Obala Ultra Trail 2023

29.12.2023 06:56

Tomasz Kik

Kvalitné vínko, chutné Frutti di Mare. Staroveké mestečká, obrovský kus histórie. Nádherné riviéry, blankytne modrá voda, príjemné pohladenie tváre lúčmi jesenného slnka. Teplý vánok vo vlasoch, blahodarný pre unavenú dušu a telo šum mora. A to všetko doslova na dosah. Stačí si len zabehnúť jednu z niekoľkých trati v rámci pretekov Obala Ultra Trail a následne si užiť všetky tieto krásy slovinského pobrežia Jadranského mora...

Práve s takouto krásnou predstavou idem začiatkom novembra do ešte krajšieho prímorského mestečka Izola, ktoré o dva dní bude srdcom celého podujatia. Bohužiaľ, hneď ako dorazím do mojej destinácie, romantickú víziu pobytu v okamihu rozvieva nárazový vietor. Avšak delom totálne ničiacim moje naivné fantázie sa stáva hustá stena studeného dažďa, kvôli ktorej po niekoľkých minútach som premočený až do nitky. „Nevadí, však do pretekov zostávajú ešte dva dní, snáď sa to vylepší” – snažím sa presvedčiť samého seba napriek tomu, že predpoveď počasia hovorí niečo iné. A má pravdu. Zajtrajšok ma totiž víta ešte hustejším dažďom, ktorý spolu s vetrom ešte silnejším ako včera, mi robia spoločnosť počas posledného tréningu pred pretekmi. Rozcvičku absolvujem ešte za tmy popri brehu rozbúreného mora na širokej promenáde, spájajúcej Izolu so susedným mestom Koper, ktoré je jedným z najvýznamnejších prístavov v tejto časti Jadranu. V lete tu musí byť krásne a plno, no dnes je škaredo a prázdno. Má to však svoje výhody. Celé korzo mám totiž exkluzívne pre seba, ako aj výhľady na osvetlený Terst, ktorý je vidieť v diaľke. Napriek tomu, že tu výrazne cítiť príjemnú atmosféru Talianska, bohužiaľ je to príliš málo na to, aby sa toto ponuré ráno stalo aspoň o čosi príjemnejším. Nepomáha ani vo vzduchu sa vznášajúca príjemná vôňa espressa, podávaného v každom otvoreným podniku, okolo ktorých sa práve prechádzam. Aby toho nebolo málo, na ceste naspäť začína... snežiť. Do Slovinska som išiel hlavne, preto, aby som si predĺžil krásnu zlatú jeseň, no zatiaľ to vyzerá tak, že som sa s ňou, nechtiac predčasne rozlúčil. Zúfalo pozerám na predpoveď a tá, ako keby počúvajúc moje modlitby, sľubuje jemne zlepšenie počasia ešte tento večer. Najdôležitejšie však je, že zajtrajšok vyzerá už naozaj veľmi nádejne. Neostáva mi teda nič iné, ako pevne veriť, že dnešné počasie je len zlým začiatkom dobrého.

Bez ohľadu na to či bude pršať alebo bude pekne, jedna vec je pre mňa istá: zázraky sa nedejú. Tým pádom rátam s tým, že stav trate po niekoľkodňových a výdatných zrážkach určite nebude zďaleka taký, ako by som si želal. Moje obavy potvrdzujú aj samotní organizátori na brífingu pred štartom. Podľa nich prvá horská časť pretekov paradoxne by mala byť ešte celkom v poriadku, zato druhá – za normálnych okolností veľmi behatelná – určite prekvapí podmienkami. Treba sa teda pripraviť na blato, veľa rozmočených úsekov dokonca aj potokov, ktoré ešte niekoľko dní dozadu boli pohodlnými turistickými chodníkmi. Inými slovami bude veľa vody a šmýkania na úkor plynulého svižného tempa aké mám najradšej.

Veľmi skoré sobotňajšie pretekárske ráno je veľmi príjemné. Je síce celkom čerstvo, no zato sucho a konečne takmer nefúka. Korešponduje to presne s predpoveďou počasia, ktorá sľubuje krásny, teplý, jesenný deň. Podľa meteorológov sa má však počasie dramatický pokaziť podvečer, kedy sa znova očakávajú výdatné zrážky. Vzhľadom na skorú hodinu štartu (6:00) dúfam, že do cieľa dobehnem ešte za denného svetla a hlavne za dobrého počasia. Predo mnou je však 110 kilometrov s celkovým prevýšením 3800 metrov, takže sa môže stať hocičo. Práve preto pre istotu do batohu balím nepremokavú bundu a dodatočnú teplú vrstvu oblečenia, hoci akurát tieto veci sa nenachádzajú na dosť krátkom zozname povinnej výbavy. Neberiem však palice, ktoré – ako predpokladám – sa budú hodiť len na prvej horskej 30-kilometrovej etape pretekov. Potom by už len prekážali. Napriek tomu beh bez palíc, na ktorý som zvyknutý, sa mi zdá dosť zvláštny.

