Mondúber Ultra Trail 2014
Bronislav Novák
Čo mi to napadlo, ísť do Španielska na ultra trail?
Som v športovej hale v španielskom mestečku Xeraco, južne od Valencie. Idem si vyzdvihnúť štartovné číslo na zajtrajšie preteky. Na prezentáciu sa čaká v dvoch radoch, vo vedľajšom, dlhšom rade stoja maratónci, ja stojím v o niečo kratšom rade „ultra“. Prečo som vlastne tu? Ako som sa sem dostal? Chcem si splniť cieľ, zabehnúť 50 míľový ultrabeh. Bola to pre mňa veľká výzva. Zrejme som sa aj inšpiroval rôznymi bežeckými knihami, ktoré v poslednom čase vyšli, kde ultrabežci opisujú svoje príbehy zo 100 míľových pretekov. Z ich pohľadu je zrejme 50 míľovka niečo ako pre maratónca polmaratón, ale pre mňa to je naozaj poriadny ultrabeh, takmer dvojnásobok maratónu. Preto hovorím poriadny, lebo v skutočnosti nejaké ultrabehy mám za sebou, viackrát som bežal Trangošku – Donovaly, ale so 49 kilometrami je len o málo dlhšia ako maratón. A tiež posledná skúška pred troma týždňami, Malokarpatská vertikála (56 km / 2900 m prevýšenie) - zajtrajší beh by mal byť zhruba jeden a pol násobok (80 km / 4500 m prevýšenie). Taktiež som túžil ísť na jeseň na dovolenku do Stredomoria, keďže v lete som bol na dovolenke v tirolských Alpách, kde som naberal formu behaním po 3000 metrových kopcoch. Má svoje čaro ísť do Stredomoria neskôr na jeseň, keď je u nás typické jesenné sychravé počasie a pri mori je stále okolo 20 stupňov. Pozeral som na internete, aké sú preteky a Mondúber Ultratrail ma zaujal vhodným termínom (8. november) aj miestom. Štart a cieľ je v mestečku Xeraco, asi 3 km od mora, pri ktorom sú nahusto letoviská s hotelmi, kde sa môžem ubytovať. Trošku ma trápil profil a prevýšenie trate. Som síce vrchár, rád behám horské behy a v kopcoch sa cítim ako ryba vo vode, ale nemal by som si ako prvý ultrabeh vybrať niečo ľahšie s menším prevýšením? Zrejme by to bolo rozumnejšie, ale termín a miesto boli rozhodujúce, a tak som sa tu ocitol.
Tréning na tieto preteky išiel v priebehu roka akosi sám. Presťahoval som sa kvôli práci do Žiaru nad Hronom, pracovná doba mi končí o druhej a keď je pekné počasie, tak ma to doslova ťahá vybehnúť si do prírody na okolité kopce. Pri spoznávaní nových tratí v okolí sa mi beh častokrát natiahol ku trom hodinám. Blízkosť hôr mi tiež umožnila ísť si občas zabehnúť napríklad do Veľkej Fatry, Kremnických vrchov, na Vtáčnik, alebo aj do Nízkych Tatier. Takto nechtiac sa zlepšili moje vrchárske aj vytrvalecké schopnosti. Na jar som mal cieľ po niekoľkých rokoch opäť zabehnúť Trangošku. Zvládol som ju výborne, oveľa viac ako výsledný čas (5:37) ma tešil spôsob, akým som to prebehol. Začal som voľne, nikam som sa neponáhľal, prvé medzičasy neboli veľmi rýchle. Vybehol som všetky kopce bez kráčania a v závere som predviedol skvelé zrýchlenie. Vyzrel som aj psychicky, neprepaľujem začiatky, naučil som sa rozumne a úsporne behať aj dlhé a ťažké stúpania. Vidím to na sebe, keď porovnám seba dnes a seba pred desiatimi rokmi. Pre ultrabeh je ešte dôležitejšie ako fyzická pripravenosť tá psychická stránka, teda mať to v hlave upratané.
