Jula mládenca príhody a skúsenosti z JAT
Julo Huszthy
Začiatkom júna som sa na 80. kilometri talianskych pretekov Dolomiti extreme trail začal poriadne trápiť. Žalostná forma a neutíchajúca bolesť achilovky ma priviedli k rozhodnutiu, že posledných naozaj ťažkých 20 kilometrov si musím užiť, pretože pre rok 2024 som dopretekal a do Slovinska na Julian Alps Trail Run pôjdem iba podporiť ostatných slovenských bežcov a miestnu gastro scénu.
Ako sa však blížil september a bolo treba začať riešiť, čo so štartovným, napadlo mi, či by nebolo jednoduchšie postaviť sa na štart a isť, kým sa bude dať. Môj názor je, že za DNF sa nestrieľa a aspoň nebudem cítíť žiaden tlak. Akútna potreba pálenia kalórií pohybom má rôzne podoby a tak som si ešte v júni kúpil cesťák, niečo pocvičil vo fitku a tak tam nejaká tá kondička bola. Na achilovku som medzičasom zabudol.
Do Slovinska cestujeme v zložení Zuzka Matúšová, Lenka Klusová, Marcel Hanečák a jeho nežnejšia polovička, najnovšia členka SUT teamu, Kristína. Už po pár minútach je mi jasné, že partia budeme skvelá, hoci poznám iba Zuzku. Klasicky sa podozvedám najnovší bulvár a za chvíľku sme v Kranjskej Gore. Bývame prakticky v budove Expa, cieľ je rovno za ubytkom, dokonalosť. Veľká vďaka za to patrí Lucke Dančišinovej, pri tej sa ešte pristavím.
Štart je o 21:30 v Radovjlici, kam sme sa odviezli autobusmi. Je príjemný teplý večer a ja už teraz viem, že organizátormi aktivovaný cold weather kit ostane celý čas v batohu. Pocity mám také rôzne. Za tri mesiace som nabehal neuveriteľných 160 kilometrov, plus po jednej túre na Choč a v Západných Tatrách. Mám aj obavy, aj som zvedavý, či to dokončím, ale hlavne cítim nejakú zvláštnu vďačnosť za to, že tu môžem byť.
Rozhodol som sa, že začnem čo najpomalšie, aby som mohol čo najviac behať aj poslednej tretine pretekov. Preto som začal pomerne vzadu, nechcel som zbytočne zavadzať, navyše ma bavia tie úvodné obiehačky lakeť na lakeť. Po chvíli dobieham Zuzku, tá sa sťažuje, že má ťažké nohy. Nuž, dnes SUT team kartami miešať nebude. Po pár kilometroch dobieham aj Kristínu, tempo má fajn, tak ideme spolu. Hoci ju neskôr nechám za sebou, niečo mi hovorí, že sa ešte uvidíme.
Prvých 55 kilometrov sa nič také zaujímavé nedeje. V podstate si pamätám iba jeden most, ktorý sa neuveriteľne kýval, jazero Bled a nejaký gpx fuck-up, vďaka ktorému som ešte s troma chalanmi absolvoval zbytočné kolečko po nejakom náučnom chodníku.Trasa vedie cez trailiky spájajúce dedinky a mestečká. Veľa dediniek a mestečiek a z toho vyplyvajúceho asfaltu. Veľa asfaltu. V kombinácii s tmou to začína byť celkom ubíjajúce, ba až nudné. Nuž, toto sú preteky pre pretekárov a mať natrénované, tak by som sa vytešoval, koľko času som si nadbehol pred poriadnymi kopcami.
Na 55. kilometri je dropbag, dopĺňam iba gély, aby som ich mohol neskôr nedotknuté vyložiť. Stretávam Kristínu, vyzerá teda sviežejšie ako ja. Pýta sa ma na záchod a veru nie je to zlý nápad. Nejako mi všetko trvá, v hale je teplo, sucho, dá sa tam sedieť a majú super polievku. Vyzerám Kristínu, že sa na ňu zavesím, ale asi mi ten záchod trval o niečo dlhšie ako jej a najbližšie ju uvidím až na ubytku.
Konečne som sa odhodlal ísť naspäť do noci a poriadne ma klepe od zimy. Našťastie sa konečne ide do kopcov a za pár minút som späť v prevádzkovej teplote. Stúpa sa po lesnej ceste pre autá, čo ma celkom baví, lebo sa tu dá praktikovať môj obľúbený indiánsky beh. Marcel tvrdil, že to celé vybehol a ja mu verím, niekde mi tie tri hodiny nadeliť musel. Na takomto povrchu sa netreba vôbec sústrediť a to v kombinácii s pokročilou nočnou hodinou dáva priestor naozaj divokým myšlienkam a úvahám.
