Nízkotatranská stíhačka

10.08.2015 05:36

Peter Brestovanský

Sobota 18.7.2015, 4:30 ráno, Telgárt, základná škola, trieda 2.A. Vyberám si štuple z uší a dlhú chvíľu mi trvá pochopiť prečo som tu. Ďalšia stovka. Ťažká. Celý hrebeň Nízkych Tatier s nutnosťou kvalifikácie a možnosťou bežať ďalej len vtedy, keď dobehneme v prvej polovici štartujúcich na Čertovicu na 46 km. Len pre vybraných. Preteky dvojíc. Tento rok šiesta. Psychicky som pripravený, len netuším čo moje telo s minimom oddychu...

Tento pretek je pre mňa veľkým déjá vu. Presne pred 20 rokmi som to išiel pešo s kamarátmi opačne. Mali sme ťažké vybramy a čínske šušťáky. Bola to veľká výzva. Do Telgártu sme to z Donovalov dali za 25 hodín. Z piatich sme došli dvaja. Ten čo došiel som mnou išiel rovno za sestrou do nemocnice a ja som dva dni nekomunikoval s okolím... Zopakovať to je od vtedy pre mňa veľká výzva – čakal som na ňu však až doteraz.

Foto: Richard Pouš

Všetci okolo sa balia, prezliekajú a jedia. Idem urobiť to isté. 5:30 štartujeme. Som unavený, nespal som dobre. Celkom nechápem, prečo nám takto skoro ráno telgártski rómovia robia obecenstvo. Do Šumiaca je to do pohody, stihol som ráno aj kávu, no stress. Zvykám si na novú situáciu, bežať s parťákom. Musíme dobehnúť spolu. Dávid mi pred týždňom potvrdil náhradu za Martina, ktorý nemohol ísť. Moc sa nepoznáme, ale vôbec mi to nevadí. Stretli sme sa na zopár pretekoch. Je o 13 rokov odo mňa mladší. Večer pred štartom ma ešte ťahá na pivo na dobrú noc, nerobí si z ničoho ťažkú hlavu a to ma utvrdzuje, že to bude presne tak, ako to má byť.

Foto: Andrej Žitňan

Na Kráľovu Hoľu to máme za prvých viac ako 1000 m prevýšenia za 1:40 hod. Neprepálili sme. Super. Je pol ôsmej ráno, ideálna teplota, nádherné  výhľady a hrebeň po Andrejcovú ako z bežeckého šlabikára. 20 km za sebou.

Foto: Andrej Žitňan

Stúpajúca teplota dáva jasne najavo, čo bude dnes témou dňa. Cez Veľkú Vápenicu do sedla Priehyba sa už trápime. Hrebeň, kde aj trochu vetríku pofúkalo sa zmenil na zarastené rúbanisko s prudkým stúpaním a nebehateľným klesaním a neznesiteľným teplom. Oznamujú nám , že sme na 20 mieste, čo znamená koniec na Čertovici. Postupuje prvá polovica, čo znamená 17 dvojíc. Nie je šanca s našim tempom už nikoho dobehnúť. David sa trochu trápi, vôbec sa mu nečudujem. Asi aklimatizáciou spred dvoch týždňov z Malofatranského pekla to teplo zvládam celkom v pohode. Je okolo 30 stupňov, takéto teplo na hrebeni tento rok asi ani nebolo. Potím sa v litroch na hodinu. Očami hľadám každý tieň na chodníku, vždy zastanem a počkám Dávida. Konštatujeme, že našim cieľom dnes bude Čertovica, ďalej to nedáme. Poddávam sa tomu, ideme moc pomaly. Nemáme šancu sa kvalifikovať a moc ani nechceme. Pred troma  týždňami som si zabehol druhú časť hrebeňa s Braníkom, som spokojný. Rozhodnutie máme za sebou, pred sebou ešte 15 kilometrov. Počasie sa začína meniť. Veľké teplo takmer vždy prináša búrku. Mraky na severe začínajú hustnúť a počujeme prvé hromy. Podvedome zrýchľujeme. Búrke však už neutečieme. Začína to trieskať z každej strany.

