Moja Cesta hrdinov SNP
Branislav Filo
Self-supported akcia z Devína na Dukliansky priesmyk
Je sobota 02.07.2022 ráno. 4:40 a ja stojím pod Hradom Devín, kam ma priviezol kamarát Jozef. Po minulotýždňových horúčavách sa má dnes konečne ochladiť. Väčšina pútnikov tu zvyčajne svoju Cestu hrdinov SNP končí. Pre mňa sa tu všetko ešte len začína. Vyrážam o 4:45. Teším sa.
Les je po nočnej búrke svieži a plný popadaných konárov. Dnes chcem prísť na Dobrú Vodu. Trasu väčšinou poznám z Trnavskej 100. Všetko ide OK, len môj ruksak pri tejto viacdňovej self-supported akcii váži 8-9 kg a pri behu ho je poriadne cítiť. Na slušné tempo môžem zabudnúť. Pod Zárubami prehliadnem vytŕčajúci kameň a natiahnem sa na zemi. Výsledkom sú rozbité kolená, lakeť, dlaň a prsty. Vody mám sotva na pitie, takze očista sa nekoná. Tečie mi krv, ktorá sa mieša s prachom a špinou. Zároveň sa mi do rán dostáva soľ z celého dňa. Paráda.
Zaverečný les pred Dobrou Vodou idem už s čelovkou. Občas sa na strome pri ceste objaví miniatúrna reflexka. Po chvíli sa počet reflexiek prudko zvyšuje. Nie sú však len popri lesnej ceste ale sú úplne všade. Zastavujem. Reflexky sa pohybujú. Čo to je??? Jedna reflexka preletí okolo mňa. Sú to svätojánske mušky:-) V priebehu pár minút svieti celý les. Magické! Dobieham na Dobrú Vodu a konečne sa umývam v prameni Hlávka. Prichádzam do krčmy a trasiem sa ako ratlík. Krčmárka nechápe, ako si môže niekto v takýto teplý večer objednať horúci čaj:-) Chvíľu dobíjam hodinky a telefón a idem spať pod akúsi striešku do spacáku a na karimatku. Dnes to bolo 102,19 km a +3834 m.
2. deň, NEDEĽA, (Dobrá Voda – Drietoma, 79,66 km, +2376 m)
Noc bola kratučká. Budík ma vyháňa zo spacáka o 4:30. Vonku je čerstvo. Čaká ma 10 km úsek do Brezovej. Teším sa, že si tam dám na benzínke rannú kávu. Rozbeh je ťažký.
Benzínka v Brezovej je ešte zavretá. Odmietam čakať 13 minút. Dám si kávu niekde v Brezovej alebo v chate na Bradle. Keby som vtedy vedel, aká to je naivná predstava:-) Všetko zatvorené... Cesta na Javorinu ubieha pomaly. Slnko poriadne pripeká a sľubované ochladenie sa nekoná. V Polianke objavujem vedľa cesty studňu. Dlho z nej pijem, potom si namáčam šiltovku a šatku a znovu pijem. Nakoniec príde ku mne deduško, že táto studňa sa nepoužíva a nech si prídem radšej nabrať vodu na pitie k nemu do dvora. Neskoro. Na Holubyho chate bola konečne aj káva, ale aj polievka a hneď sa ide lepšie. Zbieham na moravskú stranu. Je tu pekne, len kilometre pribúdajú pomaly.
Konečne zbeh do Drietomy. Vyhliadnem si areál školy, kde si plánujem nájsť pokojné miestečko na nocľah. V miestnej pizerii je krátko pred záverečnou. Nič na jedenie. Mladú čašníčku neobmäkčí ani môj hladný úsmev. Takže večera z vlastných zdrojov a odoberiem sa do areálu školy. V škole sa svieti (asi byt školníka), tak neriskujem motanie sa po areáli a usteliem si len pred hlavným vchodom do školy. Aspoň, že budem mať strechu nad hlavou. Nebola to veľká výhra. Celú noc jazdili 50 m odo mňa kamióny.... Stále som sa budil na hluk...
