Erikov Ultrabalaton

15.05.2023 20:39

Erik Hübner

Prvý krát v živote neviem ako začať. Asi preto, že to bol môj životný sen a tak mám neodbytný pocit, aby aj ten článok bol niečo extra. Ale aj tak to bude len opis prežitého. A kto to neprežil, asi to úplne nepochopí. Nevadí.

Napriek tomu, že ma to celý život viac ťahá do kopcov, skál a blata, práve toto sú tie preteky, o ktorých keď som sa pred mnohými rokmi dozvedel, bolo mi jasné, že budú vrcholom mojej bežeckej stránky života. Žiadne UTMB, Hardrock, Western states ani Lavaredo. A nie, nemám ambíciu ísť na Spartathlon (na ktorý je Ultrabalaton kvalifikáciou). Môj sen sa začínal aj končil na Balatóne.

Nikdy som nevenoval príprave na preteky toľko, ako Ultrabalatonu. Celú zimu a polovicu jari som všetky behy a ostatné cvičenia podriaďoval tomu, aby koncepčne do seba aspoň trochu zapadali. Mnohé srdcovky a pekné akcie som musel oželieť, nakoľko boli až príliš blízko z jednej, či druhej strany kalendára. Manželka Daška akoby vytušila tú nezmyselnú dôležitosť a podujala sa mi robiť podporu na bicykli na celom okruhu (211 km!). Bože. Teraz už viem, že nebyť jej, nedošiel by som ani tam, kde som skončil.

V pohode bez akýchkoľvek problémov prebehám celý marec aj apríl. Dokonca sa mi podarí vsunúť aj pár menších pretekov (do vzdialenosti polmaratónu) a s mojimi víkendovými dlhými behmi som nadmieru spokojný. Tri týždne pred štartom si ešte dávam 71 km dlhý beh v plánovanom tempe, ktorý využívam na to, čo som dávno chcel – spojiť Lužný a Hainburgský most. Dobieham domov v úplnej pohode, že by som mohol ísť na svadbu tancovať a ani na druhý deň nie som rozbitý. OK, teraz viem, že som spravil všetko preto, aby som to zvládol. Postupom času som totiž zistil, že práve toto je ten najdôležitejší pocit. Počas pretekov sa už môže stáť hocičo, nemusí vyjsť deň, energia, žalúdok, počasie, výbava, ale napriek tomu odchádzam s pocitom, že som pre úspešné absolvovanie spravil všetko čo som mohol.

Necelý týždeň pred štartom, ma začína bolieť spodný chrbát. Ako zvyčajne, keď sa blíži niečo dôležité a ja poľavím v tréningu a prestanem behať. Tajne dúfam, že to do piatich dní prejde, mažem všetkým možným, strečujem a s pribúdajúcim časom som viac a viac nervózny. V deň odchodu do Maďarska to ešte ani zďaleka nie je ideálne. Ale je tu ten syndróm „vzdialeného kopca“, ktorý sa často objavuje najmä v turistickej a horolezeckej komunite. Pokiaľ máš ten kopec za humnami, vyčkáš si na ideálne počasie, podmienky a svoju formu a potom naňho ideš liezť. Ale sú tu kopce, na ktoré plánuješ výjazd pol roka, potom precestuješ polovicu Európy, zistíš, že podmienky sú nevhodné, počasie premenlivé, ale aj tak naň lezieš, lebo čo máš robiť, keď už si tam. To je presne ono.

Hneď po príchode nás ohúri rozsiahlosť akcie. Okrem jednotlivcov, ktorých je na štartovke 250, je na celom podujatí registrovaných ďalších 5000 pretekárov a ich doprovody. Súťaží sa v 2 – 13 členných tímoch (štafetách), ktoré štartujú v polhodinových intervaloch po nás. Je to super, lebo sa tak zabezpečí, že nikdy nie sme na trati sami. Nasleduje výborne zvládnutá pasta party v mega stane, kde stihnem otočiť tri taniere cestovín a už ideme pripraviť veci a spať. Smejeme sa, pretože obaja konštatujeme, že o pol deviatej večer sme už dávno v posteli neboli.

