Julových 100 slovinských míľ
Július Huszthy
Ultra Trail Vipava Valley - EMPEROR (165 km, +6400 m)
Naša kompaktná výprava do Vipavského údolia v Slovinsku sa skladá z dvoch stomíľovkarov a to mňa a tímovej kolegyne Zuzany Matúšovej a dvoch stovkárov, Martina Horniaka a Riša Jonáša, známejšieho pod menom Trt baraní. Vyrážame spred predajne Bodyworld, berte to ako malú reklamnú vsuvku. Nikto odo mňa nechce, aby som šoféroval, môžem sedieť vzadu a tak som spokojný. S nikým sa tu veľmi nepoznám, ale cesta ubieha, štikútať sa musí bežcom naprieč celým Slovenskom a Zuzka zvláda náš “humor” s nadhľadom.
Ako sa blížime do Ajdovščiny, zázemia celých pretekov, začíname si pomaly obzerať, čo nás čaká. Údolie je to naozaj krásne a obkolesujú ho celkom slušné stojky, hlavne po pravej strane, prvej časti trate. Chalani majú ubytko pár metrov od štartu, s nami je to podstatne horšie. Bývame o desať kilometrov ďalej a sedemsto metrov vyššie. Úplne sme s tým nerátali a pri predstave nadchádzajúcich logistických výziev nálada trochu poklesne. Zuzku však ubezpečujem, že nejako to už vymyslíme, zaregistrovať sa nám podarilo a zbytok vyriešime operatívne. Práca v gastre človeka naučí improvizovať a navyše stretávame Miloša Pintravu, ktorý býva kúsok od nás a rád pomôže.
My dvaja štartujeme o siedmej večer v piatok, čo je super, pretože sme sa mohli spoľahnúť na autobus, ktorý inak celý víkend nejazdí. Z nejakého dôvodu od nás šofér nechce peniaze, sme jediní cestujúci a ja cestou rozmýšľam, z čoho tu tí miestni na týchto samotách žijú. Všetky domy pekné, udržiavané, nové autá pred nimi. Dole v meste je podstatne teplejšie, no aj tak musíme štartovať v dlhých gatiach, ktoré sú povinné do šiestej ráno kvôli snehu a zime. Ja si dávam rovno aj rukavice, nech sa tým nemusím neskôr zapodievať. Nálada na štarte je skvelá, ba až teatrálna, riaditeľ pretekov sa dostavil na koni prezlečený za rímskeho emperora aj s pár poddanými. Celé preteky sa totiž nesú v tomto historickom duchu.
Prvých dvadsať kilometrov sa nič také zaujímavé nedeje, prebiehame cez pekné dedinky, lesy a vinice. Pomaly sa vyťahujú čelovky, sme pred prvým poriadnym stúpaním na Nanos. Je to síce okolo tisíc výškových metrov, no je to až prekvapivo pohodlný terén a sklon. Behať sa to síce nedá, no ide sa svižne a za chvíľku som hore. Na kontrole je živo, nikto tu nič nepodcenil a všetci sú super nápomocní. Nasleduje sedemnásť kilometrový zbeh a prvé malé blúdenie. Trať je skvelo označená, navigáciu som si ani nezapínal a nejaká dobrá duša sa pohrala s fáborkami. Nejako extra sa tým netrápim, skôr ma trápia predné stehná, začínam ich cítiť príliš skoro. Nekonečný zbeh si vybral svoju daň a budem ich cítiť ďalších stodesať kilometrov.
Nasleduje druhé veľké stúpanie do Otlice, kontrola je pár sto metrov od nášho ubytovania. Tento úsek bol asi najťažší z celej trate. Najprv poriadna stojka, najpomalší kilometer mi trval dvadsaťšesť minút, navyše ma predbehol týpek bez palíc akoby som stál na mieste. Potom nasledoval strašne kamenistý, aspoň pre mňa dosť technický, hrebeň a totálne sa po ňom vlečiem. Je trošku škoda, že tadiaľto nejdeme za svetla, musí to byť krása. Prvý dropbag veľmi nevyužívam, ide sa ďalej v tej istej tme a príjemnom chládku. Pokontrolové klepanice od zimy zaženie ďalšie výživné stúpanie. Do zimy, tmy a snehu sa pridáva hmla, tak túto romantiku dorazím tým, že si na sedláka púšťam z telefónu rôzne blekmetále. Chalan, ktorý ma dobieha to asi nemôže počúvať a tak spolu dlho nejdeme. Slušne som sa však opýtal, či nevadí.
Nanos
Otlica
Na ďalšej kontrole Mala Gora si dávam moje obľúbené kombo celých pretekov, polievku s krutónmi a palacinky s nutelou. Začína svitať a mňa to prestáva baviť, hlava sa hlási o slovo, nasledujú monológy na tému Prečo? A tak rozmýšľam, že čo by som aj tak robil celý deň, oslavovať nie je zatiaľ čo a že najlepšie asi predsa len bude ísť ďalej. Je to všetko o malých víťazstvách a na najbližšej kontrole sa ide do krátkych gatí, trička a suchých ponožiek. Najprv však treba prekonať ultra nechutnú zvážnicu vysypanú bolestivým makadamom, nasleduje až kilometrový, konečne príjemne behateľný, traverz pripomínajúci borovicové lesíky vo Svite, sutinová ministojka a na kontrole Vitovlje sa ide do letného.
