Jaro a Stanko a ich (trochu dlhšia) Trnavská stovka
Po prvom júnovom víkende, počas ktorého sa koná najstarší a najnavštevovanejší diaľkový pochod na Slovensku, teda Trnavská stovka, sme zachytilu príspevky o trase, kde prvá z troch číslic bola trojka (ďakujeme Patrikovi za zaslanie správy). Spomenuli sme si na legendárny výkon Jara Kováča spred niekoľkých rokov, kedy absolvoval trasu Trenčín - Bratislava - Trenčín. Kto iný, ako Jarino mohol byť za tým aj tento raz? Snáď iba Stanko Januška. :-) Cesta dlhá 333 kilometrov s 11000 metrami do kopca v podaní dvoch diaľkoplazeckých legiend. Stanko je neprekonateľný veterán na ultra scéne! Slovo má už Jaro Kováč:
Keď sa mi prvýkrát s veľkými problémami podarilo prejsť Trnavskú stovku TN - BA - TN, som si povedal, že sám už nepôjdem. Našiel som si mladého parťáka a minulý rok sme sa o to pokúsili spolu. No došli sme len do Bratislavy. Zranenie mu nedovolilo pokračovať dalej. Tento rok sme nastúpili traja. Pridal sa k nám aj najväčší kráľ veteránskeho ultra - Stanko Januška.
Štartovali sme klasicky o polnoci zo štvrtka na piatok. Pár metrov po štarte čierna mačka na trati. Ja spátečka a odpľúvam, Stanko s Patom sa mi rehocú. V dobrej nálade sme ukrajovali kilometre. Stanko ťahal kopce a my sme ho docvakávali v behavých úsekoch. Všetci sme boli plní odhodlania dokončiť plán. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa to nemalo podariť. Prvá občerstvovačka v Bille na Myjave, potom na Bradle polievka a pivečko, na Dobrej Vode dalšie, pri Sokolských chatách posledné pred nocou. Prvá rana prišla na Hubalovej. Paťo má nohu ako balón. Chladí ju v studničke, nič nepomáha, končí!!! Dokáže prejsť dole na Zošku a pôjde na autobus. Necháva nás odisť s tým, že si poradí.
Utieklo nám aj dosť času a je jasné, že štart ofiko Trnavskej stovky nestihneme - budeme sa otáčať dosť neskoro. Kašľať na limity, dorazíme to aj tak. V okoli Bratislavy stretáme v protismere známych a my šľapeme bez energie. Na Bielom Kríži rady, ani nestojíme. Beriem si vodu z nepitnej studničky a motkáme sa ďalej. Trochu sa strácame - nová a stará červená. Až tak, že nám musia poradiť okoloidúci. Začínajú ďalsše problémy - blbne mi navigácia a vypína sa mi Strava. Chcel som to mať také vyšperkované a toto. Nestíhame a ešte aj bez záznamu. No berme, čo dávajú, prejdeme to tak či tak. Stanko nevzdá v žiadnom prípade.
O pol jedenástej dorážame na Kamzík. Pivko, párky kofola, doplniť vodu a kontrol karta, čo nás čakala v bufete - a ide sa. Otáčame o 11.00. Pekne praží slnko, tak si stanovujem jasnú úlohu máčať čiapku aj šatku. Všetko pekne mokré a studené na hlavu. To ma zachraňuje a pekne nám to odsýpa. Stanko moju fintu neopakuje a začína mať problémy. Biely Kríž po obrátke zase bez piva, tu nebudeme vystávať radu. Vodu doplníme až na Babe, ale chladenie sa mi darí viac krát zopakovať. Na Babe zase klasika - fazuľová, kofola, pivo, doplniť fľašky a hor sa smer Vápenná.