Deň D
Je ráno, sobota, 8. novembra 2014, zvoní budík, je pol piatej, tma ako v rohu. Je čas vstať, lebo štart má byť o pol siedmej. Pôvodne sme mali štartovať o šiestej a maratónci o siedmej, ale zmenili štart na spoločný pre maratón aj ultra. Ráno na izbe tradičný rituál, zjem nejaké pečivo a mierim do najmenšej miestnosti. Oblečiem sa, naplním camelback vodou a balím doň nachystané veci, vetrovku, čelovku, mobil a nejaké tyčinky. Pred pol šiestou sadám do auta, teplomer ukazuje 18 stupňov, čo je dosť na túto rannú hodinu, ale sú oblaky, takže sa v noci veľmi nestihlo ochladiť. V športovej hale vedľa štartu sa zaujímam o odloženie vecí, pribehne jedna z mála organizátoriek, ktorá vie po anglicky a uskladní mi ruksak do jednej miestnosti. Pýtam sa jej na povinnú výbavu, hovorí, že treba vetrovku, ktorú vždy mám pri sebe, keď idem behať do hôr. Tiež mi diktuje číslo, ktoré si pre prípad núdze ukladám do mobilu. O šiestej nás začali púšťať na štart cez koridory, kde nám kontrolovali povinnú výbavu, zaujímalo ich, či mám vetrovku. Štart je spoločný pre maratóncov aj pre nás „ultra“, takže je nás na štarte viac ako 200. Netlačím sa dopredu, práve naopak, chcem začať úplne voľne, ako sa na tak dlhý beh patrí. Ešte si pred štartom odbieham do pomarančového sadu, nie som zďaleka sám.
Je 6:30, čas štartu
Je ešte hlboká tma, mám na sebe čelovku, ale zatiaľ ju nechávam vypnutú. Začiatok bežíme cez mestečko, potom po ceste pomedzi pomarančové sady, bežcov je na husto a svetla z čeloviek iných bežcov je dosť na to, aby som videl. Zrazu odbáčame z cesty na úzky skalnatý chodník a ja zapínam čelovku. Na moje prekvapenie, beh po ťažšom teréne po tme s čelovkou nie je tak zlý, ako som si predstavoval. Každý, kto bežal Trangošku alebo iný pretek v ťažšom teréne, mi potvrdí, že človek nemôže veľmi obdivovať výhľady, ale musí sa pozerať pod nohy, a to je presne plocha, ktorú mi osvetluje kužeľ svetla z čelovky. Viac ma ale trápi to, čo sa obvykle stáva, keď krátko po štarte vbehne masa bežcov na úzky „single track“, a to je spomalenie, občas musím až celkom zastaviť. Upokojujem sa, veď aj tak je to dlhá trať a toto spomalenie mi môže len pomôcť držať sa na uzde a nenechať sa strhnúť rýchlo štartujúcim davom. Po chvíľke opäť vybiehame na asfaltku, bežím voľne, predbieham nejakých ľudí a stále sa pýtam sám seba: Nejdem rýchlo, keď predbieham? Uisťujem sa, že nie, pomalšie už bežať neviem, to by som už musel stáť. Ešte si odskakujem medzi pomarančovníky, je to normálne na začiatok, ráno pred štartom bežci doplňujú tekutiny a tentokrát sa o časovú stratu nemusím báť, preteky sú dlhé. Onedlho vbehneme do lesa a stúpame, cesta je úzka a do kopca si nemôžem bežať svojím tempom, ideme ako húsky. Občas sú miesta na predbiehania v stúpaniach, čo využívam, aj keď si dávam pozor, predbiehací manéver si vždy vyžaduje zvýšené úsilie, a to nie je dobré na začiatok dlhého behu, treba bežať úsporne. Vybehli sme z pásma lesa na skalnaté chodníčky medzi kosodrevinou (alebo nejakými inými pichľavými stredomorskými rastlinami) a postupne sa začína brieždiť. O štvrť na osem odkladám čelovku a pevne dúfam, že ju už potrebovať nebudem. Slnko zapadá asi o