Lazovka 2020

11.10.2020 11:08

Nedobehnúť neznamená vzdať... Alebo ako som odbehla a zároveň nedobehla svoju prvú stovku.

Vyššieuvedený podtitulok by mohol vyznieť ako úvod ku psychologicko - motivačnému článku ale dopredu upozorňujem, že to tak nie je a tých „pár“ písmenok nižšie je len súhrn zážitkov jednej nedostatočne pripravenej bežkyne na jednu slovenskú bežeckú ultra klasiku. Aj keď niekedy sa to tomu psychologickému rozboru bude možno dosť podobať.

Ako sa to hovorí? Do tretice všetko dobré? Asi áno, škoda len, že to nie je žiadne vedecky podložené pravidlo. Asi pre každého boli posledné mesiace dosť uletené a ja som sa rozhodla toto šialené obdobie podporiť ešte šialenejšími nápadmi. Lebo keď už, tak poriadne... Takže som sa v júni, dva týždne pred štartom, prihlásila na svoju prvú stovku. Malofatranskú stovku. Samozrejme, že som to zabalila už na Martinkách. To je ale na iný, ešte dlhší príbeh. Takže môj prvý pokus nevyšiel. Druhým, už oveľa premyslenejším pokusom mala byť Javornícka stovka. Osud jej 8. ročníka ale asi všetci poznajú a tak ako všetky činnosti týchto dní, aj toto podujatie sa presunulo do virtuálneho prostredia. Takže môj druhý pokus jednoducho nenastal. Všetko už bolo červené a prečiarknuté, jedine Lazovka stále svietila na zeleno. Výrazne a nádejne. A tak letela týždeň pred štartom prihláška práve tam. Veď aspoň niečo musí tento rok vyjsť, tak ako som plánovala. A ak to bude práve odbehnutie prvej stovky, bude mi to úplne stačiť... Taká som ja skromná!
    
Slavo ustál všetky nátlaky, pretlaky a podtlaky a tak začíname rodinnú sobotu budíkom o 4:00. Klasický čas sobotného vstávania v našej rodine. Noc bola príjemná. Zobudila som sa asi len päťkrát, dva razy z toho som si bola pod sprchou chladiť chodidlá doštípané od piešťanských komárov. Vždy, keď som sa vrátila zo sprchy do postele, premýšľala som, či to boli naozaj len komáre alebo globálne otepľovanie prinieslo už aj do týchto krajov škorpióny. Tak ma tie štípance pálili.

Prvá výzva dňa, presunúť sa z ubytka do auta v čo najsuchšom stave, prebehla úspešne. Dnes ráno neprší. Dnes ráno nejaký nebeský obyvateľ vypúšťa cisterny s vodou. Rodinka úžasných (a mierne dzignutých) je ale ready na všetko a von vypochoduje v elegantných jednorazových pršiplášťoch. Každý vo svojej farbe. Nech sa rozpoznáme, toľko nás je. Hošo priehľadný, Lenka fialový, ja ružový. Módna polícia by z nás odpadávala... Po ceste do Lopašova, mi Hošo musí dvakrát zastaviť pri ceste. Žeby som bola naozaj nervózna? V pršiplášti, v pokľuku, vo vetre blížiacom sa víchrici, je to veľký zážitok. Ešteže je tma a nikto nevidí, ako mám pršiplášť vetrom omotaný okolo hlavy. Druhou výzvou skorého rána je vystúpiť z teplého suchého pohodlného auta do rannej sobotnej idylky. Našťastie sme s Lenkou značne odhodlané si dnes odbehnúť svoju prvú stovku a Hošovi tak neostáva nič iné, ako sa k nám pridať. Lebo nikto z našej rodiny nebude mať nabehané menej ako ten druhý, a ten druhý zase menej ako ten tretí. Odovzdanie dropbagov, prezentácia aj štart prebiehajú v jednom rýchlom kroku a odrazu mám v ruke „kartičku“ so štartovým časom 5:32. Takže prebehnúť 117 kilometrov nie je posledná výzva tohto dňa. Ešte sa musím postarať o prežitie dvoch hárkov kancelárskeho papiera. Pri behu v daždi. A občas do neho aj zapísať heslá z kontrolných stanovíšť. Pri behu v daždi. Idem vôbec vyštartovať? Zážitkov mám už takto skoro ráno kopec, tak ten štart už možno ani nie je nutný. Ale zas mám na sebe ten krásny pršiplášť a škoda by ho bola viac nevyužiť.

