17.09.2023 17:36
Július Huszthy
Pár rokov dozadu som zistil, že zabehnúť stovku predsa len nie je nad moje sily a prišlo niečo, čo by nikto nečakal. Začal som sa pozerať po stomíľovkách. Už ani neviem, prečo, mi do oka padol práve Pirin, zrejme to bolo nejakým pekným dramatickým videom. Neskôr som si pozrel aj parametre, a hoci mi hlava hovorila, že ako premiéra to nebude najlepší nápad, v srdci bolo rozhodnuté.
Prestrih do súčasnosti, a ja sedím spolu s Petrom Gemeranom v autobuse do Zvolena, odkiaľ ideme veľkým autom až do mesta Bansko, štartu aj cieľa pretekov. Zbytok posádky tvoria z bežeckého sveta známejšie mená Timo Šály a Rišo Kukliš, ktorý to na pána celé odšoféroval, ďalej Aťka, Zuzka, s ktorými cesta neskutočne ubieha a Ondro, veľký to cyklista. Priznám sa, že som nebol úplne nadšený tým, že ideme autom, no nakoniec sa to ukázalo ako skvelá voľba.
Keďže Bansko nie je najbližšie, prvú noc trávime v Srbsku, konkrétne v Pirote. Tam si pozeráme rôzne pamätihodnosti ako miestnych štamgastov, všadeprítomných, života si užívajúcich, psov a po pár desiatkach herní konečne nachádzame aj nejakú reštauráciu. Pizza a pivo, carboloading podľa môjho gusta. Ráno ešte prechádzka k teplému prameňu, kde sa dá aj namočiť, a potom už len smer Bulharsko. Nie som úplne typ, ktorý by vyhľadával nové tváre, no táto partia sa mi páči. Chvíľu kecáme, chvíľu spíme a hlavne sa veľa smejeme. Ani sa nenazdáme a stojíme pred ubytkom. Do izby sú to len štyri poschodia a ja už teraz vidím tu ladnú chôdzu, najmä smerom dole. Registrácia, večera, dokúpiť zabudnuté rukavice a pokus o spánok, veď to poznáte.
Ráno je napriek nadmorskej výške a hodine pomerne teplé. Spolu s Peťom už len ticho čakáme na štart, keď sa predsa len zjavia chalani, aby nás naposledy povzbudili. Milé od nich. Pretekárov na štarte nie je veľa, čo hovorí za všetko. Veru, nie je to úplne mainstream trať. Prvé kilometre sú mierne do kopca, všetci bežia a za chvíľku mám pred sebou už iba vedúcu skupinku, z toho jednu ženu. Po prvú kontrolu sa nič zaujímavé nedeje, sme ešte na miestne pomery dosť nízko. Zo slovenských pretekov som zvyknutý, že si mám vyberať fľašky v predstihu, lebo sa na mňa vrhne niekoľko pomáhaniachtivých rúk, no tu sa nič také nedeje. Nemajú ani jonťák, a výber jedla je tiež poslabší. Servis na pretekoch SUT je jednoducho top. Zopár borcov prebehlo bez toho, aby si čokoľvek vzali. Ako myslia, zrejme to tu poznajú a po ceste budú pramene. Ja som sa ponáhľať neprišiel, cesta je ešte ďaleká.
Pred nami je prvé poriadne stúpanie, v silnejúcom vetre obiehame turistov, ktorým to v technickom teréne až tak nejde. Kvôli prevaľujúcim sa oblakom si musíme na výhľady počkať, no tých bude ešte neúrekom. Ešte plný síl som za chvíľku hore, prichádza prvý zbeh a s ním moja osobná mantra celých pretekov: Cestu si spravím, alebo nájdem. Trasa je označená dobre, len akosi chýba chodník. Takéto divoké zbehy nie sú úplne moja silná stránka a pár ľudí ma obieha. Nevadí, je tu krásne, bežíme okolo veľkého jazera, preskakujeme potoky a z nejakého dôvodu sa cítim ako na Islande, hoci som tam nikdy nebol. Po chvíli sa situácia so značením zhoršuje, silný vietor zrejme odfúkol pár vlajok. S klesajúcou nadmorskou výškou sa príroda mení, zrazu mi to pripomína Pakistan, ešte nižšie Rumunsko. Zabávam sa tým, že spomínam na staré výlety.
Situácia s chodníkom sa zlepšuje, konečne sa dá aj behať, hoci som zakopol o nejaký bodliak a tenisku mám plnú tŕňov, ktoré ma pichajú do krvi. Nezastavujem však, teším sa z behu. Z čoho sa však teším menej, je pravé koleno. Ešte na Východniarskej stovke som si ho udrel a odvtedy ma pobolievalo. Na poslednom tréningu pred Pirinom už aj naozaj bolelo a cítil som ho aj v aute, keď som ho mal dlhšie zohnuté. Čo už, vedel som, že zadarmo to nebude a behať sa s tým dá. Prichádzam na druhú kontrolu, kde sú aj dropbagy. Sem sa ešte vrátime na 85. km, a tak si nič neberiem, iba dávam dole rukávy, lebo začína byť celkom teplo. Prezerám si chlieb so šunkovou penou, pred ktorou ma varovala Lenka S., za čo jej ďakujem, no nedal by som si ju aj tak. Vodu si znova naberám sám, sypem do seba rôzne sypačky a vyrážam s partiou troch Čechov ďalej. Za behu kecáme o slovenských aj českých pretekoch, no po chvíli mi je tempo pomalé a opúšťam ich. Na 30. km som znova sám a inak to už viac-menej nebude.
Na 33. kilometri sa bavím tým, že jeden výživný víkendový longáč už mám za sebou, ešte štyri, a pijem pivo! Druhé veľké stúpanie už nie je také technické, v nadmorskej výške 2700 metrov to je v podstate stále lúka. Rozmýšľam, či nejdem príliš rýchlo, lebo Čechov nevidno, ale zároveň sa musím prvýkrát schovať za kríky, určite ma dobehnú. Hotovo, a stále nikto nikde. Tak to teda idem spustiť na ďalšiu kontrolu. Proti je však terén v kombinácii s kolenom. Neskôr v lese už znova bežím a som plný očakávaní, pretože nasleduje najdrsnejšia časť trasy a ja som zvedavý, či len všetci nepreháňajú.
Na kontrole odmietam polievku, no znova si musím odskočiť. Neviem, či to je kvôli magnézku, ale radšej viackrát na záchod, ako kŕčovať. Prvýkrát som zvolil namiesto tabletkovej formy sypanú a za celý čas som nemal jediný kŕč. Na kontrolu prichádza aj jeden z Čechov a ja sa ho pýtam, či mu bude stačiť liter vody. Vraj to má ošéfované. Dobre teda, šéfe. Šéfka nechávam za sebou a ide sa na to. Od báb som sa dozvedel, že na prvého strácam hodinu a pol. Z nejakého dôvodu som rád, dúfam, že mu to vydrží, a ja sa môžem definitívne prepnúť do kochacieho sa módu.
