L’Échappée Belle intégrale 2022

02.09.2022 15:53

Tento cestopis píšem niekoľko dní po podujatí – už mám za sebou psychické stavy „nikdy viac nebehám“, „behám max. 10km po hrádzi v Petržalke“, „no dobre, tak to Zázrifské pobehaňä skúsim, keď už som zaregistrovaný“...

Výstraha: Reportáž píšem ako varovanie budúcim generáciám – v žiadnom prípade nemá inšpirovať, či nebodaj motivovať iných ultrabežcov k účasti na niečom podobnom!

Rád by som povedal, že som sa tejto akcie zúčastnil z mladíckej nerozvážnosti. No mladík už nie som a tak to bola iba nerozvážnosť.

Ako sa to všetko začalo? Dvadsiateho februára 2022 mi Rado Harach napísal, či sa nechcem zúčastniť L’Échappée Belle. Dokonca mi dal na výber trasy – 149, 82 alebo 62 km. Môžete trikrát hádať, ktorú možnosť som si ja nenažranec vybral. Podmienky sú jasné: ako klub uviesť SLOVAK ULTRA TRAIL, počas pretekov sa odfotiť a zdieľať fotky a, samozrejme, napísať reportáž. Súhlasil som, a tak som bol zrazu prihlásený na L’Échappée Belle intégrale s dĺžkou 149km, prevýšením 11 300m a traťovým rekordom 23 hodín, 55 minút. Štart 19. augusta o 5:00 ráno vo Vizille, cieľ je v Aiguebelle – treba ho stihnúť v časovom limite 54 hodín.

Drobná pripomienka – podmienkou účasti je potvrdenie od lekára o vyhovujúcom zdravotnom stave – v angličtine alebo francúzštine, nie staršie ako jeden rok. (Od psychiatra netreba...).

Snažím sa o celej akcii dozvedieť viac a tak čítam reporty z predchádzajúcich ročníkov o.i. od Lucie Dobruckej, Petry Muckovej a Luboša Gelčinského – odporúčam:

https://www.lechappeebelledonne.com/en/comptes-rendus-de-coureurs-2/

Pomaly začínam chápať na čo som sa to vlastne prihlásil...

Keď sa rodina dozvedela, kam sa zberám, bolo o plánovaní letnej dovolenky rozhodnuté. Takže tomu prispôsobujem plány na august. Pricestujeme už pár dní vopred a ubytujeme sa v mestečku Le Bourg-d’Oisans. Je to vo francúzskych Alpách, nepríliš ďaleko od štartu, pod L’Alpe-d’Huez. Toto miesto je súčasťou Tour de France a je Mekkou cyklistov. Ak vás tento šport baví, miesto vrelo odporúčam! Je to však aj skvelá základňa na turistické výlety po okolí.

Každý správny cestopis by mal obsahovať pár slov o miestnej kuchyni. Francúzsko je kulinárska veľmoc, takže sa príliš rozpisovať nebudem. Zamerali sme sa na miestne vína a syry, oboje je samozrejme delikátne. Zo všetkých ochutnaných vzoriek dávam do pozornosti tento:

Epoisses je syr, ktorý vás okamžite presvedčí o tom, kto je pánom v miestnosti – jeho aróma je mocná a nezameniteľná. Konzistencia je takmer polotekutá a lepivá – odporúčam nepokúšať sa ho krájať, ale vyjedať ho priamo z obalu lyžičkou. Matéria má tendenciu iniciatívne sa pohybovať rôznymi smermi a sama liezť na lyžičku (Ak sa mi to teda nezdalo po tom francúzskom víne). Chuť je však naozaj delikátna a budem si ju dlho pamätať!

No ale späť k pretekom. Vo štvrtok poobede sme sa presunuli do Aiguebelle – odprezentovať sa a vyzdvihnúť si štartovné číslo. Je známe, že Francúzi majú veľmi veľkorysý prístup k času – prezentácia je oficiálne od 13:00, reálne začína o 15:00 – konkrétnosťami sa tu nikto príliš netrápi. Pri cieli, v miestnej športovej hale, sa dá prespať, od 3:00 vyrážajú autobusy, ktoré nás prevezú na štart do Vizille. Tam nás následne organizátori vypustia do voľnej prírody – režim obdobný ako na UltraFatre. Vačšina trate sú single-tracky (alebo skôr zero-tracky, kde viac-menej neviete kam stúpiť), takže sa z organizačných dôvodov štartuje v troch vlnách, s odstupom po tridsať minút – som v prvej, to znamená najskorší autobus a štart potme.

Po prezentácii sa  odchádzam zložiť do telocvične:

Vyzerá to tak trochu ako v morovom špitáli, ale postele sú v skutočnosti veľmi pohodlné. Rozhodne oveľa príjemnejšie ako karimatka. (Poznámka, v okolí sa dá pohodlne parkovať (nemajte zábrany vojsť do zákazu vjazdu, naozaj idete správne) aj stanovať (niektorí nerozvážni bežci to napriek predpovedi počasia vyskúšali).

Vonku však svieti slnko a dnu je strašne horúco. Hala sa plní len pomaly. Rozlúčim sa s rodinou a po zotmení sa vraciam, chystám si batoh a dropbag, znova pozerám predpoveď počasia (naozaj má po polnoci začať pršať) a ukladám sa spať. O polnoci ma budí klopanie dažďa na plechovú strechu haly. Klopanie postupne prechádza do buchotu a napokon do metalového rachotu. Začínam tušiť, že ma čaká vskutku  mimoriadny zážitok.

Pred treťou sa v polospánku presúvame do autobusu. Prší trochu menej. Vo Vizille prší tiež. Dávam si raňajky, presúvame sa na štart, robím povinné foto:

Organizátori prinesú na ukážku zvonec, ktorým máme zazvoniť v cieli, vypočujeme si nadšený nezrozumiteľný príhovor, „Bon courage“ a vyrážame.

Prvých asi 16km na občerstvovačku Arselle (16,6km od štartu, +1537m prevýšenie) má byť pohodlných a nenáročných. Nuž bolo by, keby cesta skôr nepripomínala splavovanie perejí proti prúdu. Na nejaké vyhýbanie sa vode rezignujem, prosto šliapem v potoku ako všetci ostatní. Francúzi bežia s elánom a nadšením. Odhadujem, že som niekde v druhej stovke, napriek tomu sa všetci okolo mňa súťaživo derú dopredu.

Z Arselle si pamätám len pološero a dážď, niet sa tu prečo zdržovať, pokračujem ďalej. Terén sa postupne mení na horský a vysokohorský, pribúda svetla, ubúda dažďa, zato začína fúkať vietor. Prichádzajú skalnaté úseky. Na rozdiel od slovenských Tatier, na ktorých študenti v rámci letných brigád budovali magistrály, tu žiadne urovnané chodníky nenájdete. Slobodne si môžete vybrať na ktorý kameň skočíte a prípadne si vyvrtnete členok. Našťastie, skaly nie sú príliš šmykľavé, dokonca ani keď sú mokré, tenisky na nich dobre držia.

Musím pochváliť značenie – vlajočky s reflexnými pásikmi sú naozaj všade a veľmi nahusto – dá sa v pohode ísť aj bez trasy v hodinkách.

Vystúpame na druhú občerstvovačku Refuge de La Pra (27,2km, 2401m prevýšenie). Vietor tu duje tak, že organizátori držia každú nohu prístrešku, inak by ho odfúklo. Zaliezam do útulne a prezliekam sa do suchého a vlastne všetkého čo mám. Ďalej budeme stúpať a určite sa ešte ochladí. Nepremokavé rukavice sú súčasťou povinnej výbavy a vďačne si ich navliekam.

Vo vetrisku sa pomaly driapeme k najvyššiemu bodu trasy – Croix de Belledone (2889 m.n.m.). Pod vrcholom nás však organizátori zastavujú a posielajú ďalej alternatívnou trasou. Vraj hore príliš fúka a je to nebezpečné – hromadné poistenie pretekov zrejme kryje len obmedzené množstvo úmrtí a organizátori si asi povedali, že zabiť sa ešte môžeme aj inde...