Vzhľadom na to, že Obala Ultra Trail sú pretekmi typu A – B, teda so štartom v inom mieste ako cieľ, organizátor ponúka možnosť sa odviezť autobusom z Izoly, v ktorej sa nachádza finiš, do malej dediny Dekani, kde to už o dve hodiny celé vypukne. Na štart autobus prichádza v predstihu. Je teda dostatok času na všetky nevyhnutné predštartové činnosti a navyše pokecanie si so súpermi. Okrem početnej skupiny miestnych si všímam, že preteky prilákali slušný počet bežcov zo zahraničia, hlavne z Talianska, hoci treba povedať, že akurát táto najdlhšia trasa v rámci všetkých pretekov Obala Ultra Trail sa teší rozhodne najmenšej popularite. Zoznám registrovaných bežcov totiž ledva prekračuje stovku. Chystá sa teda celkom komorná akcia, čo mi veľmi vyhovuje. Najväčší nápor zase zaživa 65 km dlhá trať, na ktorej sa mimochodom konajú majstrovstvá Slovinska v horskom behu. Čas však beží neúprosne, takže treba prerušiť rozmýšľanie, rozhovory s novými známymi a postaviť sa do štartovného koridoru. TRI, DVA, ENA, Štart!!!

Začiatok ako vždy je pre viacerých veľmi svižný, no ja sa vždy skôr ako tempom riadim srdcovými tepmi, ktorých hodnoty sa snažím strážiť konzistentné minimálne niekoľko prvých hodín. Viem totiž, že adrenalín, ego, ale aj moja súťaživá povaha nie sú najlepšími radcami počas pretekov najmä v jeho začiatočným štádiu. Tým pádom už od samotného štartu realizujem vlastnú stratégiu, ktorej základom je neprekročiť začiatku tretiu tepovú zónu, čo dáva záruku, že preteky neprepálim. Je to však obrovské umenie nezrýchľovať, keď ma obieha na prvom výstupe niekoľko bežcov. Idem si však konzistentne svoje pevne veriac, že skôr či neskôr sa fortúna otočí.

Na prvú občerstvovačku (10. km) prichádzam siedmy. Trať vyzerá relatívne v poriadku, hoci niekoľko kratších rozmočených úsekov je predzvesťou toho, čo ma čaká ďalej. Zatiaľ to však neriešim, snažím sa sústrediť na ďalšiu etapu. Jej hlavným chodom je výstup na najvyšší vrchol celých pretekov Slavník (1028 m), na ktorom sa nachádza ďalšia kontrola (24. km). Pred tým, ako vystupujem na štít, ktorý poskytuje perfektné výhľady na celé okolie a samotný Jadran, dobieham dvoch bežcov, vďaka čomu sa posúvam na piatu priečku. Ďalších súperov mám už na dosah, no vzhľadom na dlhý technicky a nepríjemný zbeh, ktorý nie je mojou silnou stránkou, strácam s nimi kontakt. Viem však, že sa k ním postupne približujem. Tým pádom sa taktiku nechystám meniť, o to viac, že sa stále nachádzam len v začiatočnej fáze pretekov. Netrvá však dlho, kým dobieham celú skupinku mojich utečencov. Bežíme chvíľku spolu, a keďže terén je veľmi behatelný, čo mi sedí – beží sa širokým a veľmi pohodlným hrebeňom, ktorý sa veľmi podoba na hlavný hrebeň Veľkej Fatry (úsek Krížna – Ostredok) – dosť rýchlo sa mi darí vytvoriť náskok pred rivalmi, vďaka čomu sa na ďalšiej občerstvovačke (39. km) meldujem už na druhej priečke.

Práve tu sa nachádza hranica medzi horskou etapou pretekov a tou viac behateľnou. Hory začínajú striedať jemné kopce, husté lesy vinohrady a občas technické úzke chodníky striedajú pohodlne široké cesty a sem – tam aj asfalt. Okrem toho sa zvyšuje aj teplota. Studené ráno, ktoré je už dávno minulosťou sa mení na nadpriemerne teplé poludnie. Teplé natoľko, že sa začínam prehrievať a tým pádom aj postupne strácať komfort, s ktorým som doposiaľ bežal. Nerobím si však z toho ťažkú hlavu, lebo už o niekoľko kilometrov na hlavnej občerstvovačke (49. km) ma čaká môj dropbag a v ňom okrem gélov a práškov ovocné pyré, na ktoré sa už veľmi teším. Je to totiž moja tajná zbraň, game changer, po ktorom vždy vstávam ako Fénix z popola.

