Grossglockner Ultra-Trail
Marián Kamendy
Do Kaprunu a Zell am See chodím pravidelne uz veľa rokov na parádne lyžovačky. Pri každej zimnej návšteve padli aj poznámky typu - tu by sa aj v lete dobre behalo… Takže keď prišla na jeseň 2018 ponuka od SLOVAK ULTRA TRAIL TEAM ísť reprezentovať do Kaprunu na Grossglockner Ultra-Trail, nedalo sa odolať.
Termín GGUT je určený na koniec júla. Za normálnych okolností ideálny čas, ale vzhľadom na môj už dávnejšie naplánovaný júnový vrchol sezóny som prichádzal do Kaprunu v nie celkom optimálnej forme.
Kaprun je príjemné mestečko s krásnym výhľadom na trojtisíckovku Kitzsteinhorn, vzdialené od Bratislavy asi 5 hodín svižnej jazdy. Logistiku teda nebolo treba veľmi riešiť, vo štvrtok na obed sme sadli so Zuzkou do auta a večer už vystupovali na parkovisku hneď oproti štartovej bráne. No, keď hovorím sadli do auta, nie je to celkom pravda. Ráno pred cestou ma po vstaní z postele celkom slušne seklo v krížoch, takže do auta som sa štveral ako pacient s obrnou. Ale kde je vôľa, tam je aj cesta, a tá naša sa v ten deň skončila v centre Kaprunu v peknom novom apartmáne hneď oproti štartovej (aj cieľovej) bráne.
Na druhý deň sme absolvovali registráciu - ja na 110 km trasu a Zuzka na 50-ku a absolvovali rande so zvyškom slovenskej výpravy - Maťom s Katkou, Rasťom a Andrejom. To už mi nezostaválo veľa času do piatkového nočného štartu, a keďže kríže stále statočne boleli, zvyšok času sme strávili oddychom a pokusmi o napravenie krížov všetkými možnými spôsobmi.
Či to pomohlo, je otázne, ale hodinu pred štartom som sa odhodlane obliekol a zahlásil, že beh je predsa liek na všetko a vybral sa v ústrety osudu. Zuzka mi ešte zakývala z balkóna a ja som sa šiel zaradiť do kordónu štartuchtivých jedincov, ktorý už sa sfromoval pred štartovou bránou. Do plánovaného štartu o 22:00 zostávalo asi 20 minút, tak som ešte skúsil poklusávať, aby som zistil, či ten liečivý účinok behu na moje kríže už začal účinkovať. Odpoveď bola - uvidíme.
To už vrcholila predštartová eufória, začalo sa zvolávanie a zoraďovanie pretekárov na štart, tak som sa pomaličky predral do štartovacej zóny. Vďaka ITRA indexu som mal dosť nízke štartové číslo, čo znamenalo aj štart z prvého radu pretekárov. Má to svoje výhody - človek sa na úvod preteku nemusí predierať húfom pomalších bežcov, ale aj nevýhody záujmu objektívov kamier a fotoaparátov. Našťastie to už do štartu zostávalo naozaj iba pár minút a presne o 22:00 sme dobre naladení vyštartovali z centra Kaprunu v ústrety 110 kilometrom a 6500 výškovým metrom. Predpoveď počasia bola zmiešaná, ale očakávaná večerná búrka neprišla, a tak sme vybehli za vcelku teplého počasia.
Prvé kilometre uličkami Kaprunu ubehli rýchlo a cesta sa hneď za poslednými lampami Kaprunu nečakane prudko dvihla. Na profile trate som videl relatívne skoré stúpanie, ale táto strmina hneď na úvod ma vcelku zaskočila. Ešte viac ma zaskočilo tempo prvej skupinky pretekárov, v ktorej som sa ocitol. Pripadal som si ako na nejakom horskom polmaratóne a nie na alpskej stovke. Chvíľu som na to dupal s nimi, ale asi po 15 minútach fakt výživného stúpania, kedy už zo mňa začal cícerkom liať pot, som si povedal, že toto je na mňa príliš veľa. Nechal som “turbo” skupinu prebehnúť a pokračoval som ďalej svojím tempom.
Prvé stúpanie po chvíli skončilo a nasledoval úsek roviniek po lesných cestách a zvážnici. To už sa nad nami začalo blýskať a hrmieť, a len čo sme absolvovali prudké zbehy alpskými lúkami do prvej dediny, spustil sa celkom slušný lejak. Netrval však dlho, kým som sa údolím a jeho miernym stúpaním od dediny Fusch dostal až na úpätie prvého big climb - Pfandlscharte. Paličky idú von a začínam stúpať. Krúže sem-tam cítim, ale telo už pochopilo, že ho dnes čaká niečo oveľa horšie ako nejaké seknuté kríže, a tak sa snaží sústrediť na tú horšiu z eventualít. Stúpa sa mi vcelku ťažko. Posledných 6 týždňov som veľmi netrénoval, len minulý týždeň som sa vrátil z výletu v New Yorku, a tak nie je prekvapivé, že tu platím daň. Fučím hore kopcom, sem-tam ma ktosi dobehne a obehne, ale poradie ma veľmi netrápi. Cieľ je ešte ďaleko.
