Jahorina Ultra Trail

02.08.2018 15:16

Jozef Veverka

Nasledujúci článok Vám priblíži toto nádherné bežecké podujatie od zrodenia myšlienky na účasť až po návrat na Slovensko. Bude to skoro tak dlhé, ako beh sám :-)

Bežecká sezóna 2018 sa ešte iba začínala, no ja som už pokukoval po svojom prvom zahraničnom behu. Preferoval som nejakú balkánsku krajinu, pekné prostredie a beh s čo najvyšším indexom náročnosti. Postupne sa okruh zužoval a detailnejšie som sa oboznamoval s propozíciami behov. Jednoznačná voľba padla na Jahorina Ultra Trail (JUT) v Bosne a Hercegovine. Dôvodov bolo viac - zázemie je v olympijskom stredisku, trasa behu prechádza cez športoviská, kde sa v roku 1984 konali OH (lyžovanie, biatlon a boby) a v štvorročnej histórií sa tam Slovák ešte nevyskytol. Zo 4 ponúkaných trás (14, 34, 69 a 104 km) som si, samozrejme, vybral tú najdlhšiu. Doprava bola taktiež bezproblémová, v čase prihlásenia sa na beh poskytovala nízkonákladovka lety z Bratislavy do Tuzly (kúsok od štartu). Samozrejme, linka z Bratislavy bola neskôr zrušená, resp. nahradená spojmi z Viedne/Budapešti.

Hneď po otvorení registrácie som sa teda prihlásil a zaplatil štartovné – už nebolo cesty späť. O hlavnom behu roku 2018 bolo rozhodnuté. Krásne spracované videá z minulých rokov mi skracovali čakanie. Napríklad toto: https://www.youtube.com/watch?v=qYemEgO2Lq0

3 mesiace pred behom som si našiel ubytko. Jahorina má široké možnosti ubytovania, avšak pozor. Ide o rozľahlé lyžiarske stredisko a tak si treba nájsť ubytovanie čo najbližšie k štartu – ja som bol veľmi spokojný, rád poskytnem kontakt. Taktiež treba rátať s tým, že nie všetky hotely a ubytovacie zariadenia fungujú aj mimo lyžiarskej sezóny. Rovnako je to s možnosťou stravovania.

Profil trasy sľuboval na 80. kilometri prudké stúpanie na vrch Trebević, z ktorého som mal trochu strach a snažil som sa na to čo najviac natrénovať. Tesne pred odchodom do Bosny som si rozrátal približný čas, za aký by som chcel 104 kilometrov dlhú trasu (4100m+) zdolať - 16 a pol hodiny.

Prílet do Bosny bol pohodový, hoci letisko v Tuzle má rovnako ako niektoré „bosnianske“ situácie svoje špecifiká a treba ich tak proste brať. Vo štvrtok (štartovalo sa o polnoci z piatku na sobotu) som sa teda dopravil cez Sarajevo do Jahoriny. Keď som vystúpil z auta som si uvedomil 2 veci: je to lyžiarske stredisko, čo znamená, že tu nebude 30 stupňov a hodí sa tu trocha teplejšie oblečenie. A tá druhá vec – celé to tu aj po 34 rokoch stále žije tým olympijským duchom.

Dal som si krátky regeneračný kopcovitý výbeh po okolitých uliciach (nie je tu snáď ani 100 metrov roviny) a naspäť na ubytko. Prišla ďalšia búrka, všade bolo veľa vody, svahy boli už premočené z predchádzajúcich prívalov dažďa a tak zrážky stekali rovno dolu. V piatok ľahký beh, zabezpečenie pizze (pre mňa naj predštartové jedlo), vyjedanie baklavy, melónu a taktizovanie so spánkom. Plán bol pospať si poobede, o 19:00 vyzdvihnúť štartový balíček, vypočuť si brífing, pripraviť sa na štart a ideme. Samozrejme, realita bola taká, že som nezaspal vôbec a tak som bol ochotný obetovať brífing s informáciami, len aby som sa aspoň trocha vyspal. Keďže ani polhodinu pred informáciami o behu nebolo po spánku ani náznaku, obliekol som sa a šiel si to vypočuť.

