Lago Maggiore International Trail 2019
...alebo lepšie ponožky na rukách ako rukavice v batohu
Daniel Blonski
V januári ma potešil email zo Slovak Ultra Trail, že som bol vylosovaný a získavam free štartovné na Lago Maggiore International Trail. Prvý krát som o ňom počul len niekoľko dní predtým, keď som si prečítal článok na ich stránkach a vyplnil odpovede, ktoré boli podmienkou účasti v zlosovaní.
Prvá výzva vôbec, je dostať sa na miesto štartu – Maccagno con Pino e Veddasca. Je to viac ako 11 hodín cesty autom s minimálnymi prestávkami. Ako však hovorí kamarátka a skvelá ultrabežkyňa Petra Mücková, cesta na pretek by nemala trvať dlhšie ako pretek samotný. V tomto prípade to bolo na hrane, keďže limit na dokončenie bol 13 hodín. A vlastne už za hranou, lebo by som mal asi rátať aj cestu naspäť. :-)
.png)
Cesta tam. Katka Révayová, Aleš Diko a ja.
Našťastie som nešiel sám a mohli sme sa všetci prestriedať. Vyrazili sme z Bratislavy tak aby sme stihli registráciu. Podarilo sa. Dokonca sme sa zosynchronizovali aj so Slovenskou skupinkou, ktorá prišla na miesto už o deň skôr. Celkom veselú kompletku tvorili okrem mňa ešte Katarina Revayova, Ales Diko, Tomáš Borčin, Lívia Karvašová Dovalová a Tomášova podpora Simona Juríková, ktorá síce ultra nebeháva ale mohli ste ju stretnúť napríklad na Ponitrianskej stovke v Skýcove.
Slovenská kompletka po registrácii. Katka Révayová, Aleš Diko, Tomáš Borčin, ja a Lívia Dovalová.
Pri registrácii sme sa dozvedeli, že organizátori zmenili trasu. Po novom sa už nešlo exponovanými miestami na švajčiarskej strane. Škoda, už to nebolo také “International” ako sľuboval názov akcie :-( Zmenu spôsobilo nepriaznivé počasie – fúkal veľmi silný vietor, snežilo a pocitová teplota bola -11 °C. Na celkovej vzdialenosti sa to takmer neprejavilo, len tých výškových metrov bohužiaľ ubudlo. Namiesto očakávaných 4170 m to bolo napokon “len” 3450 m.
Štart vpravo dole, išlo sa po smere hodinových ručičiek.
Profil trasy LMIT.
Spali sme v neďalekom kempe v “kartónovom” domčeku takže príchod nočného vetriska sme napriek hlbokej noci všetci zaregistrovali. Do rána sa už nič nezmenilo takže nastalo prehodnocovanie toho čo na seba a čo do batohu. Večerná príprava bol ta tam. Pekne zateplení sme teda vykročili na štart.
Štartovalo sa z miestneho futbalovo-bežeckého štadióna.
Krátko po siedmej sa všetci presunuli na miestny štadión, či skôr bežeckú dráhu s futbalovým ihriskom. Po chvíľke sme sa už dali do pohybu, pozreli si Lago (190 mnm) z bezprostrednej blízkosti a hybaj do kopcov. Prvý kopec sme sa len tak rozohrievali – stúpanie bez zbytočného náhlenia. Prvé výhľady, prvé fotky.
Stúpali sme najprv po kamenných schodoch, okolo boli staré kamenné domy. Až po piatich kilometroch a 400 výškových metroch sme konečne opustili “mestečko” a zostali medzi stromami. Z prvého vrcholu vo výške cca 950 m sa naskytol úchvatný pohľad na jazero pod nami. Takéto pohľady hoci vždy inej strany sa nám potom viac krát – niekedy aj dosť nečakane – odkrývali neskôr.
Po prvom stúpaní nasledoval aj prvý zbeh do Tronzano Lago Maggiore o 600 metrov nižšie. Už tu začali moje prvé problémy s palcom na nohe a úponmi pri ľavom a neskôr aj pravom kolene. Našťastie klesanie malo aj svoj koniec a po krátkom stúpaní k prvej občerstvovačke som na to skoro aj zabudol.
