NUTS Ylläs Pallas 2022, alebo ako Slováci na ďalekom severe po kopcoch behali

14.07.2022 22:37

Príbeh tohto tripu sa začal písať už v roku 2019, keď som napísal Eerovi Lummemu (šéfovi NUTS), či by nechcel na svojich pretekoch nejakých bežcov zo Slovenska. Slovo dalo slovo a dali sme dokopy celkom početnú skupinu na 2 podujatia série NUTS (NUTS Karhunkierros v máji a NUTS Ylläs Pallas v júli). Potom však nejaký Číňan zjedol nedovareného netopiera a nasledujúce mesiace sa menili plány väčšiny ľudí na našej planéte. Z dvoch početných skupín bola nakoniec iba jedna a po takmer troch rokoch sa za polárny kruh vybrala skupina 6 ultrabežcov zo Slovenska.

Už len samotná cesta do mestečka Äkäslompolo bola dobrodružstvom. Najprv lietadlom z Budapešti (Lucka, Majo a Marek leteli z Viedne) do Helsínk, odtiaľ ďalším lietadlom do Rovaniemi (vraj tam má trvalé bydlisko fínsky občan Santa Claus) a potom ešte vyše 2,5 hodiny autom na sever. Sečteno a podtrženo 20 hodín cestovania. Cesta ubiehala podľa plánu a do Äkäslompola sme prišli okolo tretej ráno. Slnko neúnavne svietilo a moje unavené telo začalo hádzať prvé errory, prečo je svetlo, keď ono chce a má už dávno spať? Unavení sme ešte strávili asi polhodinku hľadaním nášho domčeka. GPS súradnice nás posielali do lesíka vedľa cesty a adresa s číslom tiež voľajako nesedela, nakoniec sme predsa len náš domček našli, ubytovali sa a konečne zaľahli. Na druhý deň sme sa vybrali objavovať krásy miestnej metropoly, ktorá má podľa wikipédie 473 obyvateľov. Plán bol uloviť niečo pod zub v miestnom supermarkete, stretnúť sa s chalanmi s ultraboľavými nohami, odprezentovať sa na prezentácii a zohnať nabíjací kábel na Majove Suunta, pretože ho vo svojej batožine nevedel nájsť. Tri zo štyroch úloh sa nám podarilo úspešne splniť. Kábel sme žiaľ nezohnali, aj keď sme sa teda naozaj veľmi snažili, dokonca až tak, že som sa šiel opýtať do stánku Garminu, či ho náhodou nemajú. Chlapík z Garminu to našťastie nebral ako provokáciu (predstavte si, že k vám príde do stánku týpek pýtať nabíjačku na hodinky vašej úhlavnej konkurencie a pritom má na rukách Corosy). Zvolili sme preto plán B a Majo bežal s požičanými hodinkami do Lucky.  Lucka je ako sovietsky vojak a má vždy po ruke záložné hodinky. Kríza teda bola zažehnaná a my sme sa mohli nerušene pripravovať na naše behy. Ja s Marekom sme mali štartovať na 66 trase so štartom z mestečka Hetta v piatok o 12:00. Majo, Mišo a Jožko sa postavili na štart 100 míľovky a štartovali tiež z Hetty, ale 20 minút po nás.  No a Lucka mala v pláne 100 km štreku. Jej trasa sa ale začínala v našom cieľovom meste Yllas a mala štartovať o polnoci z piatku na sobotu. Pred štartom mi ešte prišla smska od Eera, že pre mňa majú gps tracker. GPS trackeri boli povinné iba pre 100-míliarov a potom ešte pre tých, ktorí si za ne priplatili. Ja som bol „protekčný“ a Eero to zdôvodnil tým, že sa o mňa boja a chcú ma mať pod kontrolou (ha ha ha, ten fínsky humor).  V piatok o 9:30 sme teda nasadli do autobusu a vyrazili 160 km ešte viac na sever do mestečka Hetta.

