Návrat k Mozartovi

11.08.2022 08:45

Mário Jánoš

Na chvíľu utíchol kolotoč ultra akcií, víkend po víkend po víkendových horských výziev, a s tým spojený čas nevyhnutných regenerácií strávených v blaženej mentálnej hmle, plynule sa prelievajúci do predsúťažných tejprov. Letná uhorka nám pekne dozrieva a tak nezaškodí na chvíľu sa zastaviť, vyložiť niekam hore ubolené nohy, upiť lahodného chladeného Bernarda (bezlepkového, samozrejme!) a obzrieť sa kúsok späť - na podujatie, ktoré v aktuálnej sezóne pre mňa zatiaľ predstavuje vrchol: Salzburský “poloalpský” ultra-trail mozart 100 by UTMB®. A pokiaľ ste aspoň z malej časti “tiež-z-môjho-druhu”, už len tie slabiky vám už robia zimomriavky. Jútíem’bí. Mmm-mňam!

Hovorí sa, že nečakané neplánované spontánne akcie sú tie najlepšie. Takže som mohol tušiť, čo ma asi môže čakať, keď v jedno skoré svieže ráno pri návrate z tradičnej Krížnej pípla správa od Rada s ponukou, ktorá sa neodmieta. “Ak vieš byť v piatok na mieste prezentácie, môžeš bežať”. To sa stalo v stredu. Rýchle mentálne prepočítavanie, zhodnotenie zdravia, kondície a operatívnych možností rozsvietilo všetky, well… - všetky relevantné  kontrolky na zeleno, nuž teda: “Beriem!”. A tú malú tichú červenú kontrolku triezveho úsudku aka zdravého rozumu som sa už aj tak dávno naučil ignorovať.

Mozart 100 evidujem niekde na pozadí už dávno, ale musím sa priznať, nebol som k tomuto podujatiu zvlášť priťahovaný. Profil trasy a prostredie, kde sa odohráva, mi pripadal taký nejaký “makký”, a ja obyčajne inklinujem k trochu viac náročným, kamenistejším, vertikálnejším masakrom. A asi by to tak aj zostalo, keby sa tento ročník prvýkrát neodohrával v rámci novej “svetovej série”, a nových kvalifikačných kritérií pre budúce štarty v Chamonix. Ak je to celé len chytrý marketing (čo bez pochýb aj je), nuž, zafungoval a ja si frčiac rakúskou diaľnicou predstavujem samého seba ako si hýčkam svoj prvý kvalifikačný “Running Stone”. 

Tiež prvýkrát sa organizačne zapojil aj IRONMAN, slávna to globálna triatlonová mega séria, na adresu ktorej sa po jej vstupe na ultra scénu zniesla nie malá spŕška kritiky a hejtu od tradicionalistov a ultra-undergroundu pre tzv. “ajronmenizáciu” horského behania. Nechcem a nemôžem byť v tejto súťaži filozofií rozhodcom, no priznávam sa bez mučenia, ja IRONMAN milujem - tú šou, tú produkciu, tú veľkoleposť, lesk a kvalitu, ktorú vie priniesť zrejme a najmä len vďaka masívnej komercii. Môže sa nám to nepáčiť, môžeme polemizovať, či to patrí do ultra trailu - ale kvalita má aj svoju cenu, a tú cenu niekto musí z niečoho zaplatiť. Kráčajúc na miesto prezentácie v samom srdci historického Salzburgu, priamo pod hradom, a obzerajúc si nemalé hlúčiky vysmiatych, vyšportovaných, šľachových a prirodzene aj tradične vybrendovaných ľudí sa nedá nevšimnúť si, že objednávka po takomto formáte podujatia je veľká. A uvedomujem si, že sa mi to páči.

Kvalita podujatia bola nesmierna, to bez akejkoľvek diskusie. Od organizácie po logistiku, komunikáciu, značenie trasy, množstvo a prístup dobrovoľníkov, bohaté luxusné vybavenie občerstvovačiek, všetko v najvyššom štandarde, v rátane naozaj vizuálne exkluzívnych, prekrásne oku lahodiacich, doslova pohľadnicových exteriérov tej krajiny. Čerešničkou pre mňa boli organizátorský team oblečený v tradičných ľudových krojoch, alebo počas samotného behu - dobrovoľníci regulovčíci pomáhajúci s orientáciou na trase, na každej odbočke či v každej križovatke, aj v najposlednejšom kúte 100 km trasy. 

Samotný beh som bezprostredne po dobehu zhodnotil vetou: “Ešte nikdy sa mi nič tak dobre nebežalo!”. Bolo síce veľmi horúco, ale väčšina trasy bola veľmi logicky navrhnutá tak, aby viedla tieňom, popri viacerých jazerách, alebo vo vysších polohách, kde príjemne pofukovalo, a tiež pomohol skorší štart o 6-tej ráno. 

Terén zväčša zvlnený a behavý, klasické alpské štrkovice a hlinené chodníčky, všetko udržiavané, obklopené vymanikúrovanými trávnikmi, alebo pasienkami, kde aj tie kravy vyzerali, akoby práve vyšli z kúpeľa. Boli aj krátke technickejšie úseky, citlivo dávkované takým akurát spôsobom, že sa skončili skôr ako začali vadiť. 