Foto: Martin Semanik

Vybiehame. Je to taký zvláštny, rozpačitý štart, keď nie je koordinovaný, ale bežíme. Naši mi odbiehajú už na prvej odbočke. Nechávam ich. V hlave mám dosť veľký guláš z toho, čo sa práve deje, a musím si to vo veľmi kľudnom tempe usporiadať. Takže toto mal byť štart možno mojej prvej odbehnutej stovky? No dobre, aspoň si ho budem navždy a poriadne pamätať. S našimi sa stretávam už pri Arabele, a keď ma maminka napomína, do ktorého vrecka na vestičke si mám odložiť fixu, začínam sa veľmi tešiť z rozhodnutia, že budem bežať sama. Napriek tomu, že prvotné zmätky som si v hlave už usporiadala, posielam ich dopredu. V mysli mi naskakuje „Arabela, Arabela príď...“ a rozmýšľam, na čo by som využila jej čarovný prsteň. Zastavenie dažďa? Utlmenie vetra? Príchod svetla? Urýchlený presun do cieľa? Voľba iného životného štýlu? Po chvíli ma ale myšlienky na rozprávku opúšťajú a na um mi prichádza iný žáner... Pozerám sa na oblohu. Už nie je čierna ale tmavosivá, takže svitať predsa len asi bude... Prvé kilometre si stále opakujem, že ak zvládneme toto ráno, dobehnúť do cieľa bude už malina. Ha, keby som vtedy vedela to, čo už viem dnes!

Už za svetla zase dobieham našich. Hošo nasadil brutálne tempo a maminka sa mi na neho sťažuje. Bežíme spolu. Vietor už ustáva. Čelovky už nepotrebujeme. A dážď je oproti tomu rannému už len dáždikom. Na tvári sa mi objaví prvý úsmev. Tak takto by to už mohlo byť až do cieľa. Samozrejme, našim nefungujú hodinky tak, ako by si predstavovali, a je to moja chyba, ale na takúto rodinnú idylku som už zvyknutá. Stretávame Kuka. V Dolných Košariskách sa rozplývame nad krásnymi starými domčekmi, sadmi a záhradami. Hošo nám v kvetinovom poli za dedinou odtrhne oranžové kvietky a obom nám ich s Lenkou zastokne za ucho. Lebo v tých farebných jednorazových pršiplášťoch je to posledný chýbajúci detail našich teraz už dokonalých outfitov... Prebiehame okolo Mohyly. V tej hmle pôsobí magicky. Hošovi vraj pripomína stredovekú pevnosť a čaká, kedy sa objavia lukostrelci. Maminka zas vidí pyramídy. Mne pripomína budhistický chrám a predstavujem si mníchov v červenom, ktorí by tento zatiaľ celkom sivý deň pekne rozjasnili. Prvá občerstva. Hošek, Hošeková, Hošeková. Sme traja ale nemajú to s nami ťažké. Lenka s Hošom mi opäť odbiehajú. Ja odkladám pršiplášť, šušťania bolo na dnes už dosť. Čapujem si čajík, veď je čas raňajok. Odhrýzam z cesnakového bochníka. Oooo, tak o tejto fajnote to Maťo písal a rozprával. Menu na dnešný deň je teda asi jasné. Na cestu ďalšia šálka čaju a perníček.

Perinbabu som prehliadla, tak sa k nej kúsok vraciam. Okrem rozprávkových postáv po ceste stretám aj Kráľa stromov. Tiež ste ho niekto videli, alebo to už bola prvá halucinácia? Zase v diaľke vidím plápolajúce pršiplášte našich. Prehodíme pár slov o rozprávkovej starenke a krásnych jablkových sadoch na trati a konečne ich aspoň na chvíľku predbieham. Dlhý asfaltový úsek mi vôbec nevadí. Najmä, keď ma v jednom momente obieha Maťo s Majom. To mi je naozaj jedno či bežím po asfalte, po lese alebo po pooranom poli. S Majom sa pozdravíme. Tak tento moment si zapíšem už do reálneho denníčka, nie len do toho imaginárneho. S Maťom sa aj objímeme. Už druhý zápis do reálneho denníčka, ktorý si už teraz naozaj musím zriadiť. Maťo štartoval až o siedmej, keď už počasie nebolo také zážitkové. Tak mu kvetnato opisujem, o čo všetko skoro ráno prišiel. Majo mu vzhľadom na moje „bežecké“ tempo rýchlo uteká, tak ho musím od seba odháňať. Nieže nevyhrá kvôli mne... Vraj o hodinku a pol zavolá. Lebo robiť sparinga Majovi Priadkovi na stovke nestačí. Ešte bude robiť aspoň telefonického sparinga aj mne. Sorry Maťo, ale ty si fakt mimozemšťan. Ešteže je tá tvoja planéta s tu našou spriatelená... Chvíľu mi trvá presvedčiť samú seba, že je nutné bežať ďalej napriek tomu, že moment, na ktorý som sa najviac tešila, je už za mnou. Pri Mackovi Uškovi som už ale zase v bežeckom móde a teším sa na podobný moment do cieľa. Hádam sa tam dostanem.