Nekonečné stúpanie predsa len koniec má. To už je dávno po polnoci a objavujú sa prvé záblesky ranného úsvitu. Zbieham na druhú stanicu Glocknerhaus, dopĺňam vodu, mixujem do fľaše energy drink a ide sa ďalej. Prvé lúče slnka osvetľujú stúpanie na najvyšší bod celej trasy - Pfortscharte. Niečo ako naše stúpanie do Sedielka, len asi dva krát také dlhé a o 500 výškových viac. Veď pohoda. To už si ale moje telo zvyká na výšku a ide sa o poznanie ľahsie. Dokonca som kohosi aj predbehol. Nádherná scenéria mi dodáva síl a ja sa vyškriabem takmer kolmým stúpaním až do sedla, kde sa mi naskytne neskutočne krásny pohľad na Grossglockner a celé pohorie Hohe Tauern. Chvéľku sa kochám, ale keďže je sedlo naozaj úzke a strmé a za mnou sa sunie sice riedky, ale predsa len had ďalších výhľaduchtivých, začínam zbeh dolu. Nejde to ľahko, chodník je zmes skál a sute, takže bezať sa to veľmi nedá. Bez ujmy ho však prekonávam a spúšťam sa nižšie až na ďalšiu občertvovačku Lucknerhutte. Predtým ma ešte čaká zaujímavý traverz, kde stojí pri retaziach dobrovoľník a tirolským nárečím mi dačo zasprechuje. Z dvoch viet som porozumel len slovo rutschend, ale vystihlo to celú podstatu. Proste bacha, šmýka sa. Jasné šéfe, zahučať tu do doliny pod nami sa mi veľmi nechce. Prekonávam takú tirolácku verziu nášho Prielomu a ďalej už je len príjemný single trail až na Lucknerhutte.
Tu už stretávam prvých ranných turistov, ktorí nás povzbudzujú potleskom a pokrikmi, tí introvertnejší len plachým úsmevom. Chápem ich, musíme už po noci strávenej behom v Alpách vyzerať trošku strašidelne. Z Lucknerhutte si najprv užívam zbeh po ceste, aby ho následne vystriedalo zdolanie posledného “hrbu” pred dedinou Kals, ktoré stojí v polovici trate. Klesanie do dediny je nekonečné, hadíme sa hore dolu, ako keby sme nevedeli trafiť ten správny chodník, až to nakoniec vyzerá, že ho triafame a asfaltka nás dovedie až do veľkého stanu uprostred Kalsu. Odtiaľto pred pár hodinami vyštartovala Zuzka aj s ďalšími 50-karmi a ja to mám celkom pekne rozbehnuté, aby som ju možno kúsok pred cieľom dobehol a spolu sme to dotiahli naspäť do Kaprunu. Ale najprv dopĺňam kalórie, tlačím do seba dáky koláč, čo ponúkali miestne rumenolíce Tirolčanky, a vyrážam v ústrety druhej polovici trate.
Z Kalsu vedie trať príjemným miernym stúpaním širokou cestou ku Kalser Tauernhaus. Tu ma prekvapí provizórna občerstvovačka, ktorá obsahuje ešte prekvapujúcejšiu substanciu - pivo. Síce čapujú len dvojdecáky, ale poteší. Takto posilnený sa vydávam na stúpanie údolím, ktoré končí v priesmyku Kalser Torl v nadmorskej výške asi ako náš Kriváň. Údolie je nádherne, s plesami, potôčikmi, zasneženými štítmi, pripadám si ako na nejakej gýčovej pohľadnici z Álp. Cesta mi v dobrej nálade rýchlo ubieha, čochvíľa som v priesmyku, kde sa zdravím s hliadkujúcimi záchranármi a čaká ma zbeh skalnatým chodníkom na Rudolfshutte. Tu už je kopec víkendových turistov, ale aj sprevádzačov bežcov, keďže sem z doliny vedie lanovka. Tieto miesta dôverne poznám, mám tu už niečo v zime odšľapané a odlyžované.