Je to vlastne taká Lazovka pomedzi Rakúske kopanice - stovka o dvoch kopcoch, s rýchlymi presunmi pomedzi. K organizátorom prezentovaným 5000 m prevýšenia sa reálny záznam ani nepriblížil, ten sa zastavil krátko po 4200.

Ak by sa ale predsa našej náture žiadalo tomu niečo vytknúť či kus pokritizovať, bolo by to celkovo množstvo asfaltu na trase - toho bolo doooosť! Hlavne v posledných 30 km, kde aj vplyvom horúceho slnka vracal horúčavu aj odspodu, a tvoril efekt rozpálenej teplovzdušnej rúry. Následky boli značné - v podobe do fólie zabalených zkolabovancov, ktorý v hojnom počte a voľne polihujúci popri ceste vyzerali ako z pahreby čerstvo vytiahnuté balíčky živánskej. A druhý mínusový bod udeľujem za cieľový grciak - niekoľko sto výškových metrov po rozpálenom schodisku len necelé 3 či 4 km pred cieľom, hore k akémusi kláštoru, či čo to bolo - nevšimol som si, mal som z tepla kruhy pred očami. Po žeravých mramorových schodoch pochopiteľne aj dolu. 

No po tomto “zbehu” už len pár stoviek metrov historickými uličkami do cieľa, kde križované cesty každému bežcovi luxusne regulovala polícia. Mojim cieľom, okrem klasického “poriadne si to užiť, a dokončiť bez zranení” bolo aj “dobehnuť to za svetla, bez čelovky”. Keď som sa za výdatného aplauzu internacionálnych davov blížil k cieľovej bráne, opäť exkluzívne priamo pod hradom, ešte svietilo slnko, krásne vysoko. 

S časom 14:24 som sa bezpečne zmestil do prvej stovky, o čom ma s nadšením informovala slovenská družina plná ultra elity, ktorá ma s otvoreným pivom a širokými úsmevmi vítala v cieli. 

Pre takýto výsledok, tieto pocity, sa oplatí žiť, priatelia! Boli ešte dlhé veselé debatky a analýzy v cieľovej zóne, oslavy slovenských víťazstiev a pódiových umiestnení, pivká, mudrovačky a smiech, prosto veľká spokojná zombie pinguin after-ultra-party. 

Ďakujem všetkým, ktorý mi tento zážitok umožnili a pomohli absolvovať, najmä Radovi a SUT za štartovné, Jurajovi a Andrejke za luxusné preubytovynie a sprievodcovstvo, priateľom a SVK bežcom za neopakovateľnú náladu a atmosféru, a Miške - za odvahu a pohotovosť skočiť so mnou do tohto dobrodružsta, všetkú láskyplnú podporu a starostlivosť. A tiež vám všetkým, čo ste to prečitali až sem. Vidíme sa na kopcoch!

 
Hovorí sa, že nečakané neplánované spontánne akcie sú tie najlepšie. Takže som mohol tušiť, čo ma asi môže čakať, keď v jedno skoré svieže ráno pri návrate s tradičnej Krížnej pípla správa od Rada s ponukou, ktorá sa neodmieta. “Ak vieš byť v piatok na mieste prezentácie, môžeš bežať”. To sa stalo v stredu. Rýchle mentálne prepočítavanie, zhodnotenie zdravia,  kondície a operatívnych možností rozsvietilo všetky, well… - všetky relevantné  kontrolky na zeleno, nuž teda: “Beriem!”. A tú malú tichú červenú kontrolku triezveho úsudku aka zdravého rozumu som sa už aj tak dávno naučil ignorovať.
 
Mozart 100 evidujem niekde na pozadí už dávno, ale musím sa priznať, nebol som k tomuto podujatiu zvlášť priťahovaný. Profil trasy a prostredie, kde sa odohráva mi pripadal taký nejaký “makký”, a ja obyčajne inklinujem k trochu viac náročným, kamenistejším, vertikálnejším masakrom. A asi by to tak aj zostalo, keby sa tento ročník prvýkrát neodohrával v rámci novej “svetovej série”, a nových kvalifikačných kritérií pre budúce štarty v Chamonix. Ak je to celé len chytrý marketing (čo bez pochýb aj je), nuž, zafungoval a ja si frčiac rakúskou diaľnicou predstavujem samého seba ako si hýčkam svoj prvý kvalifikačný “Running Stone”. 
 