Foto: Richard Pouš

Na Podbranči bez dlhšieho rozmýšľania siaham po kombinácii čaj, cesnakový bochník a perníček. Naši sú hneď za mnou. Začínam tušiť, že dnes to bude tesný súboj, ak k nejakému vôbec dôjde. Myslím, že nie je veľa bežcov, pre ktorých by boli najväčšími súpermi na trati práve rodičia. Nevadí, našťastie ich mám natoľko rada, že sa cez to viem preniesť. Ale aj tak im pre istotu odbieham. Začína mi to celkom ubúdať, užívam si to. Cezpoľný beh pred Vrbovcami vôbec nie je taký zlý, ako som si z rozprávania iných predstavovala. Vo Vrbovciach vysmiata Inka. Niežeby na ostatných občerstvovačkách neboli perfektní ľudkovia, ale Inka by aj tak mohla byť na každej. Z dropbagu si vyťahujem len suché termo tričko a nový balíček vreckoviek a pokračujem ďalej. Hošo s Lenkou asi stále nie sú ďaleko. Ešte aj v dvadsiatich štyroch rokoch ich mám stále za chrbtom!

Foto: Martin Dávid

Konečne sa rozbieham natoľko, že mám pocit, že naozaj bežím. Podľa itineráru by som mala čoskoro stretnúť ďalšiu rozprávkovú postavu, ale tej nikde. Som z toho trochu vyvedená z miery. Tie dva hárky kancelárskeho papiera a rozprávkové postavy mi dnes robia najväčšie starosti. Našťastie ma upokojí Maťo v druhom telefonáte, že kontrola je na chodníku na hranici. Áno, s tým telefonovaním to myslel vážne, aj keď prebiehajú „len“ v dvojhodinových intervaloch, nie každú hodinu a pol. A áno, Zlatovláska na modrej značke naozaj poctivo čaká. Teším sa na Javorinu. To je najvyšší bod trasy, osemdesiaty kilometer, a odtiaľ to je už „len“ štyridsať. Stúpanie na ňu nie je veľmi náročné. Kopčeky hore síce kráčam ale celkom si ich užívam. Možno preto, že ich nie je až tak veľa. Po ceste stretám Lomidreva.

V zbehu k Cetune absolvujem najdlhší kufor. Namiesto klesajúceho chodníčka po modrej sa vydávam po traverzujúcej zvážnici bez farebného označenia. Napriek tomu, že bol najdlhší, nebol to žiadny dlhý zásek, kvôli ktorému by som sa chcela rozčúliť. Do Cetuny pribieham ešte vysmiata. Už aj rozmýšľam nad nejakou zmenou v jedálničku, ale nakoniec aj tak absolvujem klasické kombo – čaj, cesnakový bochník a perníček. Z terasy saloonu už ale taká vysmiata neodchádzam. Akoby som tam prešla nejakou bránou (a nebola zlatá ani čarovná) a odrazu začínam cítiť najopotrebovanejšie časti tela. Nie veľmi, ale už šípim, ktoré svaly a kĺby mi budú ku koncu najintenzívnejšie pripomínať, čo dnes so mnou absolvovali. Po pár minútach sa ale zase rozbieham, dokonca vybieham schody na Roh. Až kým sa neobjaví ich druhá časť, samozrejme... To ich už iba kráčam. Matelka neminiem, nástup na chodníček za ním už ale áno. Hodinky sa mi už vybili, ale mobil ešte frčí a po maličkom kufríčku sa vraciam späť. Späť na trasu. Realita mi už unikla dávnejšie.

Foto: Dalibor Dvorštiak

V Lubine sa už teším na Višňové. Veď to je predposledná občerstvovačka pred cieľom. Trochu mi to prekazí Erik poznámkou, že „Jáj, toto je tá nekonečná dedina,“ ale tvárim sa, že som to prepočula. Konečne som sa zoznámila aj s týmto členom Slovak Ultra Trail teamu a často spomínané meno si priradila k reálnej osobe. Úvodný rozhovor bol síce o Espumisane, ale tak vraj sa na ultráčoch preberajú aj horšie témy, takže som sa nenechala zaskočiť. Na tajnej v Hrušovom sa stretávam s maskotom, s Daliborom. Vraj si dnes pivo nedá. Trochu sa čudujem, ale presviedčať ho o opaku nejdem. Asi je to celkom rozumné. Viem, že sa túto sezónu trochu trápi, ale aj tak ma teší, že sa nasledujúce kilometre držím v jeho grupe. Navyše som dosť veľkú časť bežala sama, takže mi občasné hovorené slovo robí celkom radosť. Pripája sa k nám aj Červená čiapočka.