Tentokrát je však opak pravdou. Napriek tomu, že dávam do seba tri kusy mojej ambrózie a dopĺňam tekutiny, môj výkon postupne klesá. Začínam cítiť únavu, po ktorej následne prichádzajú kŕče, dezorientácia a apatia. Boju s krízou vôbec nepomáha terén, ktorý sa podobá viac na bahno, ako na turistický chodník. Šmýka sa všade a na niektorých výstupoch jeden krok dopredu striedajú dva kroky dozadu. Avšak skôr ako na ceste sa predovšetkým snažím pochopiť, čo sa to so mnou vlastne deje. O energetickej kríze nemôže byť ani reč, nakoľko od samého začiatku pravidelne dávam do seba adekvátne množstvo sacharidov a tekutín. Tipujem teda, že môj problém má názov hyponatrémia čo je významný deficit sodíka, ktorý vo veľkom množstve strácam s potom napriek tomu, že pravidelne hltám slané tabletky. Vyzerá však, že dnes je to príliš málo, nakoľko voda, ktorú dopĺňam pri občerstvení nemá nič spoločne s minerálkou bohatou na sodík, ktorý práve dnes moje telo potrebuje... ako soľ. Preto na ďalšej kontrole (61. km) konzumujem slušnú porciu slaných chipsov a soli, dúfajúc, že práve toto bude riešením mojich problémov. Zároveň však viem, že zázraky sa nedejú. Očakávam teda, že kým sa môj stav zlepší – ak vôbec – bude to ešte trošku trvať.

Trvá to však dlhšie, ako predpokladám. Síce stále dokážem bežať, ale cítim, že postupne strácam náskok. Otázkou času teda je, kedy prídem o druhú priečku. Odpoveď prichádza na 72. kilometri, kde ma obieha jeden z bežcov, ktorého som minul o 30 kilometrov skôr. Napriek tomu, že som s tým rátal, môj súťaživý charakter mi nedovoľuje sa s tým zmieriť. Koniec koncov sú to preteky, ktoré navyše vstupujú pomaly do svojej záverečnej fázy. Skutočnosť, že prichádzam o druhú priečku, teda na m§a nepôsobí depresívne. Práve naopak. Je impulzom, ktorý mi pomáha konečne sa oslobodiť z pút vlastnej bezmocnosti. Pravdou však je to, že na pomoc prichádza predovšetkým počasie. Síce teplota je stále relatívne vysoká, ale slnko už až tak nehreje, vďaka čomu cítim, že sa postupne vraciam do stavu spred krízy. S pribúdajúcim časom sa mi beží už natoľko dobre, že predposlednú občerstvovačku vybavujem v behu a na poslednej sa ani nezastavujem. Záverečný úsek je totiž dosť krátky, zato svojím charakterom je veľmi behateľný a krásny. Ide sa totiž pozdĺž mora na vysokom útese, odkiaľ sa rozprestiera parádny výhľad na blankytný Jadran. Zasa v diaľke vidieť znova Terst a Izolu, čo znamená, že sa konečne blížim do cieľa.

Na moje prekvapenie sa blížim aj k druhému bežcovi, ktorého som nečakane zbadal na poslednom zbehu do Izoly. Síce do cieľa ostávajú už ledva dva kilometre, no aj napriek tomu sa snažím ešte zaútočiť, hoci viem, že je to krkolomný pokus. Dráma sa napokon na záver nekoná, takže do cieľa prichádzam tretí (prvý v kategórii) so stratou menšinou ako minúta. Som však veľmi spokojný - o to viac, že konkurencia bola naozaj špičková. Tým pádom preteky Obala Ultra Trail vnímam ako čerešničku na torte tohto dlhého a náročného bežeckého roku, aj keď výkon, ktorý som dnes podal, nebol ideálny. Napriek tomu - práve takto som si predstavoval záver celej tohtoročnej sezóny. To sa podarilo a práve preto môžem skonštatovať s plnou zodpovednosťou, že domov sa nevraciam na štíte, ale naopak – s ním.

Či teda Obala Ultra Trail  je akcia, ktorej sa oplatí zúčastniť? Rozhodne, áno. Dôvodov prečo je totiž niekoľko. Zo športového hľadiska k tým najdôležitejším patria výborná organizácia, silná konkurencia, zaujímavá a – za normálnych okolností – rýchla trať. Nesmieme však zabúdať na to, že neodmysliteľnou časťou formuly run&travel je celé pozadie samotných pretekov. Ak teda zoberieme do úvahy termín, lokáciu (a s tým spojenú možnosť si ešte zažiť letné počasie), krásne okolie a v neposlednom rade kulinársky aspekt, vychádza z toho, že Obala Ultra Trail je naozaj perfektným nápadom na skvelý záver celej sezóny.

Touto cestou chcel by som sa pekne poďakovať Slovak Ultra Trail za možnosť zúčastniť sa pretekov a hrdo reprezentovať Slovensko na tejto skvelej akcii.