Tiež prvýkrát sa organizačne zapojil aj IRONMAN, slávna to globálna triatlonová mega séria, na adresu ktorej sa po jej vstupe na ultra scénu zniesla nie malá spŕška kritiky a hejtu od tradicionalistov a ultra-undergroundu pre tzv. “ajronmenizáciu” horského behania. Nechcem a nemôžem byť v tejto súťaži filozofií rozhodcom, no priznávam sa bez mučenia, ja IRONMAN milujem - tú šou, tú produkciu, tú veľkoleposť, lesk a kvalitu, ktorú vie priniesť zrejme a najmä len vďaka masívnej komercii. Môže sa nám to nepáčiť, môžeme polemizovať, či to patrí do ultra trailu - ale kvalita má aj svoju cenu, a tú cenu niekto musí z niečoho zaplatiť. Kráčajúc na miesto prezentácie v samom srdci historického Salzburgu, priamo pod hradom, a obzerajúc si nemalé hlúčiky vysmiatych, vyšportovaných, šľachových a prirodzene aj tradične vybrendovaných ľudí sa nedá nevšimnúť si, že objednávka po takomto formáte podujatia je veľká. A uvedomujem si, že sa mi to páči.
 
Kvalita podujatia bola nesmierna, to bez akejkoľvek diskusie. Od organizácie po logistiku, komunikáciu, značenie trasy, množstvo a prístup dobrovoľníkov, bohaté luxusné vybavenie občerstvovačiek, všetko v najvyššom štandarde, v rátane naozaj vizuálne exkluzívnych, prekrásne oku lahodiacich, doslova pohľadnicových exteriérov tej krajiny. Čerešničkou pre mňa boli organizátorský team oblečený v tradičných ľudových krojoch, alebo počas samotného behu - dobrovoľníci regulovčíci pomáhajúci s orientáciou na trase, na každej odbočke či v každej križovatke, aj v najposlednejšom kúte 100 km trasy. 
 
Samotný beh som bezprostredne po dobehu zhodnotil vetou: “Ešte nikdy sa mi nič tak dobre nebežalo!”. Bolo síce veľmi horúco, ale väčšina trasy bola veľmi logicky navrhnutá tak, aby viedla tieňom, popri viacerých jazerách, alebo vo vysších polohách kde príjemne pofukovalo, a tiež pomohol skorší štart o 6-tej ráno. Terén zväčša zvlnený a behavý, klasické alpské štrkovice a hlinené chodníčky, všetko udržiavané, obklopené vymanikúrovanými trávnikmi, alebo pasienkami, kde aj tie kravy vyzerali, akoby práve vyšli z kúpeľa. Boli aj krátke technickejšie úseky, citlivo dávkované takým akurát spôsobom, že sa skončili skôr ako začali vadiť. Je to vlastne taká Lazovka pomedzi Rakúske kopanice - stovka o dvoch kopcoch, s rýchlymi presunmi pomedzi. K organizátorom prezentovaným 5000 m prevýšenia sa reálny záznam ani nepriblížil, ten sa zastavil krátko po 4200.
 
Ak by sa ale predsa našej náture žiadalo tomu niečo vytknúť či kus pokritizovať, bolo by to celkovo množstvo asfaltu na trase - toho bolo doooosť! Hlavne v posledných 30 km, kde aj vplyvom horúceho slnka vracal horúčavu aj odspodu, a tvoril efekt rozpálenej teplovzdušnej rúry. Následky boli značné - v podobe do fólie zabalených zkolabovancov, ktorý v hojnom počte a voľne polihujúci popri ceste vyzerali ako z pahreby čerstvo vytiahnuté balíčky živánskej. A druhý mínusový bod udeľujem za cieľový grciak - niekoľko sto výškových metrov po rozpálenom schodisku len necelé 3 či 4 km pred cieľom, hore k akémusi kláštoru či čo to bolo - nevšimol som si, mal som z tepla kruhy pred očami. Po žeravých mramorových schodoch pochopiteľne aj dolu. 
 
No po tomto “zbehu” už len pár stoviek metrov historickými uličkami do cieľa, kde križované cesty každému bežcovi luxusne regulovala polícia. Mojim cieľom, okrem klasického “poriadne si to užiť, a dokončiť bez zranení” bolo aj “dobehnuť to za svetla, bez čelovky”. Keď som sa za výdatného aplauzu internacionálnych davov blížil k cieľovej bráne, opäť exkluzívne priamo pod hradom, ešte svietilo slnko, krásne vysoko. S časom 14:24 som sa bezpečne zmestil do prvej stovky, o čom ma s nadšením informovala slovenská družina plná ultra elity, ktorá ma s otvoreným pivom a širokými úsmevmi vítala v ciely. Pre takýto výsledok, tieto pocity, sa oplatí žiť, priatelia! Boli ešte dlhé veselé debatky a analýzy v cieľovej zóne, oslavy slovenských výťazstiev a pódiových umiestnení, pivká, mudrovačky a smiech, prosto veľká spokojná zombie pinguin after-ultra-party. 
 
Ďakujem všetkým, ktorý mi tento zážitok umožnili a pomohli absolvovať, najmä Radovi a SUT za štartovné, Jurajovi a Andrejke za luxusné preubytovynie a sprievodcovstvo, priateľom a SVK bežcom za neopakovateľnú náladu a atmosféru, a Miške - za odvahu a pohotovosť skočiť so mnou do tohto dobrodružsta, všetkú láskyplnú podporu a starostlivosť. A tiež vám všetkým, čo ste to prečitali až sem. Vidíme sa na kopcoch!
Späť

Naši mediálni partneri: