Netušíš, koľko musíš odbehnúť, kedy bude koniec

27.11.2021 07:28

Autor: Samuel Valuch

Piatok 29. októbra, 15.00 h. Je odštartované. Bežci spoločne vyrazili na trať dlhú 6706 metrov, na jej absolvovanie majú rovných 60 minút. Presne o hodinu sa situácia zopakuje – a potom znova a znova... Ak niekto nestihne odbehnúť kolo v limite, alebo sa nepostaví vždy o celej hodine na spoločný štart, nemôže viac pokračovať. Skupinka pretekárov vyzerá stále unavenejšie, je menšia a menšia. Všetko sa skončí, keď posledný a najvytrvalejší pretekár dokončí sám svoj záverečný okruh.

Tým pretekárom sa v premiére zaujímavého konceptu Big Bear's Backyard Ultra Challenge 2021 stal na vodnom diele v Žiline s výkonom 32 kôl a 214,6 km člen dubnického Jogging klubu Pavol Porubčan.

Paľo, počas takmer 27 hodín si zabehol viac ako dvesto kilometrov. Čakal si to pred pretekmi, alebo si si dokonca myslel, že budeš musieť cestou za víťazstvom zabehnúť ešte viac?

Zle sa mi odhaduje, koľko by som ešte vydržal. V hlave som si hovoril – dúfam, že neskončím do sto kilometrov že sa nezraním a podobne. Vedel som, že dokážem bežať deň, noc a ďalší deň, takže sto míľ alebo dvesto kilometrov by som mal zvládnuť. Nikdy som však nešiel cez dve noci, takže pre mňa bola veľká neznáma, čo by sa mohlo počas tej druhej noci stať. Preteky sa však práve vtedy skončili.

V sobotu večer pred jedenástou si ukončil záverečný okruh, tvoj v tom čase už jediný súper Adam Drga sa rozhodol skončiť po 31 kolách.

Adam hovoril, že po sto míľach a jednom koliečku skončí. Ak by nepokračoval, ostali by sme v hre už len dvaja – ja a Soňa Kopčoková. S ňou som nechcel pretekať, rozhodol som sa potom skončiť. Adama však v jeho stane prehovorili, aby pokračoval. Soňu to mentálne rozladilo sa a vzdala sa. Aj ja som mal v hlave vidinu konca, no odrazu som znova netušil, či pobežím ďalších dvanásť hodín alebo celý nasledujúci deň. Bolo to náročné na psychiku.

Práve psychika hrá pri takýchto výkonoch zrejme absolútne zásadnú úlohu.

Dôležité je, ako si nastavíš hlavu, akú máš motiváciu – povedal by som, že oveľa viac ako pri klasických ultrabehoch. Pri nich vieš, kde je koniec – ideš nejakú vzdialenosť – či je to 50 km, 100 km alebo 100 míľ – jednoducho vieš, koľko bežíš, a nastavíš sa na to. Tieto preteky boli iné – netušíš, koľko musíš odbehnúť, kedy bude koniec.

Ale keď sme pri tom, môžeš používať aj rôzne psychologické triky. Napríklad, ak to dokážeš, môžeš predstierať, že si čerstvý. Súper stráca motiváciu, ak sa cíti unavený, a ty vyzeráš, akoby si vydržal bežať ešte ďalší deň. Samozrejme, je to len predstieranie, každý je unavený.

Pomohlo ti aj, že si si už pred štartom niesol nálepku najväčšieho favorita?

Áno, mal som veľkú výhodu, že som bol papierovo silný. Počúval som – toto je ten Porubčan, ten beží v pohode 200 kilometrov. Je to ťažké – bežíš, si unavený už po sto kilometroch, proti tebe stojí človek, čo zvládne aj dvesto. A to ťa deptá.

Čo bolo pre teba na týchto pretekoch najťažšie?

Problémom bol najmä asfalt a ubíjajúca monotónnosť. Bol som z toho viac otrasený, než keď bežím kros. Pri ňom sa ide hore, dolu, občas kráčaš, meníš smer. Tu to bolo stále rovnaké. Už po tridsiatich alebo štyridsiatich kilometroch som mal rozbité nohy a čakal som, ako sa to bude vyvíjať.

Zásadná bola asi správne zvolená taktika.