Občerstvenie v Bossano bolo čo sa týka výberu na vlas rovnaké ako neskôr na všetkých zvyšných občerstvovačkách. Banány, citróny, “polystyrénový” chlieb so šunkou alebo marmeládou, syr, voda, pepsicola a ľadový čaj. Ponuka síce skromnejšia ako u nás, ale aspoň som sa nemusel dlho zdržiavať vyberaním a za minútku som už mohol pokračovať ďalej.
Prvá občerstvovačka v Bossane
Nasledovalo ďalšie stúpanie, ktoré nás vrátilo do výšok tesne pod 1000 metrov k vodnej nádrži Lago Delio. Tú sme obehli a ďalej šli hore až na Monte Cadrigna (1303 m). Tu už bola taká zima a vetrisko, že som musel vytiahnuť záložné ponožky a použiť ich namiesto rukavíc. Riešenie zafungovalo aspoň čiastočne keďže sa mi po zbehu do občerstvovačky pod kopcom podarilo aspoň rozopnúť batoh a vybrať si ľahkú bundu proti vetru :-)
Aleš nemal to šťastie keďže svoje rukavice mal niekde v batohu. So zmrznutými prstami bol problém s ním čokoľvek urobiť tak som mu s tým pomohol ja. Poučenie? Lepšie ponožky na rukách ako rukavice v batohu :-) Všade fúkal silný studený vietor, ktorý odvial každý náznak tepla. Aby som nepremrzol ešte viac, rozlúčil som sa tu s Alešom a pokračoval v trochu svižnejšom tempe.
Nasledovalo síce stúpanie do ešte väčšej výšky na vrch Monte Sirti (1343 m). Cesta bola tentoraz krytá porastom a aj bunda urobila svoje. Skutočné ťažkosti prišli až pri zbehu (-850 metrov) do Monte di Piero kde bola ďalšia kontrola. Bolesť v kolenách sa pri tomto dlhočiznom zbehu vrátila naplno a vystupňovala až tak, že stúpanie ktoré nasledovalo hneď potom som vnímal ako vyslobodenie a úľavu.
Hore sa šlo kamennýcm schodovitým chodníkom s výškovým rozdielom približne 420 metrov. Tento chodník končil na najúžasnejšom mieste celej trasy – Monteviacso. Je to kamenná osada postavená v kopcoch vo výške 950 m. Osada sa zrazu objavila ako nejaká fatamorgána – behom sekundy sa človek ocitne v kamennej uličke a po niekoľkých metroch sa znova ponorí do lesa akoby to všetko bol len nejaký prestrih vo filme. V súčasnosti tam žije 15 prevažne starších obyvateľov, ktorých s okolitým svetom spája okrem chodníka len lanovka. Tá ako na potvoru v súčasnosti nepremáva.
Monteviacso
Niekde za touto osadou začínala “obchádzková” trasa. Viedla celkom ľahkým terénom, ktorý už nebol tak prudký ako doteraz napriek tomu, že sme stále boli vo výške viac ako 1000 metrov. Každú chvíľu bolo potrebné preskočiť nejaký potok, ktorý sa valil dole. Keď som to už musel urobiť 10-ty krát neubránil som sa dojmu, že som už na tomto mieste pred chvíľou bol – také bežecké Déjà vu. :-) Táto časť bola na môj vkus až priveľmi dlhá a trochu nudná. Pekné počasie, stromy, voda, beh po vrstevnici – žiadne extrémy ani boľačky...
Tie prišli na rad až v závere keď bolo nutné zbiehať dole to čo sa doteraz nastúpalo. To už som vybral aj palice ktoré dovtedy oddychovali a snažil som sa (skôr neúspešne) odľahčiť kolenám/úponom. Viacerí z tých, ktorých som predtým do kopca alebo na rovinke predbehol ma dole kopcom obiehali ako srnky. Našťastie ešte zostalo aj niekoľko rovnejších úsekov a tak som si mohol dobeh do cieľa vychutnať pri plnej rýchlosti :-)
Pred štartom som si netrúfal ani len odhadnúť ako rýchlo by som mohol dobehnúť do cieľa. 54 kilometrov a 3450 výškových metrov sa mi podarilo zdolať za 9 hodín a 45 minút :-)
Po akcii pri jazere
Záznam trasy: https://www.strava.com/activities/2344242299/overview
Viac info: https://www.lmit.info/
Info na stránkach SUT: www.slovakultratrail.sk/news/lago-maggiore-international-trail1/
Článok bol publikovaný so súhlasom autora.
.jpg){kind=logo}