Odtiaľto nasleduje krásny, úchvatný a skalnatý terén – strmo hore, strmo dolu po skalách a suti. Terén je nebehateľný a tak ho ani nebehám. Jednoducho šlapem a kde treba, leziem štvornožky. Našťastie pomaly prestáva pršať. Viem, že som neohrabaný bežec a beh v týchto podmienkach je mimo mojich možností. Napriek tomu žasnem nad akrobatickými schopnosťami niektorých spolubežcov. Naozaj tie zbehy po skalách dávajú! Na druhej strane, obchádzam niekoľko bežcov zabalených v izotermických fóliách, ktorých ošetrujú zdravotníci – títo ten zbeh zjavne nedali. Nad hlavami nám krúži záchranársky vrtuľník – utešujem sa myšlienkou, že hromadné poistenie pokrýva aj odvoz vrtuľníkom.

Postupne prechádzame občerstvovačky Refuge Jean Collet (38,2 km, 3274m prevýšenie) a Habert d´Aiguebelle (47km, 4019m prevýšenie). Organizátori uvádzajú, že 40km trasy je vo výške nad 2000 m.n.m. – väčšina z toho je na týchto úsekoch. Krajina tu poväčšine pripomína kameňolom. Tomu zodpovedá aj rýchlosť – alebo skôr pomalosť pohybu. A takisto spotreba energie. Na občerstvovačkách nejem, ale žeriem. Našťastie všade majú vynikajúce klobásky – saucissons, ktorými sa napchávam. Postupne schádzame do rozprávkovej krajiny Les 7 laux (Žeby sedem jazier? Podľa plies to tak vyzerá.). Slnko práve zapadá, prichádza zlatá hodinka, kocháme sa prírodou. Natrafíme na neohlásenú občerstvovačku – akční dôchodcovia si pri akejsi kamennej búde rozložili stoly a ponúkajú nás klobáskami a colou. Vodu nemajú – veď aj načo, všade naokolo jej tečie dosť. Napchávame si bruchá a nasadzujeme čelovky – je jasné, že k nasledujúcej občerstvovačke Le Pleynet (63,7 km, 5218m prevýšenie) sa dostaneme až potme. 

Zostup do Le Pleynet je spočiatku skalnatý a strmý, potom blatistý a šmykľavý a hlavne nekonečne pomalý. No v závere sa predsa len dostávame na lesné cesty a dá sa trochu pobehnúť. To je dobre, pretože sa poriadne ochladzuje. Do Le Pleynet sa dostávam asi hodinu pred polnocou. Tu ma čaká dropbag (prvý raz – druhýkrát sa so svojím dropbagom mám stretnúť  na Super Collet – 100km od štartu). Napchávam sa všetkým, čo vidím. Hodnotím situáciu a usudzujem, že som na šrot. Našťastie na občerstvovačkách sa dá aj pospať a plánujem to využiť.  Pýtam sa, kde sa dá spať, posielajú ma za roh a hore schodmi. Vyrážam – vchádzam do akýchsi dverí a vidím dákych ubiedených bežcov na ležadlách – no títo ale nevyzerajú, že by sa tak skoro pohli. Prichádza ku mne zdravotníčka a vysvetľuje, že toto je ošetrovňa – nocľaháreň je ešte o poschodie vyššie...

Vchádzam do nocľahárne, prezliekam sa, nahrádzam premoknuté nepremokavé ponožky suchými nepremokavými ponožkami (bez sarkazmu – nepremokavé ponožky sú trojvrstvové, v strede je vodeodolná paropriepustná membrána – sú výborné, ale aj ony majú svoje limity) a ukladám sa na 30 minút spať. Organizátorka ma budí, uvoľňujem miesto ďalšiemu bežcovi a vyrážam ďalej. 

Je okolo polnoci. Ide sa mi zle. Som rozbitý, unavený, ospalý, otrávený. Napriek množstvu cukru a kofeínu sa len vlečiem a všetci ma predbiehajú. Potom si spomeniem na prehrávač! V piatok som ho nepoužil kvôli lejaku a aby som neprepálil začiatok. Vyťahujem ho a dávam slúchadlá do uší. Púšťam Sabaton a Rammstein. Povedať, že to pomohlo by ani zďaleka nevystihlo situáciu. Mám chuť zarevať a vyraziť behom do kopca. Tri magické ingrediencie - kofeín, cukor a hudba sa spojili – démon povstal. Rozbieham sa, predbieham bežcov v stúpaní do kopca, deriem sa vpred. Všetko zrazu ide perfektne. 