Keď sme po necelých dvoch hodinkách dorazili na miesto štartu, šli sme s Marekom ešte zohnať nejakú kávu, lebo ráno som svoj kofeínový booster nestihol. Našli sme miestny fast food v ktorom nám dali jemne hnedú, teplú vodu s vôňou vzdialene pripomínajúcou kávu. Lepšia možnosť tu už asi nebude a vypil som teda aj túto wannabe kavej a pobral som sa na štart. S úderom 12tej sme s Marekom vybehli. Pobežíme po obľúbenom Hetta-Ylläs hiking traile, jednej z najobľúbenejšich turistických trás v Laponsku. Prvých cca 10 km je viac menej rovinatých a predsavzal som si, že nebudem prepaľovať. Pekne som si cupital a udržiaval konštantné tempo cca 6:20 min/km. S pribúdajúcimi km sa bežecké pole natiahlo a začali sa vytvárať skupinky bežcov s rovnakým tempom. V mojej skupinke sme boli piati. Podľa výzoru som svojich spolubežcov nazval Igráček (mal takú smiešnu čiapku s rovným šiltom), Náušničkárka (baba s asi pätnástimi náušnicami). Apu (chlapík podľa výzoru asi z indického subkontinentu) a Modrošuštiak (celý v modrom a šušťavom). S toutou skupinkou sme zotrvali vo formácii asi do 9.km, keď okolo nás prefrčal Majo Priadka. Pekne sa pozdravil a valil ďalej. Ešte som stihol vytiahnuť telefón a pobehnúť s ním asi 50 metrov a urobiť si selfie. 

Poprial som mu veľa šťastia a už bol fuč. Ostal po ňom iba zvírený prach a moje zvýšené tepy.  Moja skupina na mňa obdivne pozrela a ja som nenútene odvetil „This is how we run in Slovakia. Only I am an exception“ Všetci sme sa schuti zasmiali a bežali sme ďalej. O chvíľu sa ale začali diať veci. Spomínate si na tú rannú pseudokávu? Ja som na ňu už zabudol, ale moje vnútornosti veru nie. Akurát sme dobehli na prvú občerstvovačku a naivne som myslel, že tie črevné manévre upokoja tri banány. Nuž, neupokojili. Behateľná  zvlnená rovinka sa skončila, prišlo na rad prvé vážnejšie stúpanie a ja so zatiahnutými polkami som dúfal, že to nejak predýcham.  Z pásma lesa sme vyšli na kamenistý kopec a oprel sa do nás vietor, ktorý prihnal dážď. Rýchlo som z batohu vytiahol bundu a obliekol sa. Môj črevný breakdance ale nie a nie skončiť a ja som začal riešiť prvú krízovú situáciu.  Kde sa tu vyser..ehm  vyprázdnim, keď okolo nie je žiadny strom. Musel som teda zbehnúť asi 300 metrov pod vrchol za jeden väčší šuter, stiahol som gate a zaujal pozíciu lyžiara zjazdára. O pár minút som si už spokojne cupkal naspäť na trase s úľavou na duši aj na tele. Zbehli sme do údolia, ktoré bolo ako z rozprávky. Pomerne riedky les, všade naokolo čučoriedky, sem tam bažina, cez ktorú viedli dosky a dokonca krásne dubáčiky. Až mi bolo ľúto, že ich tam musím nechať.