Vymyslel som si tempo 7:30 na kilometer, ktoré by som mal dodržiavať, aby som mal v cieli pred štartom do ďalšieho kola rezervu desať minút, za ktoré by som sa stihol najesť, prípadne prezliecť. Taktika teda bola bežať konštantné tempo, čo bola kombinácia behu a chôdze, potom desať minút oddychovať, a to isté až do nekonečna.

Organizátori už ohlásili nový ročník v aprílovom termíne. Uvidíme ťa na štarte?

Plánujem sa zúčastniť znova. Tento koncept som na začiatku odsúdil, potom ma známi presvedčili, aby som to šiel skúsiť. Nie je to až taká nuda ani hlúposť, pri ktorej sa beží stále to isté. Úplne inak musíš pracovať s hlavou, so svojím nastavením, prežívaš celkom iný typ kríz, je tam odlišná logistika. A veľmi sa mi páči socializačný faktor.

Na štandardných pretekoch vyštartuješ a každý si ide svojím tempom, zvyčajne bežím po celý čas sám. A tu môžeš ísť aj s tými najpomalšími, lebo nejde o rýchlosť kola. Počas pretekov som spoznal veľa nových ľudí. Hodiny a hodiny sa bavíš s tými, s ktorými beháš, vidíš, ich krízy, povzbudzuješ ich, vidíš, ako odstupujú. Strávil som s nimi veľa času a bolo to veľmi fajn.

O Big Bear's Backyard Ultra Challenge už môžeme hovoriť ako o celosvetovej záležitosti.

V zahraničí zažíva tento koncept obrovský boom, organizuje ho viac a viac štátov. Lazarus Lake, otec tejto myšlienky, plánuje založiť niečo ako svetový pohár. Vo všetkých časoch sa pobeží v rovnakom termíne aj čase – prispôsobí sa to časovému posunu – a potom sa urobí svetový rebríček. Určite to bude zaujímavé.

Pavol Porubčan (50), člen Jogging klubu Dubnica nad Váhom a známy slovenský ultrabežec, ktorý na seba upozornil prebehnutím Cesty hrdinov SNP za 7 dní 12 hodín a 31 minút či víťazstvami a pódiovými umiestneniami na viacerých slovenských a zahraničných ultrabehoch. Tento rok sa k jeho najvýraznejším počinom radí napríklad prebehnutie Rudnej magistrály (237 km, prevýšenie 7 532 m) za 38 hodín 54 minút a 42 sekúnd.

Foto: Big Bear's Backyard Ultra

Tým pretekárom sa v premiére zaujímavého konceptu Big Bear's Backyard Ultra Challenge 2021 stal na vodnom diele v Žiline s výkonom 32 kôl a 214,6 km člen dubnického Jogging klubu Pavol Porubčan.
 
Paľo, počas takmer 27 hodín si zabehol viac ako dvesto kilometrov. Čakal si to pred pretekmi, alebo si si dokonca myslel, že budeš musieť cestou za víťazstvom zabehnúť ešte viac?
Zle sa mi odhaduje, koľko by som ešte vydržal. V hlave som si hovoril – dúfam, že neskončím do sto kilometrov že sa nezraním a podobne. Vedel som, že dokážem bežať deň, noc a ďalší deň, takže sto míľ alebo dvesto kilometrov by som mal zvládnuť. Nikdy som však nešiel cez dve noci, takže pre mňa bola veľká neznáma, čo by sa mohlo počas tej druhej noci stať. Preteky sa však práve vtedy skončili.
 
V sobotu večer pred jedenástou si ukončil záverečný okruh, tvoj v tom čase už jediný súper Adam Drga sa rozhodol skončiť po 31 kolách.
Adam hovoril, že po sto míľach a jednom koliečku skončí. Ak by nepokračoval, ostali by sme v hre už len dvaja – ja a Soňa Kopčoková. S ňou som nechcel pretekať, rozhodol som sa potom skončiť. Adama však v jeho stane prehovorili, aby pokračoval. Soňu to mentálne rozladilo sa a vzdala sa. Aj ja som mal v hlave vidinu konca, no odrazu som znova netušil, či pobežím ďalších dvanásť hodín alebo celý nasledujúci deň. Bolo to náročné na psychiku.
 
