Kysucká stovka 2015
Gabriela Bajteková
Kysuce, vol 3. Vyrazili sme sa pokochať výhľadmi, stretnúť sa s kamarátmi, jednoducho začať sezónu vo veľkom kysuckom štýle, s parametrami od organizátora 127 km / +5560 m.
Zdalo sa, že zima nám prinesie opäť potešenie bielych hôr a mokrých nôh. U nás na juhu sme posledný týždeň pobehovali po jarnom blate, za vône medvedieho cesnaku. Od Kysúc sme čakali ešte poriadnu snehovú nádielku. Nesklamali, ale podmienky boli tentoraz lepšie, podklad premrzol a my sme zo snehovej nádielky nemali až takú traumu ako v roku 2013.
V telocvični pri balení nevyhnutného sme podebatili s kamarátmi a známymi, kto na čom šľape, kto čo sype, pije alebo koho čo žerie. Na štart sme sa v dave presunuli do Radole a pár minút po deviatej sme vyštartovali. Trasu viac, či menej poznáme, veď sme tu tretí raz. Bežíme alebo ideme bez zbytočných rečí, sme ako tichí bojovníci noci. Mne sa v hlave ako pokazené iTunes zapínajú pesničky od Pary, jedna strieda druhú v sekvenciach, ktoré ma zabávajú až pod Ľadonhoru a ruky rozpažím, pripadám si jak dáky blbec na pláži… a vždy je mi dobre aha, keď z neba modré aha... no som skôr do jazzu ale ide jar, tak prečo nie.
Pod Ľadonhorou nás za svetla sviečok cesta zaviedla k prvej živej občerstvovacej stanici. Teplá polievka a veľa iných dobrôt nás prekvapili a vzpružili do zlatého kilometra. Pri stúpaní na legendárny kopec som si zaspomínala na tango čeloviek na francúzkej oblohe pod Mt.Blancom, keď svetlá na horizonte sa z hviezd menia na svetlá čeloviek postupujúcich strmým kopcom.
Zbeh bol šmykľavý, ale po zasneženom povrchu sa dalo zalyžovať aj v bežeckých topánkach a niekedy aj po zadku. Smerom na Žíhľavný grúň som sa tešila na svitanie, na slnečné lúče, ktoré nás zohrejú a konečne sa rozvidnie. Noc býva klamná a má v sebe veľa nástrah, mätie unavený mozog a dokáže stvoriť preludy záludné. Občerstvovačka v Klubine zahnala chmáry, dlho sme sa však nezdržovali, lebo teplota v dolinách klesla do mínusu. Veď Bobovec nás zahreje, poteší výstupom a výhľadom do kraja. No z rozhľadne sme sa ponáhľali na Veľkú Raču, lebo snehovú pokrývku miestami až do 80 cm mohlo pálive takmer jarné slnko premeniť na nežiadúce kúpele. Cestu nám na chvíľu spríjemnil Ivan, výborný, trochu preprogramovaný spoločník, chodiace samo-laboratórium.
Kopčeky stúpali a my sme si užívali výhľady, dokonca sme vymysleli pár sloganov: Prídite na Kysuce, kde vám stromy nebránia vo výhľade (všetky sú už vyrúbané). Alebo: Nájdite si svoj peň, pre každého jeden na každý deň. Smiech cez slzy niekde na krásnom severe.
Úseky odsýpali pekne jeden za druhým, od občerstvovačky po občerstvovačku, jesť nám prestávalo chutiť. Okrem ½ litra piva som vypila len necelý liter vody, pohľad na pomaranč mi spôsoboval fyzické utrpenie. Pri základnej škole v Čadci nás potešilo povzbudenie od budúcej účastníčky Lavareda. No zima začínala prenikať opäť pod kožu a v stúpaní na Husárik sme v svižnom tempe zahrievali uzimené telá.
Od Romana sme dostali veľmi husto popísaný itinerár, spolu s otázkami na tri kontrolné body, čítali sme ho priebežne po trase. Mám dojem, že písanému textu rozumiem, Prousta by som nedokázala dočítať, nie som úplny masochista, ale zradilo ma pár viet o rozhľadni, ktorá bola po minulé roky Petránky, tento rok Zákopčie, iný názov a iný rozmer v chápaní trate. Po dvadsiatich hodinách na čerstvom vzduchu, úplna hystéria. Môj mozog funguje skôr v štruktúrach, chápem veciam, ktoré majú logický ťah na bránku. Únava spláchla logiku kýblom vody, ale chaosu a existenčnému vypätiu pridávala na sile. Nevzdávať sa a nepodliehať temnotám, čakala nás ešte neslušne dlhá dedina a takmer cieľ.
V Nesluši som nedostala do seba nič len trochu čaju, pár slaných kúskov niečoho suchého. Zima vonku začala byť celkom drsná, neostával nič len pohyb, rezký pohyb, radosť z pohybu a iné podobné báchorky. Cestu z Tábora už poznáme, vieme, že nás čaká zbeh za odmenu, ale ťažobný vandalizmus nám pripravil ešte pekných pár minút trápenia v rozbahnenom pekle. Do cieľa sme došli za 26:37. Nohy rozmočené, unavené, ale celková spokojnosť.
Kysucká stovka je ťažká, ja myslím, že hlavne kvôli zime, snehu a celkovej náročnosti kysuckých kopčekov a aj preto, že býva pre nás jednou z prvých stoviek v roku. Ale je to krásna akcia a super ľudia, ktorým ďakujeme za opäť výbornú zábavu.
Článok bol zverejnený so súhlasom autora.
.jpg){kind=logo}