šiestej a do 12 hodín by som to mal dobehnúť (to som ešte nevedel, čo ma čaká). Občas stihnem hodiť letmý pohľad na pobrežie a na more, okolo 7:45 by mal byť východ slnka. Nemôžem sa veľmi kochať, treba pozerať pod nohy, aj keď sme vo výške necelých 300 metrov, terén je vyložene horský, kto by to povedal na tieto pahorky pri mori. Na zjazdoch ma občas predbehne nejaký „samovražedný zjazdár“ (nevládze do kopca a dole si to kompenzuje), ale do kopca ich väčšinou predbieham späť. Ako som už spomínal, tieto predbiehania narušujú plynulosť behu, ale už som na takéto situácie zvyknutý. Nasleduje zjazd do mestečka Xeresa, ktoré je približne na úrovni mora a kde má byť prvá občerstvovačka. Zjazd je zase upchatý a predbiehať sa nedá, je to úzky chodníček medzi kosodrevinou. Postupne prebiehame cez pomarančové sady nad mestečkom a na občerstvovačku na 11,5 km dobieham v čase 1:23, čo mi pripadá strašne pomalé, ale ten povrch, prevýšenie a úvodná zápcha urobili svoje. Dávam si zelenkavý melón, ktorý sa mi veľmi osvedčil, a tiež kúsok sendviča. Prebieham cez tunel popod diaľnicu, organizátori ma usmerňujú, aby som sa držal vpravo. Pochopil som prečo, oproti práve bežalo čelo závodu. Z mestečka sme vybehli na jeden kopec a potom zbehli nazad. Stúpanie bolo dosť strmé, ostatní okolo mňa prešli do chôdze, ja som ostal verný svojmu pomalému cupitaniu a posúvam sa vpred. Na kopci nás priamo oslepuje vychádzajúce slnko. Zbiehame naspäť do mestečka, na španielske pomery je ešte skoro ráno, uličky sú pusté, len zopár ľudí povzbudzuje popri trati. Za mestečkom začína hlavný bod programu, stúpanie na najvyšší bod pretekov Mondúber, podľa ktorého je pomenovaný celý pretek. Približne z úrovne mora musíme vystúpať na viac ako 800 metrov. Najprv je stúpanie mierne, po doline, neskôr sa postupne zostrmuje a terén sa mení na skalnatý. Ako obvykle, cupitám aj v strmších pasážach a posúvam sa dopredu. Okolo mňa sú hlavne marátónci s modrými číslami, lebo ich je viac, ale možno aj preto, že v rámci ultra som viac vpredu, kde je to ešte redšie. Cestička sa postupne stáva nebežateľnou (sklon a veľké skaly), ale ja sa snažím zachovať frekvenciu kroku a rytmus. V najstrmších pasážach sú dokonca reťaze a postup sa spomaľuje. Nemožno hovoriť o nejakom tempe behu a moje špekulácie o možnom čase v cieli sa nabúravajú. Môj veľmi hrubý odhad bol 10 až 12 hodín, berúc do úvahy dĺžku a prevýšenie, ale o povrchu trate som vopred nič nevedel. Čo už, dobehnem zrejme trošku neskôr ako odhadujem, ale trať je pre všetkých rovnaká.
Mondúber, 819 m n.m.
Na vrchol Mondúberu (22 km) sa doškriabem v čase 3:04. Teoreticky to do 12 hodín stále môžem stihnúť, najťažšie stúpanie mám za sebou, ale ku koncu asi nebudem mať rýchle tempo, ktovie čo so mnou taká dlhá trať urobí. Tiež som nevedel, aký terén bude nasledovať, možno okolo Mondúberu je to ťažké horské a potom bude už len lepšie. Na vrchole je ďalší kontrolný bod, tentokrát to už nie je natiahnutý koberec, ktorý zaregistruje číp, ale stojí tam chlapík, ktorý má v rukách zariadenie, ktoré vyzerá ako zvon na čistenie upchatých potrubí. Musím mu natrčiť topánku, na ktorej mám číp a on mi ho tým „zvonom“ zoskenuje. Ďalšie