Práve psychika hrá pri takýchto výkonoch zrejme absolútne zásadnú úlohu.
Dôležité je, ako si nastavíš hlavu, akú máš motiváciu – povedal by som, že oveľa viac ako pri klasických ultrabehoch. Pri nich vieš, kde je koniec – ideš nejakú vzdialenosť – či je to 50 km, 100 km alebo 100 míľ – jednoducho vieš, koľko bežíš, a nastavíš sa na to. Tieto preteky boli iné – netušíš, koľko musíš odbehnúť, kedy bude koniec.
Ale keď sme pri tom, môžeš používať aj rôzne psychologické triky. Napríklad, ak to dokážeš, môžeš predstierať, že si čerstvý. Súper stráca motiváciu, ak sa cíti unavený, a ty vyzeráš, akoby si vydržal bežať ešte ďalší deň. Samozrejme, je to len predstieranie, každý je unavený.
 
Pomohlo ti aj, že si si už pred štartom niesol nálepku najväčšieho favorita?
Áno, mal som veľkú výhodu, že som bol papierovo silný. Počúval som – toto je ten Porubčan, ten beží v pohode 200 kilometrov. Je to ťažké – bežíš, si unavený už po sto kilometroch, proti tebe stojí človek, čo zvládne aj dvesto. A to ťa deptá.
 
Čo bolo pre teba na týchto pretekoch najťažšie?
Problémom bol najmä asfalt a ubíjajúca monotónnosť. Bol som z toho viac otrasený, než keď bežím kros. Pri ňom sa ide hore, dolu, občas kráčaš, meníš smer. Tu to bolo stále rovnaké. Už po tridsiatich alebo štyridsiatich kilometroch som mal rozbité nohy a čakal som, ako sa to bude vyvíjať.
 
Zásadná bola asi správne zvolená taktika.
Vymyslel som si tempo 7:30 na kilometer, ktoré by som mal dodržiavať, aby som mal v cieli pred štartom do ďalšieho kola rezervu desať minút, za ktoré by som sa stihol najesť, prípadne prezliecť. Taktika teda bola bežať konštantné tempo, čo bola kombinácia behu a chôdze, potom desať minút oddychovať, a to isté až do nekonečna.
 
Organizátori už ohlásili nový ročník v aprílovom termíne. Uvidíme ťa na štarte?
Plánujem sa zúčastniť znova. Tento koncept som na začiatku odsúdil, potom ma známi presvedčili, aby som to šiel skúsiť. Nie je to až taká nuda ani hlúposť, pri ktorej sa beží stále to isté. Úplne inak musíš pracovať s hlavou, so svojím nastavením, prežívaš celkom iný typ kríz, je tam odlišná logistika. A veľmi sa mi páči socializačný faktor.
Na štandardných pretekoch vyštartuješ a každý si ide svojím tempom, zvyčajne bežím po celý čas sám. A tu môžeš ísť aj s tými najpomalšími, lebo nejde o rýchlosť kola. Počas pretekov som spoznal veľa nových ľudí. Hodiny a hodiny sa bavíš s tými, s ktorými beháš, vidíš, ich krízy, povzbudzuješ ich, vidíš, ako odstupujú. Strávil som s nimi veľa času a bolo to veľmi fajn.
 
O Big Bear's Backyard Ultra Challenge už môžeme hovoriť ako o celosvetovej záležitosti.
V zahraničí zažíva tento koncept obrovský boom, organizuje ho viac a viac štátov. Lazarus Lake, otec tejto myšlienky, plánuje založiť niečo ako svetový pohár. Vo všetkých časoch sa pobeží v rovnakom termíne aj čase – prispôsobí sa to časovému posunu – a potom sa urobí svetový rebríček. Určite to bude zaujímavé.
 
Pavol Porubčan (50), člen Jogging klubu Dubnica nad Váhom a známy slovenský ultrabežec, ktorý na seba upozornil prebehnutím Cesty hrdinov SNP za 7 dní 12 hodín a 31 minút či víťazstvami a pódiovými umiestneniami na viacerých slovenských a zahraničných ultrabehoch. Tento rok sa k jeho najvýraznejším počinom radí napríklad prebehnutie Rudnej magistrály (237 km, prevýšenie 7 532 m) za 38 hodín 54 minút a 42 sekúnd.
 
Autor: Samuel Valuch
Späť

Naši mediálni partneri: