Magredi Mountain Trail 2014
Gabriela Lutišanová
Sto míľ v talianskych alpách, sto míľ na záver sezóny za krásneho počasia a príjemnej spoločnosti.
Do Vivara sme išli štyria vo štvrtok podvečer a noc sme strávili v kempe. Pod pergolami s nepozbieraným sladkým hroznom sme pri večernom pivku rozoberali stratégie a plány, skrátka klábosili o ultra.
Registrácia aj odovzdávanie doprovodnej batožiny na občerstvovacie stanice boli hneď pri našom stane, prehľad o účastníkoch sme mali na dlani, ale v areáli bol aj bazén a letné počasie nám dovolilo len tak preleňošiť piatok, kým neodštartujeme na trať stomíľovky.
18.00 a my sa ešte stále zoraďujeme ako z hry kráľu kráľu daj vojáčka. Moderátor vykrikoval čísla, samozrejme v taliančine, až neskôr začal prekladať do angličtiny a vyvolaný sa presúval na štartovnú čiaru. Našťastie nás nebolo veľa, 140 štartujúcich netrpezlivo čakalo na vyhlásenie svojho čísla. Odštartovať sa nám podarilo 18:05 smer vyschnuté riečište, hory, skaly a priehrady, v ústrety talianskym pokladom na ceste dlhej 158 kilometrov s celkovým prevýšením 7.700.
Prvých sedemnásť kilometrov po riečištiach nás viedlo rovinkou smer Dolomiti Friulane, keďže Vivaro vo svojom bezprostrednom okolí žiadne hory nemá. Nestihli sme nastúpať ani 50 metrov a čakala nás prvá z množstva bohatých občerstvovacích staníc, zdalo sa mi, že o pár kilometrov bola ďalšia a už som vedela, že to bude nechutná prežieračka. Na každej som si niečo zobla, mandle, jablko, kolu, neskôr sme začali so Zbyňkom na polovicu rozlievať tretinkové pivo. Všetkého bolo dostatok a každý sa staral, aby nikomu nič nechýbalo. Horské, drevom vykurované chatky s príjemnou atmosférou a pohostinnými ľuďmi vytvárali pocit pohody. Po taliansky toho veľa nerozumiem, no vždy keď vidím úsmev a veľa, preveľa slov, tuším, že nás povzbudzujú a tešia sa s nami, a tak sa vždy lúčim: grazie a ciao na takmer každom 10. kilometri, 3 veľkých (36, 79, 123) zázemiach so sprchou, lehátkami a teplým jedlom. Úplna rozmaznávačka, takéto veci si treba užívať, aj keď to z nikoho drsniaka nerobí.
Kilometre ubiehali celkom rýchlo, prvých pár kopčekov som neevidovala a tešila som sa na svitanie, prvé ranné lúče v horách. Žiaden kopec nemal tabuľku s názvom, a tak som si ich pomenovala sledujúc logiku obtiažnosti. Ten, čo nikdy nekončí, bol okolo 70. kilometra, keď som prvý krát videla, že stúpame k nebesiam. Za každým rohom, ako had obtočený okolo začarovanej hory, sa tiahla nekončiaca serpentína k vrcholu. Vedela som o prevýšení, energiu som plýtvala s rozumom a tešila sa s krvinkami, že sa trochu roztancujú na parkete krvného obrazu. Aj na zostup som mala stratégiu, vymačkať zvyšky síl, a teda dojazd do občerstvovačky bol na rezervu. Posilinili sme sa, trochu si odpočinuli, rozliali pivečko a išli dupať ďalej. Pred nami bol ďalší kopec Vertical kilometer, obávané prevýšenie 1200 m na 4 kilometroch. Išli sme v skupinke Talianov a bolo celkom veselo, výstup nebol taký náročný, ale dostať sa k vrcholu, ktorý by konečne zlomil cestu do žiadaného klesania, nie a nie docieliť, takže bratranec od kopca Čo nikdy nekončí.
Rýchly zbeh dole a prekvapenie večera pred nami. Značenie cesty bolo unikátne, vždy sme sa mohli spoľahnúť na fáborky a ružové šípky, akokoľvek nezmyselné by sa nám javili, ale keď dvojité ružové šípky viedli priamo do čierneho tunela, ktorý vyzeral, že skôr účelu doslúžil, mali sme pochybnosti. Pred vchodom však stál mladý Talian, ktorý na nás čakal, nechcelo sa mu ísť samému do čiernej dvojkilometrov diery. Zapli sme čelovky a vydali sme sa, v tento teplý októbrový podvečer, užívať si sprchu čistej horskej vody, ktorá kvapkala, tiekla zo stien v temnom ručne sekanom tuneli, na ktorého konci bol ďalší tunel, rovnako dlhý a rovnako výdatný na vodný kúpeľ. Vyšli sme pri jednej z mnohých priehrad, kde sa našťastie podával čaj a sušienky, asi za odmenu. MMT 100 miles je vysoká škola pre výber trate, a to nebudem rozpisovať kukuričné blúdenie, a záverčnú 17-kilometrovú šotolinovú rovinku.
Nastala ďalšia noc. Na 123. kilometri, kde teplé jedlo podával sám Ivan Cudin, sme si na 15 minút pospali a pokračovali cestou smer Vivaro. Cieľ, sprcha a spacák. 23-kilometrová cesta bol najdhší úsek trate, rovina, šotolina a kľučkovanie od kukuričného poľa cez vyschnutú rieku. Privítali nás, tuším, štyria ľudia. Bolo 05:34 tešili sa, že sme prišli do cieľa, a po ruke mali naše veľkosti finisherských vestičiek, ktoré nás dobrosrdečne donútili obliecť, aby nás takto v nedeľu ráno pofotili a pogratulovali že sme dokončili ich MMT 100 miles. V kempe sme si dali sprchu, pivko, pokecali s Honzom a Petrom a zaspali zaslúženým spánkom.
MMT 100 je milá akcia, a ak by niekedy v budúcnosti trať viedla viac v horách ako po dedinkách, určite sa vrátime. Skalisté bralá vyzerali z diaľky nádherne lákavo, a zdá sa, že nám ukázali raj, ale nepustili nás dnu.
Článok bol zverejnený so súhlasom autora.
.jpg){kind=logo}