3. deň, PONDELOK (Drietoma – Čičmany, 62,3 km, +2517 m)
Ráno nad Drietomou je nádherné. Odtiaľto to mám domov len kúsok. Prebeh cez Trenčín a zbeh do Trenčianskych Teplíc je bez problémov. Kluskám cez kúpeľný park v Tepliciach a do nosa nasávam svieže omamné vône, ktoré zostávaju za niektorými ženami/slečnami. Potom si predstavím, čo asi nasávajú do svojich noštekov oni.... Bežím už tretí deň a bez sprchy to asi nebude vôňa konvaliniek. :-)))
Potom nasleduje klasika v podobe Hornej Poruby, stúpania na Vápeč, trochu nudné zvážnice do Zliechova, Strážov a zbeh do Čičmian. Tam konečne spím na posteli, pod strechou, s večerou a sprchou a dokonca mi tam aj operú oblečenie. Nádhera:-) Som opäť človek. :-)
4. deň, UTOROK (Čičmany – Skalka, 70,84 km, +3101 m)
Od rána prší. V topánkach mám rybník. Naťahujem vetrovku, kapucňu, na každú palicu dám rolničku. Nevidím zlo, nepočujem zlo. :-) Prší celý deň. Chodidlá dostávajú zabrať a tvoria sa prvé pľuzgiere. Večer prichádzam na Skalku. Mám tu dohodnuté ubytovanie v garáži/lyžiarni. Spím medzi bicyklami, ale je tam sucho a po celodennom daždi sa cítim ako v raji. Navyše mi domáci prinesú večeru. Čo viac si môžem priať. :-) V noci ma však bolí celé telo.
5. deň, STREDA (Skalka – Útulňa Ďurková, 72,63 km, +3992 m)
Tohto úseku som sa trochu bál. A celkom oprávnene. Veľké prevýšenie bolo dosť náročné. Ale krajinársky pekný úsek. Kráľova Studňa, Krížna a konečne Donovaly. Idem do obchodu, pretože ma čakajú Nízke Tatry a tam toho veľa nekúpim. Na lavičke pred kostolom dopĺňam kalórie. Ľudia chodia okolo a prezerajú si ma ako atrakciu. Mne je to však jedno. Ruksak je strašne ťažký. Plánoval som sa tu zmeniť na turistu a na Ďurkovú už nebežať, iba kráčať. Po rýchlych prepočtoch zisťujem, že turistika sa nekoná, inak na Ďurkovú nestihnem prísť. S ťažkým ruksakom tak musím bežať aj do kopca...
Z Hiadelského sedla na Prašivú je poriadna strmina. Oči mám plné potu. Oproti mne beží po chodníku niečo veľké hnedé. Rolničky zvonia ako blázon, ja si v panike pretieram oči tričkom, aby som lepšie videl. Tričko nasiaknute slaným potom to iba zhoršilo. Hnedá beštia je na pár metrov odomňa a už počujem jej vrčanie. Utiecť nie je kam... Ešte 3 m, ešte 1 m a očakávam kontakt. Z medveďa a vykľul poriadne veľký doberman. V živote som sa tak netešil vrčiacemu dobermanovi bez náhubku a vodítka. :-) A spoza zátačky sa konečne vynorili aj jeho majitelia. Zježené vlasy na zátylku som si musel uhladiť rukou. :-)))
Na Útulňu Ďurková prichádzam až o 22:15. Útulňa je plná a ujde sa mi už len miesto na stole. V noci sa obraciam opatrne, bojím sa, že spadnem na zem. :-) Večer prichádzam posledný a ráno odchádzam prvý.
6. deň, ŠTVRTOK (Útulňa Ďurková – Telgárt, 69,01 km, +3429 m)
Ráno na nízkotatranskom hrebeni je veterné a chladné, ale úžasné. Po Čertovicu to ešte ide. Odtiaľ sa začínajú preliezačky cez popadané stromy. Tempo sa spomaľuje. Na Andrejcovej zhltnem 3 palacinky. Vďaka za ne. bez nich by to išlo ťažko. Vysielač sa blíži strašne pomaly. Na Kráľovu hoľu prichádzam potme a zostup do Telgártu je nekonečný. Do ubytovne prichádzam až pred polnocou. Dnes bol dlhý a ťažký deň. Únava sa kumuluje. Telo s tým bojuje a hlava to pretláča ale cítim, že každý deň je náročnejší. Rýchla sprcha a cítim, že som na kašu. Spánok je krátky a bolestivý.
7. deň, PIATOK (Telgárt – Chata Volovec, 49,93 km, +1895 m)
Budík zvoní o 5:00. Vstávam ako zombie.Všetko ma bolí a všetko mi dlho trvá. Nedostatok spánku sa so mnou vlečie od štartu, ale dnes ma skutočne dobehol. Som hotový a rozmýšľam čo robiť. O 7:00 vychádzam z ubytovne a kráčam ranným Telgártom. Na beh nemám ani pomyslenie. Problémy mi robi aj obyčajná chôdza. Bolia ma nohy a cítim všetky otlaky. Včerajší deň bol dlhý a záverečných 6 km, na ktorých som stratil 1000 výškových metrov dielo skazy dokonalo. Som troska. Sadnem si na lavičku a hlava zvádza boj so srdcom. Hlava hovorí, aby som sa na to vys*al a išiel domov. Veď som si pekne zabehal a o necelú hodinu mi ide autobus, ktorý ma s 1 prestupom za pár hodín dovezie domov. Srdce však vraví, aby som nebláznil, veď je to MOJA CESTA a skúsil to aspoň do Dediniek a ak to nepôjde, tak aj odtiaľ chodia autobusy... Bol to ťažký boj. Zvíťazilo však srdce a Cesta pokračuje.
