LAVAREDO ULTRA TRAIL - ULTRADOLOMITES

13.07.2021 19:51

Jana Rajtárová

Je krásne slnečné ráno. Pozerám na dolomitské kopce pred sebou, ktoré vyzerajú ako z  pohľadnice. Fotím si ich a obzerám sa okolo seba. V štartovom koridore vidieť pretekárov z rôznych krajín. Prevažujú domáci Taliani a Francúzi. Je tu dosť Poliakov, a keď počujem za sebou češtinu, cítim sa takmer ako u nás. Obzerám si konkurenciu a snažím sa hodnotiť. Kto má ako natrénované... Kto má už aké preteky za sebou... Dosť ma zaujíma čo majú obuté. Teší ma, že model tenisiek, ktorý som zvolila, tu vidím pomerne často. Pretekári postávajú s rúškami a nezvyčajne veľkými rozostupmi. Odpočítavanie pred štartom, a je to tu.. Vyrážame za dobrodružstvom.

Prvých pár stovák metrov bežíme s rúškami. Neskôr ich dávame dolu, starostlivo odkladáme, budeme ich potrebovať na občerstvovačkách. Zľahka sa blížime k prvému stúpaniu. Štartové pole sa trochu trhá, k väčším rozdielom príde až v kopci. Po začiatku stúpania sa chytím skupinky štyroch veselých Francúzov, ktorí sa zastavili, aby si spravili selfíčko s kopcami v pozadí. Verná typológii pretekár-kliešť sa ich držím pomerne dlho. Po dvoch tretinách stúpania cítim, že na tieto výšky nie som zvyknutá a spomaľujem. Skupinka mi ušla, vtedy netuším, že sa s nimi budem obiehať ešte niekoľko krát. Konečne. Rifugio Locatelli vo výške 2405 m, prvá kontrola. Nechávam si naliať studenú vodu, zjem dve ďatle, robím pár fotiek a pokračujem.

Cesta dolu je prudká, musím si dávať pozor. Asi v polovici klesania sa zľava pripája cesta, po ktorej prichádzajú pretekári z najdlhšej, 120 kilometrovej trate Lavaredo Ultra Trail. To, že majú za sebou o 40 km viac, je vidieť. Rozmýšľam, ako sú na tom chalani z našej minivýpravy. V očakávaní dobrého umiestnenia tuším, že sú už dávno vpredu. Ponáhľam sa na Cimabanche, čo je prvá občerstvovačka. Pred vstupom do stanu s jedlom si musím dať rúško a čakám v rade. Prišla som v najrušnejšom čase, keď je tu najviac pretekárov. Dopĺňam vodu do fliaš, na jedenie si pýtam ovocie a koláčik. Množstvo ľudí tu sedí a oddychuje. Nezdržujem sa, idem ďalej. Po rovinke sa dostávam pod druhý kopec, stúpanie je veľmi odlišné od predchádzajúceho terénu. Sú tu ihličnaté stromy a sme skrytí v ich tieni. Je to iný svet. Takmer nečakane sa ocitám na vrchole, čakajú tu záchranári, veselo nám kývajú. Zbeh je veľmi pekný, som prekvapená, koľko ľudí obieham.

Pred tridsiatym piatym kilometrom je ďalšia občerstvovačka a časový limit. Už viem, že s časom problém nebude. Len si dobre rozložiť sily. Ešte som takéto dlhé a náročné preteky nešla, tak netuším, čo ma čaká a ako na tom som s vytrvalosťou. Dobieha ma malý Talian a pýta sa, odkiaľ som. Na čísle majú všetci pod menom skratku krajiny. Keď odpovedám že zo Slovenska, hovorí mi, že priatelia, s ktorými beží, pracovali v Poprade. Čudujem sa, aký je svet malý. Prehodíme ešte pár slov o tom, že ako prvá osemdesiatka je toto pre mňa výzva a odbieha k svojim priateľom.

