Obala trail 2024 :: SLOVAK ULTRA TRAIL

13.11.2024 14:07

Mahuliena Ďurecová

Obala Ultra Trail boli moje prvé zahraničné ultra preteky a taktiež prvé, na ktoré som išla vďaka Slovak Ultra Trail Teamu. Už od jari som sa tam tešila, vtedy som sa prihlásila na 65 km trať. Malo to byť pekné zakončenie sezóny a zároveň taká rozlúčku s letom. Noooo leto vypálilo inak, ako som si predstavovala, tak som sa asi týždeň pred pretekom prehlásila na 35 km trať. A vlastne to bolo aj fajn, lebo my 35-kári sme si asi najviac užili výhľadov na more.

Do Slovinského mesta Izola sme s Timom pricestovali už v štvrtok, v ten deň sme mali na programe len promenádu popri mori, mestom a samozrejme morské potvory na večeru. Inak na tohtoročnú Obalu organizátori dobre vybavili počasie, bo celý čas bolo slnečno a teplo. Okolité lesy ešte len chytali náznaky jesene a keď som sa na ne pozrela, skôr mi pripomínali koniec augusta ako začiatok novembra. Vyrezané tekvice v oknách a vysvietené cintoríny mi v tom prostredí pripadali ako Santa na pláži.

V piatok sme si s Timom boli ráno zľahka zabehať a okúpať sa v mori. Potom sme šli spolu s Dávidom a Radkou do talianského mesta Trieste (viem, po slovensky by to malo byť Terst, ale odmietam zničiť tak ľubozvučný názov mesta, aký mu dali taliani tým, že z neho vyhodím takmer všetky samohlásky). Tí dvaja boli akurát po 20h biku, tak sme moju iniciatívu mestskej turistiky s foťákom zregulovali na návštevu pizzerie.

Večer sme si išli po čísla, zázemie pretekov bolo v miestnej škole. Samozrejme, zabudla som si polovicu povinnej výbavy na izbe, tak kým som čakala, kým Timo prejde kontrolou, aby som si mohla z jeho výbavy zobrať chýbajúce kúsky, pozrela som si expo. Väčšina stánkov tam bola zameraná na zvyšné slovinské preteky a všetky vyzerali super.

V pretekové ráno sa nebolo kam ponáhľať, štart 35 km trati bol až o 11. Zvyšné dve dlhšie trate štartovali mimo mesta a pretekárov na štart ráno odviezli autobusy. 35 km trať a kratšie sa štartovali pri centre na nábreží. Keď som prišla na štart, už to tam žilo, hrala muzika, pomedzi jednotlivé štarty trás vystupoval miestny tanečný súbor a moderátor poctivo roztlieskaval pretekárov na štartovacej čiare. Ja som tam zistila, že nemám číslo, tak som sa poň rýchlo vrátila na izbu. Keby sme nebývali hneď vedľa, bolo by to napínavé.

Prvý kilák - dva trasa viedla asfaltkou popri mori, neskôr sme zamierili hore do kopcov. Hoc bolo už 11 hodín, v lese sa držalo sparno. Nad ránom musela padnúť riadna rosa, bo v tieni bola tráva stále mokrá a my sme kráčali do kopca po riadne klzkom blate. Vravela som si, že ak bude toto aj na zbehoch, bude to teda sranda, našťastie zbehy sa nešmýkali. Trasa sa vlnila striedavo po asfalte striedavo po traili. Ak sme aj stretli nejaké auto, tak vodiči zatrúbili na povzbudenie, čo bolo od nich milé. Úsek pred prvou občerstvovačkou bol za mňa najkrajší. Bežalo sa po asfaltke z jednej strany lemovanej olivovými sadmi, za ktorými bolo more, z druhej viničom v jesenných farbých a výhľadom na miestne kopčeky. Jedlo na občerstvovačke bolo fajn, síce nie ako u nás na pretekoch, ale bolo tam aj sladké aj slané, jedine čo mi chýbalo bola bublinková voda. Úsek medzi druhou a treťou občerstvovačkou bol za mňa najmenej záživný, bežalo sa prevažne lesom a sadmi. Inak vo viacerých dvoroch akurát dozrievali stromy s hurmikaki. Aj som rozmýšlala, či sa pri niektorom nepristavím a neodtrhnem si jedno-dve do vesty, ale vždy bolo okolo príliš veľa svedkov.

