K100 Virtual (50,21km, 2134m)
Petra Navrátilová
„Kati, K100 Virtual, pridala by si sa?“
„Jasneee!“
O dva týždne: „Kati mám zranené chodidlo a pätu, dobehala som na dva mesiace minimálne.. :-(“ „A ja som zase dva týždne v karanténe...“ „No tak nič z toho...“
O ďalší týždeň: „Tak ja to chodidlo rozcvičujem, posilňujem, rehabilitujem... a je o 80 percent lepšie!“ „Ja idem v pondelok na test, ak som negatívna, tak 13ho ideme!“
Tak sme šli.
Štart v Liptovskom Jáne o 6:00. Katka aj s Martinom prichádzajú 6:15. Odpúšťam Katke jej akademickú štvrť hodinku, keďže je učiteľka, a vyrážame chodníčkom okolo Kade a popod Jánsku vyhliadku. Pomaly sa zobúdzame, preberáme didaktiku angličtiny na prvom stupni ZŠ, fungovanie online vyučovania, popri tom si hľadáme dobrú polohu pre paličky. Katke spočiatku lezú na nervy ale neskôr mi bude vďačná, že som jej ich kázala zobrať. Chodník vinúci sa popod horu nás privedie až na Borovú Sihoť, kde si naberám minerálku do dvoch softlaskov a hneď ju aj hlcem. Bežíme ďalej cez kemping, po hrádzi popri Váhu a popod Zapač až do Liptovskej Porúbky. Vybehneme hore dedinou, poobdivujeme malebné domčeky na jej konci a za nimi doprava smer Vislavice. Nejaký chlap sa prechádza po lúke. Dohadujeme sa s Katkou, že tam za rohom dáme proviantovú a cikpauzu. Dúfam, že ten chlap tam už nebude, aby som mohla v kľude cikpauzovať. Lenže je tam, aj s dodávkou, a je to Katkin Martin. :-) Asi máme ešte zahmlené oči, abo čo, že sme ho najskôr nespoznali. Vôbec sme ho tam totižto nečakali.
Po krátkej pauzičke pokračujeme po lesnej ceste, na ktorej je vrstva čerstvého snehu a pod ňou čistý ľad. Ani jedna nemáme mačky. Mne sa roztrhali asi pred mesiacom a nové nechcem riešiť, keďže zima sa už (snáď) končí. Tak nejako tanečným krokom postupujeme smerom hore. Rozprávam Katke, že som zatiaľ túto začínajúcu jar ešte nevidela medvedie stopy, že asi sú ešte medvede zalezené, keď sa teraz ochladilo. Sekundu na to už fotíme obrovské medvedie tlapy v snehu na ceste. Macko išiel zhora dolu, čiže opačným smerom, než my. Ideme teda v jeho stopách ďalej hore, pod Smrekovicou prudko doľava. Snehu pribúda, koľaje od áut sa vytratili a my sa brodíme a zároveň šmýkame v macových stupajách. Pod čerstvým snehom je buď ľad alebo vrstva starého prechodeného snehu s hlbokými tvrdými preliačinami, čiže buď sa zabárame, alebo nám vykrúca nohy, alebo oboje naraz.
Dlhý traverz nás vyšvihne do miest, odkiaľ sú už aj pekné výhľady. Škoda, že je zamračené. Stúpanie nemá konca kraja, už už sa nám zdá, že sa chodník začína zvažovať smerom nadol, no za každou zákrutou je ďalší horekopec. Onedlho sa však pripájame na červený TZCH a nasleduje vytúžený zbeh zo Smrekovice až do Liptovského Jána. No, vytúžený... po 500 metroch by sme dali neviemčo za to, aby sme pekne v kľude mohli pokračovať v stúpaní. Chodník sa zmenil na nechodník, náš zbeh na nezbeh, mali sme pocit, že sme na súťaži „nájdi si svoju značku“ alebo že toto je DIY cestička, ktorú si musíš sám spriechodniť, prešľapať a hádam aj označiť. Proste „Trail Smrekovica“ je ideálny na tréning hustých zbehov. Keď sa aj dalo pobehnúť, tak sa vlastne nedalo, lebo sa brutálne šmýkalo. :D Tento úsek sme išli tempom hádam 60min/km. Vyvrátené stromy, hlboký sneh a strmý sklon však nemenili nič na tom, že sme si to aj tak užívali a neustále sa na niečom rehotali.
Ubezpečujem Katku a aj samú seba, že toto je asi najhorší úsek, a tie ďalšie už budú v pohode. Katka poznamená, že latka je týmto položená dostatočne nízko. To ma celkom upokojuje. Konečne sme pribehli na malú lúčku a po nej pekný lesný chodník. Ako si tak kluskáme, zrazu nám 30 m za riťami zareve medveď. Na sekundu sa zastavíme a počúvame, či sme dobre počuli. Zareve ešte raz a tak kopneme do vrtule a pomedzi chatky pribiehame na naše parkovisko. Martinovi opisujeme medvedí zážitok, bolo by to dosť blbé, keby Katarínu na jej prvom ultra zožral medveď na 20tom kilometri. Martin poznamená, že medvede za deň nabehajú toho veľa, a so zapnutými hodinkami v bruchu by sa ešte nejaké kilometre narapkali raz dva. Katka na to, že ale on (ten medveď) by to potom nezosynchronizoval so Stravou. A čo nie je na Strave, to akoby ani nebolo.
