KYSUCKÁ 100 HOME VERSION
Oliver Súkeník
Kto ma pozná, vie, že mám rád ťažké výzvy. Jednu takú som si dal koncom minulého roka, kedy som pevne veril, že sa situácia určite ukľudní a budem sa tak môcť postaviť na štart Kysuckej stovky, ktorá sa mala konať presne v tento mrazivý víkend 5.-6. marca 2021.
Situácia je, aká je, a práve preto som sa rozhodol, že si jej časť zabehnem v miestnych kopcoch, kde som vyrastal. Pýtate sa, prečo som spomenul, že mám rád ťažké výzvy a idem si odbehnúť len časť nejakej stovky? No, odpoveď je veľmi ľahká a tou odpoveďou sú podmienky. Rozhodol som sa totiž aj s mojim bežeckým kolegom Adamom, že si túto trasu odbehneme tak, ako by sa bežala aj tradičná Kysucká stovka, a to cez noc. Bežať v noci nie je vôbec zlé, pokiaľ bežíte počas leta, kedy vás noc skôr príjemne ochladzuje a doslova si to vtedy užívate. No bežať cez noc začiatkom marca, kedy sa teplota pohybuje v mínusových číslach, je naozaj veľmi ťažké (podotýkam, že práve cez noc, počas ktorej sme bežali, sa teploty pohybovali od -8C do -14C). Ale aká by to bola výzva, keby bola len ťažká? Prečo ju nespraviť veľmi ťažkú? :-)
To, čím si vyslúžila tento pojem, je fakt, že sme šli tzv. self support, čiže bez podpory (všetko, čo sme potrebovali, sme mali len na chrbte). Priznám sa, že jednu vec som nám trošku „uľahčil“, a to tak, že som deň pred tým zaniesol cca na polovicu trasy pitnú vodu, aby sme si mohli doplniť zásoby, pretože spoliehať sa v týchto časoch na prírodný prameň je dosť riskantné. Vyrazili sme teda v piatok večer o 20:00 z dedinky Kšinná plný energie a síl. Zimu sme pocítili hneď v úvode, kedy sme si povedali, že po pol hodinke behu nám už bude príjemne a budeme zhadzovať bundy (teraz sa na tom poriadne smejem :D). Začiatok ubehol rýchlo, prebehli sme do vedľajšej dedinky, v ktorej sme už zapli čelovky a vydali sa do skutočného dobrodružstva v podobe tmavých lesov ponorených v hmle a ľade. Po 10 km stúpania sa začal pred nami črtať prvý vrchol trasy, miestny Demovec (845 m), ktorý je však na svojom vrchole kompletne zalesnený, takže výhľady sa nekonali. Dali sme do seba nejakú tú tyčinkovú energiu, vodu a vybehli na krátky zbeh, ktorý okamžite vystriedalo stúpanie na Čiernu horu (864 m). Tu sa nám naskytol prvý veľmi krásny nočný pohľad na okolité dedinky a nádhernú hviezdami posiatu oblohu, ktorá má takéto čaro jedine cez zimné obdobie. Po minútke eufórie sme začali opäť zbiehať a zamierili tak na chatu Homôľka, kde sme na chvíľu zahliadli stopy civilizácie a na chvíľku nás oblial pocit tepla, keď sme videli, ako si miestny chatár v pohodičke a teplúčku pozeral TV. :D Na Homôľke sme opäť doplnili kalórie a tentokrát sa vydali na Srvátkovu lúku vzdialenú 3 km.
Na toto úseku vedie tá najkrajšia cestička z celej trasy. Beží sa tadiaľto aj Strážovská 50 a kto tadiaľto nešiel, určite odporúčam! :-) Je to krásny úzky lesný chodníček, lemovaný skalami a borovicami s naozaj krásnym výhľadom na Vápeč. Pri rozcestníku meníme prvýkrát smer a odbáčame na trasu do Zliechova. Zo Srvátkovej lúky do Zliechova je to presný opak toho, čo sme zažívali pred malou chvíľkou. Je to cca 14 km dlhá monotónna lesnícka cesta, ktorá ma už ku koncu skutočne nudila, no stále som myslel na to, že tadiaľ vedia kráľovná všetkých trás – Cesta hrdinov SNP, pričom som si to spájal s tým, koľko ľudí tadiaľto prechádzalo a aké rekordy tu vznikali.