Postupne prechádzame do údolia, ktoré mi pripadá ako mesačná krajina. Kamene kam len pozrieš. Jednoznačne koryto, kadiaľ na jar tečie voda z topiaceho sa snehu. Viac krát musíme prejsť cez “rieku”. Vždy si ako na zaklínadlo spomeniem: mokré nohy = otlaky. Takmer zachrčím od zúfalstva, keď sa mi nedarí nájsť miesto kadiaľ prejsť bez namočenia, a pritom vidím, ako nás so škodoradostným úsmevom zvečňuje fotograf na druhom brehu. Pokračujeme do kopca. Tento je posledný z tých najväčších a utešujem sa, že ďalej to bude už len ľahšie. Cha. Ako keby som bola na prvých pretekoch a nevedela, že s únavou rastie námaha potrebná na prejdenie kopcov... Vyštverám sa hore na Forcela Col dei Bos.

Mám za sebou takmer 50 km a už viem, že to dám. Aj keby som sa mala do cieľa dohrabať štvornožky. Na Rifugio Col Gallina vidím, že už nejdem v hlavnom nápore pretekárov, ale stále je ich tu dosť. Po krátkom občerstvení pokračujem. Cestička v lese sa mení na stúpanie, ktoré je síce pekné, ale vyzerá, ako keby nemalo konca. Dostávame sa opäť do skalnatého terénu, a cítim, že sa ochladilo. Na Rifugio Averau som vďačná za teplý čaj a vidím, že slnko zašlo. Rozmýšľam, ako dlho ešte vydržím bez čelovky. Veľmi by som sa chcela dostať s tohto technicky náročného terénu za svetla. Zbeh je pekný, serpentínky po širokej ceste s malým tunelom v skale. Pokračujem vo vláčiku bežcov časťou, ktorá sa mi veľmi páči. Pripomína mi naše Tatry. Očarene pozerám na skaly s dierami, pozostatkom z vojny.

Dobiehame k predposlednej občerstvovačke, Passo di Giau. Je tu vzrušujúca atmosféra, o ktorú sa postaral starý prenosný televízor, fanúšikovia majú zapnutý futbal. Talianska nátura a gólové šance = výkriky a rozhadzovanie rukami medzi mužským osadenstvom. Tu už je naozaj vhodné  nasadiť čelovku. Pokračujem pekným traverzom a zvykám si na tmu. Obzerám sa a vidím svetielka čo ma prenasledujú. Veď ja sa nedám. Pozerám pred seba a nechce sa mi veriť čo vidím.. Svetielka sa štverajú takmer kolmo do kopca... fúha. Nepríjemné prekvapenie, vďaka ktorému si takmer nevšímam, že v diaľke sa blýska. Áno, je to tak, na profile trate je tento kopček označený výkričníkom. Opieram sa do paličiek a štverám sa hore. Ešte. Ešte kúsok. Hore dvaja záchranári kontrolujú ako sa pretekárom darí. Zastavujem aby som sa vydýchala a znepokojene sledujem, ako sa blýska rovno nad nami. Začínam bežať dolu, blýska sa naďalej a začína pršať. Dážď silnie, v tme vidím hory iba počas bleskov. To teda nevidí len tak hocikto. Vyťahujem bundu a čo najrýchlejšie sa obliekam. Začínajú padať krúpy. Je to veľmi nepríjemné, dosť to bolí. Ani nerozmýšľam, a bežím ďalej, hoci poniektorí pretekári sa schovávajú pod skaly. Ak sa prestanem hýbať, bude mi zima, myslím si. Zima mi je tak či tak. Po zablatených cestičkách bežíme k poslednej občerstvovačke.

Hurá. Takmer to mám. Dávam si len teplý čaj a dúfam, že budem rýchlo v cieli. Samozrejme, prepočítala som sa. Zbeh nemá konca a vôbec nie je jednoduchý. Ktosi sa za mňa zavesil a nechce striedať. Musím si dávať pozor na šmykľavé blato, bola by fakt škoda, keby som si ublížila takto tesne pred koncom. Už tam predsa musíme byť! Vidím stan záchranárov a na ňom ceduľku “4km”. Čo? To je vtip? Nemalo to byť už len 2km? Rozčarovanie je naozaj slabé slovo. Našťastie trasa v lese je pekná a konečne vbiehame do mesta. Vydržať! Vidím cieľovú rovinku, a aj keď je jedna hodina v noci, skupinky ľudí fandia ako keby som prišla medzi prvými... netuším odkiaľ, vyťahujem zvyšky síl a do cieľa zrýchľujem.. Mám to ! Dala som to! Najťažší a najkrajší pretek aký som kedy bežala....