Asi tak o hodinu sa v hlave ozve tichý hlások. Je iste úžasné, že duch zas raz zvíťazil nad hmotou, ale bolo by fajn, keby aj to úbohé hmotné telo prežilo. Zvoľňujem teda tempo, no aj tak pokračujem celkom svižne a s oveľa väčším optimizmom.

Nad ránom prichádzam na občerstvovačku Gleyzin (80,4km, 6354m prevýšenie). Neodolám a na 20 minút si zdriemnem aj tu. Občerstvovačka je v lese, spí sa v stane. Na prekvapenie je tu celkom teplo. Gleyzin má nadmorskú výšku len 1097 m.n.m z hôr sme na chvíľu vypadli. No nie nadlho, pred nami je Col de Moretan (2480 m.n.m.).

Vyrážam ďalej, trasa je však oproti záznamu v hodinkách zmenená a  podozrivo behateľná – na občerstvovačke Périoule (pôvodne 90,2km, 7743m prevýšenie) mi vysvetlia, že Col de Moretan sme obišli – vraj sa tam kvôli dažďu zosunuli skaly a terén je príliš nebezpečný. Tvárim sa  sklamane – obísť Col de Moretan – a práve teraz, keď ma to začalo baviť? No myslím, že sme všetci radi, že je na trase o jeden krkaháj menej. A tak pokračujem ďalej na Super Collet (100km, 8396m prevýšenie). Cestou stretávam dosť veľa turistov i bežcov z kratších tratí. Je sympatické, že nás - zombie všetci povzbudzujú: Bon courage, allez ,bravó - najmä to „bravó“ ma dosť baví. 

Stretávam bežca z nejakej kratšej trasy v protismere – je to mladý chalan, určite favorit, skáče dole po kameňoch ako kamzík. Driapem sa pomaly do kopca a snažím sa mu uhnúť. Keď chalanisko vidí moje číslo a pochopí akú trasu idem, doslova sa mu rozšíria oči – zastaví a trvá na tom, že ma musí pustiť. Tak leziem hore a chvíľu ho zdržujem.  V celkom dobrej nálade prichádzam na Super Collet. Opäť sa stretávam so svojím dropbagom, dopĺňam najmä gely a prezliekam tričko. Čas ušetrený obchádzkou Col de Moretan znovu využívam na spánok – dopriavam si 40 minút. Je okolo poludnia, slnko pripeká a vyrážam ďalej. Cestou vidím nekonečné polia čučoriedok. Udivuje ma, že ich nikto nezbiera. Ochutnávam a už sa nedivím. Neviem, čím to je, ale tieto čučoriedky sú na rozdiel od slovenských vodnaté a bez chuti – príde mi to zvláštne.

Snažím sa napredovať najrýchlejšie ako sa dá, sem-tam niekoho predbehnem, sem-tam ma predbehnú bežci z 82km trasy. Začína stúpanie na Col d´Arpingon (2260 m.n.m.) -  trasa je opäť kamenistá , pomalá a miestami takmer neschodná. Vďaka tomu mi 17-kilometrová cesta na ďalšiu občerstvovačku Val Pelouse (117,5km, 9928m prevýšenie) trvá viac ako 6 hodín. Pripadá mi absolútne neuveriteľné, že sa tak vlečiem.  Je mi zima, organizátori sa ma pýtajú, či som v poriadku (zrejme naozaj vyzerám ešte biednejšie než obvykle), no mám – iracionálny – pocit víťazstva. Odtiaľto až do cieľa by už mali byť cesty poväčšine schodné, budeme v nižších nadmorských výškach a celkovo mám dojem, že do cieľa je len kúsok. Z občerstvovačky vyrážame po pasienkoch výdatne pohnojených kravami, takže všetci dávame pozor kam šliapeme. Vďaka tomu nesledujem značenie a podarí sa mi jediný raz zísť z trasy. Našťastie sa rýchlo zbadám a vraciam sa naspäť. Prichádzame na úžasné miesto Sources du Gargotton – pramene Gargottonu. Znie to ako z Pána prsteňov a aj to tak vyzerá. Napriek únave sa snažím kochať prírodou. Opäť sa stmieva, pred nasledujúcim stúpaním už všetci nasadzujeme čelovky. 

