Javornícka stovka 2016
Matej Orság
Presne po 6. dňoch a mojom treťom medzinárodnom maratóne mieru u nás v Košiciach (2:57:51) som sedel v aute s kamošom Gabim a smeroval do Lysej pod Makytou. Plán bol jasný. Nechať auto pri miestnej základnej škole, sadnúť na vlak. Vystúpiť v Čadci s dvoma prestupmi. Zaregistrovať sa. Skúsiť sa vyspať. Ráno odklusať J100. A rýchlo sa vrátiť domov. A áno, vziať so sebou 3 kvalifikačné body na UTMB. Ono to tak aj nejako bolo. S malými odchýlkami. Ale náladu sme mali dobrú. A to je základ no nie?
Hneď vo vlaku sme stretli Emila Pálenika. A to je záruka dobrej cesty. V Žiline to už bola riadna partia. A tá sa aj hromadne presunula na registráciu. Tá prebehla extrémne rýchlo a hladko. Mňa osobne a to aj vyzdvihujem organizátorom, potešilo normálne mäkké štartové číslo. Ktoré si doma hneď našlo miesto v zbierke. Možno pre niekoho drobnosť. Mňa to však fakt skutočne ozajstne potešilo. Ráno fronty na toaletu riadne. A tam sme sa zhodli, že mať vlastné ubytko má okrem normálneho spánku- i keď niektorí spali veru tuho. Naj výhodu vo voľnej toalete. Avšak všetko má svoje čaro :) .
Ráno presun na štart. Odovzdali sme veci na prevoz batožiny do cieľa + drop bag na 50 km. To som ledva stihol a už že vraj 2 min do štartu. Tak som si dal rýchlo selfičku s budúcim víťazom. A 7:30 hod aj bolo odštartované.
A šup ho hore kopcom z Čadce von. Ani nie za chvíľu a už sneh. Ono ráno to bola riadna kosa. Hmla. Nič moc. Ja som len dúfal, aby bolo lepšie. Minimálne nech nie je horšie ako zle. Teda počasie. Po maratóne som nebehal vôbec. A tak mi prišlo že bežím pomaly. No i tak som si vravel, že o nič neide. Len cieľ. Spravím pár fotiek. A bude dobre. Na Črchľi K1.
Označíme kontrolnú kartu a ide sa ďalej. Prvý zbeh. A mne sa neide bohvieako. Radšej ani nemyslím. Aj myslím. Čo to len bude. Budem sa aspoň tváriť. Že mi nič nie je. Že ja len tak. Prechádzka. Prvá živá. K2. Zákopčie 10,8 km.
Stúpačik na Chotárny kopec. Cez K3- Blažková. A prvé výhľady. Začína sa to trochu trhať. Aj obloha. Aj ten dav ultrarunnerov.
Pred Ochodnicou stretávam Reného. Znova. Že vraj zle. Pozerám na hodziny. René pozerá do svojho gps a spoločne sa vydávame po správnej. Klesáme dole. V riadnom tempíčku. K4 Ochodnica. Uzimená posádka. Lúčim sa s Reném a je mi jasné, že dnes ho už neuvidím. Až v cieli. Fajn je to chlap. Z východu. Veľa slov netreba. Človek to hneď zistí.
Stúpame. A mne začína naplno dochádzať, aký to dnes bude boj. Proste maratón cítim. No okolie je krásne. Priam zimné. Krásne samoty. Pekné drevené domky. Cez K5 Klimkovci na K6 Vrchierku nad Petránkami.
Fakt krásne výhľady a nejaké tie energy bary mi dodávajú energiu. Snažím sa piť. Cez Jakubovský vrch preletím. A už mi garminy vravia, zle nedobre. Mimo trate. Ale idem ešte kúsok ďalej a po ďalších cca 300 m viem že som isto zle. Tak sa otáčam. Tu stretávam ďalšieho bežca a informujem ho, o mojom mini poblúdení. Keď po 500 m nachádzame značku, je mi jasné že tak učinia viacerí. Musel sa tam niekto pohrať. Dobráčik ľubezný ten, kto to urobil. K7 chýbajú kliešte. Ale čerstvo nastriekané heslo o ktorom hovorí aj vôňa spreju sa nedá prehliadnuť. Tak sa vyfotíme nie?