kontrolné body na trati boli už len takéto. Kúsok za kontrolným bodom je občerstvovačka. Keďže na Mondúberi je vysielač a vedie k nemu cesta, nebol problém s dopravou občerstvenia. Dávam si zase kúsok melónu, banán a sendvič. A samozrejme, snažím sa vypiť asi pol litra tekutín, hlavne ionťáku, vodu mám so sebou v camelbacku. Celkom sa mi osvedčilo, že som sa občerstvoval prirodzenou stravou, nie ako inokedy rôznymi cukrovinkami, energetickými tyčinkami a gélmi. Bývam potom presladený, teraz som sa cítil oveľa lepšie. Nechcem sa rozpisovať o tom, čím je správne občerstvovať, je to individuálne a v poslednej dobe je veľa rôznych článkov na túto tému, ale len napísať, čo som jedol ja. Najskôr som mal trošku obavy, aby ma ten melón neposlal na technickú prestávku mimo trať, ale všetko bolo v poriadku, melón je veľmi príjemné osvieženie. Aj po dlhých tréningoch si dávam doma ovocie, doplní tekutiny a tiež rýchle cukry. Občerstvujem asi 3 minúty, čo bol pre mňa obvyklý čas strávený na občerstvovačke. Z vrcholu zbiehame po asfaltke vedúcej na vrchol, ale po chvíľke odbočíme na skaly a bežíme po bočnom hrebeni. V týchto miestach nemožno hovoriť o chodníku, ideme po skalách, zrejme po najťažšej pasáži preteku, čo sa povrchu týka. Počasie, hlavne oblačnosť sa v priebehu dňa mení, raz je bezvetrie a svieti slnko, inokedy slnko zájde a rozfúka sa vietor. Trať postupne prechádza do prijateľnejšieho turistického chodníka a dobehneme na miesto, kde sa oddeľujú maratónci, doprava je modrá šípka „maratón“ a rovno červená „ultra“. Zrazu som na trati osamel, len v diaľke vidím jedného bežca, ktorého neskôr predbieham v miernom stúpaní. Skalnatý chodník začína postupne klesať, až sa mení na strmý zostup, ktorý nás dovedie na asfaltku. Keď bežím po asfaltke, zrazu sa mi zdá, že bežím strašne pomaly. Je to zrejme len zdanie a okrem toho asfaltka ide do kopca. Moje obavy o pomalé tempo sa rozplynuli, keď som pred sebou zbadal dvoch bežcov, ktorí kráčali a na ktorých som sa mojím zdanlivo pomalým behom doťahoval. Po chvíľke ich predbieham a pred sebou vidím ďalšiu kráčajúcu dvojicu. Bežíme okolo domov, zrejme osada vyššie pri kopcoch, ktorá patrí niektorému z mestečiek. Zrazu vidím, zboku sa na trať pripájajú maratónci s modrými číslami, predtým sa neoddelili definitívne, to len nám dali navyše „príprcok“, aby sme nadbehli potrebnú vzdialenosť. Tesne pred občerstvovačkou (31 km) predbieham kráčajúcu dvojicu s červenými číslami „ultra“, všímam si na čísle napísané meno jedného z nich, Amadeo. Na občerstvovačke si dávam už osvedčené, vyššie spomínané menu. Za občerstvovačkou prebiehame pomedzi domy a vybiehame znova na horský chodník medzi kosodrevinou. Na miernych stúpaniach, ako obvykle, predbieham kráčajúcich bežcov. Na trati je opäť rušno, keďže sa k nám pridali maratónci, ktorí majú v nohách o 4 km menej, teda sú pomalší a na úzkom chodníčku ma brzdia. Nepredbieham len maratóncov, v stúpaní znova predbieham kráčajúceho Amadea, ktorý sa kratšie zdržal na občerstvovačke. Tentoraz je to už definitívne, hovorím si. Beží sa mi veľmi dobre a v pohode, pomalších maratóncov predbiehajúc klesám medzi kosodrevinou k občerstvovačke na 40 km.