Foto: Richard Pouš

Sme stále na otvorenom hrebeni bež možnosti úkrytu. Nemám z toho ani trochu dobrý pocit. Začína liať. Kvapky sa mi odrážajú od predného šiltu šiltovky a padajú do tváre a na zem. Intenzita bleskov silnie a ja mám pocit, že sme v epicentre. Paličky dávam intuitívne k zemi, bleskozvod zmenším aspoň o meter. Prosím, aby sa už ukázal les. Chcem sa schovať. Zima a voda mi nevadí. Vadí mi to množstvo elektriny okolo, ako na exkurzii v jadrovom reaktore.

Foto: Andrej Žitňan

Predbiehame dve dvojice. Posledná kontrola pred Čertovicou v sedle za Lenivou je za totálneho dažďa. Odtiaľ už len dolu kopcom. Predbiehame ešte jednu dvojicu. Fajn, bude to tesné nepostupové miesto. Auto tu máme, prezlečieme sa do suchého a ideme domov. Pohodička.

Napálime tempo čo to dá. Čertovica. 19. miesto, cieľ splnený. Môžeme ísť domov. Dnes nebol náš deň a je veľa lepších bežcov. Sme s tým úplne vyrovnaní. Trvá to pár sekúnd. Organizátor nám oznamuje, že pre nami tri dvojice odstúpili a že postupujeme ďalej. S touto situáciou sme nepočítali. Našťastie organizátor pre búrku nad celým hrebeňom prerušuje pretek. Paráda. Máme čas na prehodnotenie nášho stavu po 46 km. Sme totálne mokrí a je nám zima. V kľude sa ale môžeme najesť a porozprávať sa z ostatnými bežcami, na čo nikdy nie je čas. Pred štartom sa nikomu nechce a v cieli už väčšinou nikto nie je. Skoro tri hodiny sa počas búrky tlačíme pod stanmi. Atmosféra parádna. Toto by malo byť súčasťou každého preteku, všetky ambície idú bokom, každý kto tu je dal viac ako maratón v ťažkých podmienkach a usmieva sa na Vás. Úžasné. Toľko pozitívnej energie na jednom mieste budete len ťažko hľadať.

S Dávidom nemusíme slova medzi sebou povedať. Napriek našej dohode o konci na tomto mieste je nám jasné, že to tak nebude. Neuveriteľné čo vie tá hlava urobiť s totálne unaveným telom. Čakáme na informácie od organizátora, jedna z alternatív je, že pretek bude zrušený. Navonok sa väčšina z nás teší, ale nie je to úprimné. Pokračujeme. Predpoveď SHMÚ je jasná – už žiadna búrka. Veľa dvojíc to vzdalo, takže ani nie je potrebná eliminácia. S Dávidom neváhame, takáto možnosť už možno nikdy nebude.

Foto: Richard Pouš

V 30 sekundových intervaloch nás štartujú. Na Lajštroch a ďalších 500 m výškových na Štefáničku odkráčame. Pred nedávnom som odtiaľto až po Donovaly bežal, takže presne viem čo ma čaká a viem, že to už dáme. Viem, že tak ťažké rozhodnutie ako na Čertovici už riešiť nebudeme. Dávidovi prudký pokles teploty evidentne prospieva. Dohoda je, že od Chopku sa už nešetríme.

Foto: Andrej Žitňan

Na Kamienke stretávam Marcela a Čika, historické to postavičky tohto kraja. Celkom nepretekársky si dávame po dve deci červeného vínka (chalan na Kamienke je veľmi úprimný – „to víno máme na varené, nie je to nič moc, ale kľudne Vám do toho niečo nasypem...“). Vínko bolo parádne. Čiko dáva ešte sprostý vtip, chýbalo mi to. Spomienky na bujaré kamienkovské zábavy ožívajú. Dávid preberá vedenie. Nechápem, normálny človek po 60 km behu predsa nezvyšuje tempo. U neho je to inak. Dole kopcom nestíham, hore predbieham. Dopĺňame sa. Na hrebeni nie je nikoho.