Keď sa obzriem za seba, vidím svetelného hada – desiatky bežcov zostupujúcich do údolia. V stúpaní na Col de la Perche sa zoznamujem s Mennom – bežcom s Holandska. Máme rovnaké tempo a držíme si odstup od bežcov za nami. Zotmie sa, dve čelovky vidia viac ako jedna a tak sa lepšie ide vo dvojici. Diskutujeme o všetkom možnom, okrem iného o ťažkostiach s behom do kopca v rovinatom Holandsku. Terén opäť začína byť blatistý a šmykľavý. Aj únava robí svoje – reflexy sú spomalené, začína byť riskantné bežať dolu klzkým blatom. Schádzame lesom do civilizácie na poslednú občerstvovačku v Le Bourget-en-Huile (132,7km, 10700m prevýšenie).  Organizátori sa ma podozrivo starostlivo pýtajú, či som ok. Je mi síce zima a trasiem sa, ale to je zrejme len tým, že stojíme. Rýchlo sa najeme a vyrážame na posledný úsek. Toto už musím hoc aj odskackať! No, chvíľu to naozaj vyzerá tak, že mi nič iné neostane – chytám neskutočné kŕče do nôh. Našťastie to po chvíli rozchodím a dokonca sa mi podarí aj rozbehnúť. Okolo polnoci, pred stúpaním do posledného kopca prechádzame okrajom akejsi dediny. Miestni nás vítajú trúbením na vuvuzely. Francúzi musia byť nekonečne tolerantní ľudia – v tomto hurhaji sa nedá spať v okruhu niekoľkých kilometrov. Výstup na posledný kopec je relatívne nenáročný, ale nekonečne dlhý. Napokon však prichádzame na vrchol a pokúšame sa zbiehať do cieľa. Pripomína to skôr pohyb zombií, no nejako sa rozhýbeme a po asfalte dokonca bežíme. Nakoniec dobieham s časom 47hodín a 4 minúty. Zvoním na zvonec – mám to za sebou.

Dobehli sme spolu s Mennom.

Keď vytiahnem vlajku Slovak Ultra Trail, fotograf sa ma okamžite pýta na Rada Haracha – fotí ma a Radovi posiela fotky. Rado má kamarátov asi všade. No ja som v stave, že do seba lejem nejaký neidentifikovateľný birell, a presúvam sa do telocvične. Je mi zima, trasiem sa, chcem sa čím skôr osprchovať a spať. V sprchách majú naozaj teplú vodu, čo na takýchto podujatiach nebýva samozrejmosťou. Je úžasné prestať sa triasť od zimy opäť sa cítiť ako človek. Postele v telocvični sú plné, tak rýchlo nájdem nejakú žinenku, hádžem na ňu spacák a zaspávam.

Celkové hodnotenie:

Celý pretek by sa dal zhodnotiť jedným slovom – brutálny. Takéto niečo na Slovensku jednoducho nemáme. Podujatie nie je vyslovene nebezpečné - pojem „technický terén“ sa zvykne používať ako eufemizmus na označenie zákernosti, na ktorej si môžete zlámať krk. Také zlé to zas nie je. Organizátori pravdivo uvádzajú, že terén vyzerá nebezpečnejšie než v skutočnosti je. Napríklad Transylvania Ultra so svojimi snehovými poliami a bahnotokmi je určite nebezpečnejšia. L’Échappée Belle je v pravom slova zmysle ťažké – náročné na výdaj energie a zdolávanie prekážok. 

Zopár akcií v rámci SUT i ČSUT som odbehal a chápem, že ultratrail je aj o prekonávaní únavy, nepohodlia a bolesti. Dvakrát som absolvoval aj jarný festival masochizmu – Kysuckú stovku a mám z nej naozaj nezabudnuteľné zážitky. V tomto ponímaní je L’Échappée Belle naozaj dekadentná zvrhlosť...