Stanko už stráca tempo, tak použijem naňho fintu, že ma nemusí čakať na Taricových skalách, lebo je technickejší. Ja s tou mojou zošróbovanou nohou nechcem riskovať. Razantne nastupuje do skál a vzďaluje sa. OK, nebudem ho naháňať, keď má náskok ide rýchlejšie. Na moje prekvapenie sa veľmi nevzdiali. Videť, že toho má dosť. Schádzame do Sološníckej doliny a chytá nás lejak ako sviňa. Stanko vyťahuje pršiplášť, ja sa snažím uniknúť kvapkám. Spomínam si na staré časy a pálim dole tryskom. Neskôr si to vyčítam, dosť som riskoval a zopár krát som šmykoval, ale ustál som to. Dobieham do altánku. Slavo nám tam niečo nechal a už tam bol aj Paťo, ktory sa vrátil z Trenčína autom. Po chvíli je tam aj Stanko. Občerstvujeme sa a v tme a daždi stúpame na Vapennú. Nevidím skoro nič. Zarosené opršané okuliare a šmykľavý terén - super kombinácia. Stanko ide popredu a zrazu máva rukami a šmýka sa do doliny. Nebola to sranda. Na prvý pokus jeho ruku míňam na druhý ho chytám. Trhnem ho a on poskočí ako srnka a ukotví sa niekde na kameni. Ťažko sa orientujeme a stúpame veľmi opatrne. Opäť ďalšia nečakaná strata času.
Tajná kontrola na Klokoči nebude, už ani na Amone a asi ani na Bukovej. Tak aj bolo. V klesaní na Brezinky konečne dobiehame dvoch turistov, to boli jediní. Plán bol ísť s davom. Nevyšiel. Na dlhej asfaltke smer Buková Stanko ledva prepletá nohami, tak mu troška unikám ,aby ho to nakoplo. Sadám si na terasu a vysypam kamienky z tenisiek. Dosť dlho ho čakám. Pokračujeme Slavovym vylepšenim. Stanko už začína frflať. Prečo tade a aký to má zmysel. Samozrejme, zo pár krát netriafame nástup na zelenú, ale nakoniec to zvládame vďaka mapy.cz. Slavove značenie sa nejako stratilo. Objavuje sa až pred Sokolskými chatami. Začína sa rozvidnievat a nám sa konečne darí. Raková ešte žije. Obskakujú nás a to preberá konečne aj Stanka. Dostávame aj prvú a poslednú pečiatku do kontrol karty.
Dobre najedený po dohode prvý krát opúšťam Stanka. Celkom slusne pobehujem a za chvilu som na Dobrej Vode. Na terase krčmy sa mi jeden poloospalý domáci smeje, že kde som sa motal. Kontrolóri to zabalili už pred dvoma hodinami. Ani sa nezdržujem a prášim ďalej. O pol deviatej som konečne v cieli Trnavskej. Plzničky sa na mňa sypú zo všetkých strán. Hovorím si, neurobiť tú istú chybu, ako predtým. Neostať popíjať, radšej troška zaklapnúť. Nabíjam powerbanku v predlžovačke na lavičke. Dám si ešte guláš, jednu becherovku a zatváram oči na sedačke.
Medzitým prichádza Stanko a o desiatej pokračujeme ďalej. Paťko mi ešte kúpi mirindu, tak naplním všetky fľašky. Keďže zase pečie, tak zase finta - máčať a chladiť. Využívam každú príležitosť a ide sa mi celkom dobre. Stanko znova vyštartuje ako raketa a páli na Bradlo. To je dobre, aspoň máme rýchlosť. Prebehne okolo chaty, tak nestojím ani ja. Pred stúpaním na Holubací vrch vonku točka, zakričím, nikto nič, tak púšťam vodu a zase chladím. Dobieham Stanka. Znova ho posielam dopredu a vysýpam si kamienky z tenisiek. Nie a nie ho prehovoriť na moju fintu. Mladý pán - tak ho s Paťom voláme - ide stále bez čiapky. Prichádzame na Polianku a zase sa na mňa usmialo šťastie. Vonku na ulici voda. Samozrejme využívam príležitosť. Konečne si máča šatku aj Stanko a dáva si ju na hlavu. Hurá, poslúcha. Už mu to ale moc nepomáha, smerom na Myjavu sadá pod strom a musí si oddýchnuť. Je úplne vyčerpaný. Je úplne jasné, že nemôže pokracovať. Pomaly schádzame na Myjavu a Stanko si sadá na lavičku. Vody má dosť a vedľa na cintoríne je ďalšia. Vie, že nemôže pokracovať, tak ma púšťa preč. Bol by som to tam vzdal s ním, ale on by to neurobil. Veľa ten prechod pre neho znamená. Aspoň že ma poslúchol, že si odpocinie. Možno, že sa stane zázrak a pôjde na autobus.