Dobehol som Aničku. Anička si nás našla pred už pred štartom. Žije vo Fínsku vyše 40 rokov a veľmi sa potešila, keď zistila, že pobežia aj Slováci. Pozdravím ju, zložím poklonu, ako dobre jej to ide a cupitám ďalej. O chvíľu ma dobehol Mišo s ultraboľavými nohami a zotrvali sme v družnom rozhovore. Kokos, človek beží a tu Slovenka, hen Slováčisko, až som si pripadal ako doma. Posťažoval som sa Mišovi na črevné problémy a on mi spomenul, že neďaleko za nami je Jožko a má určite Smectu aj čierne uhlie. Fajn, to by mohlo pomôcť. Po chvíľke behu sa opäť ozvali moje črevá. Tentokrát sme ale boli v lese a tak nebol problém vybrať si kľudné miesto na potrebu. Jedinou nepríjemnosťou boli všadeprítomné „mäkäräinens“. Takto volajú miestni otravné komáre. Od predchádzajúceho „hnedého allertu“ uplynulo asi 8 km, nuž bude to ešte zaujímavé. Ani sme sa nenazdali a dobehli sme na 31. km, kde bola ďalšia (a posledná!!!) občerstvovačka. Stretol som Jožka, ktorý mal aj Smectu aj uhlie, ktoré som s vďakou prijal a dúfal, že pomôžu.  Na občerstvovačke mali sortiment podobný, ako na prvej + mali naviac pomaranče, čo ma potešilo. Pomaranče mám rád, spolu s colou a melónmi tvoria moje obvyklé palivo. Zobral som si asi sedem kúskov. Prekvapila ma absencia coly a alebo aspoň nealko piva. Minulé roky totiž vraj boli súčasťou sortimentu. Nevadí, treba využiť to, čo majú. Nabral som si plný hydrovak vody a plné softflasky jonťáku. Nasledujúcich 35 km, až do cieľa totiž pôjdem bez prestávky. V propozíciách síce spomínali potôčiky a studničky, ale na tie som sa nechcel spoliehať.  Vyrazil som s ťažkým batohom rezko a behom, keďže cesta pokračovala po rovinke a po asfalte. Po chvíli sme odbočili zase na trail, ktorý mi pripomínal Záhorie. Všade naokolo ihličnany a piesočné podložie. Dobehol som nejakú stomíliarku, ktorá na mňa spustila niečo po fínsky. Ospravedlnil som sa, že nerozumiem a plynulo sme prešli do angličtiny. Toto sa inak opakovalo pomerne často. Nasledovali obvyklé otázky odkiaľ som, ako som sa preboha dostal zo Slovenska takto ďaleko atď atď. Samozrejme som nezabudol robiť propagandu našim stovkám a pozval som takto aspoň 20 bežcov na Slovensko. Trailík sa ďalej príjemne vlnil a bol veľmi behateľný, asi po 40. km sme vbehli do krajiny, ktorá bola ako z pána prsteňov.