Kúsok pred občerstvovačkou si ešte odskočím na drenáž do kríkov. Na občerstvovačke som urobil zdanlivo malú zmenu, chcel som vyskúšať iný sendvič „spanish tortilla", otváram dvojbalenie s tým, že si jeden vezmem a organizátor mi naznačil, že to je len jeden, dvojitý sendvič s troma krajcami chleba a s hrubým plátkom syra. Bolo toho dosť a ľahké občerstvenie to rozhodne nebolo, čo už. Medzičas v polovici pretekov je 5:45, čo je celkom dobré a stále dúfam, že stihnem dobehnúť pred zotmením. Za občerstvovačkou sa znovu oddelujú maratónci, zbiehajú dolu dolinou a my sa začíname škriabať po skalách hore kaňonom. V týchto miestach je bezvetrie a pečie slnko. Cítim v krku ten výdatný sendvič a prvú nepohodu, ale je to zrejme aj tým strmým stúpaním. Keď sa vyškriabem hore, trať prechádza na širokú poľnú cestu, ktorá je iba mierne zvlnená, teda celkom príjemná zmena. Dostávam sa do tempa, ale zároveň sa krotím, aby som to príliš nerozbalil a bežal voľne, veď som len tesne za polovicou. V diaľke vidím jedného bežca. Beh je teraz celkom monotónny, v porovnaní s predchádzajúcim horským úsekom s mnohými bežcami. Po niekoľkých kilometroch odbočujeme zo širokej cesty na klasický horský chodníček a začíname klesať. Stále sa mi beží veľmi dobre, znova niekoho predbieham. Z môjho camelbacku počujem zvuk mobilu, práve sa mi vybila baterka. Mal som ju pred behom poriadne nabiť, práve na záverečnú fázu, kde môže nastať prípad núdze, mi nebude fungovať. Postupne zbieham k občerstvovačke na 50 km. Zase sa tu motajú aj maratónci, naše cesty sa opäť spojili, tentokrát sme však už nad Xeracom, oni majú za sebou 38 km a ostáva im už len dobehnúť do mesta, kde je cieľ. Počas občerstvovania sa ma jeden z organizátorov pýta na mobil. Nerozumel som presne čo chce. Pribehol na pomoc iný organizátor a vysvetlil mi, že kontrolujú povinnú výbavu a že chce vidieť môj mobil. Znervóznel som, ale podľa očakávania, stačilo mu že videl ako mobil vyťahujem z ruksačiku a ani ho nenapadlo pozerať či funguje. Pokračujem v tradičnom občerstvovaní a zrazu vedľa mňa Amadeo! Kde sa tu ten vzal? Veď bol pomalší a kopce kráčal. Že by sa rozbehol na tej relatívne rovnej poľnej ceste? Občerstvovačku opúšťam ešte pred Amadeom, ale asi po kilometri v pomarančových sadoch ma predbieha a sledujem, ako mi mizne smerom do kopca.
50-ty kilometer - koniec pohody
V stúpaní už nie som v takej pohode ako predtým, predsa len je pokročilejšia fáza preteku a Amadeo mi určite nepridal na sebavedomí. Snažím sa do kopca bežať a držať rytmus, ale už sa to veľmi na beh neponáša. Aj napriek tomu v stúpaní predbieham bežca, ktorý od občerstvovačky bežal s Amadeom. Vystúpali sme asi na 300 metrov, potom zase nasledoval zjazd k pomarančovým sadom nad Xeracom. Bežím po asfaltke a cítim, že beh mi robí problémy. Mám chuť zastať, ale premáham sa a pomaly bežím ďalej. Do chôdze prechádzam, až keď začne strmé stúpanie po skalnatom chodníčku. Skaly sú veľké, treba vysoko dvíhať nohy. Mám toho dosť, občas musím úplne zastaviť a vydýchať sa. Cítim sa ako kedysi na Trangoške, keď som bol ešte menej skúsený a trápil som sa v závere. Musím sa zmieriť s tým, že som na šrot a nejako sa dotrápiť do cieľa. Stúpame asi na 400 metrov, na vrchole sa posúvam dopredu pred bežca, ktorý tam sedel na skale. Zrejme bol na tom ešte horšie ako ja. Postupne som sa dopracoval na občerstvovačku na 60 km, posledných 10 km mi trvalo 1:50, čo je strašne pomalé, ale je pravdou, že tento úsek bol naozaj ťažký v porovnaní s úsekmi od 30 do 50 km. V tomto stave ani nemám chuť na jedlo, ale premáham sa a natláčam do seba melón aj kúsok sendviča. Posilnený sa snažím rozbehnúť a použiť svoj recept na krízu: Nevládzeš? Spomaľ na také tempo, aké ti je pohodlné a bež ďalej. Za občerstvovačkou bežím chvíľku viac-menej po rovine a malo by nasledovať klesanie. Podarilo sa mi rozbehnúť, bežím v kuse, ale dolu kopcom, takže žiadny dôvod na oslavu. Aspoň plynule bežím a cítim sa lepšie. V zjazde zakopávam o skalu schovanú pod kosodrevinou a padám nabok do tŕnia. Som doškrabaný, ale čo už, aj to patrí k behu po ťažkom teréne. Klesám popri zrúcanine hradu, okolo ktorej rastú kaktusy a postupne zbieham do dediny na asfaltku. Pokračujem v behu, celkom som sa dostal do tempa. Ľudia popri trati povzbudzujú, vždy mi kričia niečo po španielsky, niekedy sa ma aj niečo pýtajú a ja každému ako papagáj stále opakujem vetu „Sorry, I don´t understand you, I am not spanish“. Dobieham na ďalšiu kontrolu, kde mi zvonom zoskenujú číp na topánke a bežím ďalej popri pomarančových sadoch. Predbieham jedného „paličáka“, teda bežca, ktorý má so sebou turistické paličky. Kráča po rovnej asfaltke, zatiaľ čo ja plynule bežím. Vybieham z dediny a nasleduje stúpanie. Skracujem krok, zachovávam frekvenciu a kupodivu vládzem bežať aj do kopca. Aj keď treba priznať, že toto stúpanie je serpentínovitý chodníček bez skál, len trošku kamenistý. Dodáva mi to sebavedomie, hlavne keď si spomeniem, že pred desiatimi kilometrami som sa plazil a teraz v tempe vybieham kopec. O chvíľu by som mal doraziť na občerstvovačku na 70 km. Cítiť, že už sa zvečerieva. Cítim sa skvele, bežím voľne a v pohode pribieham na spomínanú občerstvovačku v čase 10:45. Už to bude len po rovine a dolu kopcom, žiadne stúpanie. Snáď by som to mohol stihnúť pod 12 hodín. Občerstvujem tradičnými vecami, pýtajú sa ma, či si nechcem sadnúť. Ani náhodou, cítim sa dobre a chcem pokračovať a dobehnúť to pod 12. Ešte mi oznamujú že som celkovo 16ty. Rozbieham sa, jeden krátky výšvih hore kopcom a dolu pod sebou vidím Xeraco, kde je cieľ. Výborne, teraz už priamo dole. Fábory ma však vedú opačným smerom. Čo má toto byť? Bežím viac ako kilometer smerom od Xeraca, až potom sa cestička stáča tým správnym smerom. To bol len ďalší príprcok na nahnanie kilometrov. Potom naozaj nasleduje vytúžené klesanie. Najprv po skalnatom horskom chodníku, ktorý prechádza do lesných serpentín bez skál a kameňov. Celkom naberám na rýchlosti, blízkosť cieľa a vidina výsledného času pod 12 hodín ma ženie vpred. Zrazu sa okolo mňa preženie bežec a to som si myslel, že aký som rýchly. Nevadí, ja sa sústredím na výsledný čas a čo sa týka poradia, nezáleží na tom či skončím 16ty alebo 17ty. Vybieham z lesa na asfaltku, Xeraco vidím pred sebou. Je tesne pred šiestou hodinou večer, teda mám ešte pol hodiny, aby som to stihol pod 12. Už len popri pomarančových sadoch do mesta. Neviem odhadnúť ani vzdialenosť, ani svoje tempo, ale vyzerá, že by som to mal stihnúť. Snažím sa bežať tak rýchlo, ako sa len dá. Slnko zapadlo ale stále je vidieť. Čelovku už nebudem potrebovať, aj keď sa pomaly začne stmievať, pretože bežím po asfaltke a navyše sa blížim k mestu, kde je pouličné osvetlenie. Postupne dobieham do mesta a je mi jasné, že to bude pod 12. Policajti zastavujú premávku len kvôli mne, keďže iba sem-tam niekto dobehne do cieľa.
Konečne cieľ
Cieľovú bránu prebieham v čase 11:45:29, výborne, vyšlo to aj s rezervou. Ďalší bežec, ktorý dobehol za mnou tesne nad 12 hodín, už dobehol s čelovkou. V cieli mi zavesia na krk keramickú medailu s logom preteku a s nápisom ultra trail finisher. Vraj tie medaily vyrobili zdravotne postihnutí ľudia. Stretávam tú istú organizátorku z rána, išla so mnou odomknúť miestnosť s vecami.