Dnešnú plánovanú etapu však skrátim. Cestou prechádzam cez nádhernú Útulňu Gálová. Je horúco a ja som KO. Vypína ma a na chvíľu si musím pospať. Ako dnešný cieľ som zvolil Chatu Volovec. Prichádzam na ňu až večer po nekonečnom dni plnom kopcov, nedostatku vody a spálený od slnka.
8. deň, SOBOTA (Chata Volovec – Chata Hrešná, 81,14 km, +2828 m)
Budíček o 4:40. Neskutočne ochotný chatár s dcérou mi pripravili parádne raňajky. Svet je znovu krásny. Dnešný deň bude kopcovitý a slnečný. Som rád, že to včera srdce vyhralo. Viem, že ak by som to ukončil predčasne a išiel domov, tak najneskôr dnes by som to už poriadne ľutoval...
Cestou míňam legendárnu maringotku aj parádnu Útulňu Úhorná, Pipítku a ďalšie. Spím na terase Chaty Hrešná. Veterná ale inak pokojná noc. Pri miernom úpale, s ktorým bojujem už pár dní mi nebolo v mojom tenkom spacáku ani veľmi zima. :-)
9. deň, NEDEĽA (Chata Hrešná – Bardejov, 89,76 km, +2426 m)
Vyrážam o 4:55. Dnešný deň bude dlhý. V Kysaku počkám 10 min na otvorenie obchodu. Je nedeľa a iná príležitosť nakúpiť potraviny už dnes nebude. Dnešný deň bude plný rozpáleného asfaltu. Malý a Veľký Šariš sú čisté trápenie. Až večerný Čergov priniesol les a ochladenie. Potom parádna rozhľadňa pod Žobrákom, dole do Hervartova a cez Mihaľov do Bardejova. Do zajednaného penziónu prichádzam až o 23:09 a mám dosť. Už ale viem, že do cieľa v Duklianskom priesmyku prídem aj keby to malo byť po štyroch.
10. deň, PONDELOK (Bardejov – Dukliansky priesmyk, 72,28 km, +2627 m)
Dnes som si pospal a vyrážam až o 6:24. :-) Prechádzam rannými Bardejovskými kúpeľmi. Všetko je ešte pozatvárané. Prvá možnosť dokúpenia jedla je až v Zborove. Dnes ma celý deň naháňa dážď. Asi 3x poriadne zmoknem. Mojim otlakom sa to náramne páči. Ráno som ich mal po 6 na každej nohe a riešil som dilemu, na ktorý z nich použijem posledný leukoplast. Ťažká voľka, aby sa žiaden neurazil... Žijú si už svoj vlastný život, niektoré menšie sa spájajú do jedného veľkého. Majú dokonca párty a dávajú mi o sebe neustále vedieť... Konečne sa blížim do Údolia smrti. Všade sú samé tanky a delá a snažím sa predstaviť si, ako to tu asi vyzeralo na sklonku 2. svetovej vojny.
Konečne o 20:53 prichádzam k razcestníku v Duklianskom priesmyku. Moja Cesta hrdinov SNP sa tu po 9 dňoch, 16 hodinách a 8 minútach, 748,74 km a + 29027 m končí. Bola to dlhá a často úmorná ale krásna CESTA! Ďakujem za všetkých dobrých ľudí, ktorých som mal možnosť počas nej stretnúť.
Epilóg: Po prebdenej noci prichádzam v utorok napoludnie domov. Naobedujem sa a o 14:00 si idem na chvíľu pospať. Budím sa až ďalší deň po 19 hodinách neprerušovaného spánku. Nádhera. :-) V noci vraj manželka kontrolovala, či dýcham. Viem o tom len z jej rozprávania. :-))) Po prebudení som bol “trochu” hladný, tak som si urobil praženicu z 10 vajec. Váha mi však ukázala, že som aj tak schudol 5 kg. Je to jasné – po praženici sa chudne. :-))) Ďalšie dni už funguje telo normálne.
.jpg){kind=logo}
