Janka na Julian Alps Trail Run
Jana Žuffová
Mala som popozerané krásne fotky z Julských Álp a potom aj pretekov, čo ľudia už absolvovali v minulých rokoch. Bola príležitosť a ja som sa za pomoci SUT prihlásila na pretek, presne Julian Alps Trail 120km. Keď mám prejsť takový kus cesty od domova, tak nebudem predsa bežať niečo kratšie, nech vidím aj niečo na tej trase, nie!? :) Na trati sa musím trochu krotiť na zbehoch, lebo v decembri som mala operáciu kolena, ale ako tak sa dá.
Štart preteku bol v piatok 21:30 v Radovlijici, mestečku niekoľko kilometrov od Kranjskej Gory. V Kranjskej Gore sme noclažili a dobiehali do cieľa. Na štart ma viezla moja sestra Štěpánka s kamarátom. Nevedeli sme, kde je presné miesto štartu, hľadali sme ho a potom šprintom leteli na štart, lebo sme samozrejme nestíhali. Ale všetko sa dobehlo, stihlo a v krátkej chvíľke sa odštartoval pretek. Pred skoro 500 ľuďmi bolo 120km dobrodružstvo. Všetci sa na môj vkus rýchlo rozbehli. Ani sa už teraz nečudujem, lebo nás čakala rovina a ako bonus dosť asfaltová. Pre mňa čistá katastrofa. Keď som videla čelovky, ako sa krútia ako had po rovine a kopec nikde... Nemám nabehané roviny a asfalt už vôbec, ja som taká terén koza :) Ale čo, to dajako precválam, nie!? Veď cieľ je cieľ, ako vždy, a s tým sa staviam na štart. Skôr alebo neskôr som tam zatiaľ dobehla.
Prvú dedinu a občerstvovačku som navštívila v sprievode kostolného zvonu, ktorý odbíjal 0:30, asi... ale bola v tom istá sila. Keď prídem na prvú občerstvovačku, už je fajn, mašina sa začína zohrievať :) A ide sa ďalej, niečo málo kopcov, les a čelovka. To bolo tiež niečo. Zabudla som si doma svoju, čo používam na preteky. Našťastie som mala náhradnú, samozrejme s náhradnými baterkami. Tento model je veľký, ťažký, pri každom kroku sa mi hompáľala na čele a pod nohami som nič moc nevidela. A aby to nebolo málo, je vcelku nenažraná a vypýtala si aj náhradné baterky a to boli cca 4 hodiny ráno. No už po tomto by slabšieho je.lo. Čakala som na východ slnka. Áno, rozvidnilo sa, ale bola hmla a slnko sa na nás ani nekuklo. A tak som sa naň tešila...
Po rozvidnení prišlo to krajšie z trate, kopce, úzke traverzovité chodníčky. Tu sa už len bežalo, kochalo miestnymi krásami. Neviem to opísať, to sú veci, ktoré musí človek vidieť, prežiť. Na občerstvovačkách sú veľmi milí ústretoví ľudia, ktorým patrí veľké ĎAKUJEM, lebo stáť niekde toľko hodín je obeta, to si málo kto uvedomí. Samozrejme, na trati nechýbali ani kravy, bez tých by to nešlo :). Vyzerajú tam vcelku šťastne.
Trať preteku po výživnom zbehu po miestnej zvážnici nás doviedla do údolia a tam sme sa už zasa „pláskali“ po asfalte. Pre mňa zasa morda, asfaltová cyklostezka. Ani netušíte, koľko ráz ma na nej napadlo niekoho zosadiť z biku :), ale my sme predsa hrdí bežci a tieto myšlienky ... no haňba :)
Po 20 hodinách som docupitala do cieľa, šťastná ako blcha...
Toto a mnoho viac som si odniesla z mojej prvej návštevy Julských Álp. Nechcem byť priveľmi smelá, ale rada sa tam vrátim, veď nedá sa to všetko stihnúť popozerať a hlavne zažiť.
.jpg){kind=logo}
