Majo a Monte Rosa
Majo Priadka
Tento príbeh začal už pred dvomi rokmi, keď som sa postavil na štartovú čiaru Ultra Tour Monte Rosa a pokúsil sa obehnúť masív okolo Monte Rosy. Žiaľ, vesmír to vtedy zariadil tak, že hneď v úvode, na treťom kilometri, sa mi podvrtol členok a nemohol som pokračovať v pretekoch.
Organizátorka Lizzy Hawker mi vtedy sľúbila, že môžem prísť na ďalší ročník, keďže som zvládol najťažšiu pasáž pretekov (srandovali organizátori). V roku 2022 som absolvoval UTMB a keď som plánoval sezónu 2023, ozvala sa partička zo Slovenska, ktorá bežala UTMR aj v 2021. Kontaktoval som Lizzy, ktorá svoj sľub dodržala, čo si veľmi cením a som jej zato nesmierne vďačný. Na druhej strane to bola pre mňa obrovská zodpovednosť, lebo keď to domrvím, ďalšia možnosť štartovať na UTMR už nemusí nikdy prísť. Celkovo do hôr treba vstupovať s pokorou a obzvlášť do Álp. Stačí jeden chybný krok a môže to mať fatálne následky. Popravde, veľmi som sa tešil a zároveň aj bál, či ma Monte Rosa prijme a dovolí mi prejsť po jej chodníkoch.
A tak sme 7. septembra ráno o 4:00 vyštartovali za ďalším ultra dobrodružstvom. Úvod začal zvoľna, predsalen pri parametroch 171 km/11600m+ netreba prepáliť prvé kilometre. Postupne som sa prepracoval na čelo pretekov a za chvíľu ma dobehol kamoš Titus Ablorh z Česka, tak sme spolu prehodili pár slov. Predbehol ma jeden pretekár v zbehu, ale moja stratégia bola dole opatrnejšie a do kopca makať. Vedel som, že ak si chcem vytvoriť náskok, tak to zvládnem jedine v stúpaní a tým, že budem na občerstvovačkách tráviť minimum času.
Na trasu sa dal poslať 3x dropbag, konkrétne do Zermattu (36,7 km), Gressoney (79,5 km) a Macugnaca (126 km). Dopĺňanie energie na stomíľovke, ktorá je dosť technicky náročná a v mojom prípade trvala 29:28:16 hod. bolo zásadné. Počas pretekov som sa snažil piť dostatok tekutín. Celú trasu som nakoniec odbehol s pomocou 6x 0,5l Edgar Power Drink, 8x Maurten Drink mix, 21x Edgar Power gel, 8x mix gel, 5x Edgar magnézium shot a 5 soľných tabliet. Zároveň som na občerstvovačkách dopĺňal vodu, colu, čaj a izotonický nápoj. Ako jediné pevné jedlo som mal kocku čokolády a štvrťku banánu.
UTMR má technickejší terén, väčšiu nadmorskú výšku a je krajšia ako UTMB. Bežali sme napríklad cez visutý most Charlesa Kuonena alebo sme sa mohli kochať jednou z ikonických scenérií pretekov - Matternhornom, najuznávanejšiou horou na svete, týčiacou sa na panoráme horského mesta Zermatt. Z Zermattu prichádza stúpanie na Švajčiarsko-Taliansku hranicu Theodulpass (3295 m.n.m), kde sú posledné 2 km na ľade a je potrebné použiť mačky.
Preteky sa mi bežali veľmi dobre, dokonca som ani nepociťoval problémy vo väčšej nadmorskej výške. Zo zvierat mi najviac učarovali horské kozorožce a svište. Trať bola veľmi dobre značená, avšak trochu som si nadbehol v Gressoney, kde ma gpx posielalo do cieľa etapových pretekov. Všimol som si predtým fáborku cez most, ale nevedel som, čo znamená. Až neskôr tam pripevnili plagát „Ultra“ so šípkou.
Na 104. km som sa veľmi tešil, keďže tam bola na občerstvovačke partia zo Slovenska. Dobehol som tam takmer v úplnej tme, takže bol najvyšší čas nasadiť si čelovku od Petzl a pokračovať hore do oblakov. Miestami som si nebol istý, či sa pozerám na fáborky alebo sú to už hviezdy.
Ďalšie zaváhanie ma čakalo, keď som prebehol v Sass Fee popri kontrole a zároveň občerstvovačke ešte po tme a vonku nikoho nebolo. Ostal som bez vody v lese a vypadalo to, že končím. Hodinky už boli v tom čase vybité. Našťastie som vyskúšal napísať kamošovi Jurajovi Stančíkovi, ktorí hneď pohotovo reagoval a poslal mi fotku s mapou, kde sa občerstvovačka nachádza. A bol som opäť v hre! Ponaučenie do budúcna je, mať v zálohe uloženú trasu aj v telefóne a najlepšie aj s kontrolnými bodmi.
Nakoniec to všetko dobre dopadlo a posledný úsek cca 20 km som už dobiehal po svetle. Pre mňa to boli najťažšie, ale zároveň najkrajšie preteky, aké som v živote bežal. Hlavne som vďačný, že mi bolo dopriate vidieť tú nádhernú prírodu a dobehnúť v zdraví až do cieľa.
.jpg){kind=logo}