Mám neskutočne veľa sily, veď sme sa zase dobrú hodinku len motali. Vytešujem sa, že aká brnkačka. Už ma nič nemôže zastaviť. Veď to je len kúsok, a navyše na konci Myjavy je ďalší cintorín a tým pádom voda. Šlapem rezko hore Horným Výhonom a za mnou šuchot. Pozriem pod rameno a miestna obyvateľka si vykračuje na prechádzke. Hodenú rukavicu prijímam a idem veľmi rýchlym krokom. Ona stále za mnou. Po chvíli súboj vzdávam, zastavujem v chládku a radšej pijem. Víťazoslávne vedľa mňa prefrčí a určite si myslí, aký truhlík sa vybral z Myjavy na Javorinu. Pri poľovníckej chate pod Javorinou dopĺňam vodu a cítim, že mám dosť sily. Idem si vychutnať Javorinu. Na prekvapenie som za chvíľu hore. Začínam si namýšľať, aký som dobrý. Pocit ešte znásobí, keď pri zbehu na českú stranu dobieham klusajúcu rodinku a chlapík zahlási - nabok, je tady běžec. Prepálim okolo nich a rýchlo sa vzďalujem. Viem, kde si zase naberiem vodu a to je obrovska výhoda. Za Kamennou búdou naberám tri fľašky a verím, že sú posledné. Volám Stankovi, je v poriadku a samozreje pokračuje.
Je ešte svetlo, tak chcem byť čím skôr na Lopate. Snaď budú mať niečo na jedlo. To by som nemohol byť ja. V lese pred Mikulčiným vrchom nepochopiteľne sadám na peň a som v mimóze. Neviem, čo tam robím a nadávam na všetko. Nefunguje mi navigácia a mobil je skoro vybitý. Pripájam ho k powerbanke a tá je úplne vymlátená. Ako sa to všetko v priebehu pár minút zmenilo. Klasika Junas, nechal ma pripojiť sa k nezapojenej predlžovačke. Zdá sa mi, že idem naspäť. Vrčím, kde si Paťo, mal si byť pri mne. Prejdeš Pirin a na obyčajnej Trnavskej ti to noha nezvládne? Našťastie ešte stále nie je tma a vidím červenú. Vychádzam na lúku. Bol som tu, či nie? Hurá, naskakuje mi navigácia, idem dobre. Prvá kríza zažehnaná, ale ďalšia hodina v prdeli.
Ako keby ma Paťo počul, volá mi, ako sa darí a je ochotný mi doniesť power banku na Kykulu. Znova ožívam, ale už ma chytá tma, takže bežne troška kufrujem, ale posúvam sa. Na Mikulčin vrch idem v dobrom tempe a znova v lepšej nálade. Do polnoci už neprídem, ale prežijem to. Paťo má odpustené, dáva mi powerbanku a ja upaľujem na Slovensko. Mám už asi unavené oči alebo špinavé okuliare, ale veľmi zle vidím. Postupujem len podľa navigácie a dosť pomaly. Som na poslednom kopci Ihriská a je tu ďalší navigačný problém - neviem trafiť smer. Nejde mi zväčšiť mapu a ja sa motám hore-dole vo vysokej burine a nie a nie trafiť smer. Zase ďalšia veľká strata času. Neklesám na duchu. Čelovka svieti, telefón nabitý a limit aj tak v prdeli, tak hlavne kľud. Dávam čelovku dole z hlavy a posvecujem spodom na burinu. No hurá, už ho mám, chodníček do Drietomy. V eufórii bežím a zase mimo trať. Už to neriešim, znavigujem, vrátim sa späť a pokračujem ďalej.
Už ma nič nezastaví. Pred piatou hodinou v pondelok vyliezam z podchodu v Trenčíne a pokračujem na stanicu. Som pomalší ako prvý krát, ale zato úplne v pohode. Rýchlo sa ešte fotím pri hodinách a už aj sedím vo vlaku smer Trnava.
Mohlo to byť oveľa lepšie, ale som spokojný s týmto výsledkom. Obrovský obdiv patrí Stankovi, ktorý po pár hodinách dokončuje tiež.
.jpg){kind=logo}