Po príchode do Zliechova nás privítala klasická dedinská dymová vôňa a štekajúce psy, ktoré o jednej v noci museli veľmi potešiť svojim štekotom ich pánov. :D Tu nás čakala voda, džús a nejaké pochutiny, ktoré som sem deň vopred zaniesol. Pri tradičných 100 km závodoch vás čakajú po istej odbehnutej vzdialenosti občerstvovacie stanice, ktoré sa nachádzajú v uzavretom a teplom priestore, kde vás čaká teplý čaj, polievka, vlažná voda... A hlavne psychická podpora v podobe dobrovoľníkov. V Zliechove nás čakala voda a džús - tesne pred bodom mrazu, zmrznuté banány, ktoré sme si museli zohrievať pod bundou a tyčinka, s ktorou by som mohol rozbíjať orechy. :D Každopádne, doplnili sme čo sme mali a hnali sa čo najrýchlejšie preč, nakoľko sme zo zimy začali pekne tuhnúť a nedovolila nám ani chvíľku oddychu.
Vedeli sme, že za Zliechovom nás od Čičmian delí jeden z najvyšších vrchov celej trasy – Strážov (1213 m). Vedeli sme aj to, že Strážov je najviac frekventovaným vrchom, čo sa týka turizmu. A vedeli sme aj to, že pokiaľ chodí na kopec veľa ľudí, sneh sa udupe a stáva sa z neho čistý ľad. No to, čo sme zažili na tomto prekliatom vrchu, nás stálo asi 70% celkovej energie. Prestavte si naozaj strmý kopec, ktorý máte problém vyliezť, keď je krásne letné počasie. Teraz si predstavte, že ten kopec komplet pokryjete čistým ľadom, na ktorom je maličká vrstva snehu, čiže neviete, či stúpite na niečo, čo vás udrží, alebo okamžite letíte dole. Dúfame, že tam nikto okrem nás nebol, lebo toľko nadávok, čo tam v tú noc padlo, z nás nevyliezlo počas celého roka dokopy. :D Kým sme prišli do Čičmian, čo je zo Zliechova necelých 8 km, ubehol zrejme taký čas, za aký sme spravili úsek z Kšinnej do Zliechova, čo je 35 km. Boli sme extrémne vyčerpaní a kompletne obúchaní ako hrušky z nespočetného množstva pádov na zem. Boli sme naozaj radi, že to máme za sebou a dal som si sľub, že na tento vrch v zime už bez mačiek nikdy nevyleziem. ;-)
V Čičmanoch nás privítali tradičné dreveničky, okolo ktorých sme prebiehali po žltej značke smerom na ďalšiu magistrálu pohoria Magury. Beh okolo Lazového vrchu (856 m) mal príjemné stúpanie a konečne sa šlo po zamrznutej hline, na ktorej nohy poriadne držali a nešmýkali sa. Následne sme začali stúpať na vrch Čičerman (956 m), odkiaľ sme vošli do najtemnejšej oblasti z celej trasy. Tieto lesy majú naozaj svoju atmosféru a sú poriadne husté, čiže vidíte asi len na dva metre. Na nohách sme boli viac ako sedem hodín a únava sa už začínala pomaličky prejavovať. Miera konverzácie medzi mnou a Adamom sa značne znížila a zapli sme tzv. autopilotov, kedy vypnete mozog a idete len nohami vpred. :D
Našim cieľom bolo dostať sa čo najrýchlejšie na vrchol Magura, z ktorého je už len zbeh do dediny Liešťany, od ktorej nás delí len posledný kopec a sme doma. Pripadalo nám to nekonečné stúpanie, ale nakoniec sme Maguru (1141 m) dosiahli a mohli sa tak vydať na dlhý zbeh, ktorý nám na tvári vyčaril aspoň nejaké známky šťastia.
Popri zbehu začalo pomaličky svitať a práve svitanie je fáza, ktorá vo vás dokáže naštartovať proces zvýšenej energie a šťastia a nakopne vás aspoň na chvíľku. Preto sme sa v Liešťanoch vôbec nezdržiavali a bežali sme čo najrýchlejšie naprieč poslednému vrcholu našej trasy - Suchému vrchu (1028 m). Dostať sa z Liešťan na Suchý vrch po modrej značke je dosť namáhavé aj keď je krásne teplé počasie a máte plno energie.
Keď už máte za sebou 60 km a ste maximálne unavený a premrznutý, je to len o tom, čo dokážete vydržať. Čiže opäť sme zapli nášho obľúbeného autopilota a bez slova krok za krokom hore, hore a hore.
Na vrchole je krásny altánok, kde sme si museli aspoň na chvíľku sadnúť, no opäť nám zima nedovolila oddýchnuť, nakoľko nám zostalo ešte horšie, tak sme sa museli vydať na náš posledný zbeh, no tentokrát do cieľa. :-)
Zbehu sme venovali naše posledné zvyšky energie a dotiahli sme to až do záveru s úsmevom na tvárach a obrovského pocitu zadosťučinenia, že sme to skutočne dali a pokorili tak jednu z výziev, ktorou ultrabeh skutočne je. ♥
Dĺžka trasy: 73 km
Prevýšenie: 3680 m
Čas: 11:52 hod.
.jpg){kind=logo}
