trochu červenala, keď mi počas behu robil osobného fotografa, ale koniec-koncov - toľko pekných fotiek z jedného preteku som ešte nemala. A navyše to bol môj najdlhší a prvý v zahraničí, takže si zaslúžil aj poctivejšiu dokumentáciu. Bolo mi trochu ľúto, že som Rišovi pár kilometrov po otočke, približne v polovici trate, odbehla, ale slušne som si vypýtala povolenie a s povzbudivými slovami som ho samozrejme aj dostala. To som ešte netušila, že o 10 km ďalej ma postihne totálna kríza, počas ktorej by som jeho spoločnosť určite ocenila...

Po začiatok mojej „veľkej írskej krízy“ na 60. km, som preteky medzi ženami viedla. Iba tesne pred štartom som sa dozvedela, že víťazi v hlavných kategóriách vyhrajú štartovné a ubytko na EcoTrail v Malajzii. Zo začiatku som si ani nepripúšťala, že by som sa v blízkej budúcnosti mohla vyskytnúť v juhovýchodnej Ázii. Keď som však ešte stále po polovici trate viedla, v hlave som začala prepočítavať, koľko asi môže stáť spiatočná letenka do Malajzie a či mi na to budú stačiť úspory. Dohodla som sa sama zo sebou, že ak sa mi naozaj podarí vyhrať, letenku si kúpim, nech stojí čo stojí. Stav môjho účtu bol však tesne po začiatku mojej krízy zachránený – predbieha ma prvá baba. Celú trať tuším, že ma má „v merku“, a keď sa pri zbehu z najvyššieho kopca trate obzerám za seba, má ma už aj na dosah. Pár minút sa jej ešte snažím držať, ale nech dýcham a tepem akokoľvek intenzívne, nohám je to už jedno. Kríza je tu! A drží sa ma takmer celých nasledujúcich 10 km. Upokojujem sa len tým, že už je to predsa len 20 km do cieľa a každým krokom je to menej a menej. Stále je tam šanca dobehnúť v prvej trojke. 7 km pred cieľom, keď ma predbieha ďalšia žena, sa už upokojujem tým, že úspech bude aj samotné dobehnutie do cieľa, bez ohľadu na umiestnenie. Boj o dobrú pozíciu sa už dávno zmenil na malý boj o prežitie...

Blížim sa ku krížu 2 km pred cieľom. Keď sa k nemu dostanem, čaká ma už „len“ zbeh dole k pobrežiu a pár sto metrov cieľovej rovinky po promenáde. Už dlhšiu dobu viem, že mám za sebou ďalšieho bežca, ale presvedčená o tom, že je to muž, tomu nevenujem veľkú pozornosť. Mám čo robiť, aby som presvedčila nohy, že sú ešte schopné pohybu. Kríž je na dosah a za sebou počujem dychčanie. Obzerám sa a trvá mi pomerne dlho, kým si uvedomím, že mi na chrbát dýcha ďalšia baba. Takže na tú bedňu to predsa nevyjde, prebehne mi hlavou. V miernom zúfalstve sa zhlboka nadýchnem ... a odrazu ma nič nebolí. Nohy ako keby mi ich požičala Emelie. Takže to ešte nie je stratené. Adrenalín z tohto prekvapenia mi zapína prídavné trysky. Dole od kríža skôr letím ako bežím. Na promenáde tesne pred cieľom sa ani neodvažujem obzrieť, mohla by to byť až veľká strata času. Tomu, že sa mi naozaj podarilo dobehnúť ako tretej babe, verím až keď mi v cieli dajú do rúk krásnu „víťaznú tehličku“. Zvieram ju ako keby som nič dôležitejšie v živote nedržala. A v tom momente je to na malú chvíľu naozaj to najdôležitejšie čo mám...