Prichádzam na chatu, kde dokonca funguje hlásateľ vítajúci nás ohlušujúcim komentárom, z ktorého po prasknutí bubienkov vyrozumiem, že som na 18. mieste. Tak celkom fajn, hovorím si, top 20 by nebolo zlé. Ale venujem sa radšej doplneniu kalórii a vody a púštam sa dalej smerom na posledný big climb dňa - Kapruner Torl. Najprv však zbeh na jeho úpätie, to aby sme si to mohli vychutnať naplno. Slnko pečie, ale to mi až tak nevadí. Oveľa viac mi vadí technický terén a moje čoraz viac sa ozývajúce nohy. Technicky náročný zbeh sa končí a začína peklo v podobe nekonečného skalnatého chodníka. Minúty ubiehajú, ale priesmyk ako keby sa vôbec nepribližoval. Dobieham zopár 50-karov, niektorí z nich sa dosť trápia. Dokonca viac, ako ja. Na chvíľu sa zamračí, zahrmí, ale hrozba búrky mizne s približujúcim sa vrcholom stúpania. Prekonávam takmer lezecký terén a konečne som v sedle. Naskytne sa mi krásny pohľad do doliny, ale ešte zaujímavejšie je snehové pole vedúce dolu zo sedla. Neváham, sadám si sa na zadok a po snehu sa na zadku šmýkam dolu do doliny. Podobne sa zabávajú aj ostatní, rehoceme sa ako malé deti, baby výskajú, no idylka ako v zime na školskom dvore cez prestávku. Tá ale končí na konci snehového poľa, opäť si to treba odmakať po vlastných. Zbiehame chodníkom dolu k nádrži Mooserbooden, kde sa opäť nebezpečne zmráka a hrmí. Našťastie sa búrka posúva opačným smerom a vyzerá, že mňa už dnes neohrozí.
Zostáva mi čosi vyše 20 kilometrov, ale únava sa už začína naplno hlásiť. Trasa vedie popri nádrži dlhých sedem kilometrov. Pôvodne som sa na tento úsek tešil, je to čistá rovina, kde sa dá pekne bežať. Chodník však skrýva nechutné záludnosti v podobe nenápadne trčiacich balvanov, ktoré v spojení s unavenými nohami, odlepujúcimi sa ledva 5 cm od zeme, spôsobujú prudké a nečakané pády v najnevhodnejšej chvíli. Keď k spomínanému spojeniu dochádza po druhý raz a padám do kríkov vedľa chodníka, pud sebazáchovy velí prejsť do chôdze. Zvyšok chodníka dokráčam až po asfaltku, kde mi konečne prestáva hroziť riziko rozbitého nosa, a prechádzam opäť do behu. No...behu. Je to skôr niečo, čo kedysi náš učiteľ brannej výchovy volal zrýchlený presun. Takže sa zrýchlene presuniem na poslednú občerstovačku na konci (alebo začiatku?) nádrže, nalejem do seba kolu a púšťam sa do klesania do Kaprunu.
Čaká ma asi 15 km dolu kopcom, čo za normálnych okolností zhltnem za niečo vyše hodinu, ale moje stehná pri myšlienke na dolu naklonenú rovinu ohlasujú protestný štrajk. Bolesť sa stupňuje, a tak len s ochkaním poskakujem dolu kopcom ako postrelený zajac. Neviem ani, koľko mi ten zostup do doliny trval, som však presvedčený, že niekde tu musel Einstein prísť na jeho dilatáciu času. Z týchto úvah ma vytrháva slovenčina a známy hlas - Andrej. Prehodíme pár slov, dvíha mi to náladu. Konečne sa dostávame na rovinu, a tak opäť môžem skúsiť bežať ako človek. Púšťame sa spolu s Andrejom do behu. Nejde mi to ľahko, ale zostáva posledných 5 km do cieľa - už len príjemnou turistickou cyklocestou, a to už nejako musím zmáknuť. Objavujú sa prvé domy a s nimi aj pomaly úsmev na mojich perách. Teším sa na Zuzku, ktorá už je isto v cieli, teším sa na sprchu, na pivo na debatu o zážitkoch z trate, teším sa, že ma prestali bolieť kríže. Alebo ma už len oveľa viac bolia nohy?
Už vidíme cieľovú bránu, vidím usmiatu Zuzku. Vbiehame do cieľa spolu s Andrejom. Bolesť je preč, endorfíny nastupujú naplno, ďalší krásny zážitok ukladám do pamäte.
V cieli sa dozvedám, že na štítoch sa začala búrka a časť stovkárov ďalej nepustili a museli kvôli počasiu ukončiť pretek na Rudolfshutte. Trocha mi ich je ľúto, že to nemohli dať celé, aj keď moje nohy si myslia nieťo iné :)
Nakoniec končím spolu s Andrejom na 25. mieste, čo vzhľadom na takmer nulovú prípravu a okolnosti počas preteku hodnotím celkom pozitívne. Zvyšok slovenskej výpravy bol rovnako úspešný, Maťo Halász na 50-ke v krásnom finiši na druhom mieste len tesne podľahol Jordimu Gamitovi a Zuzka a Rasťo dobehli 50-ku tiež s parádnymi výkonmi.
Po zimných návštevách som si teda vyskúšal aj to, ako chutí letná návšteva Kaprunu, a musím priznať, že ma pretek a prostredie očarili. Nádherná scenéria, výborná organizácia a veľmi milí ľudia ma určite opäť pritiahnu späť v niektorom z nasledujúcich ročníkov.
Foto: GGUT, Marián Kamendy
Oficiálne video z Grossglockner Ultra-Trail 2019:
.jpg){kind=logo}
