Nultý ročník Ľudovej 50

Autor: Monika Kusendová

Dobrodružný januárový trail v polmetrovom snehu

Predstavte si Strážovské vrchy v januári. V zajatí snehu. Tak pol metra. Našťastie prašanu. Nie príliš ťažkého ani zamrznutého na zabitie. Hoci pár razy možno padnete, ale vždy do mäkkého. Skúsime si tu 50 kilometrový trailík s prevýšením okolo 2500 metrov? Skúsime. Budú zážitky, krásna príroda, super ľudia, skúsenosť. Ale i nástrahy, sebaprekonávanie a bolesť...

Foto: Peter Mečiar (zdroj foto: Facebook Ľudova 50)

Hor sa do zimného mordoru

Po tomto behu sme s parťákmi poškuľovali zhruba mesiac, ale final sme sa rozhodli až pár dní pred. Uvoľnili sa nejaké miesta medzi 50-kou vyvolených trailistov, tak hor sa na to. No a čo, že to bude bolieť a hore nás čaká pravý zimný januárový mordor. Prvú štvoricu bežcov v zložení Majo Priadka, Jozef Gašpárek, Marek Švantner a  Matej Páleník zo srandy ostatní nazvali najlepšou zimnou rolbou. Odhrnuli nám cestu v miestami polmetrovom snehu naozaj kvalitne. Ďakujeme, ste borci! :)

Začína to zhurta…

Tak teda v nedeľu 29. januára stojíme na štarte nultého ročníka Ľudovej 50-tky, ktorá sa symbolicky začína pri rodnom dome Ľudovíta Štúra a jeho soche. Dotknúť sa jej v cieli má byť zážitkom pre vyvolených. Počas trasy budem viackrát zvažovať, či mi to za to stojí. A keď sa tam konečne dostanem, takmer na to zabudnem :) Na štarte panuje eufória a rodinná atmosféra. Veľa bežcov sa medzi sebou pozná. Väčšinou sú to pekní maníci v ultra. Tak už len sa nenechať zahanbiť.

Prvý kilometer a prvé kopčeky sú svižné. Niektorí nemáme Boha pri sebe a na chvíľku zabudneme, že je to 50 kilometrov. Pohltí nás čistá radosť z behu. No po Jankovom vŕšku si postupne každý uprace svoje tempo a ako sa blížime na Uhrovecký hrad, už vieme, že tie výškové pôjdu zhurta. Z mojich 4 parťákov mi na prvej polovici najviac robila spoločnosť spolubežkyňa z minuloročnej víťaznej štafety Od Tatier k Dunaju – Zuzka. Technické zbehy som jej síce nestačila, ale roviny a výbehy kopcov sme sa celkom zladili. Najhorších je vraj prvých cca 25 kilometrov. Vravela mi. Pokope Rokoš, Holý i Čierny vrch.  

Foto: Zuzana Matúšová

Doplň palivo a zamysli sa nad životom

Práve pod posledným zmieneným nás čaká cca na 24. kilometri občerstvovačka, kde sa každý nielen dosýtosti obžerie, vymení si ponožky či tričko a vyleje si srdiečko pred spolubežcami, ale aj sa zamyslí nad životom. Zima je riadna, trochu sneží, fúka, stovky výškových v nohách, metre snehu odhrnutých vlastnými končatinami (niekedy i všetkými štyrmi). Je tu možnosť zbehu dole. Alebo sa dožiť ešte ďalšej občerstvovačky o cca 10 kilometrov, dotankovať aj tam a potom opäť prehodnotiť svoj život :) 

Sama som si najprv hovorila, že bude dobre, keď sa dostanem aspoň sem. Už kilometer pred Chatou pod Čiernym vrchom mi zachránila život horalka. Hoci som cestou priebežne stále niečo drobné dopĺňala, cukor drbol na dno a telo už nechcelo ísť. Inému zase došlo magnézium. Ďalší siahal po géli ako po životabudičovi. Po tých kopcoch a snehu mnohí zrazu prázdne nádrže. Navyše nám zamrzla voda v ruksaku, tak sme sa strašne tešili, keď sme konečne zbehli dole na chatu. 

Tu sa o nás naozaj skvelo postarali. Teplo, tíšenie, tekutiny a mnoho iného :) Samozrejme, že po krátkych hodoch a motivačných pokecoch mi nič iné ako pokračovať na um neprišlo. Tu som naposledy stretla Zuzku, ktorá však z občerstvovačky chcela odísť skôr. No zhruba 10 minút po mne dobehol parťák Miro, tak som ho počkala a ešte spolu s ďalším bežcom Emilom sme pokračovali ďalej. Títo dvaja stále niečo veselé trepali, takže chvíľami som zabúdala, že bežím. No chvíľami ma na to zase upozornili moje bedrá a členky. Ten sneh cítili. Hoci už bolo viacej vlnovkových cestičiek, roviniek a zbehov dole, cítila som, že z môjho tela dnes bude šalát.

Druhý checkpoint a problémy s orientáciou

Na druhej občerstovačke už tak nežerieme, máme kvalitne vytrepané vnútornosti. Keksík-dva, magnézko a potom najmä tekutiny. A niektorí stavia aj na niečo tuhšie, aby v tých nehostinných podmienkach vládali ďalej. 