Ďalej po asfalte. Do Dlhej nad Kysucou. Na doplnenie vodičiek aj čistých aj farebných. Niečo prehltneme. Davy šalejú.
A o paličkách na Kamenité. Spoločnosť mi robia Peťo a Mário. Pokecáme. Zasmejeme sa. Hneď mi je lepšie.
Prichádzam na živú K9. 49,5 km. Semeteš, pub u Cipára. Doslova švédske stoly. Otáčam 2x cestoviny so syrom a olivami, preliate olivovým olejom. Pohľadám drop bag. Nahádžem veci do vesty. Dám jedno suché tričko. A pomaly sa poberám. Keď tu zrazu Gabi. Jako? Že koleno nedobre. Dám mu ruku nech sa drží. Beriem ešte akési hrejivé gély na zlé časy. A vychádzam po asfalte do kopca na K10 s prvou ženou.
Tá si ide ako laňka. Cup cup. Naháňam ju. Aj sa mi chce. Do toho telefón, a neprestáva zvoniť. Gabi. Aby som mu nechal elastický niekde. Tak mu oznámim na ktorom km to má. Oproti turisti. Tmolím sa, motám sa. Aj sadnem. Aj mažem. Lebo mi nejak v topánkach vyschlo. Nie je to dobré znamenie. Toto mi moje slabky nikdy nespravili. Aby mi slabky labky skrvavili.
Fascinovaný krajom sa uberám len ďalej. Ďalej a ďalej. Nič iné mi neostáva. Najlepšia taktika je nechať auto v cieli. Overená taktika. Zaraz Vás prejdú pochmúrne myšlienky. Dávam sa dokopy s Andrejom. A s ním to ťahám smerom na Hotel Fran. Lenže ten je ďaleko. Dostávame sa na asfalt. Makov. Na Fran 7 km. Ukazuje tabuľa na ceste. To by som zakázal také tabule. Alebo ak sa tadiaľ beží. Pozakrývať ich! Nič platné keď sprejom na ceste nájdete toto:
Ale keď nájdete toto!
Tajná ako sa patrí. Klobása! Slanina. A kola! Super náladička. Super ľudia. Andrej pýta fotku. Že vraj keď spraví facebook aby mal kde dať. Rád plním priania.
Babenka ma usmerňuje kam mám ísť. A že vraj kopček. Ale oproti Veľkému Javorníku pohodka. Ľudia oproti sa pýtajú, či to nemal byť bežecký pretek. Údajne všetci vyzeráme ako tety z nordic walkingového krúžku. Partia na čele s Emilom Pálenikom nás dobieha. Do pochodujeme na Fran. Konečne. Živá K11 a 70,5 km. Začínam mať už fakt dosť. Stehná šrot. Päty už ani neriešim. Začína sa stmievať. Začína byť zima. Začína byť hmla. Jeden krásny sobotňajší večer. Cez okno hotela pozeráte ako dnu žúrka v plnom prúde. A Vy máte vyšliapať po snehu hore zjazdovku. A myslieť na to ako ďaleko je cieľ.
Začína celkom pekná hrebeňovka. Nebyť všetkého toho spomínaného. Teraz tak sedieť v teple s čajíkom. K 12 sedlo pod Veľkým Javorníkom a o chvíľu vrchol 1071 m. Niekto si tu stanuje. Ale neklopem na plachtu. Ideme ďalej.
Boj s tmou. Asi tak by som nazval tento úsek. Emil že to dáme na Portáš bez čeloviek. Portáša stále nieto. A len sneh, džaba, kamene. Viditeľnosť poslabšia. Vravím si. Vydržím po Portáš. Tam si dám pauzu a polievku!!! Volá Gabi. Že ostáva na Frane. Odišlo koleno. Či po neho dôjdem. No dôjdem ale kedy? To absolútne netuším. Nech čaká ak by bol odvoz do cieľa nech sadne hoc na ťažné.
Posledné metre pred Portášom sú už v tme a hmle. Vychádzame na lúku. Vidno vlek a v diaľke svetielko. Sme tu. Sadám. A dostáva sa mi odmeny.