Foto: Andrej Žitňan

Búrka všetkých zahnala do dolín. Nebo je čisté, výhľady neskutočné. Bežecký vrchol (v noci som to potom ešte prehodnotil, bol to len predvrchol...).

Foto: Andrej Žitňan

Pred Chabencom dobiehame Adama a Romana, Adam bojuje sám so sebou. Sedí na kameni a nevyzerá ani trochu dobre. O chvíľu nás predbieha. Nechápem odkiaľ zobral tú energiu, keď pred chvíľou vyzeral, že končí. Pán Bežec. Aj so svojim Parťákom Romanom, ktorý ho v tej chvíli podržal. Dobiehame spolu štyria na Ďurkovú. 71 km za sebou. Tak takú občerstvovačku ešte nikde nemali. Polievočka, domáce koláčiky slané aj sladké, no parádička úplná. Na hrebeň sa vraciame so západom slnka. V dolinách pod nami sa váľa hmla a oblaky. Vysoké Tatry po pravej strane sú v plnej kráse. S chalanmi toho moc nenahovoríme, nie je treba, vychutnávame si to každý po svojom.

Foto: Andrej Žitňan

Pred Veľkou Chochuľou ich predbieham. Idem dlho sám, cítim príval energie, celkom tomu nerozumiem, viac ako 14 hodín bežím v náročných podmienkach a cítim sa najlepšie od štartu. Západ slnka si idem vychutnať sám. Ťažko to je opísať. Cítim sa bežiac niekde medzi zemou a nebom. Neriešim terén pod nohami, prispôsobujem sa mu. Vnímam len ten obrovský priestor okolo mňa. Výhľad možno až na 200 km okolo mňa. Pod vrcholom čakám na Dávida. Adam s Romanom ma predbiehajú a idú si po parádny čas do cieľa. Na vrchole Veľkej Chochuli vypínam čelovku. Posledný veľký kopec na 84 km za sebou. Toľko hviezd nad hlavou som teda už dlho nemal. Neskutočné divadlo. Nie je dôvod sa už nikam ponáhľať, nepredbehne nás už nikto a ani my už nikoho nedáme. Dávid prichádza, chvíľu sa rozplývame spoločne ale zima nás preberá. 700 m výškových strmo dole do Hiadeľského sedla z nás robí miestami handrové bábiky, ale bez úrazu to za polhodinu dávame. Posledná kontrola s občerstvovačkou na 90 km. Mám pocit, že vôbec nerozumiem čo mi hovoria. Registrujem vetu, že nejaký pretekár čo bol pred nami to vzdal a už hodinu tu zvracia. Niečo jem, niečo vypijem, neprikladám tomu žiadnu vážnosť, možno aj preto mi po odchode nie je úplne najlepšie.

Foto: Branislav Gereg

Posledné stúpanie, 200 m výškových na Kozí Chrbát. Krátky ťažký strmák, keď prší tak sa plazíte. Nekonečné schody. Kamene a korene. Už sa mi nechce. Konečne už len dole. Čím nižšie tým teplejšie a pred čelovkou viac dotieravého hmyzu. Svetlá Donovalov naše tempo zrýchľujú. Posledných pár km po asfalte si už vychutnávame. Možno aj vďaka nášmu počiatočnému tempu sa vôbec necítime tak unavení v tomto mieste ako na pretokoch Non stop hrebeňom Nízkych tatier, čo je menej ako polovica z toho čo bežíme teraz. Do cieľa dobiehame niečo pred druhou hodinou ráno na 12. mieste. Po odpočítaní času prerušenia pretekov na Čertovici nám 100 km a skoro 5.300 m výškových trvalo 17,5 hodiny.

Dávid, ďakujem, bola to pre mňa nová veľká skúsenosť. Rozhodnutie pokračovať po našich stavoch po odbehnutí viac ako maratónu posúvajú naše hranice zasa o niečo dopredu. Počúvali sme viac seba ako svoje telá.

Organizátori a všetci dobrovoľníci na občerstvovacích staniciach odviedli opätovne perfektnú prácu, bez ktorej by tento článok určite nevznikol.

Ďakujem.

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.