Je to druh oddychu: Rozhovor s dobrovoľníčkou Inkou Košťúrovou
Ahoj Inka, mohla by si sa nám na úvod trošku predstaviť?
Volám sa Inka Košťúrová, pracujem ako učiteľka na prvom stupni na základnej škole. Pochádzam z obce Bátovce, čo je štyri kilometre od obce Žemberovce, v ktorej teraz bývam aj pracujem. Mám tri dospelé deti.
Prezradíš nám aj svoj vek? :-)
Môžem, ja sa za to nehanbím! (Smiech.) Tento rok budem mať peknú päťdesiatku. :-)
Inka (vľavo) s parťáčkami v akcii
Sledujem ťa na Strave, takže viem, že „paktuješ“ s Vladom Jakubcom. :-) Chodíte spolu na bicykle, bežky, skialpy, prejsť sa či prebehnúť so psom. Prečo na akcie SUT chodíš ako dobrovoľníčka a nie ako účastníčka?
Asi to je na mňa veľa, myslím tie kilometre. Skladám klobúk pred všetkými, ktorí absolvujú takéto dlhé trate. Hlavne ženy, bežkyne, majú u mňa hlbokú poklonu, a to nechcem „pánov“ uraziť. :-) Neviem, možno by som to zvládla, neskúsila som to. Ale napríklad v noci by som sa naisto bála. To som vždy obdivovala, v noci ísť sama. Ešte muža beriem ako takého väčšieho bojovníka, ale ženy vôbec v ničom nezaostávajú, a preto si vážim a obdivujem, čo dokážu. V tomto mám možno o sebe trošku nižšie mienenie, možnože tréningom by som dosiahla niečo viac. Ale až taká dobrodružná asi nie som. (Smiech.) Pričom sa považujem za dosť aktívnu, možno niekedy hyperaktívnu – občas si myslím, že som hyperaktívnejšia ako moje deti v triede. (Smiech.) Ale v porovnaní s vami, až takú dravosť v sebe zrejme nemám. :-) Preto rada a radšej robím dobrovoľnícku činnosť.
Je za tým aj nejaký hlbší dôvod či motivácia?
Určite to robím rada. Je to fakt vždy niečo nové. Myslím, že to je asi v človeku. Asi by som to porovnala aj k môjmu zamestnaniu, keď sa človek rozhodne pre učiteľstvo. V prvom rade pomáham deťom, aby som ich niekam dostala, aby som ich usmerňovaním niekam posúvala. A myslím, že je to niečo podobné aj v dobrovoľníctve, teda byť niekde naporúdzi, poruke, pomôcť, keď aj len úsmevom potešiť. Človek chce jednoducho v každom smere povzbudiť a pomôcť aj na dobrovoľníckych kontrolách.
Ako si sa k tomu dostala? Spomenieš si aj na svoju prvú akciu a v ktorom to bolo roku?
Rovno poviem: cez Vladka, samozrejme. :-) Keď sme spolu začali – ako hovoríš – „paktovať“ (smiech), zobral ma na Východniarsku stovku. Bolo to v 2018-tom, z Prešova do Košíc. Večer pred pretekom sme prišli na registráciu (teda on, mňa so sebou zobral), tak ma hneď zoznámil s viacerými ľuďmi (v prvom rade s Belkom Špišákom) a viem, že ma dal na starosť Filipovi Plánkovi. S ním som išla na občerstvovačku, asi 30. kilometer, na Malú Lodinu. Úsmevnou situáciou bolo, že keď sme tak sedeli na lavičke, všetko bolo nachystané, čakajúc na prvých bežcov, Filip si prisadol ku mne (možnože si to ani pamätať nebude :-)) a spýtal sa ma: „A ty si Vladkova sestra?“ (Smiech.) Ale to nám viacerí povedali, takže sa asi podobáme alebo neviem, akým dojmom pôsobíme. Tak asi tak. Ale som rada, že som medzi vami. :-)
Vieš, koľko asi ročne stihneš „obehať“ akcií?
Snažím sa byť na každej akcii s Vladkom. Spomínam si na Kysuckú, tú sme prešli bežkami oproti bežcom, takže som nebola na žiadnej občerstvovačke, lebo to ani Vladko nebežal. Má zásadu, že v zime sa má bežkovať a od jari behať. Takže od marca, keď začínal Slavko Glesk robiť prvé akcie, som sa prihlasovala za dobrovoľníka. Netuším, koľko je to behov, to by som sa musela spýtať Vladka. Koľko odbehal, toľko som bola aj ja na občerstvovačkách. :-)
Máš za sebou množstvo dobrovoľníckych skúseností. Máš nejakú obľúbenú alebo neobľúbenú činnosť?