Začiatok stúpania je pohodička. Tam obrovské mravenisko, tam spadnutý úľ, je príjemne teplo a stále si to všetko užívam. Neskôr les ustupuje a predieram sa všelijakým porastom a ticho závidím všetkým, ktorí majú tie fancy compressport návleky. Lýtka ma strašne svrbia, našťastie prichádza 45. km a ja sa začnem sústrediť na iné veci. Napr. ako ostať nažive. Čas ubieha rýchlo, kilometre pomaly, no napriek tomu obieham nejakého Čecha, toho som tu ešte nevidel. Som rád, že nie som jediný, kto sa takto šuchce týmito bezchodníkovými Nízkymi Tatrami. Terén sa zhoršuje, skáčem z balvanov veľkosti malého auta na tie menšie, ktoré nie sú vždy úplne stabilné, a hlavou mi ide scénka Parkour Parkour z The Office. Som naozaj rád, že túto časť idem za svetla. Jednak kvôli bezpečnosti, ale hlavne kvôli výhľadom. Je tu jednoducho krásne.
Pre zmenu zase niekto obieha mňa, no to už sme skoro hore, a v zbehu, hoci je to naozaj silné slovo, si svoju pozíciu beriem späť. Naozaj mám pocit, že smerom dole nejdem o nič rýchlejšie než hore. Všetko však má svoj koniec, balvany ustupujú a pokúšam sa bežať dole lúkou s trávou po pás. Po troch pádoch na krátkom úseku to vzdávam a odovzdane kráčam. Je to pre mňa mierne frustrujúce, no nič sa nedá robiť. Našťastie klesám rýchlo a dostávam sa na lesnú cestu. Tu ma dobieha mladý Poliak, na ktorého po chvíli kričím, že zle odbočil. Kto ma pozná, vie, že ma to nesmierne potešilo, no najmä zaskočilo. Pýtam sa ho, či už niekedy skúšal painkiller počas pretekov. Po desiatich hodinách mi totiž prvýkrát napadlo, že mám predsa v batohu Ibalgin ako súčasť povinnej výbavy. Vec sa však má tak, že som predtým Ibalgin v živote nemal v ústach, a tak som nevedel, čo to so mnou spraví. Risk je zisk a k obligátnym sypačkám na kontrole Senokos pridávam Ibáč. Prvýkrát mi niekto pomohol s fľaškami, dostal som vynikajúcu zeleninovú polievku a upozornili ma, nech si vypnem dáta kvôli hraniciam s Macedónskom. Tak to má vyzerať. Hoci mám za sebou najťažších 21 kilometrov v živote, ktoré mi trvali 5 hodín, chalani ma neskutočne nakopli.
Tento šport ma neustále dokáže prekvapovať. Najťažší úsek života vystriedalo najľahších 25 kilometrov ever. Mierne do kopca po asfaltke a ja si letím takmer päťkovým tempom. Blíži sa zlatá hodinka, počasie je neskutočné, cestu lemujú borovice a dosť mi to tu pripomína rodnú Levoču. Zažívam pravý runner’s high. Päťnásť hodín na nohách a moje nohy sú úplne čerstvé. Síce to nechápem, no dúfam, že to čo najdlhšie vydrží.
Som na nohách 18 hodín, čo je zatiaľ môj rekord. Zároveň idem prvýkrát po celom dni do noci. Mierne stúpanie sa mení na zbeh a ja mam byť čochvíľa na kontrole s dropbagom. Na tomto mieste sa spájajú dva okruhy, z ktorých sa trasa skladá, a to v kombinácii s rýchlym zbehom u mňa nie je dobrá kombinácia. Po ľavej strane vidím, že tam má niekto rozložený oheň a kričí na mňa. Hneď som si predstavil nejakého podguráženého miestneho s rakijou, tak som ho ignoroval. Keď je blbá hlava, trpí celé telo. Trať bola tak dobre označená, že som si vypol navigáciu a prvýkrát blúdim, resp. idem opačne. Neskôr som zistil, že mi písala aj mama, že sa mám vrátiť, lebo idem opačne. Našťastie som si to všimol pomerne rýchlo aj sám a milý pánko ma už nasmeroval.
O chvíľu už stojím v prekúrenej miestnosti s dropbagmi, jem, naberám si vodu a pýtam sa, či si bežci predo mnou dali dlhé gate. Že nevedia. Zariskujem teda, nechávam si krátke, dávam si iba tenké rukavice a tričko s dlhým rukávom. Vonku ma neskutočne klepe od zimy, naozaj mali vnútri hádam 35 stupňov. Nejaký mladý chalan pri vatre, ktorý už vyzerá, že má dosť, mi ponúka víno, no odmietam. Už bez toho kopím chyby. Zabudol som si zobrať z dropbagu zarobený ionťák. Takisto som si zabudol umyť zuby. Niežeby som sa chcel hrať na viete, koho, ale mal som už v ústach slušný bordel a zároveň som dúfal, že ma to preberie. Neskôr mi nešlo rozložiť paličku a všetky tieto prestoje a chybičky sa mi začínali hrať so psychikou.
Predo mnou je tisícmetrové stúpanie a ja som rozhodnutý, že zatnem zuby a nebudem sa pozerať na hodinky, kým nevyjdem až hore. Terén nie je náročný, na balvanové pole sa zmení až úplne hore, to už trochu nadávam a mám nutkanie každú chvíľu kontrolovať, koľko som už nastúpal. Niečo, ako keď plankujete a začne vás už klepať, no nechcete stále kontrolovať stopky. Vyhral som však nad zvedavosťou a je príjemné pozrieť sa na hodinky, kde pribudlo tisíc výškových metrov. Niečo mi hovorí, že tu musí byť za svetla krásne. Zbeh je už stará známa klasika. Poväčšine chôdza, až neskôr v lese beh. Znova ma čaká výstup, zhruba 700 metrov, a budem na chate Begovitsa. Je celkom výživný, ale čo tu nie je? Som však rád, že som konečne za hranicou 100 km.
Na chate do seba už klasicky ládujem sypačky, dávam si šošovicovú polievku s chlebom a využívam záchod. S vodou mi milo pomohli, ale iba s tou, ionťák nemali. Ešteže mám jeden v dropbagu, všakže. Dozvedám sa, že skupinka troch, ktorých som dobiehal, spí, a necelý kilometer za chatou oproti mne ide čelovka. Som rád, že to je človek, Lenka S. tu minulý rok stretla medveďa. Už menej rád som, že týpka bolí noha a nemôže pokračovať. Je to škoda. Tu si prvýkrát uvedomujem, že už vlastne necítim koleno. Behom pár minút som sa posunul o štyri miesta na šieste.
Nasleduje ďalšie nekonečné stúpanie a už ma celkom režú oči. Púšťam si teda z telefónu hudbu a aspoň v duchu si spievam. Terén je neprešľapaný lúčny s nejakou nepríjemnou prízemnou skoro-kosodrevinou. Už idem naozaj pomaly a do kopca mi poriadne dochádza. Gély som už zavrhol, keďže som to asi prehnal s kofeínovými Maurtenmi a chvíľu mi bolo na grcanie. Ostáva mi banán, páli ma záha a bolí hrdlo. Konečne sa cítim ako na stomíľovke, doteraz to bolo podozrivo ľahké. Zbeh je opäť cez nebehateľné lúky so skrytými kameňmi, takže kráčam. Od fáborky k fáborke, ľavá, pravá. Po chvíli ma preberie svorka psov, ktorá sa ku mne so štekotom približuje, no nebojím sa. Psíkov ja mám rád. Konečne les a ja môžem znova pridať.
