Julian Alps Trail Run

Lucia Dančišinová

 

Vo februári 2022, keď prišla ponuka od SUTu ísť si behom pozrieť hory v Slovinsku, bolo rozhodnuté vlastne hneď, keď som si pozrela video a opisy rôznych trás. Z nich vyhrala 60tka, keďže termín behu bol tri týždne po pretekoch CCC v rámci UTMB, na ktoré som chcela ísť čo najlepšie pripravená, takže by som sa v Slovinsku už len zviezla (nebolo to tak). Julian Alps Trail Run by UTMB mal byť behom za odmenu, tzv. kochací (nebolo to úplne tak).  Odporúčam pozrieť si ich stránku, je neskutočne namotávajúca.

 

Trasa Sky Trail (57 km / +2600 m) vedie zo Žirovnice do Kranjskej Gory cez Stol a hneď po pár kilometroch mal byť výhľad z výšky na jazero Bled. Píšem „mal“, lebo počasie zmenilo plány a kvôli výdatným dažďom a zime prišlo na rad skrátenie a sploštenie trasy, keď sme sa vyhli Stolu a vrcholu Golice. Na trať nás však, na rozdiel od najdlhšej, 170 km trasy, pustili, takže sme si mohli užiť sedem hodinový nepretržitý lejak a hmlu vo výhľadoch. :-) A blato... Kopec blata... Dolu kopcom blata... Na zadku blata... V topánkach blata... Na tvári blata... 

 

Chcela by som opísať trasu, ale priznám sa, pamätám si len výrazné momenty spojene s kukaním si pod nohy, snahou utrieť si tvár tak, aby som nebola od blata a korku, večným pripínaním si odtrhávajúceho sa čísla a ponukou jedla na občerstvovačkách. :-) Ale tak, posnažím sa... 

 

Z Kranjskej Gory nás na štart odviezli autobusy, cesta trvala asi 40 minút a po vystúpení sme zmätene blúdili okolo v snahe nájsť miesto štartu. Ja som sa vybrala za fundovane vyzerajúcou skupinou bežcov a dobre som urobila, lebo som sa stihla zaradiť do šóry na dve toitoiky a 5 minút pred štartom sa aj dostať na rad. :-) Už tu, stojac v lejaku, som pochopila, že všetky tie vymýšľankové gora i šejk bundy za ťažké peniaze sú ti na nič, keď takto leje. Najlepšie urobili bežci, ktorí na štarte stepovali v igelitových pončách (Belo to vo Fínsku odhadol správne, vodný stĺpec 200 tisíc). 

 

Štart bol rýchly a veľmi rýchlo sme sa aj zastavili pod úzkym a strmým schodiskom a ja som si spomenula na niekoľkokilometrovú bežeckú zápchu na CCC. „To snááááď nie!“ Našťastie zápcha trvala asi len 5 minút a už sme bežali v ústrety zahmleným singláčom a uphillom. Z profilu trasy som vedela, že na prvých 12 km nastúpame cca +800, takže som po zvertikálnení trasy prešla do štýlu walk&run, aby som to neprehnala, čím som asi iritovala bandu postarších power hikerov, ktorí to hore kopcom mastili palicovým krokom rýchlosťou, ako ja behom. :-) Ako túto realitu okomentoval na IG profile yaboyscottjurek: “You may not like it – you may not even be able to comprehend it - but this is what peak athletic performance looks like. He’s gonna power hike the shit out of you until you’re begging for mercy.” :-) Ja som palice zatiaľ nechávala v tulci a šetrila som rameno preťažené ešte na CCC, aby som ho mohla dobabrať v zbehoch.

 

Na prvých 20 kilometroch to ešte bolo o rozmýšľaní, kedy rozložím palice a kedy asi prestane pršať. Na prvých dvoch občerstvovačkách som pochopila, že beh to síce je by UTMB, ale UTMB občerstvovačky sa nekonajú. :-( Ale aspoň som zistila, že čaj sa aj tu povie čaj. Tiež som zistila, že to čo stratím do kopca, v zbehu veru nedobehnem. Už prvý vážnejší zbeh na druhú občerstvovačku mi otvoril oči, keď som sa strepala po pár metroch ako výkričník. 

 