Štart je v piatok o siedmej ráno. Na parkovisku tak, ako sto ďalších, skladáme bicykel zo strechy a psychicky sa obaja chystáme na riadny záhul. Bundu rovno dávam Daške do ruksaku a celkom ju aj ľutujem, keďže v ňom má aj svoje aj moje veci. Ja mám len skladací pohárik vo vačku nohavíc. Je bezvetrie, bez mrakov a príjemných 12 stupňov. Uisťujem ju, že aj keby sme sa stretli až o 20 km, nič sa nedeje, nič z ruksaku potrebovať nebudem. Bajkeri štartujú totiž 10 minút po nás, takže stretnúť sa budeme musieť niekde na trati. Ešte prehodím pár slov s Braňom, ktorý si sem prišiel splniť limit na Spartathlon, pripomínam mu, že je čistý blázon a ani sa nenazdáme, je tu štart.

Prvé kilometre idú samé a ja, aby som to nepreháňal, sa spájam so skupinkou, ktorá ide o niečo pomalšie, ako som plánoval. Nachádzam si super polohu, pri ktorej chrbát ani necítim a po opadnutí prvotného stresu si to začínam užívať. Keďže som toho dosť vypil ešte pred štartom, na prvom občerstvení (po 5 km) nestojím a pohár vyťahujem až na 15 km, kde si dávam aj prvé banány. V ponuke je voda, jonťák, Pepsi, hrozienka, zavárané broskyne, chlieb s masťou, s nejakou pomazánkou, kekse, čokoláda, banány, hroznový cukor, gély, tekuté magnézium a soľné tabletky. Na detail presné zloženie má každá z viac ako 40 občerstvovačiek. Na piatich z nich je ešte navyše teplé jedlo – polievka a cestoviny. Okrem toho sa na ne dajú poslať dropbagy so svojimi zásobami. My sme túto možnosť využili na troch checkpointoch – 73, 134 a 176 km. Okrem toho je na cca každých 15 – 20 km človek, ktorý má za úlohu priložiť čítačku (ultra rýchlu) k čipu, ktorý mám na ruke. Organizácia je neskutočná a trať je značená výborne.

Po dvadsiatich kilometroch sa dávam dokopy s nejakým turkom (ktorý nakoniec skončí štvrtý s časom 20:19 h) a prvýkrát sa začínam sťažovať na teplo. On súhlasí a ja si z neho uťahujem, že to nemyslí vážne, lebo vo februári sme boli v Turecku a už vtedy tam bolo 25 stupňov. Argumentuje mi, že je z Istanbulu a tam je ešte stále zima. Áno, to je pravda. Po tomto zakecaní však zistíme, že sme niekde zle odbočili (áno aj to sa dá pri behu okolo jazera) a spúšťame navigácie v hodinkách. Tie nás našťastie zakrátko dovedú na trasu, no ja sa pomaly začínam obávať, či sa môjmu supportu niečo nestalo, lebo už sú to tri hodiny od štartu. To ma predsa už musí dobehnúť aj cúvaním. Prečo som si ja debil dal do jej ruksaku aj mobil!!! Neskutočne si to vyčítam. Prebieham po nekonečných cyklistických cestičkách a rozmýšľam, ako sa s ňou spojím, až sa náhodou musela vrátiť. Prinajhoršom požiadam niekoho o telefón, číslo viem naspamäť. Hlavne nech to nie je niečo vážne, ale len nejaká banalita. Po 30 km som si istý, že už ju nestretnem a vtom na mňa zozadu ženský hlas: “Ty kokso, to ako ideš?“ Vysvitlo, že po štarte si nebola istá, či ma náhodou neprebehla, tak ma 20 minút čakala na prvom checkpointe a keď si uvedomila, že som tadiaľ už dávno musel prebehnúť, tak pretekala, kým ma nedobehla. Chúďa. Ale ten rachot čo mi spadol zo srdca musel byť počuť až do Bratislavy.

Po 36 km pribiehame k vinárstvu, o ktorom viem, že bežci budú musieť prejsť cez obrovské pivnice so sudmi a nádržami a cyklisti ich musia počkať. Značenie je to trošku chaotické a okrem toho je to jedna z mnohých odovzdávok štafiet, takže asi milión ľudí. Dašku nechávam pri vstupe a vbieham spolu s turkom do pivníc. Je to naozaj impozantné, avšak po spleti katakomb vybiehame von a zisťujem, že sme na úplne opačnej strane. Nemám ako ísť späť a povedať jej, že tam, kde ma čaká, neprídem a tak sa s malou dušou poberám ďalej a dúfam, že časom jej to docvakne a zasa ma doženie. Tak sa aj po pár kilometroch deje, postupne si vymeníme zážitky zo začiatku pretekov a pred nami sa dvíha kopec so zrúcaninou akéhosi hradu. Korenisto konštatujem, že na tisíc percent sa budeme trepať cez ten hrad. Tak je. Ona s príslušným komentom zlieza z bicykla, ja to miernym tempom vycupitám. Smerom dolu sa snažím nespadnúť na mačacích hlavách a rozbitej zemine. Asi jediný nespevnený úsek celej trasy a zrovna v takto strmom teréne. Pozorujem tu vystrašené dievča, ktoré sa to snaží zliezť na cesťáku a už si predstavujem tie nadávky od môjho supportu. Áno, po chvíli ma dobieha a je to tak :).

Tie rovinky bez akejkoľvek zatáčky pred nami sú úplné psycho.  Obdivujem ju, že dokáže ísť po väčšinu času za mnou, mojim slimačím tempom a stále ju presviedčam, že mi bude postačovať, pokiaľ pôjde, 40 – 50 km so mnou a potom sa otočí smer cieľ. Ona mi stále ale tvrdí, že keď už sľúbila byť so mnou v dobrom aj v zlom, tak ide do konca.

Pred veľkou občerstvovačkou na 74 km ma chytá dosť nepríjemná energetická kríza. Pomaly si neviem vyberať, čo mám jesť, nič mi z výberu už nechutí, skúšam vlastnú Snickersku a posielam Dašku dopredu nabrať mi polievku. Nachádzam ju priamo pri zdroji, už aj s dropbagom, odkiaľ vyťahujem bežeckú vestu, ktorú som si tam pripravil s čelovkou a pár tyčinkami a jonťákmi. Bol som pripravený, že od tohto bodu už pôjdem na 99 % sám. Zjem zeleninovú polievku (fakt dobrú) a prvýkrát žobroním o pivo. Napriek úpornej snahe sa jej ho nedarí zohnať. I keď je na mieste riadny ruch (ďalšie štafetové miesto), miestne krčmy sú ešte pozatvárané. Nevadí, ide sa ďalej.

Slnko sa opiera a nepomáha ani neustále namáčanie čapice pod tečúcu vodu, alebo do jazera. Ani ľad, ktorý som vyfasoval od dobrých ľudí pri trati a ktorý som si dal do čiapky, nemal dlhú životnosť. Vyčerpanie od slnka je badať na upadajúcom tempe. Tento stav mal prísť až tak o cca 40 – 50 km ďalej. Onedlho je tu malá psychická vzpruha, keď sa mierne točíme a ja šípim, že by sme sa mohli preklenúť na druhú stranu jazera. O chvíľu mi to potvrdzuje aj orientačná tabuľa, tak to s radosťou hlásim Daške. Už fungujeme v podstate iba tak, že ju vždy pred občerstvovačkou vyšlem dopredu, aby mi šla zarobiť fľašu (ktorú potom ešte musí vláčiť v ruksaku) a pozháňať pivo. To sa jej už našťastie darí a vo mne to až tak zasyčí. V ponuke organizátorov sa náhle objavujú kyslé uhorky, na ktoré sa doslova vrhám. Škoda len, že nemajú aj šťavu. V bruchu mám už rôzne pochody, ale ešte to nie je katastrofa. Na WC sa samozrejme chodí len na oficiálnych miestach, v podstate by sa ani inde nedalo, nakoľko na tejto strane jazera ideme v kuse medzi domami. Tie ulice sú fakt nekonečné. Na odovzdávacích checkpointoch je čoraz viac vzruchu, podľa toho, koľko tímov sa tam nakopí. Každý má veľké obytné/transportné auto, chaosia tam na uliciach, parkoviskách a niekedy je tam problém prejsť pešo, nieto ešte na bicykli. Konštatujeme, že takto veľkú akciu zorganizovať musí byť doslova nadľudský výkon a neviem, či má vôbec v Európe obdobu. Ešte aj na každom železničnom priecestí (a že je ich tam veľa) a na každej križovatke stoja dvaja organizátori.

Hlásim 100 kilometrov a celkom sa teším na druhý dych, ktorý by mal prísť po západe slnka.  Ten nás zastihne na krásnom pobreží, tak musíme fotiť. Veď som manželke sľúbil romantiku, hahaha. Následne sa citeľne ochladí a do mňa akoby dvesto voltov napojili. Vykrikujem od radosti, že je to prekliate slnko za obzorom a myslím, že vtedy Daška začala vážne pochybovať o mojom psychickom zdraví. Upaľujem minimálne 3 min/km (môj osobný pocit, neskôr zo záznamu zisťujem, že to bolo ledva pod 6 min/km). Ako padla tma, nejako sa to začína viac vliecť. Neviem sa dočkať veľkej občerstvovačky s polievkou a dropbagom na 134 km, posledné kilometre má asi každý desať míľ. Konečne to zbadám, Daška už pripravenú polievku (bujón, nič moc) v ruke a pýta sa ma, do ktorého dropbagu som jej dal bundu na noc. Veď do tohto. Ako sa ukazuje - nie. Uf, rana pod pás, moja chyba. Bunda je až v ďalšom, na 176 km. Na mieste, kde cítim, že ak, tak tam len ledva dôjdem. Dáva na seba všetko čo má, ale aj tak je jej zima. Ja popri pití tretieho nealka piva taktiež obliekam bundu a snažím sa presvedčiť, aby som sa rozbehol. Je to čím ďalej, tým ťažšie. Cítim, že je niečo zle. Občas sa podlomí koleno, ale idem ďalej.

Prichádzam na 140. km a zisťujem, že je tu normálny záchod (nie TOI TOI) a predávajú aj pivo. Vysielam Dašku po jedno (kupuje tri) a poctivo čakám v rade na záchod. Medzitým konverzujem, ani jeden čakajúci nie je bežec, sú z miestnej krčmy. Aj tak ma nepustia, ale to nevadí. Konštatujú, že vyzerám relatívne čerstvo po toľkých kilometroch. Pozerám do zeme a myslím si „veď si si sem prišiel splniť sen, musíš sa trochu kusnúť, vedel si dobre, že to bude bolieť“. Zrazu si uvedomujem, že dôjdem až do cieľa. Aj keby som mal posledné desiatky kilometrov prejsť kráčaním, náskok na limit mám kráľovský. V celkom dobrej nálade z pozitívneho nastavenia usadám na záchodovú misu, keď tu podo mnou červený papier. Prúúúúser. Ešte mi hlavou prelieta všetko čo som pojedol a vypil, či tam nebolo nejaké farbivo, ale bohužiaľ nič. Skormútene to oznamujem Daške s tým, že práve sa nám mení cieľ na „dostať seba a bicykel domov“.

Chvíľu hľadáme železnicu, ktorá nás inak sprevádzala počas celej cesty, ale aj keď ju nájdeme, o takejto nočnej dobe (23:00) už aj tak nič nejazdí. Ďalšia občerstvovačka je 5 km, tak sa rozhodujem prejsť ešte na ňu a poriešiť odvoz odtiaľ. Je to nekonečné, ale nakoniec tam dorážame, akonáhle ju však uvidím, je mi jasné, že tu nič neporiešim – je to len jeden malý stánok s dvomi miestnymi tetami. Iba sa ich spýtam, či tá ďalšia (2,2 km) je veľká, na čo mi odpovedajú že áno a následne vyrážame krokom smerom k nej. Po polhodinovej prechádzke nočnou dedinkou sa dostávame na naozaj veľký checkpoint (150 km), kde oznamujem DNF, odovzdám čip a dobrovoľníčka nám zabezpečuje odvoz. Bicykel vraj musíme nechať tu a prísť po neho potom. Odskakujem si na malú a už to aj bolí, tak je mi jasné, že rozhodnutie skončiť bolo nanajvýš správne. Zabalení do deky čakáme na vytúžený odvoz, po čase pribieha Braňo. Úplne zničený, hovorí, že určite má úpal, povzbudzujem ho, že to do limitu musí dať. Daška sa ho pýta, či si dá pivo, na čo zaznie okamžitá odpoveď „CHCEM“. Konštatuje, že mu zachránila život a odhodlane sa posúva ďalej. (Nakoniec to heroicky dobojoval za 29 a pol hodiny do cieľa, takže kvalifikácia je v suchu. Je to macher, lebo do cieľa neprišla ani polovica štartového poľa)

Auto pre nás príde po chvíli a pre naše potešenie berie aj bicykel. Po ceste zbierame ďalších odpadlíkov, takže nakoniec vezieme jedného bežca aj v kufri. Nechcel by som byť tým šoférom, ten zápach z nás musel byť neznesiteľný.

Veľkoleposť tohto podujatia ma dostala. Ešte viac obetavosť môjho supportu na bicykli. Nakoniec pri hodnotení musím konštatovať, že mi vôbec nechýba finišérska medaila, celkový zážitok z tohto dobrodružstva prebil akúkoľvek negatívnu emóciu. I keď... myšlienka na reparát hlodá, teraz je však priskoro nad tým meditovať, ešte stále ma bolia nohy :).