Ľudova 50

03.02.2023 17:37

Erik Hübner

Nový rok, nové výzvy. Všetci sa tešíme. Ja najviac na to, že znovu po dlhom čase (v niektorých prípadoch aj po rokoch) postretávam známe tváre, zalomíme palce, požartujeme, pokecáme čo kto aké bolesti má, čo kto aké lieky berie. Ale áno, teším sa aj na samotný beh, je to jedno z mojich obľúbených pohorí, i keď priznám sa, tú druhú polovicu vôbec nepoznám. Keďže však najmä vďaka všakovakým zdravotným problémom (paradoxne nesúvisiacim s behom) nemám vôbec natrénované, tak sa v podstate teším na pekný výlet. 

Od rána ide všetko podľa plánov. Stretávam presne tých, čo som chcel a keďže času nie je nazvyš, skôr sa teším na popretekovú socializáciu. Organizátorom, ako vždy, všetky palce hore, za priestory, servis, dokonca usporiadateľskú službu na parkoviskách. Vau. Ani sa nenazdám a je tu štart, priamo spred pamätníka onoho buditeľa, na počesť ktorého sú tieto preteky pomenované. 

Od úvodu mierne stúpanie, ktoré sa následne zmení na prudšie, ale stále behateľné. Je mi teploooo, ale baví ma to. Na Uhrovskom hrade možno takto v zime ani občerstvovačka nemusí byť (8,5 km a 600 m), ale keďže je, tak ju využívam. Vrátiť sa na trasu treba po adrenalínovo zamrznutom mostíku, po ktorom spravím v podstate len jeden veľký slajd a som na druhej strane. 

Za hradom to začína byť výživné. Strecha sa nakláňa, nastupujú ťahavé sliny, v niektorých častiach aj ruky zapájam, ale – baví ma to. Dopotím sa ako opica v kufri a tak keď vybehneme na Kňažinové lúky a hrebienok vedúci na Rokoš, rozdrkocem sa ako osika. Mrazivý vietor nikdy nebol nič pre mňa, a tak si v hlave premietam mapu, kde sa zasa dostanem do závetria. No, je to ešte ďaleko. Začína aj sneh poletovať, avšak namiesto toho, aby padal na zem, lieta horizontálne a snaží sa nám robiť na tvári nechcený píling. Ale baví ma to.

Foto: Richard Pouš

Pred vrcholom Rokoša záhadne pribúda snehu na zemi. Akoby ho sem vyvážali z Tatier. Našťastie už predo mnou prebehlo pár bežcov a určite predtým aj turistov, ale začínam šípiť zradu. Úsek od Rokoša po Košútovú skalu poznám, takže viem, že tam bude tempo pomalšie, ako pri prechádzke okolo Draždiaka. Ale v miestach, kde som si podľa itinerára predstavoval, že poletím ako albatros nad jemne načechraným oceánom, ma do krutej reality zrazil sneh, ktorého už bolo po kolená a v ktorom bolo predomnou také „nahovno“ množstvo ľudí. Aby som to vysvetlil.

Poznáte to. I keď sa ide z kopca, snehu je po kolená a pokiaľ pred vami nikto nebol, ide sa božsky. Sneh tak akurát tlmí nárazy nôh, presne určuje trajektóriu dopadu a vy sa nemusíte starať o nič, len o dýchanie a kochanie sa. Pokiaľ tadiaľ pred vami prešla stovka ľudí, tiež je to paráda. Je tam vydupaný krásny rigol, dezén na snehu drží a vy sa necháte unášať ako odtrhnutý vagón. Ale pokiaľ tadiaľ pred vami prebehne 10 – 15 ľudí, problém je na svete. Každá noha ide inam, každý došľap má iný uhol dopadu, na 90 % bolestivý a vy sa nestaráte o nič, len o výber najvhodnejších nadávok. Tak v takomto duchu sa odvíja priebeh celého hrebeňa. 

Neviem, prečo som si myslel, že za druhou občerstvovačkou na chate pod Čiernym vrchom (ktorá bola mimochodom fakt luxusná) už bude iba klesanie. Tak nejak som si to zafixoval (jasné že zle) z profilu trate. Každé stúpanie ma preto prekvapí, ale bojujem. Niekto sa ma niečo pýta, no ja len zamrmlem, že mám zmrznutú hubu a nedá sa mi odpovedať. Fixujem pohľadom pred sebou Venda B., ktorý ma už dlhšiu dobu serie, nakoľko on s jeho štyridsiatimi kilami behá po povrchu snehu. No fakt. Po čase mi však aj ten mizne, chvíľu sa ho snažím dobehnúť, ale márne. Musel riadne kopnúť do vrtule. 

Foto: Peter Mečiar

Dobieham na tretiu občerstvovačku Kajtárové, kde pobehuje Patrik H. s nejakou podozrivo vyzerajúcou priesvitnou fľašou s neidentifikovanou čírou kvapalinou. Hovorím mu, aby neprovokoval, lebo tam zostanem. Popri ládovaní všehochutí kútikom oka zhliadnem, že pribieha Vendo. A to ako? Vysvetľuje, že niekde poblúdil, chudáčisko. A ja sa ho snažím celú dobu dohnať. :-)

Ale po tejto tretej zastávke začína pre mňa beh. Konečne minimum snehu, blato nevadí (zatiaľ) a aj tie briežky sa nejako zmiernili. Už som zasa vo svojich „Malých Karpatoch“ a už zasa ma to baví. Posledné tri kilometre sa nesú v znamení Spartan race - poďme sa čo najviac zablatiť. Vytešovali ste sa všetci, že máte boty krajšie, ako keď ste ich kupovali? Na, tu máte. 

V Uhrovci pred kostolom sa vybieha z poľa na asfaltku, na každej nohe tak tri kilá humusu, no musí to tam po prebehnutí skoro 200 magorov vyzerať... 

Dobeh do cieľa orgovia zabezpečujú pre každého vo veľkom štýle, s potleskom a zvoncom, na parádu. Následná socializácia prebieha v ešte väčšej honosnosti, toho kuchára podľa mňa chcela každá dobehnúvšia dievka požiadať o ruku. Teda o varechu. A možno nie len dievka. :-)

Ďakujeme SUT preto za ďalší skvelý a nezabudnuteľný zážitok.

Foto: Radovan Harach