Pri pohľade na konkurentov som zistil, že aj moje miery (cca 180 cm a 62 kíl) sú oproti niektorým ťažká váha. Niektorí sa iba uistili, že JUT je naozaj majstrovský beh Bosny a kvalifikácia na MS a šli, viac im nebolo treba. Mňa zaujali ešte informácie o všadeprítomnom blate a čerešničkou bola informácia o nepodstatnej značke pred Sarajevom. Vzhľadom na minulosť ide o priestor, ktorý je zamínovaný. Pohyb po vyznačenom chodníku je ale bezpečný, no neradno ho opúšťať.

Vrátil som sa do svojej základne, posledné prípravy vecí na oblečenie a do dropbagu (na 60. kilometri trasy bola „hlavná“ kontrola, kam bolo možné si poslať vlastné veci akéhokoľvek druhu). Všetko nabité, pripravené, zbalené, šiel som na štart. 70 ultrabežcov čaká v zázemí na polnoc. Každý sa baví so svojimi najbližšími, ktorí ho prišli podporiť. V porovnaní s akciami na Slovensku mi tu chýba komunikácia medzi bežcami navzájom. Ako keby nikto nikoho nepoznal, alebo bral toho druhého ako súpera.

Niektorí bežci sú naobliekaní v dlhých nohaviciach aj bundách, ja mám iba návleky, teplota je niekde okolo 10 stupňov. 2 minúty do štartu, organizátorka niečo povie do mikrofónu, zoradíme sa k štartovej bráne a čoskoro to vypukne.

Nasleduje štart, na trasu nás vyprevádza asi 100 tlieskajúcich divákov. Prebiehame obcou a mierime k zjazdovke. Všetky trasy mali rovnaké značenie – ružové fáborky s reflexným prvkom. Na rozdiel oproti podujatiam na Slovensku, nevnímal som tu nejak inak oficiálne značené turistické chodníky. GPS záznam, ktorý som mal v hodinkách bol milimetrovo presný.

Moje obavy sa potvrdzujú hneď od štartu. Terén je neskutočne podmáčaný, vyhýbať sa blatu nemá význam. Mením taktiku a stúpanie a následné klesanie zo zjazdovky idem pomalšie, opatrne. Ideme vo vláčiku celkom pohodovým tempom, no všetci sú ticho, nikto s nikým nehovorí. Na domácich stovkách máme so spolubežcami po pár kilometroch predebatovanú polku sezóny. No nič, tu sa všetci sústredia a idú naplno :-)

Na prvú kontrolu prichádzam hodinu po štarte na 25. mieste, pocitovo v kľude. Na malom stolíku sú pollitrovky s vodou a banány. Dám si polku banánu, hľadám nejaký smetiak, pýtam sa, no ukážu mi, že mám šupku položiť na stolík. Vodu si tiež bežci prelievajú sami. Na nič sa nesťažujem, všetko bolo pripravené na 100%. Človek si až takto v zahraničí uvedomí, že tí naši domáci dobrovoľníci sú jednoducho najlepší :-) Veľká vďaka Vám, že pre nás robíte všetko na 200%.

Po kontrole sa sformujeme do 9 člennej skupinky, čaká nás viac menej ľahká časť prevažne dolu kopcom. Aspoň profil trasy niečo také sľubuje. Reálne to bolo trápenie sa v bahne a rozmočenej lúke, keď bolo úspechom nájsť takú cestu, že sme boli zaborení iba po členky. Tu som zaznamenal dovtedy nevídanú spoluprácu, keď sme sa postupne menili na čele skupinky a upozorňovali iných na nebezpečenstvo. Zväčša to bola hlboká diera, konár, drevo, kameň. Balkánci si to kričali po svojom, ja som to reprodukovať nevedel, tak som zvolil anglické výrazy. Hneď som dostal prezývku #Amerikanskitrcic. Takto sme postupovali asi 7 kilometrov, no potom prišlo malé stúpanie a tempo sa mi už zdalo veľmi ležérne. Zrýchlil som a pridal sa ku mne iba jeden chorvátsky spolubežec.