Foto: Martin Semanik

Višňové! Od Dalibora viem, že tam bude Martin s karavanom. Teším sa! Teším sa, že tam naozaj je a posranduje. Teším sa, že som už vo Višňovom. Teším sa z takého krásneho pohľadu na Čachtický hrad. A teším sa aj z toho strmého výšľapu potom, lebo mi to ešte stále celkom ubúda. Možno kvôli tomu perníku, čo po ceste ešte spracovávam. Na hrebienku už Daliborovu grupu strácam pred sebou, ale stále si držím tempo. Teda aspoň také pomalé tempíčko. Ďalší hovor s Maťom. Už tretí či štvrtý. Už je v cieli. Vraj omylom predbehol Maja a tak aj omylom vyhral. Naozaj môže niekto vyhrať stovku omylom? Asi áno. Gratulujem mu a som nadšená (aj keď vôbec nie prekvapená) napriek tomu, že to bol omyl. Vraj sa cíti celkom fajn, a že či mi bude vadiť, ak mi bude posledné kilometre robiť už aj reálneho sparinga, nie len telefonického. Predychávam, ale len nenápadne a krátko, nech to nie je podozrivé. Jasné, že môže. Ak je to teda OK s pravidlami. Neviem, komu poďakovať, že mi umožnil nadviazať kontakt s príslušníkom tejto mimozemskej civilizácie. Tak teda ďakujem neznámej náhode a teším sa z toho. Teším sa z toho tisíc! Skôr spomínané svaly a kĺby už zase bolia o čosi viac, ale aj tak sa mi teraz beží o čosi ľahšie...

 

Foto: Martin Semanik

Zase ma dobehne Erik a sranduje o mojom laserovom zraku. Už je celkom tma ale mne sa stále nechce vytiahnuť čelovku. Hrdinsky prehlasujem, že ju nasadím až na Plešivci. Už menej hrdinsky ju vyberám asi 10 minút po Erikovom prebehu. Na Plešivci je krásne. To poškaredšie ráno za takýto krásny jasný večer naozaj stálo. Mesiac, hviezdy, kríž, vlajka... a Majka z Gurunu. „Šípkové je už na dosah!,“ pomyslím si, na tomto čarovnom mieste. Význam spojenia „na dosah“ sa ale mení v poslednom rovinatom úseku pred dedinou. Myslím, že dlhšou rovinou som ešte v živote nebežala. A to už mám za sebou pár odbehaných mesiacov vo Švédsku aj vo Fínsku. Po nekonečne dlhej chvíli behu, po tejto nekonečnej rovine, som to už nevydržala a čekujem v mobile, ako dlho bude toto nekonečno ešte trvať. Niekoľkokrát zaostrujem na modrú bodku v mape, označujúcu moju polohu v nekonečne. Ešte nie som ani v jeho tretine. No tak asi som to určovanie presnej polohy mala nechať na neskôr. Prípadne som ho mala úplne nechať tak. Odhodlane bežím ďalej. Ťažko odhadnúť koľkokrát som si v duchu povedala, že všetko má svoj koniec. A táto rovina nebude predsa žiadnou výnimkou. Prvýkrát som zhodnotila, že to ráno nebolo to najhoršie, čo nás dnes čakalo...

Našťastie bol môj predpoklad o konečnosti všetkého správny a ja som sa dočkala prvých domov. Svetielka! Potešila som sa ako malé dieťa, keď sa prvýkrát zapnú svetielka na vianočnom stromčeku. Alebo rozsvietia blikajúce tenisky... Na občerstvovačku ma vedú sviečky. Svetielka! Poteším sa znova. Znova ako malé dieťa. Maťov tatko ma už čaká. V tej chvíli ešte netuším, aká rada som, že tam je. Sama som prekvapená, že ho v tej tme s už mierne zahmlenou mysľou hneď spoznávam. Občerstvovačka v Šípkovom je krásna. Ako z rozprávky. Príjemné hlasy sa ozývajú z drevenej stodoly, ozdobenej svetiacim srdcom. Dnu horí oheň, čaká ma tam Maťo. Spomínam si na všetky rozprávkové postavy, ktoré som dnes stretla. Možno v tej rozprávke naozaj som ... Maťo je tiež ako z rozprávky, ale našťastie reálny. Mám chuť si len niečo zobnúť, tak ako na predchádzajúcich občerstvovačkách, a ďalej pokračovať, ale dostávam odporúčanie si sadnúť ku ohňu a zjesť polievku. Odporúča mi to Maťo a jeho tatko, a kto pozná tieto ultrakapacity, vie, že som nemala dôvod protirečiť. Je mi fajne. Pýtam sa, či už je za mnou tá magická hranica 100 kilometrov. Vraj áno. Vraj mám už dnes v nohách 105 kilometrov. Teším sa! Veľmi! Škoda, že cieľ nie je už tu. Bol by to krásny cieľ! A ja už by som bola v cieli tiež. Ale cieľ je až o 18 kilometrov ďalej. Matika nie je moja silná stránka, a už vôbec nie v tomto pokročilom stave mysle a tela, no nech pri jedení polievky prepočítavam akokoľvek, 105 + 18, stále mi to vychádza na viac ako 117 kilometrov, s ktorými som od štartu z neznámeho dôvodu počítala. Nevadí. Riešenie matematických a metafyzických záhad dnes už naozaj nezvládnem. Počas výpočtov dobehla do Šípkového aj Lenočka. Nie Lenka, moja maminka, ale tá čaja, ktorá tento rok vyhrala asi všetky uskutočnené stovky a medzi nimi ešte aj MKMK. Už na trati ku mne došli zvesti, že dnes ide ako píla. Ako inak. Teším sa, že chlípem polievku spoločne s takou makačkou.