Čo sa týka výbehov na trati, tak všetky boli mierne a bahateľné. To však neplatilo o zbehoch, zopár z nich bolo prekvapivo strmých a ja som bola znovu rada, že sa nešmýkali, hoc boli mokré. Celkovo tam bolo dosť vody, veľakrát sme prekračovali potoky. Lákalo ma si v nich namočiť šiltovku, ale neboli to horské bystrinky, skôr také kalné čosi, tak som si ju namočila až na druhej občerstvovačke. Z druhej občerstvovačky terasa nabrala znovu kurz k moru, tak predposledný úsek mi utekal rýchlejšie ako predošlý. Zbehli sme na pobrežie medzi Piránom a Izolou, tam to bolo riadne pekné a o čo lepšie, nachádzala sa tam tretia a posledná občerstvovačka. Po nej sa vybehlo hore nad Bele Skale, čo je taký pekný beľavý útes, pod ktorým je ešte krajšia pláž a my sme z neho mali dobrý výhľad na celú Izolu. Zdala sa byť ešte dosť ďaleko na to, že hodinky mi písali už len štyri kiláky.

Na asfaltovom zbehu do mesta ma obehol prvý 65-kár, tak som mu zakričala. V meste mi ostávalo už len prebehnúť cez prístav a kruh sa uzavrel. V cieli bolo celkom živo, cieľový koridor bol lemovaný ľuďmi, ktorí povzbudzovali, stále tam hrala muzika a hneď po dobehu mi zavesili finišérsku medailu na krk. Na moje potešenie tam bolo občerstvenie, počas behu som toho na moje pomery moc nezjedla, tak som začínala byť hladná.

Večer sme išli na večeru pre účastníkov a vyhlasovanie výsledkov znovu do miestnej školy. Slovinci to mali ako posledný pretek a zakončenie sezóny, tak to pojali v takom párty štýle. V ponuke jedla tam bola fazuľovo-zeleninová polievka a ako druhé obrovská klobása/jaternica s chlebom (neviem, tá mi sem stála za zmienku, hoc bola studená).

Zatlieskali sme víťazom a pobrali sa späť na ubytko, cestou sme sa zastavili v cieli a počkali na dobeh Majky Kubovej. Na rozdiel od obeda v cieli už bolo mŕtvo a ticho, bežcov čakalo len pár organizátorov.

Celkovo tohtoročná Obala bola super. Kto má rád behateľné ultra a nevie sa rozlúčiť s letom, tak pre neho je to tá správna voľba na budúci rok.

V piatok sme si s Timom boli ráno zľahka zabehať a okúpať sa v mori. Potom sme šli spolu s Dávidom a Radkou do talianského mesta Trieste ( viem po slovensky by to malo byť Terst, ale odmietam zničiť tak ľubozvučný názov mesta, aký mu dali taliani tým že z neho vyhodím takmer všetky samohlásky). Tí dvaja boli akurát po 20h biku, tak sme moju iniciatívu mestskej turistiky s foťákom zregulovali na návštevu pizzerie.

Večer sme si išli po čísla, zázemie pretekov bol v miestnej škole. Samozrejme zabudla som si polovicu povinnej výbavy na izbe, tak kým som čakala kým Timo prejde kontrolou, aby som si mohla z jeho výbavy zobrať chýbajúce kúsky, pozrela som si expo. Väčšina stánkov tam bola zameraná na zvyšné slovinské preteky a všetky vyzerali super.

V pretekové ráno sa nebolo kam ponáhľať, štart 35km trati bol až o 11. Zvyšné dve dlhšie trate štartovali mimo mesta a pretekárov na štart ráno odviezli autobusy. 35km trať a kratšie sa štartovali pri centre na nábreží. Keď som prišla na štart už to tam žilo, hrala muzika, pomedzi jednotlivé štarty trás vystupoval miestny tanečný súbor a moderátor poctivo roztlieskaval pretekárov na štartovacej čiare. Ja som tam zistila že nemám číslo, tak som sa poň rýchlo vrátila na izbu, keby sme nebývali hneď vedľa, bolo by to napínavé.