To nie. Ja som rada, že som tam. Jedine, byť na nejakom tom 50. kilometri, v polovici, keď sa jedná o stovku. Aby sme teda mohli byť s Vladkom spolu trošku dlhšie. On mi tak zo začiatku odporučil: „Buď na tomto kilometri, tu sa trošku dlhšie zdržím.“ Čiže, keď som si zvykla napríklad na Ponitrianskej v Jedľových Kostoľanoch, tak som sa tam každý rok ponúkla Radkovi. Alebo na Semeteši na Javorníckej. Tam sa mi jednoducho zapáčilo, kde som bola prvýkrát alebo že mi to odporučil Vladko. Kde som bola, som sa snažila dostať aj o ďalší rok.
Pochopila som to tak, že ako bežkyňa alebo diaľkoplazka sa na dlhé trasy veľmi nechystáš. Správne?
Skôr ešte možno diaľkoplaz. Raz sme sa rozprávali s Jankou Miškolczyovou (a to bol jej nápad), či by som si s ňou nešla vyskúšať zadný voj na Hriňovskú. Ale to bol akurát ten rok, keď tu začal šramotiť covid a Hriňovská bola zrušená.
Čiže koketuješ aj s takýmito terénnejšími aktivitami...
Ale len veľmi málo! (Smiech.)
Keby si mala povedať niekomu, kto naopak koketuje s myšlienkou prísť pomôcť, čo mu podľa teba môže dať takto strávený voľný čas?
Myslím, že dosť ľudí prežíva vo svojej každodennej práci stres a hľadajú nejakú formu oddychu. A ja dobrovoľníctvo považujem za formu oddychu. Možno by som im to práve preto ponúkla. Čo som teda už aj ponúkla mojim kamarátkam. Dve boli nadšené, že pôjdu so mnou, ale nakoniec predsa len z toho zišlo. Keď som im ukazovala fotky z akcií, obdivovali túto prácu, že určite tam musí byť skvelá atmosféra, ale natoľko som ich nedokázala „prehovoriť“, aby išli so mnou vyskúšať. :-)
Fakt, že si tam človek oddýchne, to určite vidno aj na fotkách z občerstvovačiek alebo z celých behov, že sú tam ľudia v pohode – aj bežci, aj keď sa mordujú, vytrápia. Je to pre mňa ako dobrovoľníka iný druh oddychu, ako sedieť doma. Radšej idem von medzi ľudí, porozprávať sa. Veď to nie je len o tom, že známy či neznámy prebehne, ale aspoň zopár slov si vymeniť, stretnúť sa, niekedy stačí len Ahoj! – Ahoj! a jednoducho mne ako človeku to dobre padne. Čiže, ak pôsobím aj ja pozitívnym dojmom na niekoho iného, som tiež veľmi rada. :-)
Určite áno, preto ťa tu teraz spovedám! :-) Prihodilo sa ti s bežcami niečo, čo ti utkvelo v pamäti – či už milé alebo aj menej milé?
Vždy to je veselé. S kýmkoľvek. S bežcami sa čím ďalej, viacej spoznávame. Už sme fakt taká malá skvelá partia – musím spomenúť okrem Vladka aj Maťka Minaroviecha aj Janku Podstavkovú. :-) Ako sa spýtal Filip na Vladka, či sme brat so sestrou, tak tiež boli otázky na Janku, či sme sestry – dosť ľudí sa nás pýtalo. (Smiech.) Ale zlú skúsenosť s ničím nemám. Vždy to bolo o tom, že bola jednoducho bezprostredná, dobrá nálada. A verím, že stále bude. :-)
S partiou
Keď si bola prvýkrát, nebola si trošku šokovaná, v akom stave tam bežci občas sú? Ako si sa s tým vyrovnala?
To hej. (Smiech.) Hovorila som si, že tak asi vedia, čo robia, asi vedia, do čoho idú, asi to teda nerobia prvýkrát... Ale áno, dosť som oči otvárala, čo všetko sú ľudia schopní, čo dokážu. V Malej Lodine som si všimla, aké rôzne chute majú bežci: že si posolia koláč, banán či melón namočia do soli a tak podobne. :-) Teraz je to pre mňa prirodzené. Viem, že takto to funguje, lebo sa potrebujú dobiť a potrebujú dodať energiu. Čiže to, že vedia, čo robia, sa mi potvrdilo. (Smiech.)
Máš na záver nejaký odkaz pre bežeckú a dobrovoľnícku ultrakomunitu?
Ďakujem všetkým, že ste ma prijali, že ste mi poskytli možnosť, aby som bola medzi vami, že môžem pomôcť tam, kde ma treba. A teším sa na ďalšie akcie. Ďakujem vám všetkým!
Aj ja ti ďakujem za príjemný rozhovor a hlavne za tvoju pomoc a dobrú náladu počas celého bežeckého roka. Teším sa na teba na najbližšej akcii!
Foto: archív I. K.
Rozhovor pripravila J. B.
.jpg){kind=logo}