Chata Pirin ma síce honosný názov, ale nevyzerá tak. Je tam však veľmi milá dvojka, baba mi dokonca dala nejakú vlastnú sypačku, keďže jonťák nebol ani tu. Konečne dávam dole čelovku, už ma z nej bolela hlava a idem do krátkeho trička. Chalan mi dal info, že to už bude easy, jedna stojka, inak pohoda. No neviem, podľa mapky je to 17 km s 1600 výškovými metrami. Verím mu iba to, že to bude krásne. A veru bolo. Hory sú tu naozaj rozmanité a ja vchádzam do Vysokých Tatier. Hlava už so mnou hrá rôzne hry a často sa pristihnem pri tom, že zabúdam, že som v skutočnosti v Bulharsku. Mapke už totálne prestávam veriť. Hodinky mi ukazujú 2 500 m. n. m a mal by som byť na najvyššom bode tejto časti. Zároveň sa však pozerám na brutálnu, aspoň dvestometrovú kamenistú stojku. Zmierený s osudom idem hore. Slnko sa už do mňa kvalitne opiera. To, že som komplet v čiernom, tomu nepomáha. Dochádza mi voda a už iba kráčam. Prichádzam k jazierku a chate, z ktorej sa začínajú rojiť turisti. Sú milí, ostýchavo povzbudzujú, ale oveľa rýchlejšie ako oni sa veru nehýbem. Po chvíli obehujem prvú ženu, Češku, a tú to vraj ešte stále baví. To som rád, aspoň niekoho. Trochu sa na svoje frflanie hnevám, za iných okolností by som bol v siedmom nebi. Jediné, na čo sa Češka posťažovala, boli Speedgoaty a ja som vďačný, že som ich nechal doma a zvolil som Mafate.
Najbližšia a zároveň posledná kontrola mala byť na 132. km. Ja mám na hodinkách 133 a starší pánko mi prezradil, že mi to bude trvať ešte minimálne polhodinu. Turistov je už požehnane, pribúdajú hlavne tí lanovkoví, a ja som pri nich celkom hanbím, smrdím totiž ako starý cap. Konečne vidím veľké jazero s chatou. Do parády si ma berie zatiaľ najakčnejší dobrovoľník, dopĺňa vodu, zarába jonťák. Prezradí mi, že technické časti už nebudú, iba behateľný, no predsa len 26-kilometrový skoro-zbeh. Rozhodol som sa, že tomuto už budem veriť a zanedlho už letím dole. Keď je človek na nohách 30 hodín, čas ubieha inak a predstava takého dlhého úseku ma vôbec netrápi. Nerozumiem, ako je možné to, že na 160. km stále bežím a viac-menej ma nič nebolí. Zanedlho už bežím ulicami Banska, dobieha ma zhovorčivý miestny a mňa berie do plaču. Radšej by som šiel sám, v cieli si sadol a aspoň päť minút reval. To sa mi ale nepodarí, v cieli mi už gratuluje Peťo a Rišo a revať ma teda neuvidia, to teda nie. Zisťujem, že Timo tu všetkých na 66 km trati vyškolil a hormóny sa začínajú vyrovnávať.
Neskôr, keď si telo uvedomí, že už je dobre, ma kvalitne povypína, mám teplotu, kašlem, hrdlo mám plné hlienov, som hladný, no zároveň nemám chuť na jedlo. Človek si po všetkých tých pretekoch prestane uvedomovať, čo svojmu telu vlastne spôsobuje. Po schodoch však chodím zázračne dobre, prinútim sa najesť a vypiť jedno pivo s tými, ktorí mi v tej chvíli boli najbližší. Zacvakám sľúbenú večeru a konečne si začínam uvedomovať, čo som vlastne dokázal. Ešte viac ma teší úspech tímového kolegu Tima. Ráno už vstávam relatívne fit a okamžite rozmýšľam nad tým, ako by sa to dalo zabehnúť lepšie.
Veľká vďaka patrí celej partii, s ktorou som v Bansku bol, hlavne Rišovi za bezchybnú organizáciu. Bolo to super. Ďalej sa chcem poďakovať Radovi Harachovi za možnosť zúčastniť sa. Veľké ďakujem všetkým za podporné správy počas pretekov. Veď vy viete.
Pár rokov dozadu som zistil, že zabehnúť stovku predsa len nie je nad moje sily a prišlo niečo, čo by nikto nečakal. Začal som sa pozerať po stomíľovkách. Už ani neviem, prečo, mi do oka padol práve Pirin, zrejme to bolo nejakým pekným dramatickým videom. Neskôr som si pozrel aj parametre, a hoci mi hlava hovorila, že ako premiéra to nebude najlepší nápad, v srdci bolo rozhodnuté.
Prestrih do súčasnosti, a ja sedím spolu s Petrom Gemeranom v autobuse do Zvolena, odkiaľ ideme veľkým autom až do mesta Bansko, štartu aj cieľa pretekov. Zbytok posádky tvoria z bežeckého sveta známejšie mená Timo Šály a Rišo Kukliš, ktorý to na pána celé odšoféroval, ďalej Aťka, Zuzka, s ktorými cesta neskutočne ubieha a Ondro, veľký to cyklista. Priznám sa, že som nebol úplne nadšený tým, že ideme autom, no nakoniec sa to ukázalo ako skvelá voľba.
Keďže Bansko nie je najbližšie, prvú noc trávime v Srbsku, konkrétne v Pirote. Tam si pozeráme rôzne pamätihodnosti ako miestnych štamgastov, všadeprítomných, života si užívajúcich, psov a po pár desiatkach herní konečne nachádzame aj nejakú reštauráciu. Pizza a pivo, carboloading podľa môjho gusta. Ráno ešte prechádzka k teplému prameňu, kde sa dá aj namočiť, a potom už len smer Bulharsko. Nie som úplne typ, ktorý by vyhľadával nové tváre, no táto partia sa mi páči. Chvíľu kecáme, chvíľu spíme a hlavne sa veľa smejeme. Ani sa nenazdáme a stojíme pred ubytkom. Do izby sú to len štyri poschodia a ja už teraz vidím tu ladnú chôdzu, najmä smerom dole. Registrácia, večera, dokúpiť zabudnuté rukavice a pokus o spánok, veď to poznáte.