Foto: Fero Slezák

Nastala chvíľa ukončenia tohoto čarovného momentu. Je na čase postaviť sa a vydať sa do jasnej a teda aj chladnej noci. Nie je to až také ťažké, keď viem, že ma už bude sprevádzať Maťo. Po pár sekundách mimo dosahu ohňa mi začína byť strašná kosa. Prezliekam si suché termo, ktoré som si zobrala z dropbagu ešte vo Vrbovciach. Pri prezliekaní ma už trasie. Dopĺňam si camel. Stále ma trasie, ale tvárim sa hrdinsky. Viac hrdinsky, ako keď ma predbiehal Erik s poznámkou o laserovom zraku. Teraz pri mne stojí Maťo. A ten to už stihol vyhrať, zatiaľ čo ja sa tu stále trasiem...

Lúčime sa s Maťovým tatkom a odchádzame. Chcela by som napísať, že vybiehame, ale v tom momente som bola rada, že som schopná akéhokoľvek pohybu vpred. A je to tu. Mám dosť. Práve teraz. Keď mám po boku tú najlepšiu spoločnosť. Čo už. Veď Maťo si už svoje tiež zažil... Kráčame a rozprávame. Nebežím, ale ešte stále som schopná robiť dve veci naraz. Ešte nie sme ani von zo Šípkového a ja už mám krásnu zámienku na prvú prestávku. Mám v teniskách bordel. Fakt ho tam mám a fakt som si ho zabudla pri ohni na campingovej stoličke vytriasť. Trvá mi to. Už som fakt použitá. Myslím, že v tomto momente Maťo prvýkrát ľutuje nápad, že ma v poslednej časti trate bude sprevádzať. Ťažko povedať, koľkokrát si to potom ešte pomyslel. Mám pocit, že som tomu veľmi nepomohla, ale druhýkrát už kvôli tomu stáť fakt nechcem. Lebo mi ide o sekundy, samozrejme... Už aj pomaly bežíme, rozprávame sa. Cítim, že moje telo má na dnes behania viac než dosť, ale hlava je stále schopná udržiavať dobrú náladu. Nanešťastie nie dlho. Maťo mi oznamuje, že čoskoro nás čaká úsek, pri ktorom sa budem smiať. Naivne mu verím, že sa naozaj budem v tomto stave ešte smiať. Úsmevný úsek je pred nami. Mokré bahnité pole. Nesmejem sa. Neusmievam sa. Prvýkrát dnes plačem. Ale len tak decentne. Len mi slzy stekajú po lícach. Ešte viem normálne rozprávať a nezajakávam sa. Na konci poľného úseku už ani nerozprávam. Ale slzy tečú stále. Hovorím si, že horšie to do cieľa už nebude. Mám taký zvláštny pocit, že toto som si dnes už párkrát povedala. Ale je mi jasné, že zvláštnych pocitov bude dnes už len pribúdať. Vraj nás čaká úsek do kopca a potom „už len“ dole do cieľa. Na kopec sa teším, smerom hore ma to bolí najmenej. Teda, smerom hore ma to PREDTÝM bolelo najmenej. Teraz mám spraviť prvý krok do kopca a akosi to nejde. Nohu si musím podvihnúť, aby bola schopná odolať gravitácii. A to ani nebežíme. Ružový obláčik nadšenia z priebehu celého dňa mi v hlave začínajú prebíjať ostré blesky. Blesky bolesti, vyčerpania a pocitu, že to asi znova nedám. Maťo ma ukľudňuje, že to určite zvládnem. A tak ďalej bojujem s každým krokom. Tlačím tyčinku v nádeji, že je to len nejaký energetický deficit. Bohužiaľ nie je. Telo už má nejakú tyčinku hlboko v paži. Bežíme už len málo. Väčšinou kráčame. Aj to s častými prestávkami. Prvýkrát nahlas vyhlasujem, že to asi nedám. Maťo ma už po tisícikrát presviedča, že to dám. Obiehajú nás kráčajúci bežci. Kráčajú, no aj tak nás obiehajú. Zdravia Maťa a gratulujú mu. Fascinuje ma, že sú všetci na trati takí informovaní. Ich fascinuje Maťo, že sa po 122 kilometroch a dvanástich hodinách behu ešte vybral sprevádzať na posledných 18 kilometrov túto chudinku na pokraji síl. Aj mňa to fascinuje. Už neviem bežať, chodiť, rozprávať, jesť, ale fascinovaná viem byť stále. Tak to ešte možno do toho cieľa predsalen zvládnem. Maťo už počúva značne ufňukané monológy. Priznám sa, že si ich obsah už ani nepamätám. Našťastie. Len som mu vždy na úvod poďakovala, že tam je so mnou a že to všetko so mnou absolvuje, a potom som spustila. On mi vždy vzdal milión komplimentov a vždy to zavŕšil tým, že to určite zvládnem.