Vitovlje
Nasledujúci úsek na kontrolu Prevala si až na výnimku obrovského kostola na kopci, ktorý mi aj zazvonil do rytmu, vôbec nepamätám. Highlightom bolo, že som konečne aj ja niekoho predbehol a nie naopak. Na kontrole sa ma opýtali, či mám čelovku, že ju budem potrebovať, lebo pôjdeme cez nejaký tunel. Iba som odvrkol, že si posvietim telefónom, tunel si totiž predstavujem ako niečo horizontálne. Toto však bol strmý, miestami naozaj nízky tunel vysekaný zrejme ľudskými rukami a v duchu sa, vyťahujúc čelovku, hanbím za to, aký som bol hrdina.
Zbieham až ku rieke Soča, od Talianska ma delí iba jeden naozaj krásny most. Nasleduje päťnásť kilometrov po rovine, cez mesto a začína pršať. Čo viac si môže človek na trailovom behu priať. Nezúfam však, viem, že toto bude kritický úsek na mojej ceste dať to pod dvadsaťštyri hodín a tak makám. Obieham kolegu, ktorý opovrhol mojím hudobným vkusom a pred nejakými potravinami vidím sedieť aj Jiřího Petra, jedného z favoritov. Ten už zrejme odpoveď na otázku Prečo našiel.
Po najbližšie stúpanie sa mi darí držať tempo okolo 5:30, je to stodesiaty kilometer a sám sa čudujem. Konečne opäť vchádzam do lesa, no je to celkom smutný pohľad. V roku 2022 tu vypukol obrovský lesný požiar, stromy, ak sú, tak celé čierne a nevidno koniec. Prestáva pršať a začína byť celkom teplo. Zle som odbočil a nenapadlo mi nič lepšie, ako si to strihnúť cez komplet mokrú lúku. Človek sa niekedy jednoducho nepoučí. V nanovo mokrých teniskách sa mi spravila slušná sauna a suché ponožky už v druhom dropbagu na Cerje nemám. Zbehy sa kvôli rozbitým stehnám a rozmočeným chodidlám stávajú utrpením. Teším sa z každej spevnenej cesty a asfaltky, kde to ide ako-tak rýchlo. Už to nie je o kochaní sa, ale o približovaní sa do cieľa.
Tunel a hrad Branik
Predposledná kontrola je na krásnom hrade Branik z trinásteho storočia. Keď doň vchádzam, stretávam prvú ženu, obhajkyňu prvenstva z minulého roka a dúfam, že ma to nakopne a zabojujem. Stehná však nepustia, tak sa motivujem aspoň predbiehaním pomalších bežcov z kratších tratí. Opäť som v prostredí dedinka/les/vinica a Ajdovščina je už na dohľad rovno podomnou. To by však na stomíľovku nevydalo a tak ešte stále stúpam a vzďaľujem sa, avizovaných 6300 výškových metrov som dávno prekonal. Tu si už nemôžem pomôcť a svoj nesúhlas vyjadrujem aj nahlas. Teším sa na poslednú kontrolu, posledné povzbudzovanie Bravooo, nie až tak na posledný zbeh a trojkilometrovú rovinku do cieľa. Nakoniec som to zvládol za 23:26 na desiatom mieste, spokojný sám so sebou. Chalana, ktorý ma predbehol do stojky ešte na päťdesiatom kilometri, som stiahol na trinásť minút a chalan, ktorého som predbehol v meste na rovinke, prišiel do cieľa jeden a pol hodiny po mne, čiže sa mi len potvrdilo, kde som silný a kde strácam.
V cieli sa mi hrnú do očí slzy, no skôr z akumulovanej bolesti ako z nejakého dojatia. Keď sa v šatni vyzujem, ani sa veľmi nečudujem. Je načase rozmýšľať, ako späť na ubytko. Fenomenálna Zuzka, druhá žena celkovo na prvej stomíľovke, je našťastie v cieli chvíľku za mnou a mne sa podarí od organizátora vybaviť odvoz od miestneho pretekára. Zákruty by mohol rezať aj so zatvorenými očami a ja si to užívam, ja sa cítim dobre. Zuzka už pomenej, dvakrát sa, povedzme, musela nadýchať čerstvého vzduchu.
Zaspávam v mikine a rifliach, je mi dosť chladno. O pár hodín neskôr sa situácia mení, dve tričká a dve periny som komplet prepotil. V noci pri malej potrebe ma strasie, zresetuje mi systém a precitám na zemi s rozseknutým lakťom a oškretou hlavou, vedľa mňa nejaký rozbitý košík na uteráky. Celkom zábavný príbeh do zbierky na tému So you want to be an ultrarunner...
Ďakujem Radovi Harachovi a Slovak Ultra Trail Teamu za možnosť zúčastniť sa, taktiež chalanom za logistiku a ešte raz gratulujem Zuzke.
.jpg){kind=logo}