Ráno je napriek nadmorskej výške a hodine pomerne teplé. Spolu s Peťom už len ticho čakáme na štart, keď sa predsa len zjavia chalani, aby nás naposledy povzbudili. Milé od nich. Pretekárov na štarte nie je veľa, čo hovorí za všetko. Veru, nie je to úplne mainstream trať. Prvé kilometre sú mierne do kopca, všetci bežia a za chvíľku mám pred sebou už iba vedúcu skupinku, z toho jednu ženu. Po prvú kontrolu sa nič zaujímavé nedeje, sme ešte na miestne pomery dosť nízko. Zo slovenských pretekov som zvyknutý, že si mám vyberať fľašky v predstihu, lebo sa na mňa vrhne niekoľko pomáhaniachtivých rúk, no tu sa nič také nedeje. Nemajú ani jonťák, a výber jedla je tiež poslabší. Servis na pretekoch SUT je jednoducho top. Zopár borcov prebehlo bez toho, aby si čokoľvek vzali. Ako myslia, zrejme to tu poznajú a po ceste budú pramene. Ja som sa ponáhľať neprišiel, cesta je ešte ďaleká.
Pred nami je prvé poriadne stúpanie, v silnejúcom vetre obiehame turistov, ktorým to v technickom teréne až tak nejde. Kvôli prevaľujúcim sa oblakom si musíme na výhľady počkať, no tých bude ešte neúrekom. Ešte plný síl som za chvíľku hore, prichádza prvý zbeh a s ním moja osobná mantra celých pretekov: Cestu si spravím, alebo nájdem. Trasa je označená dobre, len akosi chýba chodník. Takéto divoké zbehy nie sú úplne moja silná stránka a pár ľudí ma obieha. Nevadí, je tu krásne, bežíme okolo veľkého jazera, preskakujeme potoky a z nejakého dôvodu sa cítim ako na Islande, hoci som tam nikdy nebol. Po chvíli sa situácia so značením zhoršuje, silný vietor zrejme odfúkol pár vlajok. S klesajúcou nadmorskou výškou sa príroda mení, zrazu mi to pripomína Pakistan, ešte nižšie Rumunsko. Zabávam sa tým, že spomínam na staré výlety.
Situácia s chodníkom sa zlepšuje, konečne sa dá aj behať, hoci som zakopol o nejaký bodliak a tenisku mám plnú tŕňov, ktoré ma pichajú do krvi. Nezastavujem však, teším sa z behu. Z čoho sa však teším menej, je pravé koleno. Ešte na Východniarskej stovke som si ho udrel a odvtedy ma pobolievalo. Na poslednom tréningu pred Pirinom už aj naozaj bolelo a cítil som ho aj v aute, keď som ho mal dlhšie zohnuté. Čo už, vedel som, že zadarmo to nebude a behať sa s tým dá. Prichádzam na druhú kontrolu, kde sú aj dropbagy. Sem sa ešte vrátime na 85. km, a tak si nič neberiem, iba dávam dole rukávy, lebo začína byť celkom teplo. Prezerám si chlieb so šunkovou penou, pred ktorou ma varovala Lenka S., za čo jej ďakujem, no nedal by som si ju aj tak. Vodu si znova naberám sám, sypem do seba rôzne sypačky a vyrážam s partiou troch Čechov ďalej. Za behu kecáme o slovenských aj českých pretekoch, no po chvíli mi je tempo pomalé a opúšťam ich. Na 30. km som znova sám a inak to už viac-menej nebude.
Na 33. kilometri sa bavím tým, že jeden výživný víkendový longáč už mám za sebou, ešte štyri, a pijem pivo! Druhé veľké stúpanie už nie je také technické, v nadmorskej výške 2700 metrov to je v podstate stále lúka. Rozmýšľam, či nejdem príliš rýchlo, lebo Čechov nevidno, ale zároveň sa musím prvýkrát schovať za kríky, určite ma dobehnú. Hotovo, a stále nikto nikde. Tak to teda idem spustiť na ďalšiu kontrolu. Proti je však terén v kombinácii s kolenom. Neskôr v lese už znova bežím a som plný očakávaní, pretože nasleduje najdrsnejšia časť trasy a ja som zvedavý, či len všetci nepreháňajú.
Na kontrole odmietam polievku, no znova si musím odskočiť. Neviem, či to je kvôli magnézku, ale radšej viackrát na záchod, ako kŕčovať. Prvýkrát som zvolil namiesto tabletkovej formy sypanú a za celý čas som nemal jediný kŕč. Na kontrolu prichádza aj jeden z Čechov a ja sa ho pýtam, či mu bude stačiť liter vody. Vraj to má ošéfované. Dobre teda, šéfe. Šéfka nechávam za sebou a ide sa na to. Od báb som sa dozvedel, že na prvého strácam hodinu a pol. Z nejakého dôvodu som rád, dúfam, že mu to vydrží, a ja sa môžem definitívne prepnúť do kochacieho sa módu.
Začiatok stúpania je pohodička. Tam obrovské mravenisko, tam spadnutý úľ, je príjemne teplo a stále si to všetko užívam. Neskôr les ustupuje a predieram sa všelijakým porastom a ticho závidím všetkým, ktorí majú tie fancy compressport návleky. Lýtka ma strašne svrbia, našťastie prichádza 45. km a ja sa začnem sústrediť na iné veci. Napr. ako ostať nažive. Čas ubieha rýchlo, kilometre pomaly, no napriek tomu obieham nejakého Čecha, toho som tu ešte nevidel. Som rád, že nie som jediný, kto sa takto šuchce týmito bezchodníkovými Nízkymi Tatrami. Terén sa zhoršuje, skáčem z balvanov veľkosti malého auta na tie menšie, ktoré nie sú vždy úplne stabilné, a hlavou mi ide scénka Parkour Parkour z The Office. Som naozaj rád, že túto časť idem za svetla. Jednak kvôli bezpečnosti, ale hlavne kvôli výhľadom. Je tu jednoducho krásne.
Pre zmenu zase niekto obieha mňa, no to už sme skoro hore, a v zbehu, hoci je to naozaj silné slovo, si svoju pozíciu beriem späť. Naozaj mám pocit, že smerom dole nejdem o nič rýchlejšie než hore. Všetko však má svoj koniec, balvany ustupujú a pokúšam sa bežať dole lúkou s trávou po pás. Po troch pádoch na krátkom úseku to vzdávam a odovzdane kráčam. Je to pre mňa mierne frustrujúce, no nič sa nedá robiť. Našťastie klesám rýchlo a dostávam sa na lesnú cestu. Tu ma dobieha mladý Poliak, na ktorého po chvíli kričím, že zle odbočil. Kto ma pozná, vie, že ma to nesmierne potešilo, no najmä zaskočilo. Pýtam sa ho, či už niekedy skúšal painkiller počas pretekov. Po desiatich hodinách mi totiž prvýkrát napadlo, že mám predsa v batohu Ibalgin ako súčasť povinnej výbavy. Vec sa však má tak, že som predtým Ibalgin v živote nemal v ústach, a tak som nevedel, čo to so mnou spraví. Risk je zisk a k obligátnym sypačkám na kontrole Senokos pridávam Ibáč. Prvýkrát mi niekto pomohol s fľaškami, dostal som vynikajúcu zeleninovú polievku a upozornili ma, nech si vypnem dáta kvôli hraniciam s Macedónskom. Tak to má vyzerať. Hoci mám za sebou najťažších 21 kilometrov v živote, ktoré mi trvali 5 hodín, chalani ma neskutočne nakopli.