Všade samé papradie a vysoké stromy, čakal som, že spoza nejakého šutra vyjde Frodo a poprosí ma o dva hryzy z mojej tortilly. Začalo stúpanie a my sme vyšli na krásnu náhornú plošinu, z ktorej bol kruhový výhľad do okolia. Väčšina bežcov tu zastala a fotila odušu. Ja som urobil fotku aspoň 6tim.  No čo, veď vyhrať to nejdem, aspoň si pofotím a budem si užívať tento trošku zrýchlený výlet. Pri pohľade na profil trate som zistil, že sa začínajú kopce. Väčšina stúpania nás čakala na záverečných dvadsiatich km. Sám by som to lepšie nevymyslel (muhaha). Z náhornej plošiny sme zbehli dole do údolia, kde ma z rozjímavej nálady vytrhla stará známa kombinácia: črevné problémy a mäkäräinens. Ach jaj, takže uhlie so smectou síce pomohli, ale len dočasne. No čo už. V údolí je les a kde je les, tam sú stromy. Vyhliadol som si jeden sympatický, asi 50 metrov mimo trasu a zase som  sa zahral na zjazdára. V pokľaku som si uvedomil, že mám gps tracker a pri pomyslení, že ma niekto sleduje, ako stále odbehujem mimo trasu a stojím som sa rozosmial.  Po odľahčení som ešte asi 1 km klesal stále nižšie a nižšie, ale už som videl kopec, do ktorého sa budem driapať. Že Murphyho zákony platia aj na ultra trailoch som sa presvedčil, keď som na začiatku stúpania narazil na drevené WC búdky a priamo na trase. Ta čo už no.  Začalo sa stúpanie, krásne, kamenisté, Cestička zmizla spod nôh a jedine červené vlajočky mi ukazovali, kadiaľ ísť. U nás v Tatrách je aspoň aká taká cesta, tuto ale nie, skáčete po šutríkoch, ktoré pripomínajú lomový kameň krížený so stavebným odpadom a snažíte sa sústrediť na došľap, aby ste si nepodvrtli členok.  Pekne od vlajočky ku vlajočke. 4 kroky a ťap ťap zabíjate mäkäräinens, ktorí vám sadajú na hlavu, ruky a nohy. Opäť 4 kroky a zase ťap po hlave, rukách a nohách. Pozerám hore a dúfam, že nad kamenným prahom, ku ktorému smerujem bude fúkať vietor. Vietor je dobrý, ochladí ma a hlavne odfúkne mäkäräinenov. Ujsť im neviem, pretože postupujem pomaly a som pre ne ideálny cieľ. Nadávam im najprv po slovensky, potom si spomeniem na 3 fínske nadávky, ale ani tie nezaberajú.  Mám svoj osobný bzučiaci fanklub, ktorý ma doslova žerie. Nad skalným prahom žiaľ vietor nefúka a fanklub pokračuje so mnou. Moja zúfalosť pomaly graduje, keď si spomeniem, že som si predsa kúpil sieťku. Jaaa debiiil.  Okamžite vyberám sieťku, natiahnem ju na hlavu a je mi o trošku lepšie.

Síce mi tie potvory ešte stále sadajú na ruky a nohy, ale hlava je už vpohode. Na vrchole stúpania pofukuje vetrík a fanklub to vzdáva. Skladám sieťku z hlavy a cupkám si ďalej. Prepočítavam v hlave medzičasy a môj cieľ 12 hodín vyzerá čoraz menej reálne. Do cieľa mi ostáva asi 13 km a zbeh, v ktorom som dúfal že naženiem čas vyzerá nebehateľne. Nevadí no, tak to nebude pod 12 hodín. Aspoň si tento výlet dlhšie užijem. Pomaly sa suniem dole kopcom, opatrne kladiem nohy pomedzi kamenie a fanklub si ma zase našiel. Sieťka ide opäť na hlavu. Zbeh je celkom dlhý a úmorný.

V diaľke už vidím posledný kopec, ktorý je zároveň aj najvyšším bodom trasy Nammalakuru (747 m) Čaká ma 4 km stúpanie s vyše 350 nastúpanými metrami. Pred stúpaním ešte dobieham do údolia kde sú drevené zruby a WC búdky. Moje črevá okamžite reagujú na ponúkanú možnosť a ja konečne vykonám potrebu civilizovane.  Snáď v týchto pretekoch už naposledy. Na wecku skontrolujem mobil a okrem podporných správ od kamarátov čítam aj sms od Mareka. Je už v cieli a informuje ma, že Majo vedie s obrovským náskokom. Veľmi ma to potešilo a tak s vervou búšim do Malej kury (tak som pracovne nazval kopec). Kopček je to chutný a taký hravý, má niekoľko falošných vrcholov. Keď si myslíte, že ste už hore, zrazu sa opodiaľ zjaví ďalšie pokračovanie. Takéto sviniarske kopce mám celkom rád. Na vrchol sa dostávam takmer presne o polnoci. Slnko je nízko nad obzorom, je krásne mäkké svetlo a na kopci sa prechádza biely sob so svojou frajerkou. Táto chvíľa je taká krásna, že zastavujem a vychutnávam si ju. Po chvíľke mi napadne, že by bolo dobré si ju zvečniť. Ťahám z vrecka mobil a natáčam soby. 20-sekundové video bude stačiť.