Foto: Peter Mečiar (zdroj foto: Facebook Ľudova 50)

Pokračujeme ďalej, chvíľami ani nemusíme sledovať trasu, keďže je to naozaj kvalitne prešľapané. No od rázcestníka Zlatné, kde sa značka mení na žltú Nad Zeleným údolom, už sme zrazu len dvaja. Zrazu sa nám zdá, že stopy vedú aj tam aj tam. Značenie je také poslabšie. Radšej si viac razy pozrieme mapy. No kombinácia únavy a šera nám už príliš veľa istôt nedáva. Celkom sa bojíme, že sa tak 10 kilometrov pred koncom stratíme. Neskôr sa ukáže, že tento strach je opodstatnený. A ukáže sa to až potom, keď plná sebavedomia, že sme zvládli prechod zo žltej na modrú značku, vypínam hodinky. Vybíjajú sa mi, tak aby som v pohode uložila aktivitu a ten zvyšok budem brať ako výklus. Iba žeby nie...

Valíme naslepo do neznáma

Prechádzame na tempo 5:40, lebo veď už sme pri dedine a do cieľa ostáva zopár drobných. Akurát o chvíľu zistíme, že sme trafili nesprávnu dedinu. Nie je to Uhrovec, ale Dubnička. Zastavili sme sa, až keď parťákovi hodinky pípli 50 kilometrov, že veď sa nám to nezdá, overíme si to radšej. Najprv sa nám chce smiať nad tým, ako sme bez rozmyslu valili namiesto toho, aby sme si to ešte pred koncom skontrolovali. Potom sa sami seba spýtame, čo ideme robiť? Zisťujeme, že do cieľa, ak sa nechceme vracať po tej istej trati, keďže po asfalte by to bolo pre nás mega útrpné, sa vieme vrátiť krížom cez poľnú cestičku a potom cez les po žltej značke. Smerom na Horné Naštice a Uhrovec. 

Koňo-pitbull ukrytý niekde v hlave to rozhodol

Chvíľu nás to aj lámalo zavolať parťákom do cieľa, že sme to pohnojili, vzdávame to a nech pre nás pôjdu. Že sme bližšie ku Bánovciam než ku Uhrovcu. Hlava dostala výzvu v podobe: DNF alebo 12 km navyše potme v lese? Ale jasné, že niečo naštvané medzi koňom a pitbullom vo vašom vnútri vám povie: „Nie.” Ešte raz dostane tento koňo-pitbull skúšku v podobe otázky, keď sa ideme napájať na žltú turistickú značku: „Do Bánoviec je to tak 10-15 minút, nechceš ísť radšej tam?” Odpoveď: „Nie, ja sa chcem dotknúť sochy Ľudovíta Štúra.” Tak sme kamošom zavolali, že pokračujeme a s parťákom pokračovali tvrdohlavo potme lesom, na pokraji síl, ale pritom stále schopní rozprávania a žartovania. Ešte šťastie, že sme mali so sebou aj náhradné oblečenie a stále dosť jedla i pitia, lebo spolu so sneho-dažďom začínala na nás padať aj zima a vyčerpanosť… 

A keď sme už prebrali celé svoje životy a pomaly už za chvíľku nemali o čom, konečne sme dosiahli tú vytúženú modrú značku na Uhrovec. Tú, ktorú sme mali trafiť aj predtým. Boli sme takí šťastní, že sme sa ten posledný kilometer a pol rozbehli na našich rozšľahaných nohách a valili do cieľa. „Kde je tá po… socha, nech sa jej dotknem,” uľavujem si nahlas. 

V cieli na druhý pokus

Trafili sme to na druhý pokus! A napriek tomu, že sme si zabehli cca 62 kilometrov namiesto pôvodných 50, nie sme ani poslední. Ešte stále sa na niekoho čaká. Objímame sa s parťákmi Tiborom a Vlastom, ktorí na nás čakajú spolu s usmievavým ochotným organizátorom v cieli asi 2 a pol hodiny a utekáme ku krčme. Dať si kofolu. Kým nám organizátor a zároveň aj vášnivý ultrabežec Oliver Súkeník beží do auta po medaile. V hlave to máme už totálne povypínané, lebo sa nejako zasekneme v krčme a zabudneme na sochu i ľudí vonku. Našťastie je to len pár minút. To nám odpustia. Medaile za nezlomnosť a dokončenie trasy nám visia na krku, Oliver nám spraví cieľovú fotku, my sa poďakujeme za všetku tú trpezlivosť a starostlivosť na trati a polomŕtvi padáme do vykúreného auta…

Brutálny mentálny tréning a orientačný beh v polmetrovom snehu je (povedzme, že úspešne) za nami. Cca 62 kilometrov a 2500 výškových metrov zdolaných. Čo dodať? Človek toho vydrží naozaj veľa.

Foto: Peter Mečiar (zdroj foto: Facebook Ľudova 50)

V lese nachádzame pokoj, pohladenie duše, fyzickú i mentálnu silu, priateľov a inšpirujúcich ľudí. Práve na tomto mieste a pri takýchto extrémnych akciách si vždy uvedomím, akí sme super a koľko toho dokážeme bez ohľadu na vek. Koľko energie si navzájom odovzdávame. Koľko dobrého zdieľame. Stačí chcieť... Žiť... A nielen prežívať  Potom nám žiaria oči aj vtedy, keď by iný už nadával a umieral  O tom svedčia aj fotky z trate od Petra Mečiara.