Tento šport ma neustále dokáže prekvapovať. Najťažší úsek života vystriedalo najľahších 25 kilometrov ever. Mierne do kopca po asfaltke a ja si letím takmer päťkovým tempom. Blíži sa zlatá hodinka, počasie je neskutočné, cestu lemujú borovice a dosť mi to tu pripomína rodnú Levoču. Zažívam pravý runner’s high. Päťnásť hodín na nohách a moje nohy sú úplne čerstvé. Síce to nechápem, no dúfam, že to čo najdlhšie vydrží.
Som na nohách 18 hodín, čo je zatiaľ môj rekord. Zároveň idem prvýkrát po celom dni do noci. Mierne stúpanie sa mení na zbeh a ja mam byť čochvíľa na kontrole s dropbagom. Na tomto mieste sa spájajú dva okruhy, z ktorých sa trasa skladá, a to v kombinácii s rýchlym zbehom u mňa nie je dobrá kombinácia. Po ľavej strane vidím, že tam má niekto rozložený oheň a kričí na mňa. Hneď som si predstavil nejakého podguráženého miestneho s rakijou, tak som ho ignoroval. Keď je blbá hlava, trpí celé telo. Trať bola tak dobre označená, že som si vypol navigáciu a prvýkrát blúdim, resp. idem opačne. Neskôr som zistil, že mi písala aj mama, že sa mám vrátiť, lebo idem opačne. Našťastie som si to všimol pomerne rýchlo aj sám a milý pánko ma už nasmeroval.
O chvíľu už stojím v prekúrenej miestnosti s dropbagmi, jem, naberám si vodu a pýtam sa, či si bežci predo mnou dali dlhé gate. Že nevedia. Zariskujem teda, nechávam si krátke, dávam si iba tenké rukavice a tričko s dlhým rukávom. Vonku ma neskutočne klepe od zimy, naozaj mali vnútri hádam 35 stupňov. Nejaký mladý chalan pri vatre, ktorý už vyzerá, že má dosť, mi ponúka víno, no odmietam. Už bez toho kopím chyby. Zabudol som si zobrať z dropbagu zarobený ionťák. Takisto som si zabudol umyť zuby. Niežeby som sa chcel hrať na viete, koho, ale mal som už v ústach slušný bordel a zároveň som dúfal, že ma to preberie. Neskôr mi nešlo rozložiť paličku a všetky tieto prestoje a chybičky sa mi začínali hrať so psychikou.
Predo mnou je tisícmetrové stúpanie a ja som rozhodnutý, že zatnem zuby a nebudem sa pozerať na hodinky, kým nevyjdem až hore. Terén nie je náročný, na balvanové pole sa zmení až úplne hore, to už trochu nadávam a mám nutkanie každú chvíľu kontrolovať, koľko som už nastúpal. Niečo, ako keď plankujete a začne vás už klepať, no nechcete stále kontrolovať stopky. Vyhral som však nad zvedavosťou a je príjemné pozrieť sa na hodinky, kde pribudlo tisíc výškových metrov. Niečo mi hovorí, že tu musí byť za svetla krásne. Zbeh je už stará známa klasika. Poväčšine chôdza, až neskôr v lese beh. Znova ma čaká výstup, zhruba 700 metrov, a budem na chate Begovitsa. Je celkom výživný, ale čo tu nie je? Som však rád, že som konečne za hranicou 100 km.
Na chate do seba už klasicky ládujem sypačky, dávam si šošovicovú polievku s chlebom a využívam záchod. S vodou mi milo pomohli, ale iba s tou, ionťák nemali. Ešteže mám jeden v dropbagu, všakže. Dozvedám sa, že skupinka troch, ktorých som dobiehal, spí, a necelý kilometer za chatou oproti mne ide čelovka. Som rád, že to je človek, Lenka S. tu minulý rok stretla medveďa. Už menej rád som, že týpka bolí noha a nemôže pokračovať. Je to škoda. Tu si prvýkrát uvedomujem, že už vlastne necítim koleno. Behom pár minút som sa posunul o štyri miesta na šieste.
Nasleduje ďalšie nekonečné stúpanie a už ma celkom režú oči. Púšťam si teda z telefónu hudbu a aspoň v duchu si spievam. Terén je neprešľapaný lúčny s nejakou nepríjemnou prízemnou skoro-kosodrevinou. Už idem naozaj pomaly a do kopca mi poriadne dochádza. Gély som už zavrhol, keďže som to asi prehnal s kofeínovými Maurtenmi a chvíľu mi bolo na grcanie. Ostáva mi banán, páli ma záha a bolí hrdlo. Konečne sa cítim ako na stomíľovke, doteraz to bolo podozrivo ľahké. Zbeh je opäť cez nebehateľné lúky so skrytými kameňmi, takže kráčam. Od fáborky k fáborke, ľavá, pravá. Po chvíli ma preberie svorka psov, ktorá sa ku mne so štekotom približuje, no nebojím sa. Psíkov ja mám rád. Konečne les a ja môžem znova pridať.
Chata Pirin ma síce honosný názov, ale nevyzerá tak. Je tam však veľmi milá dvojka, baba mi dokonca dala nejakú vlastnú sypačku, keďže jonťák nebol ani tu. Konečne dávam dole čelovku, už ma z nej bolela hlava a idem do krátkeho trička. Chalan mi dal info, že to už bude easy, jedna stojka, inak pohoda. No neviem, podľa mapky je to 17 km s 1600 výškovými metrami. Verím mu iba to, že to bude krásne. A veru bolo. Hory sú tu naozaj rozmanité a ja vchádzam do Vysokých Tatier. Hlava už so mnou hrá rôzne hry a často sa pristihnem pri tom, že zabúdam, že som v skutočnosti v Bulharsku. Mapke už totálne prestávam veriť. Hodinky mi ukazujú 2 500 m. n. m a mal by som byť na najvyššom bode tejto časti. Zároveň sa však pozerám na brutálnu, aspoň dvestometrovú kamenistú stojku. Zmierený s osudom idem hore. Slnko sa už do mňa kvalitne opiera. To, že som komplet v čiernom, tomu nepomáha. Dochádza mi voda a už iba kráčam. Prichádzam k jazierku a chate, z ktorej sa začínajú rojiť turisti. Sú milí, ostýchavo povzbudzujú, ale oveľa rýchlejšie ako oni sa veru nehýbem. Po chvíli obehujem prvú ženu, Češku, a tú to vraj ešte stále baví. To som rád, aspoň niekoho. Trochu sa na svoje frflanie hnevám, za iných okolností by som bol v siedmom nebi. Jediné, na čo sa Češka posťažovala, boli Speedgoaty a ja som vďačný, že som ich nechal doma a zvolil som Mafate.