https://www.youtube.com/shorts/XBxNQRU41ks

Preskakujem radostne z kameňa na kameň a napriek tomu, že mám v nohách vyše 60 km, je mi dobre. Čakajú ma už len 4 km prudko dole do cieľa. Očakávam, že to bude kamenistý zbeh, ale som prekvapený, že cesta je relatívne hladká. Využívam gravitáciu a regulovaním voľného pádu sa blížim do cieľového mesta Ylläs. Spoza kopca ho o chvíľu aj uvidím a o ďalšiu malú chvíľu aj počujem zvonce a hudbu, ktorá znie v cieli.

Asi 1 km pred cieľom mi cestu skríži ešte črieda sobov. Títo sú ale organizovaní, súdiac podľa zvoncov na krku. Pozdravím sa im, slušne ich poprosím nech mi uvoľnia cestu a oni poslúchnu.  Nuž majú tu teda dobre vychované zverstvo. Poďakujem a užívam si posledný kilometer. Do cieľa dobieham v čase 12 hodín a 49 minút. Speaker v cieli sa ma pýta ako sa cítim. Odpoviem že dobre, bolo to pekné a že mi je ľúto, že je už cieľ. Asi nečakal takúto odpoveď, lebo na mňa pozerá trochu čudne.

Idem do cieľového stanu, dávam si skvelú šošovicovú polievku a volám Marekovi, že som už v cieli a že mu dám vedieť, keď prídem do Äkäslompola, aby po mňa prišiel autom. Checkujem ako je na tom Majo a stále vedie o parník.  Super.  Poberiem sa k autobusu a chytí ma triaška. Vonku sú asi 2 stupne a som vďačný, že v autobuse sa kúri. V autobuse stretávam Aničku. Chváli sa mi, že si zabehla osobák, gratulujem jej a mám z nej veľkú radosť. Chcel by som v jej veku aj ja behávať ultra s takou ľahkosťou. Asi 50-minútovú cestu prekecáme a rozprávame si zážitky z trasy. Vravím jej, že Majo je priebežne prvý a má veľký náskok. Vidno na nej, že je veľmi hrdá, že Slovák to tu pravdepodobne vyhrá. Dohodneme sa, že sa stretneme večer, keď bude slávnostné vyhodnotenie. Píšem Marekovi, že o chvíľu sme v Äkäslompole a po vystúpení z vyhriateho autobusu ma celkom klepe. Idem Marekovi naproti, aspoň sa chôdzou zahrejem. Po chvíli som už v našom zrube, pod teplou sprchou.  S Marekom si potom rozprávame zážitky z trasy. Dozvedám sa, že chalani z Ultra boľavých nôh to zabalili na 66. km v Ylläs. Obaja boli relatívne krátko po covide a bežať 160 km asi nebol najlepší nápad.  Sledujeme cez tracker Maja. Keď je asi pol hodinu od cieľa, tak voláme chalanov a ideme čakať Maja do cieľa. V cieli je už Eero, pogratuluje nám k dokončeniu 66 km trasy a oznamuje nám, že Majo s najväčšou pravdepodobnosťou dobehne v novom rekorde trate. O chvíľu ho tu máme a podávame mu vlajku, zvoníme na zvonce a robíme atmosféru. Majo vyzerá celkom sviežo.