Vyzdvihujem si jedlo a pitie, rýchlo niečo zjem, ale začína ísť na mňa triaška, na akú som zvyknutý po dlhých a ťažkých pretekoch, tak rýchlo radšej utekám do auta, aby som sa odviezol do hotela, dal si teplú sprchu a zaľahol do postele. Paellu a sangriu na oslavu si dám na druhý deň. Ako to dopadlo? Skončil so celkovo 17ty, v cieli bolo klasifikovaných 68 ultrabežcov, ďalších 8 vzdalo alebo bolo stiahnutých z trate kvôli prekročeným limitom. Víťaz dobehol v čase 9:10, iba dvaja to dali pod 10. Posledný dobehol tesne pred 18 hodinovým limitom, teda po polnoci, ja som dobehol o štvrť na sedem, keď sa stmievalo. Môj súper z trate, Amadeo, dobehol 11ty za 11:20, nadelil mi 25 minút a dal mi lekciu vytrvalostného behu. Aj keď sa nedá povedať, že by som začal rýchlo, išiel som veľmi opatrne a na trati som sa posúval vpred.
Teda, aké to bolo ?
Ako to hodnotím? Veľmi dobre, 50 míľový ultra beh zabehnutý, a to nie hocijaký, ale v ťažkom horskom teréne so slušným prevýšením. Mal som síce krízu medzi 50 a 60 km, ale prekonal som ju a v pohode dobehol až do cieľa. Práve toto bolo na tomto behu najzaujímavejšie. Na 55 km som si myslel, že som s behom skončil a budem sa už len plaziť a o 10 km neskôr som úplne v pohode vybiehal kopec a mal pocit, že môžem bežať večne. Bolo mi záhadou ako je to možné, že sa človek takto dokáže dať dokopy. Keď som nad tým neskôr rozmýšlal, jedna teória je, že jednoducho po 50 km nastal pre mňa moment, kedy telu došli sacharidy. Po občerstvovačke na 60 km som sa pomaličky rozbehol a prepol na aeróbny režim, kedy sa spaľujú tuky. Pri ultrabehoch je normálne, že treba absolvovať časť preteku na tukoch. Hovorí sa, že telu dochádzajú sacharidy asi po troch hodinách, ale ja som hojne občerstvoval, zjazdy a rovinky som išiel úplne voľne, a preto u mňa zlom nastal až po viac ako 7 hodinách. V cieli som sa necítil nejak veľmi zničený, ako by som čakal. Viac zbitý som bol pred troma týždňami po Malokarpatskej vertikále, kde som sa do poslednej chvíle naháňal so známymi súpermi. Ani raz som na trati, ani v cieli nemal kŕče, ale v poslednej dobe je to u mňa bežné. Najlepší spôsob ako dostať kŕče, je kráčať do kopca dlhými krokmi, čo väčšina ľudí robí. Ja kopce vybieham, ale keď aj náhodou kráčam, snažím sa robiť krátke kroky s vyššou frekvenciou, koľko terén a veľkosť skál dovolia.
A čo ďalej ?
Plánujem sa aj v budúcnosti venovať takýmto behom, prípadne ísť ďalej a zabehnúť niečo ešte dlhšie? Klasické „nikdy viac“ som si hovoril len na 55 km, keď som mal krízu. Ja behám pre radosť, baví ma behať po prírode a po kopcoch. Výhodou dlhých behov je, že si poriadne vychutnám prírodu vďaka dlhšiemu času strávenému na trati a tiež pomalšiemu tempu, keď sa stíham kochať aj okolím, aj keď sa často musím pozerať hlavne pod nohy. Mohol by som povedať, že 6 hodín behu a behy do 50 km sú dosť na to, aby som si dosýta zabehal a vychutnal si prírodu, a že dlhšie behy sú už len na to, aby som si dokázal, že to zvládnem. Som otvorený novým výzvam, ale určite v prírode, v horách, kde je pekná trať. Na dlhý asfaltový beh ma určite nikto nedostane, ale na internete už pozerám propozície rôznych zaujímavých ultra trailov...
Článok bol zverejnený so súhlasom autora.
.jpg){kind=logo}