Najbližšia a zároveň posledná kontrola mala byť na 132. km. Ja mám na hodinkách 133 a starší pánko mi prezradil, že mi to bude trvať ešte minimálne polhodinu. Turistov je už požehnane, pribúdajú hlavne tí lanovkoví, a ja som pri nich celkom hanbím, smrdím totiž ako starý cap. Konečne vidím veľké jazero s chatou. Do parády si ma berie zatiaľ najakčnejší dobrovoľník, dopĺňa vodu, zarába jonťák. Prezradí mi, že technické časti už nebudú, iba behateľný, no predsa len 26-kilometrový skoro-zbeh. Rozhodol som sa, že tomuto už budem veriť a zanedlho už letím dole. Keď je človek na nohách 30 hodín, čas ubieha inak a predstava takého dlhého úseku ma vôbec netrápi. Nerozumiem, ako je možné to, že na 160. km stále bežím a viac-menej ma nič nebolí. Zanedlho už bežím ulicami Banska, dobieha ma zhovorčivý miestny a mňa berie do plaču. Radšej by som šiel sám, v cieli si sadol a aspoň päť minút reval. To sa mi ale nepodarí, v cieli mi už gratuluje Peťo a Rišo a revať ma teda neuvidia, to teda nie. Zisťujem, že Timo tu všetkých na 66 km trati vyškolil a hormóny sa začínajú vyrovnávať.
Neskôr, keď si telo uvedomí, že už je dobre, ma kvalitne povypína, mám teplotu, kašlem, hrdlo mám plné hlienov, som hladný, no zároveň nemám chuť na jedlo. Človek si po všetkých tých pretekoch prestane uvedomovať, čo svojmu telu vlastne spôsobuje. Po schodoch však chodím zázračne dobre, prinútim sa najesť a vypiť jedno pivo s tými, ktorí mi v tej chvíli boli najbližší. Zacvakám sľúbenú večeru a konečne si začínam uvedomovať, čo som vlastne dokázal. Ešte viac ma teší úspech tímového kolegu Tima. Ráno už vstávam relatívne fit a okamžite rozmýšľam nad tým, ako by sa to dalo zabehnúť lepšie.
Veľká vďaka patrí celej partii, s ktorou som v Bansku bol, hlavne Rišovi za bezchybnú organizáciu. Bolo to super. Ďalej sa chcem poďakovať Radovi Harachovi za možnosť zúčastniť sa. Veľké ďakujem všetkým za podporné správy počas pretekov. Veď vy viete.
Pár rokov dozadu som zistil, že zabehnúť stovku predsa len nie je nad moje sily a prišlo niečo, čo by nikto nečakal. Začal som sa pozerať po stomíľovkách. Už ani neviem, prečo, mi do oka padol práve Pirin, zrejme to bolo nejakým pekným dramatickým videom. Neskôr som si pozrel aj parametre, a hoci mi hlava hovorila, že ako premiéra to nebude najlepší nápad, v srdci bolo rozhodnuté.
Prestrih do súčasnosti, a ja sedím spolu s Petrom Gemeranom v autobuse do Zvolena, odkiaľ ideme veľkým autom až do mesta Bansko, štartu aj cieľa pretekov. Zbytok posádky tvoria z bežeckého sveta známejšie mená Timo Šály a Rišo Kukliš, ktorý to na pána celé odšoféroval, ďalej Aťka, Zuzka, s ktorými cesta neskutočne ubieha a Ondro, veľký to cyklista. Priznám sa, že som nebol úplne nadšený tým, že ideme autom, no nakoniec sa to ukázalo ako skvelá voľba.
Keďže Bansko nie je najbližšie, prvú noc trávime v Srbsku, konkrétne v Pirote. Tam si pozeráme rôzne pamätihodnosti ako miestnych štamgastov, všadeprítomných, života si užívajúcich, psov a po pár desiatkach herní konečne nachádzame aj nejakú reštauráciu. Pizza a pivo, carboloading podľa môjho gusta. Ráno ešte prechádzka k teplému prameňu, kde sa dá aj namočiť, a potom už len smer Bulharsko. Nie som úplne typ, ktorý by vyhľadával nové tváre, no táto partia sa mi páči. Chvíľu kecáme, chvíľu spíme a hlavne sa veľa smejeme. Ani sa nenazdáme a stojíme pred ubytkom. Do izby sú to len štyri poschodia a ja už teraz vidím tu ladnú chôdzu, najmä smerom dole. Registrácia, večera, dokúpiť zabudnuté rukavice a pokus o spánok, veď to poznáte.
Ráno je napriek nadmorskej výške a hodine pomerne teplé. Spolu s Peťom už len ticho čakáme na štart, keď sa predsa len zjavia chalani, aby nás naposledy povzbudili. Milé od nich. Pretekárov na štarte nie je veľa, čo hovorí za všetko. Veru, nie je to úplne mainstream trať. Prvé kilometre sú mierne do kopca, všetci bežia a za chvíľku mám pred sebou už iba vedúcu skupinku, z toho jednu ženu. Po prvú kontrolu sa nič zaujímavé nedeje, sme ešte na miestne pomery dosť nízko. Zo slovenských pretekov som zvyknutý, že si mám vyberať fľašky v predstihu, lebo sa na mňa vrhne niekoľko pomáhaniachtivých rúk, no tu sa nič také nedeje. Nemajú ani jonťák, a výber jedla je tiež poslabší. Servis na pretekoch SUT je jednoducho top. Zopár borcov prebehlo bez toho, aby si čokoľvek vzali. Ako myslia, zrejme to tu poznajú a po ceste budú pramene. Ja som sa ponáhľať neprišiel, cesta je ešte ďaleká.
Foto: Martin Angelov
Pred nami je prvé poriadne stúpanie, v silnejúcom vetre obiehame turistov, ktorým to v technickom teréne až tak nejde. Kvôli prevaľujúcim sa oblakom si musíme na výhľady počkať, no tých bude ešte neúrekom. Ešte plný síl som za chvíľku hore, prichádza prvý zbeh a s ním moja osobná mantra celých pretekov: Cestu si spravím, alebo nájdem. Trasa je označená dobre, len akosi chýba chodník. Takéto divoké zbehy nie sú úplne moja silná stránka a pár ľudí ma obieha. Nevadí, je tu krásne, bežíme okolo veľkého jazera, preskakujeme potoky a z nejakého dôvodu sa cítim ako na Islande, hoci som tam nikdy nebol. Po chvíli sa situácia so značením zhoršuje, silný vietor zrejme odfúkol pár vlajok. S klesajúcou nadmorskou výškou sa príroda mení, zrazu mi to pripomína Pakistan, ešte nižšie Rumunsko. Zabávam sa tým, že spomínam na staré výlety.
Situácia s chodníkom sa zlepšuje, konečne sa dá aj behať, hoci som zakopol o nejaký bodliak a tenisku mám plnú tŕňov, ktoré ma pichajú do krvi. Nezastavujem však, teším sa z behu. Z čoho sa však teším menej, je pravé koleno. Ešte na Východniarskej stovke som si ho udrel a odvtedy ma pobolievalo. Na poslednom tréningu pred Pirinom už aj naozaj bolelo a cítil som ho aj v aute, keď som ho mal dlhšie zohnuté. Čo už, vedel som, že zadarmo to nebude a behať sa s tým dá. Prichádzam na druhú kontrolu, kde sú aj dropbagy. Sem sa ešte vrátime na 85. km, a tak si nič neberiem, iba dávam dole rukávy, lebo začína byť celkom teplo. Prezerám si chlieb so šunkovou penou, pred ktorou ma varovala Lenka S., za čo jej ďakujem, no nedal by som si ju aj tak. Vodu si znova naberám sám, sypem do seba rôzne sypačky a vyrážam s partiou troch Čechov ďalej. Za behu kecáme o slovenských aj českých pretekoch, no po chvíli mi je tempo pomalé a opúšťam ich. Na 30. km som znova sám a inak to už viac-menej nebude.