Na druhú kontrolu pribieham na 20.mieste. Majú tu vodu, banány, melón, čipsy a nejaké keksíky. Obslúžim sa, vezmem si zo všetkého a ideme ďalej. Prebiehame cez 2 tunely, ktoré boli vybudované za 2. sv. vojny. Všade steká a kvapká voda, podklad je nestabilný, je tam neporiadok – som rád, že nie som sám. Dozvedám sa, že v druhej polovici bude tých tunelov ešte veľa, ale tak to bude už počas dňa. Na ďalšej kontrole majú klasicky vodu a banány, tak si znova vezmem polovicu a ide sa do kopčeka. Tu začína kolega (pripravuje sa na Ironmana) zaostávať, tak pokračujem sám. Od tohto momentu bežím takmer výlučne sám, iných bežcov dobehnem tesne v okolí kontroly. 8 hodín imaginárnych zvukov za mojim chrbtom, otáčania sa,  hľadania pôvodcu tých krokov, ktoré mi nedovolia spomaliť.

Práve vychádza slnko, už to bude iba lepšie. Stúpanie je čoraz ostrejšie, pozerám na profil – zdá sa tam byť takmer kolmé. Mávnem nad tým rukou a driapem sa ďalej, až sa predomnou zrazu otvorí skalná stena. Už rozumiem tomu zobrazeniu na profile, ideme šplhať. Zozačiatku je to iba oceľové lanko, potom hrubšie, nakoniec sú spojené asi 3. Na poslednej lezeckej pasáži počujem nad sebou nejaký hlas. Fotograf. Výborné miesto, určite mu tam bude niekto pózovať.

Konečne som hore, nasleduje úzky chodník popri skalách. Vnímam viacero krížov a tabúl na pamiatku ľudí, ktorí mali pri lezení menej šťastia. Zároveň si spomínam, že pred štartom organizátorka spomínala, že tu bude pripravený vrtuľník, keby náhodou.

Zbieham dolu rozbahneným svahom k občerstvovačke, vezmem melón a ide sa ďalej. Hlavná kontrola je vzdialená už iba 10 kilometrov. Dobieham do tej obce, veľká hala, navigujú ma na poschodie. Na túto kontrolu som prišiel na 9. mieste. Tušil som, že to bude celkom solídne umiestnenie, predpokladal som to na cca 15. miesto. Presne som sa však nikoho nepýtal, ani mi nikto nič nehovoril, tak som to nesilil.

Vypýtal som si dropbag, v ktorom som mal zbalené naozaj všetko. Popri tom som si vypýtal polievku – vývar a potom ryžu. K dispozícií bol ešte nejaký guláš, cestoviny, zapekaná tekvica a zákusky :-) Z dropbagu vyťahujem nakoniec iba nabíjačku na hodinky. Komplet veci na prezlečenie a prezutie nevyužívam, nemalo by to zmysel na viac ako 5 kilometrov. Na rozlúčku si banán obalím v soli (soľ som videl iba na tejto kontrole) a nacpem do seba, čo prísediaca dobrovoľníčka pozorovala s veľmi čudným výrazom.

Nasledujúcich 10 kilometrov bolo pre mňa asi najhorších. Stále som išiel sám a trasa viedla cez asi 8 tunelov. Podklad tvorili nestabilné kamienky, v tuneloch tma ako v rohu (neboli rovné, čiže svetlo a objavilo až keď som bol pri konci), voda v nich kvapkala, miestami bol strop prepadnutý a časť tunela zasypaná. Keď sa náhodou nešlo tunelom, viedla trať povedľa neuveriteľne hlbokých roklín. Takéto niečo som ozaj nečakal, rovina nabádala k behu, ale stačil jeden chybný krôčik a letíš dole bez nároku, že ťa niekto nájde. V porovnaní s opatreniami na Štefánik trail pri prechode Ostrého kameňa mi to pripadalo neskutočné. Ani som nedovidel na spodok doliny, kam by som mohol padnúť.

V poslednom tuneli si ma vyčíhal pes, ktorý sa tam neviem kde vzal, ale teda prinútil ma zrýchliť. Kontrola na 70. kilometri, beriem celý banán, plné hrste melónu a informáciu, že tunel už nebude. Čelovku teda konečne odkladám a začína sa šplhanie na Trebević. Začiatok vedie mestom a idem s američanom, takže to pomaly ubúda. Bol som prekvapený, keď som videl chalana z USA na štartovke. Ako som sa dozvedel, býva v Sarajeve, a tréningovo si ten Trebević dáva dosť často.