Prvý kilák- dva trasa viedla asfaltkou popri mori, neskôr sme zamierili hore do kopcov. Hoc bolo už 11 hodín v lese sa držalo sparno. Nad ránom musela padnúť riadna rosa, bo v tieni bola tráva stále mokrá a my sme kráčali do kopca po riadne klzkom blate. Vravela som si že ak bude toto aj na zbehoch bude to teda sranda, našťastie zbehy sa nešmýkali. Trasa sa vlnila striedavo po asfalte striedavo po traili, ak sme aj stretli nejaké auto tak vodiči zatrúbili na povzbudenie, čo bolo od nich milé. Úsek pred prvou občerstvovačkou bol za mňa najkrajší, bežalo sa po asfaltke z jednej strany lemovanej olivovými sadmi za ktorými bolo more, z druhej viničom v jesenných farbých a výhľadom na miestne kopčeky. Jedlo na občerstvovačke bolo fajn, síce nie ako u nás na pretekoch, ale bolo tam aj sladké aj slané, jedine čo mi chýbalo bola bublinková voda. Úsek medzi druhou a treťou občerstvovačkou bol za mňa najmenej záživný, bežalo sa prevažne lesom a sadmi. Inak vo viacerých dvoroch akurát dozrievali stromy s hurmikaki. Aj som rozmýšlala či sa pri niektorom nepristavím a neodtrhnem si jedno-dve do vesty, ale vždy bolo okolo príliš veľa svedkov.

Čo sa týka výbehov na trati, tak všetky boli mierne a bahateľné. To však neplatilo o zbehoch, zopár z nich bolo prekvapivo strmých a ja som bola znovu rada že sa nešmýkali, hoc boli mokré. Celkovo tam bolo dosť vody, veľakrát sme prekračovali potoky. Lákalo ma si v nich namočiť šiltovku, ale neboli to horské bystrinky, skôr také kalné čosi, ak som si ju namočila až na druhej občerstvovačke. Z druhej občerstvovačky terasa nabrala znovu kurz k moru, tak predposledný úsek mi utekal rýchlejšie ako predošlý. Zbehli sme na pobrežie medzi Piránom a Izolou, tam to bolo riadne pekné a o čo lepšie nachádzala sa tam tretia a posledná občerstvovačka. Po nej sa vybehlo hore nad Bele Skale, čo je taký pekný beľavý útes pod ktorým je ešte krajšia pláž a my sme z neho mali dobrý výhľad na celú Izolu. Zdala sa byť ešte dosť ďaleko na to, že hodinky mi písali už len štyri kiláky.

Na asfaltovom zbehu do mesta ma obehol prvý 65kár, tak som mu zakričala. V meste mi ostávalo už len prebehnúť cez prístav a kruh sa uzavrel. V cieli bolo celkom živo, cieľový koridor bol lemovaný ľuďmi, ktorí povzbudzovali, stále tam hrala muzika a hneď po dobehu mi zavesili finišérsku medailu na krk. Na moje potešenie tam bolo občerstvenie, počas behu som toho na moje pomery moc nezjedla, tak som začínala byť hladná.

Večer sme išli na večeru pre účastníkov a vyhlasovanie výsledkov znovu do miestnej školy. Slovinci to mali ako posledný pretek a zakončenie sezóny, tak pojali to v takom párty štýle. V ponuke jedla tam bola fazuľovo-zeleninová polievka a ako druhé obrovská klobása/jaternica s chlebom (neviem tá mi sem stála za zmienku hoc bola studená). Zatlieskali sme víťazom a pobrali sa späť na ubytko, cestou sme sa zastavili v cieli a počkali na dobeh Majky Kubovej. Na rozdiel od obeda v cieli už bolo mŕtvo a ticho, bežcov čakalo len pár organizátorov.

Celkovo tohtoročná Obala bola super. Kto má rád behateľné ultra a nevie sa rozlúčiť s letom tak pre neho je to tá správna voľba na budúci rok.