Prekladám do angličtiny krátky rozhovor a Eero nás berie do zázemia. Äkäslompolo spí a my sme jediní, ktorí sú hore. V cieli Maja, ale aj nás ostatných obskakujú. Ponúkajú polievku, wafle, kávu. Wafle s lekvárom boli super, na kávu pozerám nedôverčivo. Vyzerá však lepšie ako hnedá voda z Hetty a tak prijímam, Veď napokon, keby niečo, tak WC sú tu hneď vedľa. S Eerom kecáme o všetkom možno a pýtam sa ho na občerstvovačky. Mali vraj objednané nealko pivo, ale nastal prúser s pivovarom a palety s nealko pivom ostali v Helsinkách na letisku. Nuž to je teda smola, ale stáva sa. Sú veci, ktoré ako organizátor jednoducho neviete ovplyvniť. Po nejakej chvíli Majo usúdi, že by aj rád šiel do sprchy a pospať si, tak sa poďakujeme a ideme do nášho zrubu. Organizátori si idú ešte ľahnúť. Druhého bežca čakajú až neskôr. Na trase je už iba Lucka. Keďže nemá gps tracker, nevieme ju sledovať.  Spomínala, že by to chcela zabehnúť v čase okolo 15 hodín, tak ideme pokojne spať a dohodli sme sa, že okolo 14tej sa poberieme do priestorov cieľa počkať ju. Po asi hodine spánku sa budím a vo dverách vidím Lucku. Rozospato sa jej opýtam, čo tu robí. Neviem či sa mi to sníva alebo či je to skutočnosť. Trvá mi pár sekúnd kým sa úplne preberiem. Lucka mi ukazuje na pravú nohu. Je celá krvavá a od modrín. Niekoľko krát spadla a keď bežala singláčom, tak ju kríky udierali do rozbitej nohy. Po asi 45. km usúdila, že nemá zmysel v tomto pokračovať a skončila. O mesiac a pol ide na CCC a je zbytočné sa tu dochrámať. To už sú hore aj Majo a Marek, poľutujeme ju a ešte chvíľu kecáme o dojmoch z pretekov. Potom ideme všetci spať. Slávnostné vyhlásenie je až večer o siedmej, tak máme kopec času. Na večernom vyhlásení si to všetci užívame, chvíľu trvá, kým sú vyhlásené všetky kategórie od detských, cez 37, 66, 100 a napokon aj 160 km  Anička sa ponúkla, že bude prekladať. Majo sa už zľakol, že bude musieť poskytnúť nejaký rozhovor, ale napokon nebolo netreba. Opäť tlieskame, zvoníme na zvonce a pískame. Majo mal jednoznačne najväčší potlesk.

Potom ešte pozvem Eera na pivo, poďakujem mu za všetko a vraciame sa na ubytko. Na druhý deň máme v pláne už iba flákačky po okolí. Plánujeme vystúpiť na kopec, ktorý máme nedaľeko a pracovne sme ho nazvali Kráľová hoľa, podľa vysielača na jeho vrchole a ešte navštívíť neďaleké jazero.

A potom už iba balenie a v pondelok ráno presun autom do Rovaniemi a lietadlom domov. Pri balení nám zrazu Majo donesie akýsi papier, ktorý mal v batohu. Píše sa na ňom, že mu z podanej batožiny vzali na letisku v Helsinkách powerbanku a samozrejme aj do nej zapojenú nabíjačku na Suunta. Majo si neuvedomil, že powerbanky sa môžu prepravovať iba v príručnej batožine, a tak sa vyriešila aj záhada jeho zmiznutej nabíjačky. Na letisku v Rovaniemi prší, naše lietadlo mešká a ja sa obávam, že nestíham let z Helsiniek do Budapešti. Na prestup tam mám iba hodinu. Nakoniec všetko stíhame, v Helsinkách sa lúčim s Luckou, Marekom a Majom a ponáhľam sa na svoj let. Doma som pred polnocou a konečne si užívam svoju posteľ a to, že je v noci tma.  

Celkovo sa mi výlet do Fínska veľmi páčil a určite sa tam chcem vrátiť, možno aj opät na niektorí zo série NUTS ultrabehov. Krajina je to krásna, príroda je taká zvláštno pekná. Kávu síce majú nanič a pivo drahé, ale ľudia sú milí a celkovo sa mi tam veľmi páčilo.