Stúpanie má neuveriteľný sklon. Kľučkujem po ceste, miestami mám chuť ísť radšej po štyroch, aké je to strmé. Obzerám sa za seba a amík nevládze, tak ešte trocha pritlačím a čoskoro som zase sám. Nad mestom stretávam 2 staršie turistky, jedny z mála, ktoré idú hore pešo ( dá sa ísť aj lanovkou). Mám so sebou ten banán a som kúsok od kontroly, tak im ho podám a idem ďalej. Majú dosť nechápavý výraz, ale vezmú si ho, tak im snáď poslúžil. Blížim sa k hlavnému bodu programu. Bobová dráha z OH, jedna z viacerých spustošených pamiatok na OH. Prídem k nej a keďže viem, že musíme stúpať, vyberám si ľavú stranu a stúpam hore. Po asi dvoch minútach pozriem na hodinky a vidím, že som trocha mimo trasy, ale opticky keď budem pokračovať rovno, sa na ňu napojím. Po chvíli mi to ale doplo. Správna cesta síce bola predo mnou, ale asi 20 metrov nad mojou hlavou. Za iných okolností by som bol asi dosť naštvaný, ale teraz som to bral celkom v pohode, pozrel som si niekoľko stoviek metrov dráhy navyše.

Otáčam sa teda, vrátil som sa na miesto zlého odbočenia a aj na zemi vidím šípku, ktorá ukazuje, kam som mal odbočiť. No nič, američan je zase predo mnou a ja začínam stúpať druhou stranou dráhy. Ešte si robím foto na pamiatku a čítam povzbudzujúcu sms od kamoša Zdena, ktorý mi prezradil moje umiestnenie. Super :-)

Áno, dosť dlho som premýšľal, ako je možné, že obidva smery ten dráhy šli do kopca. Naštudoval som si teda mapku a časť, ktorú som si omylom prvotne vybral slúžila už na (do)brzdenie po jazde a preto bola teda tiež do kopca. Po asi 5 minútach klopenia zákrut dobieham bežca z USA a spolu sa približujeme k ďalšej kontrole. Tesne pred ňou sme dobehli aj dvoch slovincov, tak som sa tešil na spoluprácu vo štvorici. Občerstvovačka pod Trebevićom bola naj! Okrem spomínanej klasiky mali palacinky s lekvárom, tak som si dve dal a hovorím kolegom, že ideme.

Celkom sa mi osvedčila taktika veľmi krátkych zastávok na kontrolách. Doma si človek sadne a prežiera sa zbytočne a čas letí. 10 minút stratiť na kontrole je veľmi jednoduché, ale rovnakých 10 minút na niekoho nadbehnúť, to je teda makačka.

Odchádzam z kontroly sám, nikto nereagoval, kľudne si sedeli a jedli. No nič, do kopca mi to zatiaľ ide, tak to musím využiť. Pred vrcholom Trebevića ma predbehli traja bežci (všetci z kratšej, predpokladám tej 69 km trasy). Uvedomujem si, že vlastne okrem úvodu sa predo mňa nikto nedostal. Blíži sa vrchol kopca, najhoršie miesto na trase, ktorého som sa obával. Dobieham bežcov z kratších trás, ktorí ma povzbudzujú, uhýbajú z trasy, fotia si ma :-) Zrazu cítim kopec energie, ako keby som iba odštartoval, prebieham technickým hrebeňom a poľahky som na samom vrchole.

Nasleduje asi 8 kilometrový zbeh, počas ktorého predbehnem veľa iných bežcov, opäť potlesk, uznanie... Cítim sa ako nejaký elitný bežec, eufória ma nesie s ľahkosťou ďalej.

Každá trasa mala iné farebné označenie čísla a pochopiteľne sme si všetci sledovali, či sa náhodou neblíži konkurent z tej mojej. Moje zelené číslo teda vedeli veľmi rýchlo zaradiť k tým naj bláznom.