Nohy sa mi trasú, začína mi byť zima, spúšťa sa lejak. Rýchlo (a so slzami štastia aj bolesti) volám našim a Maťovi, že som prežila, dobehla a ešte aj musím do lietadla prepašovať tehlu. S posledným slovom dostávam totálny hypáč ... Našťastie len pár minút po mne dobieha Rišo, ktorý ma má po viac ako 10 hodinovom behu ešte silu zachraňovať. Od cieľa k autu je to 300 metrov, no ja si musím dať v polovici prestávku v malej cukrárni a chvíľu si posedieť pri stole s colou a icetea. Už som schopná stáť bez točenia hlavy, ale k autu by som sa bez Rišovho ramena presúvala ešte teraz. Úľavu cítim až v teple požičaného Nissanu Micra. Po desaťhodinovom behu je to to najpohodlnejšie auto na svete. Naša nálada s Rišom stúpa úmerne s počtom suchých oblečených vecí a prijatých kalórií. Ani si nestihneme poriadne uvedomiť, že to máme za sebou a k našej seanse sa pridáva aj Peťo. Napriek tomu, že antibiotiká dobral len 3 dni pred štartom a teplota mu klesla ešte o deň neskôr, dobieha len polhodinu po nás. Hurá! Zvládli sme to celá slovenská výprava a navyše v krásnych časoch. Všetko potom je mierne zahmlené ružovým nadýchaným obláčikom eufórie. Večera, Guinness, druhá večera, tretí Guinness, výmena zážitkov, pojmov a dojmov až do noci ....

V nedeľu mi obláčik ešte stále visí nad hlavou. Od rána dopĺňame stále chýbajúce kalórie a bez výčitiek sledujeme priebeh majstrovstiev sveta v atletike. My sme si už na tento víkend odbehali.

Začiatok nášho „mierne“ športového výletu v Írsku začal intenzívne ale až do odletu domov to moc nepoľavilo. V nedeľu sme už zregenerovali nohy na nádhernej trojhodinovej prechádzke vo Wicklow mountains, s Peťom sme cez týždeň prešli najväčšie hajlajty Dublinu návštevu pivovaru Guinness nevynímajúc, vyskúšali sme fish and chips, irish breakfast a posedeli v klasickej írskej krčme so živou hudbou v Temple Bar.

Pre mňa to boli jedny z najkrajších dní tohto roka. Pred odjazdom do Dublinu som nemala žiadne očakávania. Príprava mi vôbec nevyšla podľa predstáv, bála som sa týždňového pobytu s dvoma pre mňa dovtedy takmer neznámymi ľuďmi a voči írskej krajine som bola tiež mierne skeptická. Nakoniec sa ukázalo, že moje nohy sú síce krátke, ale aj napriek chýbajúcemu tréningu sú brutálne odhodlané a spoľahlivé. Že týždňová „dovolenka“ s dvoma dovtedy neznámymi môže byť rovnako dobrá, ako s dlhoročnými kamarátmi. A tiež, že iba 15 minút jazdy od najväčšieho mesta krajiny, sa môžete ocitnúť v drsnej a krásnej divočine.

EcoTrail Wicklow boli jedny z najkrajších pretekov, aké som kedy absolvovala. Ultráčov nemám vôbec odbehaných veľa ale stála som už na štarte stoviek rôznych pretekov (nepreháňam, súťaživá som bola ešte skôr ako tvrdohlavá) a tento môžem bez váhania zaradiť medzi TOP 5. Vyzdvihla by som hlavne krajinu, ktorou nás pretek previedol, značenie trate a prístup organizátorov a dobrovoľníkov. Policajtov zastavujúcich premávku na každom prebehu cez frekventovanejšiu cestu som ešte nezažila. Je pravda, že občerstvovačky som radšej s tými slovenskými ani neporovnávala, ale „slovenské švédske stoly“ sa ťažko porovnávajú s čímkoľvek, aj s raňajkami v päťhviezdičkovom hoteli. Zato zo značenia trate by sme si príklad mohli zobrať. Boli len dve miesta na 80 km trati, kde som si nebola istá, kam pokračovať, a aj to bolo spôsobené len tým, že s mojou krátkozrakosťou som nedovidela na najbližšiu vlajočku s logom preteku.

Nechcela som byť sentimentálna ale inak to v tomto prípade nejde ... Ďakujem SLOVAK ULTRA TRAIL, ktorí mi výhrou v ich súťaži dali celoživotnú spomienku. Rišovi a Peťovi za kráľovskú starostlivosť a spoločnosť. Našim za príspevky (akéhokoľvek druhu) a Maťovi za to, že ma pustil na „dovolenku“ s dvoma „neznámymi“. A všetkým vám, ktorí ste mi držali palce pred a posielali správy po. Keď tak rekapitulujem, koľko ľudí v tom bolo zainteresovaných, prestáva ma prekvapovať, že to bola taká paráda...

Vanda

Článok bol zverejnený so súhlasom autora