Lučenec (kopec snov) - Lučenec (mesto snov)

Lukáš Kuko Krnáč

Dva roky plánovaný a odkladaný beh po vzore behu pudingov na trase Zvolen - Zvolen konečne vďaka Mirkovi Vargovi začal vyzerať reálne. Beh, ktorý som si naplánoval niekedy v zime cez kovid s tým, že cez leto to dám. Nedal som, ďalší rok opäť nie. O tomto nápade vedelo málo ľudí a keďže v okolí nemám nikoho, kto by sa natoto dal/mohol dať, stále sa mi darilo nájsť výhovorku a odložiť to...

Keďže v lete sledujem Mirkove aktivity na Strave (v jeseni, zime a na jar tam má na môj štýl priveľa snehových aktivít :D), vidím, že v rámci prípravy pobehuje okolo veľkofatranského Lučenca a Lysca. Píšem mu, nech to tam skúsi prebehnúť, ako to vyzerá, vyzvedám ako to je s hlavným veľkofatranským hrebeňom od Lysca po Chatu pod Borišovom. Vraj je to prejazdné, a tak sa mi už ťažko hľadajú výhovorky... Mám posledný možný voľný víkend na toto dobrodružstvo (dovolenka a punkový festival v Barcelone ako regenerácia po behu, ďalší punkový festival v Trenčíne, vyberanie hranoliek v záhrade...).

V sobotu ráno v Martine skontrolujem, ako vyzerajú paradajky, o ktoré sa Mirko stará. Spoznávam Evičku, ktorá nás odvezie na štart do Sklabine, odkiaľ bežíme na vrch Lučenec. Po ceste hríby, had, všetko pekné a parádne - veď predsa Lučenec! 

Lučenec

Na vrchole vyťahuje prekvapenie v podobe plzničky, porobíme fotky a zbiehame dole. Pokračujem cez Mažiarky na Lysec. Z fotiek som vedel, že toto bude miesto, ktoré sa mi bude páčiť. Netušil som ale, koľko vnútorného frflania ma to bude stáť, kým sa naň dostaneme. 

Mažiarky

Na Lysci s Mirkom

Z Lysca sa naskytujú parádne výhľady. Chvíľku pokecáme s turistami a bežíme ďalej, keďže chceme stihnúť Evičku, ktorá išla dnes necpalský duatlon, na chate. Prichadzáme k Malému Lyscu a mne dochádza, s kým to ja vlastne bežím. Začínam sa držať pozadu s výhovorkami, že sa musím napiť, fotil som... 

Na Malom Lysci

Čakal som, že táto časť bude väčšia divočina, ale všetko je behateľné. Pred Chatou pod Borišovom sa už Mirko púšťa sám a ja prichádzam neskôr. Je tu veľa ľudí z duatlonu, dokonca aj pár známych. Zdravím sa s chatárkou Zuzkou (dva týždne dozadu sme tu spali a pomáhali s občerstvovačkou na Ultra Fatre). Dávam kofolu, Mirko pivko, Evička pivko. Cítim sa divne, tak sa poberám ďalej.

Hrebeňom Veľkej Fatry

Pokračujem sám traverzom popod Ploskú na Chyžky, dopĺňam tu vodu. Na Koniarkach je signál, a tak píšem dohodnutým spolubežcom, kde sa nachádzam a kedy asi budem na miestach, kde sa máme stretnúť. Od spolubežca na trasu Staré Hory - Banská Bystrica sa dozvedám, že si šiel dať ráno beh Turecká - Borišov a je odpálený niekde predo mnou. Stres a panika, v hodinkách ani telefóne trasa nenahratá... Po Staré Hory to mám zbehané, ale potom... No toto nechám na potom, však dačo vymyslím. Teraz si chcem vychutnať najkrajšiu časť trasy Suchý vrch - Ostredok - Krížna. 

Veľká Fatra na dlani

Tento úsek je ako z rozprávky, furt sa naň teším a furt si ho vychutnávam a prebieham s radosťou. Krížna plná ludí, ani sa nedivím - pekný deň, výhľady, pokoj a do toho môj parťák vyľahnutý v tráve :D. Ospravedlňuje sa, ja to beriem samozrejme ako v pohode a pár sto metrov bežíme spolu. Pod Líškou sa ja púšťam na Salašky a Tureckú a on cez Majerku do Starých hôr. Zbeh som sa snažil ísť s rozumom, ale aj tak stehná dostali zabrať. Malé ochladenie na Salaškách, v Starých Horách pollitrové čapované ochladenie, ktoré zahnalo stres a paniku. Dopĺňam vodu, dostávam do seba asi druhý keksík a vyrážam na Šachtičky a Banskú Bystricu. 