.jpg)
Foto: Vladislav Rusev
Na 33. kilometri sa bavím tým, že jeden výživný víkendový longáč už mám za sebou, ešte štyri, a pijem pivo! Druhé veľké stúpanie už nie je také technické, v nadmorskej výške 2700 metrov to je v podstate stále lúka. Rozmýšľam, či nejdem príliš rýchlo, lebo Čechov nevidno, ale zároveň sa musím prvýkrát schovať za kríky, určite ma dobehnú. Hotovo, a stále nikto nikde. Tak to teda idem spustiť na ďalšiu kontrolu. Proti je však terén v kombinácii s kolenom. Neskôr v lese už znova bežím a som plný očakávaní, pretože nasleduje najdrsnejšia časť trasy a ja som zvedavý, či len všetci nepreháňajú.
Foto: Martin Angelov
Na kontrole odmietam polievku, no znova si musím odskočiť. Neviem, či to je kvôli magnézku, ale radšej viackrát na záchod, ako kŕčovať. Prvýkrát som zvolil namiesto tabletkovej formy sypanú a za celý čas som nemal jediný kŕč. Na kontrolu prichádza aj jeden z Čechov a ja sa ho pýtam, či mu bude stačiť liter vody. Vraj to má ošéfované. Dobre teda, šéfe. Šéfka nechávam za sebou a ide sa na to. Od báb som sa dozvedel, že na prvého strácam hodinu a pol. Z nejakého dôvodu som rád, dúfam, že mu to vydrží, a ja sa môžem definitívne prepnúť do kochacieho sa módu.
Začiatok stúpania je pohodička. Tam obrovské mravenisko, tam spadnutý úľ, je príjemne teplo a stále si to všetko užívam. Neskôr les ustupuje a predieram sa všelijakým porastom a ticho závidím všetkým, ktorí majú tie fancy compressport návleky. Lýtka ma strašne svrbia, našťastie prichádza 45. km a ja sa začnem sústrediť na iné veci. Napr. ako ostať nažive. Čas ubieha rýchlo, kilometre pomaly, no napriek tomu obieham nejakého Čecha, toho som tu ešte nevidel. Som rád, že nie som jediný, kto sa takto šuchce týmito bezchodníkovými Nízkymi Tatrami. Terén sa zhoršuje, skáčem z balvanov veľkosti malého auta na tie menšie, ktoré nie sú vždy úplne stabilné, a hlavou mi ide scénka Parkour Parkour z The Office. Som naozaj rád, že túto časť idem za svetla. Jednak kvôli bezpečnosti, ale hlavne kvôli výhľadom. Je tu jednoducho krásne.
Foto: Martin Angelov
Pre zmenu zase niekto obieha mňa, no to už sme skoro hore, a v zbehu, hoci je to naozaj silné slovo, si svoju pozíciu beriem späť. Naozaj mám pocit, že smerom dole nejdem o nič rýchlejšie než hore. Všetko však má svoj koniec, balvany ustupujú a pokúšam sa bežať dole lúkou s trávou po pás. Po troch pádoch na krátkom úseku to vzdávam a odovzdane kráčam. Je to pre mňa mierne frustrujúce, no nič sa nedá robiť. Našťastie klesám rýchlo a dostávam sa na lesnú cestu. Tu ma dobieha mladý Poliak, na ktorého po chvíli kričím, že zle odbočil. Kto ma pozná, vie, že ma to nesmierne potešilo, no najmä zaskočilo. Pýtam sa ho, či už niekedy skúšal painkiller počas pretekov. Po desiatich hodinách mi totiž prvýkrát napadlo, že mám predsa v batohu Ibalgin ako súčasť povinnej výbavy. Vec sa však má tak, že som predtým Ibalgin v živote nemal v ústach, a tak som nevedel, čo to so mnou spraví. Risk je zisk a k obligátnym sypačkám na kontrole Senokos pridávam Ibáč. Prvýkrát mi niekto pomohol s fľaškami, dostal som vynikajúcu zeleninovú polievku a upozornili ma, nech si vypnem dáta kvôli hraniciam s Macedónskom. Tak to má vyzerať. Hoci mám za sebou najťažších 21 kilometrov v živote, ktoré mi trvali 5 hodín, chalani ma neskutočne nakopli.
Foto: Martin Angelov
Tento šport ma neustále dokáže prekvapovať. Najťažší úsek života vystriedalo najľahších 25 kilometrov ever. Mierne do kopca po asfaltke a ja si letím takmer päťkovým tempom. Blíži sa zlatá hodinka, počasie je neskutočné, cestu lemujú borovice a dosť mi to tu pripomína rodnú Levoču. Zažívam pravý runner’s high. Päťnásť hodín na nohách a moje nohy sú úplne čerstvé. Síce to nechápem, no dúfam, že to čo najdlhšie vydrží.
Som na nohách 18 hodín, čo je zatiaľ môj rekord. Zároveň idem prvýkrát po celom dni do noci. Mierne stúpanie sa mení na zbeh a ja mám byť čochvíľa na kontrole s dropbagom. Na tomto mieste sa spájajú dva okruhy, z ktorých sa trasa skladá, a to v kombinácii s rýchlym zbehom u mňa nie je dobrá kombinácia. Po ľavej strane vidím, že tam má niekto rozložený oheň a kričí na mňa. Hneď som si predstavil nejakého podguráženého miestneho s rakijou, tak som ho ignoroval. Keď je blbá hlava, trpí celé telo. Trať bola tak dobre označená, že som si vypol navigáciu a prvýkrát blúdim, resp. idem opačne. Neskôr som zistil, že mi písala aj mama, že sa mám vrátiť, lebo idem opačne. Našťastie som si to všimol pomerne rýchlo aj sám a milý pánko ma už nasmeroval.
O chvíľu už stojím v prekúrenej miestnosti s dropbagmi, jem, naberám si vodu a pýtam sa, či si bežci predo mnou dali dlhé gate. Že nevedia. Zariskujem teda, nechávam si krátke, dávam si iba tenké rukavice a tričko s dlhým rukávom. Vonku ma neskutočne klepe od zimy, naozaj mali vnútri hádam 35 stupňov. Nejaký mladý chalan pri vatre, ktorý už vyzerá, že má dosť, mi ponúka víno, no odmietam. Už bez toho kopím chyby. Zabudol som si zobrať z dropbagu zarobený ionťák. Takisto som si zabudol umyť zuby. Niežeby som sa chcel hrať na viete, koho, ale mal som už v ústach slušný bordel a zároveň som dúfal, že ma to preberie. Neskôr mi nešlo rozložiť paličku a všetky tieto prestoje a chybičky sa mi začínali hrať so psychikou.