Pred kontrolou na 89. kiláku začala búrka. Na občerstvovačke bolo zopár bežcov, ktorí sa práve obliekali do búnd a skrývali pod prístreškom. Zahliadol som tam aj jedno zelené číslo, takže opäť iba rýchlo vziať čo mi treba a ide sa. Vzal som 5litrovú nádobu s vodou medzi nohy a snažím sa naplniť svoju pollitrovku. Na naplnenie asi 7dcl som potreboval asi 2 litre, šikovnejšie a rýchlejšie by som si tie fľaše naplnil dažďovou vodou stekajúcou zo striešky. Na obliekanie bundy nemám čas, beriem melón a ide sa. Hľadám zelené číslo, nikde ho nevidím. Buď mi tak rýchlo ušiel, alebo sa mi to iba zdalo ? Pokračujem ďalej, občas niekoho predbehnem, ale už je to znova zväčša sólo beh. Blata je čoraz viac, chodníky rozoralo predo mnou veľa tenisiek z 34 kilometrového behu. Na ďalšiu kontrolu je to zväčša stále do  kopca a začínam cítiť, ako mi ubúdajú sily. Mám pri sebe gély aj keksíky, ale akosi sa neviem odhodlať pokúsiť sa to do seba dostať. Ešte jeden kopec a je tu kontrola. Nechám si odrezať poriadny kusisko melónu a s ním klusám ďalej. Do cieľa ostáva 7 kilometrov a takmer 400 výškových metrov. Časovo som na tom výborne, melón ma znovu nakopáva. Po asfaltke stúpame asi 2 kilometre, prestáva pršať a chôdzou sa mi darí predbehnúť ešte pár spoluvýletníkov. Vchádzam do lesa, posledné asi 3 kilometre. Ostré stúpanie, asi 7 krát križujem potok, pričom lávky zväčša ignorujem a prejdem iba tak. Už si nohy zvykli. Záverečný kopec, už vidím cieľ a na hodinkách sa blíži čas 14:30. Záver je lemovaný fanúšikmi, ktorí tlieskajú a povzbudzujú, tak im tam hodím šprint a zastavujem hodinky s časom 14:29.

Dostávam medailu a energeták (potom ešte niekoľko). Chvíľku nasávam atmosféru, no do cieľa akosi nikto nechodí, tak sa idem na ubytko trochu poľudštiť.

Z výsledkov zisťujem, že som skončil na neskutočnom 6. mieste. Zelené číslo na kontrole, kde začalo pršať naozaj bolo, zrejme sa tam zdržal aj po mojom odchode a nakoniec skončil za mnou o 8 minút ( minulý rok dobehol 4.). Celkovo boli v tomto roku z dôvodu blata horšie časy. Ešteže som mal z www.irmsport.sk takmer nové tenisky, ktoré ma podržali. Niektorí chlapci tam v tom blate riadne tancovali.

Chytil som asi 3 hodinový mikrospánok, potom som šiel do cieľa vyzdvihnúť si dropbag a čakať na iných finisherov. Klobúk dolu pred borcami, ktorí šli viac menej počas dvoch nocí, dlhé hodiny sa miesili tým blatom po nás všetkých.

Na ďalší deň som si šiel dať ľahkú desinu ( každý deň bez ohľadu na iné okolnosti bežím aspoň 10 km) na vrchol tej zjazdovky, kde sme začínali našu púť. Výnimočne nepršalo, no bolo veľmi chladno. V čase, keď u nás bolo nad 30 stupňov som sa tam ja klepal vo vetre a 6°C.

Cesta domov zo sarajevského letiska je na dlhé rozprávanie, naše miniletsko v BA  je oproti nemu úplne iná galaxia.

Ak si sa dočítal až sem, máš môj obdiv. Tento beh splnil presne to, čo som od neho očakával. Je to nezabudnuteľný zážitok z výborne značenej a divokej trasy vyšperkovaný najlepším výkonom v kariére. Vrelo ti odporúčam vybrať si jednu z trás ( ideálne tú najdlhšiu) a prežiť si to na vlastnej koži. Každé z tých pohorí je iné, niekde je to viac lúka, inde hustý ihličnatý les, nájdeš aj technické skalnaté pasáže a viackrát sa prebrodíš potokom.

Viac foto nájdeš na TU a čoskoro aj na FB Jahorina Ultra Trail.

JAHORINA ULTRA TRAIL – na to nikdy nezabudneš :-)

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.