V diaľke sa ozýva krik. Až po chvíli rozoznávam Hošov hlas. V prvom momente som nepríjemne zaskočená. Takže na hanbu rodiny budem zase ja. V druhom, racionálnejšom momente sa teším, že sú obaja s Lenkou OK a približujú sa k cieľu. Tak aspoň maminke dnes tá prvá stovka vyjde! Pristavia sa pri nás. Hošovi sa zvalím do náručia a zase fňukám. Ten ma nadšene, nahlas a tvrdohlavo presviedča, že to už dám a že nemám fňukať a že oni toho už majú tiež dosť a že ich tiež všetko bolí, ale bežia. Takže môžem aj ja. Ale ja už fakt nemôžem. Fu, dobre, že ma sprevádza Maťo. Toto neskoré nočné stretnutie s našimi trvalo maximálne 2 minúty, ale Hošo mi už v tomto krátkom časovom rozsahu stihol liezť na nervy (sorry Hošo). Maťovo pokojné, racionálnymi úvahami podporené presviedčanie, že to zvládnem, na mňa pôsobí oveľa lepšie, ako Hošove ešte stále prehnané nadšenie. Vzhľadom na rýchlosť vzďaľujúcich sa čeloviek Hoša a Lenky súdim, že aj keď sa nejakým zázrakom do cieľa dotackám, bude to veľmi dlho za nimi.