Cestou na Richtárovú sa pýtam chatárov, či idem správne. Oni úplne mimo - že o žiadnom hoteli, vleku a ani ničom s názvom Šachtičky nepočuli, že idem zle, a ak idem na smer Špania dolina, tak tam prídem až o štyri hodiny. Dobre, stres a panika číslo dva. Pokračujem, toto dám. Prichádzam k šachte Terézia a tu sa mi vynárajú spomienky, že som tu už bol so Zvolenčanmi a bosorkou počas behu Korytnica - Staré Hory. Stres a panika opadá na chvíľku, kým som si nespomenul, že toto bude celé v hustom lese v takom divnom jaročku smerom dokopca... Pomaličky sa teda snažím dostať k bufetu a výčapu. Nekonečná rovnaká cesta v lese, nikde nikto. Píšem parťákom na beh od Bystrice po Zvolen, že sa môžu pomaličky chystať. Po dlšom čase konečne vidím ľudí a cestu, bežím smer Šachtičky a pivo. 

V návale radosti a energie si nejak nepochopiteľne stopujem hodinky, pijem nejaké miestne pivo, doplním vodu a bežím smer Banská Bystrica, malá vlaková stanica kde ma má čakať Tomáš.Chalan ktorý sa narodil v rovnaký deň ako ja, vo výzve medzi pudingami zo Zvolena a mestom snov sme viedli súboj až do posledného dňa (za 7 dní buchol nejakých 298 km, čo je na pudingáča mega!, ale stále mu to nestačilo...:D). Rýchlo mu nahrávam hlasovku stým že potrebujem vodu, kolu, croaissant lieskovo-orieškový a rožtek. Po blúdení v Sásovej sa dostávam na známejšie uličky Banskej Bystrice a pri sledovaní času zisťujem, že nemám zapnute hodinky... Dobre, dávam si malé pivo a idem ďalej.

Na stanicu prichádzam skôr, tak sa púšťam sám na Urpín. Veď ma iste niekde dobehne. Dobieha ma niekde pri hvezdárni, keďže vlak tradične meškal, dokonca dlhšie ako mu trvá cesta. Ďalší úsek trasy, ktorý mám rad, len nohy do kopca prestávajú fungovať a musíme kráčať. Kecáme o behoch, ohovárame zvyšok Zvolena... 

Banská Bystrica z Urpína

Prebiehame cez Kozlinec, Mičinské lúky a niekde pred Lukavicou vidíme známe postavičky Korpášovcov. Spravili mi fajnú občerstvovačku s ich miestnymi langošmi. Korpy sa poriadne ani nepripojil a už som začal ľutovať, že ide aj on. Nekonečno veľa robenia si srandy zo mňa. :D Podpichovačky a plač u mňa s otázkou, že prečo tie už odbehnuté kilometre neboli také strašné, ako toto :D... 

Rožky na Sampore

S Korpym a Tomášom na Sampore

Korpášovci mi cez deň stihli zajednať ubytovanie vo Zvolenskej Slatine, a tak v Sliačskej doline nepokračujeme na Zvolen, ale stáčame to na Lieskovec, kde vyťahujeme čelovky. Neexistujúci chodník v tráve vyššej ako ja, sem-tam malinčie, bodliaky, kríky, tma, blato, voda... Chalani snažiaci sa mi ujsť, ich rehot, môj plač. 

Večer v Sliačskej doline

V Lieskovci meníme trasu a poberáme sa miesto Slatinky cez polia popri družstve a skládke. Sexi pocit bežať cez pole niekde pri Zolnej a Očovej o desiatej večer. Na mňa prichádza menšia kríza, brzdím ich ešte viac, ako dovtedy a som kus nervózny, lebo sa bojím, či stíham ubytovanie a hlavne netuším, kde sme. Odbočka z poľa na asfaltku „už je to len kúsok“...nebol! Zvolenská Slatina, penzión Dukát, konečne. Aj by som si šiel ľahnúť, ale Korpy si dobieha polmaratón s mojimi paličkami, a tak čakam pred penziónom, unaveny, zachladnutý, ale rád, že som už tu. Lúčime sa, ďakujem ze fakt veľkú, aj ked sem-tam pretrpenú pomoc. Určite vám to vrátim. :D Sprcha, kroasánt, pivo a premýšlanie, či dam ráno vlak do Lučenca, alebo budem pokračovať. Cez 80 km a 4000 m+ s tým, že by som si niekde ľahol/sadol na dlhšie než 30 minút a potom pokračoval bežať, som nikdy neskúsil. Uvidím ráno.