Emil s partiou mastia hneď preč. Sú to borci! Darmo. Ďakujem im za spoločnosť. Ja si tu už dávam chill. " Pani môžem poprosiť o kávičku? Lungo intenso! " Takú nemáme. Ta hocjakú. Dolievam do nej kolu. Peťa ma pochvaľuje, že nie zlé. Peťa to valí nakoniec ďalej. Ja ešte ostávam a odchádzam v spoločnosti Andreja a Mária. Vonku pobehujú baby zo sauny v plachtách. Ako víly. Lákajú nás aby sme ostali. Ale my už vedieme usporiadané životy. Zhodli sme sa. Všetci traja. Nie pokračujeme po červenej. Síce ešte Mário odbieha naspäť po paličky i keď neviem či ich tam nenechal naschvál. No čochvíľa je pri nás. A v trojici v ústrety tme a medveďom sa vydávame na cestu. Hrebeň. Hmla. A jasno. A hmla. A jasno. A super vzduch. Radosť dýchať. Áno ešte dýcham. Zbeh. Papajské sedlo. A hore na Makytu. Pár ostrých výšlapov. A rovina. To ma ubíja. Rovina ma ubíja. Ja čakám vrchol a tu rovina. Čo rovina ešte aj výšku strácame. Dlho dlho v hmle. Tento úsek je, ako nejaký delirantný stav. Každý ticho. Len si niečo občas zamrmleme popod nos. Ja už stupňujem užívanie vybraných slov. No po kratučkom ostrejšom výšľape, zo 3 serpentínky a sme na vrchole Makyty. Mierny zbeh. Ani zďaleka nie to čo sme šli hore. A sme na modrej turistickej značke a pokračujeme po hrebeni, odkiaľ nás odkláňa vlastné značenie na poslednú živú kontrolu. Schádzame po zjazdovke, ktorá ma možno 700 m. No ja mám pocit akoby som schádzal z Chopka na Bielu Púť. Dole blikajú čelovky. A to je znamenie že niečo pre nás majú. Beňadin. K15 a 95,4 km. Pri romantickom posedení pri krbe som za odmenu vyfasoval miso polievku. Tak tomu hovorím. All intensive. Diki! Tinka Rinka. Chlapci núkajú horec a kadejaké iné pochutiny.
Len čo sa dvíhame od ohňa a spravíme 5 krokov do tmy. Hneď sa klepeme od zimy. Ale to je riadna kosa. 10 km. To už nejak doplazíme. Len nech je teplejšie. Plynulo stúpame najskôr po ceste, potom po šotoline až po rozbahnenej ceste po lesníkoch na K16 Paseky. Prehupneme sa cez hrebeň. A po lúkach schádzame na K17. Osada Okrajkovci 101,8 km. To už je fakt kúsok dole kopcom po žltej. No nohy horia. Blato mi pod botaskami schne. Tak mám rozpálené chodidlá. Svetielko prvé, svetielko druhé. Brechot psa. Pevnejšia cesta. Asfalt. Hlavná cesta. Veď to je. Lysá pod Makytou. Schádzame ku kruháču. A tu som už bol včera. Pošta. Blikačka. Škola. Chip. Čipni čip aj chip. Potlesk. Nejaké svetlo. Podávame si ruky. Gabi v cieli? Nemusím nikde šoférovať? Paráda! Áno. Konečne. Cieľ.
Dali sme to! 15:49 hod. Trval náš mordor. Nič famózne. Ale dobojované so cťou. Nevzdal som. Akoby som mohol. Veď auto tu mám. Tak si vychutnávam cieľový servis. Na vysokej úrovni. Čapované. Jedla koľko len chcete. Hudba. Pretekári prichádzajú. Fakt klobúk dole. Organizátorom. Tak vyznačená trať. Tak vybavené občerstvovačky. Taký servis s odvozom batožiny a balíčkov na polovicu trate. No proste šupa. Rado hneď rieši diplom. Gratuluje a ďakuje. Ale ja ďakujem! Za to že som mohol okúsiť J100. Vytrápená, vybolená, vyzimená. Po chodbách školy mátohy chodia. Hudba neutícha. Potlesk naznačuje, že voľakto vyhral. Nad sebou samým. Že došiel medzi ľudí z lesov Javorníckych. A v nohách má 105 km a 4480m+. Niekto ma budí. Gabi. Ideme? Poďme. A tak sme pošli. Domov.
https://matejorsag.blogspot.sk
Článok bol zverejnený so súhlasom autora.
.jpg){kind=logo}