Nasledujúce chvíle naozaj nastal zázrak a Maťovi sa podarilo ma rozbehnúť. Jednoducho preargumentoval moju odmietavú hlavu a unavené telo. Nechápem, čo sa deje, ale bežím. Dokonca som schopná zrýchliť. Vybieham aj kopčeky. Vraj sme takto prebehli 4 kilometre. No ubralo mi to nejakú energiu a potrebujem sa najesť. Maťo mi ponúka svoje burrito. Áno, on mi ešte nesie burrito, ktoré pripravil deň pre tým! Táto ponuka sa nedá odmietnuť a navyše mám naň naozaj chuť. Už som mala tú česť ho na jednom tréningu ochutnať a bola to fakt fajnotka. Teraz mi ale akosi nejde. Je mi jasné, že je to ovplyvnené momentálnym stavom môjho žalúdka a nie zníženou kvalitou burrita. Dúfam, že keď natlačím aspoň pár fazuliek, zase budem schopná sa rozbehnúť. Nanešťastie, dúfať nestačí a kríza sa ešte viac prehlbuje. Už sa len čudujem, že sa dá padať ešte hlbšie. Už nebežím, nekráčam, len sa tackám. Možno by som sa tempom vyrovnala omámenému slimákovi. Maťo mi ešte pred pretekom rozprával, že niekedy počas pretekov aj spal a veľmi mu to pomohlo. Tvrdila som mu, že toho by som počas pretekov nebola schopná. Teraz by som dala všetko za to, aby bolo teplejšie, a ja sa mohla len tak zvaliť niekde pri ceste. Zdá sa mi, že už zaspávam postojačky. Potrebujem si aspoň sadnúť. Maťo mi na zem prestrie igelitku. Princeznej. Pri sedení sa mi strašne uľaví. Maťo kľučí pri mne a trasie ho ako osiku. Asi mi je kosa tiež, ale všetko ma bolí tak, že zima je mi úplne ukradnutá. Posielam ho, nech si aspoň pobehá a trochu sa zohreje. Ale on sa odo mňa ani nepohne. Oznamuje mi, že mám poslednú minútku na oddych a pomáha mi vstať. Nebyť jeho, tak tam sedím schúlená v klbku ešte teraz. Strašne ma bolí zadok a bedrá a niečo medzi tým, o čom ani neviem, že tam mám. Vlastne ma tieto neznáme časti tela bolia tak, až sa mi zdá, že nič iné ma nebolí. Myslím, že som cítila ako som narazila na totálne dno. Začínam nadávať. Ale len tak akože. Do kelu a do riti. Tak naozaj to neviem. Maťo sa na mne v duchu smeje, ale to mi prezradí až o týždeň neskôr. Bojujem. Do cieľa je to už vraj menej ako 10 kilometrov. Predstavujem si všetky 10 kilometrové trasy, ktoré som v živote odbehla. Neviem si predstaviť, že by som v tomto stave bola schopná absolvovať ktorúkoľvek z nich. V nohách mám dnes viac ako 100 kilometrov ale tých 10, mi príde ako neprekonateľná vzdialenosť. Po dlhej chvíli sa znova pýtam Maťa, koľko nám ešte ostáva. Už len 9,8 kilometra. Je mi na vracanie. Obrazne aj doslovne. V diaľke počujem autá a hlavou mi prebehnú zvodné myšlienky. Cesta, auto, záchrana. Nahlas vyslovujem, čo mi napadlo. Maťo ma urputne presviedča, že žiadna autom prístupná cesta v okolí nie je a našou jedinou možnosťou je prísť do cieľa po vlastných. Ešte na chvíľu mu verím a zvodné myšlienky potláčam. Pred nami je vraj posledný kopček s poslednou (tajnou) kontrolou. Kopček. Tak to bude chcieť ďalší prísun energie. Odhryznem si z poslednej tyčinky. Oriešková. Tá mi tiež počas predchádzajúcich behov chutila, tak ako burrito. Teraz ale rozhodla o osude môjho ďalšieho stovkového pokusu. Budem vracať. Nie hneď, ale cítim, že sa to blíži. Cítim, ako oriešky pospájané medom plávajú na hladine ionťáku a čaju v žalúdku. Ešte sú pospájané, lebo žuť som už nezvládla. Koniec. Maťo už vyslovuje aj menej racionálne úvahy, len aby ma presvedčil, aby sme ešte pokračovali, ale ja už nemôžem. Naozaj chcem ale nemôžem. Telo už sa nechce hýbať. Už chce len sedieť. Ležať. A bez ďalšieho prísunu energie ho o opaku nie som schopná presvedčiť. Hlava prepočítava. Chce, chce, chce! Veď je to už len posledných 8 kilometrov! Telo sa bráni. Nechce, nechce, nechce! A nakoniec je telo silnejšie. V mape v mobile hľadám najbližšiu cestu. Viem, že tam je. Počujem autá, vidím svetlá. Maťo mi s touto činnosťou, prekvapivo, odmieta pomôcť. Pár sto metrov mimo trasu po svažnici a dostaneme sa do dediny. Ukazujem mu túto možnosť a on tuší, že som dobojovala. Volá tatkovi. Naši nedvíhajú a ešte sú určite na trati. Maťov tatko nesklamal a vraj bude o 20 minút na asfaltke pripájajúcej sa rovno na zvážnicu. Už len 300 metrov po zvážnici. Po pár metroch mimo trasy, smerom k vyslobodeniu viem, že som sa rozhodla správne. Ešte aj tých 300 metrov mi pripadá ako nekonečno. Ešte aj počas tých 300 metrov musím niekoľkokrát zastať. Asi 15 až 30 centimetrov od začiatku asfaltu si sadám. Samozrejme, opäť až potom čo mi Maťo na zem rozprestrie igelitku. Na pokraji síl ale stále princezná. Čakáme. Pomaly sa pripravujem na manéver nastúpenia do auta. Maťo pri mne zase kľučí, zase ho trasie ako osiku. O seba sa nebojím. Ja sedím a teda som zachránená. Ale ak prechladne on, asi ma picne. Ešte stále som schopná v duchu sa pousmiať, keď sa ma pýta, či je ok, ak sa trochu prebehne. Matík, teraz je ok, ak sa so mnou rozídeš... (Nahlas som to ale samozrejme nepovedala, a asi by túto poznámku aj tak nezobral do úvahy). Blížia sa svetlá. Záchrana! Radšej si nepredstavujem pohľad, ktorý sa naskytol Maťovmu tatkovi. Na zemi kôpka pripomínajúca človeka. Vedľa kôpky jeho do kosti premrznutý syn. Jeho starší syn si vybral za partnerku práve tú kôpku, pripomínajúcu človeka... Ale berie to statočne. Balí ma do deky, ukladá do auta. Zablatenú, zalepenú kôpku nefunkčných svalov do úplne nového, čistučkého, voňavého auta. Aj toto berie statočne. No a ja pociťujem, v teplej deke vyvalená na sedačke, strašnú úľavu. V sekunde ma vypína. Ešte evidujem, že Maťo to so mnou predsalen stále nevzdal a sadá si ku mne dozadu. Zase ma zapína o pár minút neskôr. Potrebujem vracať. Zablatená, zalepená kôpka nefunkčných svalov potrebuje v novom, čistučkom, voňavom aute vracať. Našťastie som natoľko pri zmysloch, že Maťovho tatka prosím o zastavenie a z posledných síl sa z auta vykláňam ako najviac to ide. Len aby som neovracala tie nové, čistučké, voňavé sedačky alebo koberčeky. Maťov tatko aj toto berie statočne a upokojuje ma slovami, že až teraz som si zažila to pravé ultra. Ja si myslím, že to pravé ultra som zažívala už minimálne posledné 3 hodiny. Posledné, čo som v tú sobotu zvládla, bolo neovracať nové auta frajerovho otca...