Predo mnou je tisícmetrové stúpanie a ja som rozhodnutý, že zatnem zuby a nebudem sa pozerať na hodinky, kým nevyjdem až hore. Terén nie je náročný, na balvanové pole sa zmení až úplne hore, to už trochu nadávam a mám nutkanie každú chvíľu kontrolovať, koľko som už nastúpal. Niečo, ako keď plankujete a začne vás už klepať, no nechcete stále kontrolovať stopky. Vyhral som však nad zvedavosťou a je príjemné pozrieť sa na hodinky, kde pribudlo tisíc výškových metrov. Niečo mi hovorí, že tu musí byť za svetla krásne. Zbeh je už stará známa klasika. Poväčšine chôdza, až neskôr v lese beh. Znova ma čaká výstup, zhruba 700 metrov, a budem na chate Begovitsa. Je celkom výživný, ale čo tu nie je? Som však rád, že som konečne za hranicou 100 km.
.jpg)
Foto: Vladislav Rusev
Na chate do seba už klasicky ládujem sypačky, dávam si šošovicovú polievku s chlebom a využívam záchod. S vodou mi milo pomohli, ale iba s tou, ionťák nemali. Ešteže mám jeden v dropbagu, všakže. Dozvedám sa, že skupinka troch, ktorých som dobiehal, spí, a necelý kilometer za chatou oproti mne ide čelovka. Som rád, že to je človek, Lenka S. tu minulý rok stretla medveďa. Už menej rád som, že týpka bolí noha a nemôže pokračovať. Je to škoda. Tu si prvýkrát uvedomujem, že už vlastne necítim koleno. Behom pár minút som sa posunul o štyri miesta na šieste.
Nasleduje ďalšie nekonečné stúpanie a už ma celkom režú oči. Púšťam si teda z telefónu hudbu a aspoň v duchu si spievam. Terén je neprešľapaný lúčny s nejakou nepríjemnou prízemnou skoro-kosodrevinou. Už idem naozaj pomaly a do kopca mi poriadne dochádza. Gély som už zavrhol, keďže som to asi prehnal s kofeínovými Maurtenmi a chvíľu mi bolo na grcanie. Ostáva mi banán, páli ma záha a bolí hrdlo. Konečne sa cítim ako na stomíľovke, doteraz to bolo podozrivo ľahké. Zbeh je opäť cez nebehateľné lúky so skrytými kameňmi, takže kráčam. Od fáborky k fáborke, ľavá, pravá. Po chvíli ma preberie svorka psov, ktorá sa ku mne so štekotom približuje, no nebojím sa. Psíkov ja mám rád. Konečne les a ja môžem znova pridať.
Foto: Martin Angelov
Chata Pirin ma síce honosný názov, ale nevyzerá tak. Je tam však veľmi milá dvojka, baba mi dokonca dala nejakú vlastnú sypačku, keďže jonťák nebol ani tu. Konečne dávam dole čelovku, už ma z nej bolela hlava a idem do krátkeho trička. Chalan mi dal info, že to už bude easy, jedna stojka, inak pohoda. No neviem, podľa mapky je to 17 km s 1600 výškovými metrami. Verím mu iba to, že to bude krásne. A veru bolo. Hory sú tu naozaj rozmanité a ja vchádzam do Vysokých Tatier. Hlava už so mnou hrá rôzne hry a často sa pristihnem pri tom, že zabúdam, že som v skutočnosti v Bulharsku. Mapke už totálne prestávam veriť. Hodinky mi ukazujú 2 500 m. n. m a mal by som byť na najvyššom bode tejto časti. Zároveň sa však pozerám na brutálnu, aspoň dvestometrovú kamenistú stojku. Zmierený s osudom idem hore. Slnko sa už do mňa kvalitne opiera. To, že som komplet v čiernom, tomu nepomáha. Dochádza mi voda a už iba kráčam. Prichádzam k jazierku a chate, z ktorej sa začínajú rojiť turisti. Sú milí, ostýchavo povzbudzujú, ale oveľa rýchlejšie ako oni sa veru nehýbem. Po chvíli obehujem prvú ženu, Češku, a tú to vraj ešte stále baví. To som rád, aspoň niekoho. Trochu sa na svoje frflanie hnevám, za iných okolností by som bol v siedmom nebi. Jediné, na čo sa Češka posťažovala, boli Speedgoaty a ja som vďačný, že som ich nechal doma a zvolil som Mafate.
Najbližšia a zároveň posledná kontrola mala byť na 132. km. Ja mám na hodinkách 133 a starší pánko mi prezradil, že mi to bude trvať ešte minimálne polhodinu. Turistov je už požehnane, pribúdajú hlavne tí lanovkoví, a ja som pri nich celkom hanbím, smrdím totiž ako starý cap. Konečne vidím veľké jazero s chatou. Do parády si ma berie zatiaľ najakčnejší dobrovoľník, dopĺňa vodu, zarába jonťák. Prezradí mi, že technické časti už nebudú, iba behateľný, no predsa len 26-kilometrový skoro-zbeh. Rozhodol som sa, že tomuto už budem veriť a zanedlho už letím dole. Keď je človek na nohách 30 hodín, čas ubieha inak a predstava takého dlhého úseku ma vôbec netrápi. Nerozumiem, ako je možné to, že na 160. km stále bežím a viac-menej ma nič nebolí. Zanedlho už bežím ulicami Banska, dobieha ma zhovorčivý miestny a mňa berie do plaču. Radšej by som šiel sám, v cieli si sadol a aspoň päť minút reval. To sa mi ale nepodarí, v cieli mi už gratuluje Peťo a Rišo a revať ma teda neuvidia, to teda nie. Zisťujem, že Timo tu všetkých na 66 km trati vyškolil a hormóny sa začínajú vyrovnávať.
Neskôr, keď si telo uvedomí, že už je dobre, ma kvalitne povypína, mám teplotu, kašlem, hrdlo mám plné hlienov, som hladný, no zároveň nemám chuť na jedlo. Človek si po všetkých tých pretekoch prestane uvedomovať, čo svojmu telu vlastne spôsobuje. Po schodoch však chodím zázračne dobre, prinútim sa najesť a vypiť jedno pivo s tými, ktorí mi v tej chvíli boli najbližší. Zacvakám sľúbenú večeru a konečne si začínam uvedomovať, čo som vlastne dokázal. Ešte viac ma teší úspech tímového kolegu Tima. Ráno už vstávam relatívne fit a okamžite rozmýšľam nad tým, ako by sa to dalo zabehnúť lepšie.
Veľká vďaka patrí celej partii, s ktorou som v Bansku bol, hlavne Rišovi za bezchybnú organizáciu. Bolo to super. Ďalej sa chcem poďakovať Radovi Harachovi za možnosť zúčastniť sa. Veľké ďakujem všetkým za podporné správy počas pretekov. Veď vy viete.
.jpg){kind=logo}