Aspoň až tak nemyslím na to, že som hladný ako vlk. Na najbližšej kontrole nanešťastie nemajú polievku a nič iné mi dnes nejako extra nechutí a tak jem nasilu, čo majú, aby som doplnil energiu. Čaká nás totiž úsek, kde sa mi začne rozpadať matematika ohľadom odhadovaného finálneho času. 18 kilometrov s 1300 výškovými som odhadol na tri hodiny, no celkom som sa prerátal. Vôbec mi to však nevadí, toto bol highlight celej trate. Konečne svetlo, naozajstné hory, ktoré mi trochu pripomínali naše Fatry a neuveriteľne milý chalan uprostred ničoho, ktorý mi ponúkol čierny čaj. Káve ja veľmi neublížim a tak som čaj uvítal, poriadne ma totiž nakopol. Prehodíme pár viet a idem ďalej. Škoda, že organizátori trochu pozmenili trať kvôli snehu vo vyšších polohách, no skoro žiaden nevidím. Všetci sme sa zhodli, že by sme to asi zvládli aj v pôvodnej podobe.
Nič netrvá večne a od ďalšej chaty sa už ide viacmenej dole do civilizácie. Klesá sa celkom prudko a krajina sa mení neskutočne rýchlo, mám pocit, že každý polkilometer idem iným povrchom. Tento zbeh ma začína dosť ničiť a obieha ma snáď každý. Nejakým zázrakom ma nebolia predné stehná, jednoducho už iba nevládzem. Neskôr, keď som už znova na spevnenej ceste, tak len krútim hlavou, ako by som tu za iných okolností letel sťa orol. Alebo aspoň ako prví traja muži z 80km trasy, ktorí okolo mňa prefrčali v tesnom závese akoby práve vyštartovali.
Predposledná kontrola je na 102. kilometri a ja už viem, že to dám. Vyššie spomenutá Lucka nám všetkým deklarovala, že odtiaľto sa pôjde už len po cyklotrase veľmi jemne naklonenou rovinou. Mám z toho zmiešané pocity, lebo to znie ako pekná nuda, no zároveň sa teším, že to bude odsýpať. Bavím sa mojou novou záľubou a to očumovaním bicyklov, keď ma zrazu obieha samotný Hayden Hawks. Zavesím sa naňho a hovorím mu, že toto je odveta za Peťa Fraňa. Odveta netrvala ani 50 metrov a ja sa vraciam k systému po hentu fáborku ešte bežím, potom chôdza a henten tieň zase pobežím.
Aby sme sa vyhli hlavnej ceste, nejaká milá pani ma nasmeruje popod most a tvrdí mi, že už iba päť alebo šesť kilometrov po rovine a som v cieli. Keďže toto nie je moje prvé ródeo, neberiem ju príliš vážne. Nesedí to ani podľa hodiniek a podľa dobrovoľníkov je väčšinou skoro všetko už iba dole a nie príliš technické. O kilometer som na poslednej kontrole a tabuľa ukazuje 7,5 km a 300 výškoch do cieľa. Hm, to mi nejako nevychádza, Lucia Dančišinová J Odovzdane už viacmenej iba kráčam, pod 18 hodín to bude a posledných pár desiatok metrov ma už ovládajú pocity, ktoré pozná snáď každý, kto sa na niečo podobné v živote dal. Minimálne u mňa je to jeden z dôvodov, pre ktoré to robím.
V cieli ma už čaká dávno osprchovaný a vysmiaty Marcel. Bodaj by nie, aj ja by som chcel byť tretí v kategórii, veľká poklona. Takisto sa umiestnila aj Kristína, skvelý výsledok a pozvánka do SUT teamu. Onedlho je už v cieli aj Zuzka a Kuko Krnáč. Ten by mal napísať svoj vlastný report. Všetci ste už asi videli tričká alebo mikiny s nápisom Ultra trail is punk na chrbte. Ak bude dotlač, Kukova fotka by mala byť na prednej strane. Čaká sa už iba na Lenku, ktorá ako jediná bežala 80km trať a štartovala až ráno. Vysmiata ako vždy je onedlho s nami a ide sa jesť a piť. Zase raz jeden vydarený výlet vďaka Radovi Harachovi a Slovak ultra trailu, kedy sme si všetci siahli na dno našich síl a dokončili, čo sme začali.
.jpg){kind=logo}