Ráno, také to ozajstné o 06:00 a budík... Zvyknutý vstávať v nedeľu na jedenástu s otázkou že prečo?! O siedmej mám raňajky a odovzdať klúče. Raňajky nedávam - nemali langoše a ani pivo. Poberám sa ďalej popri vlakovej stanici premýšľajúc, že keby šiel vlak do Lučenca... No, ale už keď som tu, idem ďalej. Dlhšia asfaltová časť hneď takto zrána mi nerobí dobre, oveľa viac potešila lesná cesta so stúpanim na Korčín. Pred rokom sme sa tu stratili, tak si dávam pozor na značky. Predo mnou lúka a zbeh na Kalinku, kde som v kútiku duše dúfal, že bude konzum u Mojžiša znovu otvorený. Nestalo sa tak. Rok dozadu sme sa tam ocitli v posledný deň pohostinstva, a tak sme čo to dopili. Opäť asfalt cez celú dedinu, pár osamotených domov, zvonica a lúka s výhľadmi na Podpoľanie.

Nad Kalinkou

Dostávam sa na Rudnú magitrálu a zbieham na Blýskavicu, kde mi chatári dopĺňajú vodu. Píšem partáčke Zlatke, kde sa nachádzam a kde sa stretneme. Ona štartuje z Detvy, ide na bajku. Pri predpokladanom čase som trochu pozabudol čo ma čaká - Makytová. Najväčšie peklo na trase. Vždy, keď som tadiaľto bežal, som frflal, nadával a strácal sa. Zarastené, popadané stromy, pochybné značenie... 

Makytová

Od vrchu si vravím, že nepôjdem cez les, ale po lúčke a vybehnem na cestu medzi Starou Hutou a Starou Hutou - Poľanou... Tak určitééé. Vybieham v dedine Stará Huta a čaká ma pár kilometrov na obed na slnku a asfaltke. Zlatka mi ide naproti, stretávame sa na križovatke ciest - hákovom kríži (pozrite si na mapách, skutočne to tak je). Dopĺňa mi vodu, ja sa rozhodujem, že Sliacku Poľanu vynechávam aj za cenu viac kilometrov po asfaltke. Do kopca nie som schopný bežať, dole s frflaním. 

Ozýva sa bežecká partáčka Lucka, že sa pripojí nad Budinou. Prinášajú mi višňové nealko pivo, kolu, paráda. Dievky sa vedia postarať. Bežíme popod Jasenie a ja už viem, že toto dokončím a som doma. 

Lucia

Objavuje sa tu bežecká legenda Juraj R., dačo povie a odchádza. Bežíme asfaltkou dole nad Tuhár, ja už nevládzem, ale čaká nás les a Sedem chotárov. Tu kus ožijem, na kopci som prvý, kus sa občerstvíme a zbiehame smerom na Starú Halič, kde nám Mirka prináša vodu (baba, ktorá si ďen predtým vyjazdila prvé miesto v Škoda bike open tour v jej kategórii). Dostávame sa na  cyklochodník spájajúci Halič s Lučencom a  ja už cítim langoše. Ťapkám si, Lucia ma tlačí ďalej a nechce mi dovoliť nebežať. Dobiehame k langošiarni na priehrade, pri vode už sedia Pali s Mirkou. Stopujem hodinky a idem si objednať pivo a langoš v meste snov - Lučenci! (na langoš sa dlho čakalo, tak som si dal ešte jedno pivo).

Celý tento napád mal 141 km (+dákych 5-6-7? km stratenych v Banskej Bystrici) a 5700 m stúpania. Čas aktivity aj so spaním bol 35 hodín a 50 minút. Plánoval som si z tohto urobiť tradíciu a meniť každý rok trasu, ale prešlo ma to. Už mám naplánované niečo iné. :-) Jesť počas behu som sa stále nenaučil, a tak som to odbehnol na jednom rožku (zvolenskom langoši), troch keksíkoch a jednom kroasante. Zdroj energie som objavil v pive.

Veľké ďakujem za všetko patrí Mirkovi Vargovi a Evičke, Korpymu staršiemu, mladšiemu a ich Lucke, Tomášovi Súkeníkovi, Zlatke a Lucke, Mirke s Paľom.