Najvýraznejšie pocity z trasy sú z úseku od 20. do 40. km a zo stúpania na chatu pod Golicou, kde som sa normálne ešte pred treťou občerstvovačkou prezliekla do povinnej middle layer a vode odolných rukavíc. Ja, ktorá v rukaviciach nebehá vlastne ani v zime. Ale po niekoľkohodinovom behu v lejaku bola zima mimo mojej komfortnej zóny. A to som si pred behom myslela, že nič z toho, čo je v povinnej výbave, nepoužijem. Ešte som s opovrhnutím zamietla návrh organizátorov pri vyzdvihnutí čísla, aby som si vzala vode odolné nohavice. „No určite!“ písala som kamoške Aďke, rovnako otužilej... No, veru, tam pod Golicou by sa zišli, ale zas neviem, či by prežili to, čo nasledovalo. Svoje životné rozhodnutia som oľutovala aj vo chvíli, keď som sa zúfalo snažila otvoriť vákuovo uzavreté sáčky (ďakujem za cennú radu, ako ušetriť miesto vo vaku svojmu trénerovi Peťovi) skrehnutými rukami, čo mi teda nešlo a pomohol mi až okoloidúci ujo, ktorý na to použil svoje zuby. :-) Prezlečená do suchého a s rukavicami na rukách som spokojne dorazila na vysokohorskú občerstvovačku a po krátkom potužení sa čajom bez rumu, som sa pustila v ústrety dlho očakávanému dlhšiemu downhillu, na ktorý som sa pôvodne tešila&šetrila, avšak po skúsenosti s blatom som začínala mať mierne obavy. Tie sa naivne rozplynuli po pár metroch, keďže som sa ocitla v turistickom vláčiku asi 30 bežeckých turistov Klubu blatových dúp. A potom to prišlo...

 

Poviem to takto, to, čo bolo na úseku medzi 20. a 40. km by vydalo na knihu prežitia. Tie blatové úseky, to bola Sparta, to bol boj o bežecké palice, ktorých ulomené časti sa na trase nachádzali v hojnom počte. Ja som na tých mojich normálne zošúchala korok, tak som sa o ne zapierala. Stovkári a rýchlejší 60tkári nám tie zbehy dokonale vyšmýkali. Keď to blato začínalo byť naozaj neznesiteľné, k vlastnému prekvapeniu mi začalo byť neskutočne smiešno, dokonca by som povedala, že som sa bavila. V hlave mi neviem prečo dookola znel zvučný hlas Grega Daviesa z mojej obľúbenej scény z Graham Norton Show na BBC One (https://www.youtube.com/watch?v=yuXGpUR7fXA): „Oh no! ... such a low point... you loser... oh God, not this, not this as well!“. :-) V skutočnosti to však až tak smiešne asi nebolo, cestou som dokonca stretla niekoľko skupiniek záchranárov a neskôr, pár kilometrov pred cieľom som sa dozvedela, že o 12:15 stopli všetkých pretekárov pod Golicou, kvôli množstvu výjazdov záchranárov a veľkej zime.

 

Keď som dorazila na 40. km, konečne som si umyla ruky, tvár a zavolala deťom. Som ok, už len asfaltík, cyklisťáčik, normálne ma to dojalo a bola som rozhodnutá to odbehnúť. Prehodnotila som to už po dvoch kilometroch, keď mi telo dalo najavo, že zatínanie glutov v zbehu a opieranie sa o palice nebude nepotrestané. :-) Po pár kilometroch hopsoklusu pred sebou zbadám známe chrbty. „Bratři Češi!“, kričím. :-) Sú to Kačka a Honza, s ktorými som sa zoznámila presne pred rokom na Pirin Ultra, a ktorí pôvodne mali bežať Kačkinu prvú stomíľovku, ale po jej zrušení sa vydali „len“ na 100 km trasu. Zhodli sme sa, že dobre sa im stalo. Honza mi ukazuje fotky z blatových úsekov a už sa na tom len bavíme. :-) Keďže ja som tam mobil nevyťahovala, lebo však ruky som mala od blata a korku, tak použijem Honzovu fotečku, aby ste mali predstavu. :-)

 

Po chvíli kecania a snahe Kačku namotivovať na klus, ich nakoniec opúšťam s tým, že už chcem byť v sprche. Ešte ma čaká pár kilometrov s jedným asfaltovým kopčekom, ale pomerne rýchlo mi to zbehne a bežím uličkami Kranjskej Gory do cieľa týchto pre mňa túto sezónu posledných ultra pretekov. Vidím deti, cieľovú bránu, s úsmevom zastavím hodinky. Koniec. Bolo to drsné, blatové, smiešne i krásne. Možno sa sem vrátim, aby som si pozrela to jazero.

 

Ďakujem SUTu za ponuku a za to, že mi dali šancu behať za Slovak Ultra Trail Team. :-)

 

Ďakujem svojim deťom, že sú také úžasné, že mi nevyčítajú časovo náročnú prácu a ultra preteky. :-)

 

Ďakujem mojim behavým kamkám, Aďke a Radke, že ma vždy podporia, poradia, poľutujú. :-)

 

Ďakujem môjmu fyziovi a mentál guruovi Jožkovi z Prestige Fyzio, že ma stále poskladá dokopy. :-)

 

A ďakujem trénerovi Peťovi, že ma berie vážne a poradil mi tie vákuové sáčky. :-)

 

Ešte pár fotiek:

 

 

 

Tu bolo ešte dobre :-) Foto: Dejan Stanič, @dejanslr

 

 

 

Honza a Kačka na cyklisťáku :-)

 

 

 

S kolegom Martinom, ktorý dobehol 4. absolútne na 100 km trase (jeho Gabika zasa na mojej trase ako 4. v kategórii).