Myslím, že sme ešte boli v Lopašove po moje veci a za našimi. Naši práve dobehli. Ja som stále len bezvládne ležala zabalená v deke v aute. Myslím, že Hošo cez okno auta konštatoval, že mám dosť. Ešte som sa snažila presvedčiť Maťa, že naozaj nie je najlepší nápad, aby som v tomto stave prvýkrát zavítala k nim domov, ale bol neoblomný. Preargumentovať ho s najostražitejšou mysľou je oriešok. Preargumentovať ho s mysľou v standby režime je nemožné... Myslím, že sa so mnou bol Hošo ešte rozlúčiť. Maminka je vraj KO a rozlúčku už nezvládne. Má odpustené. Som na tom úplne rovnako. Prosím Maťa aby ma vyzul. Za minútu mám dole mokré smradľavé ponožky aj tenisky. Za ďalšiu minútu mám na sebe čisté suché ponožky Maťovho tatka. Je toto sen či realita? Dúfam, že sen. Lebo ak je to realita, cítila by som sa dosť trápne. A na trápne pocity už nemám energiu.

Vezieme sa do Žiliny. Evidujem len občasné prestávky na benzínkach. Vždy ku mne smeruje otázka, či nechcem niečo jesť. Nechcem. Som rada, že nepotrebujem vracať. Ležím Maťovi na nohách. Cítim, že občas ho strasie alebo dostane kŕče, ale aj tak sa snaží so mnou ani nepohnúť. Sprchujem sa. Sama som prekvapená, že to zvládam bez asistencie. A potom už len posteľ, perina a nekonečná úľava.

Ráno mám raňajky do postele. Vločky chystala Maťova mamka, ovocie chystal Maťov brat, obsluhuje ma Maťo. Už mám energiu cítiť sa trápne, ale zároveň mám pocit, že som sa zobudila do ďalšej rozprávky. Spomínam si na nejakú nočnú moru, ale to sú len nejasné záblesky. Včera som prežila krásny deň! Deň, na ktorý možno nezabudnem celý život...

Zbytočne som sa celý čas bála o 2 hárky kancelárskeho papiera a rozprávkové postavy. Zbytočne som si predstavovala, ako našich aj Maťa v cieli vyobjímam. Zbytočne som premýšľala, čo napíšem do reportu so šťastným koncom. V dvoch hárkoch kancelárskeho papiera mi ostali len 2 voľné políčka. Len 2 voľné políčka z 21. Keby to tak bolo na ktorejkoľvek skúške v škole, bola by som vysmiata od ucha k uchu. Nanešťastie, na úspešné absolvovanie Lazovky je nutné mať správne vyplnené každé políčko. Lazovku som teda úspešne neabsolvovala. Ale smerom do jej cieľa som zvládla svoju prvú stovku. Dokonca som to vďaka Maťovi dotiahla na 114. kilometer. Na úsmev od ucha k uchu to nie je, ale pri spomienke na ten víkend sa mi úsmev na tvári aj tak objaví. Vždy, keď sa nejaká spomienka vynorí. A tých spomienok je veľa. A vynárajú sa často. Takže je to veľa častých úsmevov. A tie sú predsa možno ešte hodnotnejšie, ako ten jeden veľký od ucha k uchu...

Ďakujem vám všetkým, vďaka ktorým som mohla prežiť tento nezabudnuteľný deň a ktorí ste boli jeho súčasťou! Bez vás by bol tento zápis len na 8 riadkov, nie na 8 strán...

Vanda

PS: Oranžový kvietok od Hoša mi z Dolných Košarísk vydržal za uchom až do konca! :)