Hochkönigman 2019 - Endurance Trail
Peter Gemeran
Tak do tretice výhra v súťaži Slovak Ultra Trail o voľné štartovné a tretí krát to vyšlo na Rakúsko, tentoraz oproti Grossglockneru kúsok opačným smerom od Zell am See, kde sa koná ďalšie (ultra) trailové podujatie pomenované podľa dominantnej hory - Hochkönig (2941 mnm) – na ktorú samozrejme žiadna trasa nevedie, ale kraľuje všetkým výhľadom.
Pár dní pred akciou prišla správa, že kvôli nezvyčajnému množstvu snehu, hrozbe lavín a tuším aj zosuvom pôdy zmenili trasu. Na jednu z chát hore na hrebeni s plánovanou občerstvovačkou sa vraj ani vôbec nedalo dostať, a to bolo len čosi nad 2000 mnm. Tak teda na prelome mája a júna som problémy tohto typu neočakával.
Na trase ubudli najvyššie položené a technickejšie úseky, ale zase dĺžku a hlavne prevýšenie poctivo zachovali. Stovka to síce zďaleka nebola (napokon 87 km), ale Alpy sú Alpy a tých cca +5300 m, to znelo dostatočne výživne a vopred som počítal, že to bude náročnejšie ako hociktorá priemerná stovka u nás. Vlastne okrem MF100 možno každá. Veľa dlhých stúpaní a klesaní a nič moc medzi nimi – presne ako to nemám rád, teda moje biedne trénované nohy.
Na cestu som zvolil vlak po linke BA-Viedeň-Salzburg-Zell am See a môžem vyjadriť plnú spokojnosť, či už sa to týka času, pohodlia alebo nákladov. A ako bonus, posledný dlhý úsek za Salzburgom pomedzi kopce je aj vizuálne atraktívny. Po 5,5 hodinách som mohol už namiesto panelákov pri petržalskej ŽST obdivovať alpské panorámy všade okolo Zell am See. A naozaj na kopcoch bolo toľko snehu ako keby som prišiel niekedy v apríli, krása.
Hneď po príchode sa ma ujal kamarát Ondra N., ktorý je toho času rezidentom dedinky hneď pri Zell am See a ponúkol mi svoju kráľovskú pohostinnosť. Ešte raz mu aj touto cestou ďakujem za luxusné ubytovacie, stravovacie a logistické služby v mieste konania, mohol som sa v pohode zaoberať len prípravou a oddychom pred štartom a nič iné neriešiť. Okrem toho poskytol aj cenné rady ohľadom Hochkönigmana, lebo je už pravidelným účastníkom – teda možno v minulom čase, lebo vyhráža sa, že už stačilo (k dôvodom sa sčasti dostanem).
Predpoveď počasia veľmi priaznivá, žiadne väčšie zrážky, chladno v noci tak možno niekde vo vyšších polohách, na rozdiel od júlového Grossglockner UT ani náhle búrky príliš nehrozia. Napokon sa to vyplnilo, v noci príjemne chladno, aj pár vločiek snehu ešte popadalo, a potom cez deň teplo aj viac, než bolo milé. Hlavne, že na mnohých miestach už niekde od 1500 mnm sneh, tak aspoň bolo čím sa chladiť.
Štart štandardne v piatok o polnoci. Na náhradnej trase sme si dali najprv kolečko okolo Maria Alm am Steiernen Meer (tak sa volá táto časť Álp až po samostatný masív Hochkönigu), po trase kratšieho sobotného Speed Trailu. Prvé kopce sa obvykle snažím držať tempo, aby som sa rozhýbal a prípadne aj spravil časovú rezervu na neskoršie spomalenie, ale teraz som to asi máličko prehnal - až potom doma som zistil, že po 23 km okruhu s +1400 m som bol niekde za top10 a to veru nebolo ani najmenej primerané. Síce som hneď potom zaradil pár prevodových stupňov nižšie, ale už to opakované nepríjemne strmé stúpanie hneď za Maria Alm mi pekne liezlo na nervy (a nohy hlavne). Medzi 30. a 50. km som sa v ďalších dlhších stúpaniach dosť trápil a v hlave som lovil aktuálny profil trasy, že s čím mám najbližšie počítať, lebo na štartovom čísle ho nestihli aktualizovať. S pokojom v duši som začal zaraďovať pauzy na oddych, doplnenie energie a hlavne fotenie, lebo už sa rozvidnelo a bolo čím sa vytešovať aspoň pohľadom všade naokolo, keď už to na trati moc nešlo. Potom s blížiacim sa cieľom som mohol zase trochu pritlačiť na tempo, takže z toho bol ešte ako tak rozumný konečný čas (vzhľadom na moje možnosti a očakávania).
Odhliadnuc od blata a možno 5-6 km úsekov po snehu si nejaké výrazne technickejšie úseky nevybavujem, náročnosť spočívala skutočne v tom prevýšení na danej vzdialenosti. Dobre to ilustruje aj posledný úsek, keď sa najprv vystúpalo cca +1000 m po serpentínach na spevnenej ceste, potom prudší zbeh -1100 m dole na začiatok Maria Alm s cieľom na dohľad, ale ešte poďho vyše +200 m cez kopec nad dedinou, aby nám nebolo ľúto. Originálna trasa by bola asi ešte o niečo ťažšia, ale iste aj zaujímavejšia.
Samostatná kapitola boli občerstvovačky. Počet bol primeraný, ale Ondra vopred varoval, že so sortimentom to bude horšie. Ja však nie som náročný a podľa rozpisu od organizátora to malo byť celkom ok, iste si vyberiem. Teda keby ten rozpis aspoň trochu korešpondoval so skutočnosťou. Na všetkých občerstvovačkách bola voda, ionťák a melóny, ale čo sa týka ďalších x ohlásených položiek, tak to bola lotéria – niečo sa niekde objavilo, inde zase nie. Rajčiny mali byť všade, neboli nikde, soľ len párkrát, a tak. Normálne som musel ísť aj do gumových medvedíkov. (Ondra, ktorý si potrpí na serióznejšiu stravu, sa vytrápil so žalúdkom, ale nakoniec to kúsok po mne dobojoval tiež.) Mimochodom, personál na občerstvovačkách vcelku poskromne dimenzovaný, žiadne dopĺňanie fliaš a iné obskakovanie na slovenský štandard. Ale to len konštatujem, na porovnanie, lepší výkon by som kvôli tomu nepodal.
V každom prípade, keď už nie servis a možno ani samotná trasa (ktorá predsa len bola provizórna), tak tie výhľady na zimno-jarné Alpy stáli za to.
Čas: 15h29m, 65. miesto zo 167 mužov na štarte
Foto: Sportograf a Wallmann David
Článok bol zverejnený so súhlasom autora.
.jpg){kind=logo}