Po krátkom občerstvení pokračujeme výživným stúpaním po zjazdovke na Javorovicu. Za zjazdovkou vedie pekný chodník lesom a my sa tešíme, že si môžeme pobehnúť až do sedla Rakytovica. Zhodnotíme, že dnes na Poludnicu nepôjdeme (nemáme mačky), a obídeme ju po zelenom TZCH až na Kúpeľ. Lesom vedie krásny single trail, je to veľmi príjemné bežať a neriešiť hlboký sneh, skrytý ľad alebo preliezať vyváľané stromy. Príjemný chodník však onedlho prejde plynule a nenápadne v nebehateľný antichodník. Hľadáme cestičku pod vrstvou snehu, hľadáme body pre správny a bezpečný došľap, hľadáme zelenú značku. Ešte že mám navigáciu v hodinkách. V zime tieto miesta vyzerajú úplne inak, ako si ich pamätáme z leta. Konečne pribiehame na Kúpeľ, z Kúpeľa šup dolu do Sedla pod Kúpeľom, z neho sa šmykom po zľadovatelom úseku pripájame na Iľanovskú dolinu. Tam niekde nám má prísť naproti Martin. Zakrátko ho stretáme.
Iľanovská dolina je celkom fajne behateľná a tak si to púšťame smerom dolu až po "Za Vrátami". Katka sa dotankuje gelmi a vodou, lúčime sa s Martinom a prichádza nástup na chodník vedúci okolo Demänovskej hory. Stúpanie je síce strmé, ale zato dlhé. Opäť sa behateľné úseky striedajú s nebehateľnými, sem tam preliezame vyvrátený strom a hľadáme chodník, a na vyššie položenej lúčke sa brodíme hlbokým snehom. Vravíme si, že túto zimu sme tu asi prvé a jediné. Od Iľanovskej doliny sme nenarazili na žiadne stopy okrem zvieracích. Katka poznamená, že síce je tu hlboko, ale slnečno :D na tejto lúčke sa to tvári aj celkom vrcholovo, ale nie je. Stúpanie pokračuje ďalej v lese za ňou. Slnko prebleskuje pomedzi stromy a my sme furt v nádeji, že horekopec sa už čoskoro preklopí v dolekopec, ale nie a nie a nie... Nikdy never slnku medzi stromami, ktoré sa tvári, že si už na vrchole.
Konečne sme hore, chodník mení sklon zo 45-stupňového na vodorovný a traverzom sa dá pobehnúť. Narážame na stopy vlčej svorky a o kúsok ďalej preskakujeme zvyšky ich hostiny (kosti, mäso, krv..), ktorá sa tu konala zrejme len nedávno. Pribiehame na rázcestie pod vrcholom Demänovskej hory a nasleduje strmý, ale celkom behateľný zbeh trochu šmykľavým cikcakom až na ATC Bystrina, kde nás už čaká Martin aj s dodávkou a horúcim vývarom. On má v pláne vrátiť sa naspäť do Jána a dať si svoj 20+km fartlek, kým my dobehneme do cieľa (cca 11km a cca 200m hore dolu). Neviem, ako to mal vypočítané, ale bez debaty, je to skvelý bežec a určite dokáže svoj dvojhodinový tréning odbehnúť za hodinu a pol ako nič :D My dve z ATC Bystrina po krátkom ale výdatnom občerstvení nastupujeme na posledný úsek vedúci zablatenými lúkami a poľnými cestami vlniacimi sa hore a dolu a hore a dolu cez Ploštín, Iľanovo, Závažnú Porubu až do L. Jána. S kilami blata na topánkach sa spytujeme, čo je lepšie, či toto blato dolu, alebo ten sňah hore. Obe sa zhodujeme, že ten sňah :D (z celého behu plynie morálne ponaučenie, že človek stále túži po tom, čo nemá, a keď to má, neváži si to, a až keď to stratí, uvedomí si, že mu to chýba a opäť túži po tom, čo nemá a neváži si to, čo má a tak stále dokolečka).
Posledné tiahle stúpanie hore dedinou nás privedie na naše parkovisko. Gratulujem Katarínke k úspešnému prvému ultra trailu a ešte k tomu v takých ťažkých podmienkach. Na parkovisku si ešte pošérujeme dojmy a zážitky z celého dňa, porehoceme sa, Katka sa premenováva z INTERgalaktickej na ULTRAgalaktickú a je šťastná, že môže dať na fejsbúky status, ktorý mala v hlave napísaný už včera.
.jpg){kind=logo}
