Pirin Ultra

16.09.2021 11:11

Lucia Dančišinová

Run like no other, čiže Beh, ako žiaden iný, to je naozaj výstižné motto horských ultra pretekov v bulharskom národnom parku Pirin, ktorý je súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Pirin Ultra preteky ponúkajú tri technicky náročné trasy (38, 66 a 160 km), z ktorých som si „našťastie“ vybrala tú najjednoduchšiu, 66 km trasu s prevýšením 4200 m, ohodnotenú 4 ITRA bodmi. To, že ide o najjednoduchšiu trasu tvrdil na e-briefingu samotný organizátor, ktorý ju opísal slovom „mellow“, čiže príjemná, k čomu sme sa s Češkou Katkou, ktorá túto trasu tiež odbehla, vrátili s úsmevom i rozhorčením ešte niekoľkokrát :) Profil 66 km trasy je pomerne jednoduchý s tromi výraznými stúpaniami a zbehmi, najvyšší bod leží v nadmorskej výške 2686 m n. m. a najnižší tesne pod 1000 m n. m.

Na beh som sa vďaka ponuke Slovak Ultra Trail prihlásila ešte v roku 2020, avšak preteky boli kvôli pandémii zrušené a preto som sa do Bulharska dostala až v septembri 2021. Organizátori behu ponúkajú bežcom aj balík služieb s transferom z letiska v Sofii a ubytovaním v meste Bansko, obľúbeným lyžiarskym strediskom a miestom štartu/cieľu všetkých troch trás. Práve túto ponuku som využila a vrelo ju odporúčam.   
Pôvodne sme do Bulharska mali ísť pretekať viacerí Slováci, avšak nakoniec som letela sama, až kým som v lietadle nezbadala tričko Oravská ultra výzva a nezoznámila sa s Čechom Tomášom, od ktorého som sa dozvedela, že v Bansku bude česká partia, ku ktorej som sa bez opýtania pridala :) A dobre som urobila, keďže to bola naozaj zábavná skupina s vtipnými príbehmi z rôznych svetových ultra behov.

Registrácia prebehla na hlavnom námestí, avšak výklad trasy sa uskutočnil online a ja som sa začala po niekoľkotýždňovom strese cítiť naozaj dobre, keďže organizátor trval na tom, že trasa má len zopár technických úsekov, ale nič strašné a aj teplota by mala byť bežecká, taká od 4 do 13 stupňov vo vyšších polohách. Aj napriek tomu organizátor doplnil povinnú výbavu a ja som si prvýkrát v bežeckom živote musela do vaku pribaliť dlhé termo vrstvy (ktoré som nevyužila). Malé znepokojenie vo mne vyvolala len informácia o možnej prítomnosti psov a medveďov na trase, ale to zahnali českí priatelia radami, ako zahnať psa bežeckými palicami. O kravách, aj v nadmorskej výške 2000 m n. m., ma informoval už doma bežec Lukáš, ktorý túto trasu bežal pred 2 rokmi, aj keď vtedy sa bežalo v opačnom smere.

Štart 160 km trasy v predvečer môjho 66 km behu posunuli kvôli počasiu o 4 hodiny, avšak náš beh odštartoval načas o 7 hodine ráno, 11.  septembra 2021.

Na štarte sme sa stretli s Katkou a prvé dva kilometre vedúce hlavnou ulicou von z mesta sme ešte pokecali. Po chvíli sme prešli do príjemného lesa a na zjazdovku, z ktorej viedol strmší, ale veľmi pekný lesný chodníček k prvej občerstvovačke na 11. km, kde sme mali podľa opisu trasy mať nastúpaných +905, čo sa mi nezdalo a povedala som to i Katke, ktorá bola tesne za mnou. Ponuka na občerstvovačke bola naozaj zaujímavá, zaujal ma najmä cottage cheese, biely jogurt, feta či halva. Zvolila som od začiatku kombináciu fety a šalátovej uhorky, citrónu, čaju a koly, čo sa ukázalo byť veľmi osviežujúcou a vhodnou voľbou. Mala som i vlastné gély, ktoré som (možno len pre dobrý pocit) využila v zbehoch po strmých stúpaniach.

Po prvej občerstvovačke na chate Banderitsa začal neučesaný tatranský terén, vyšlo slniečko a pribudli turisti (na chvíľu). Tu som začala fotiť, lebo som tú krásu chcela ukázať kamarátom i rodine :)
 


Prvý vrchol z profilu na štartovom čísle som dosiahla v dobrej nálade, išlo sa mi dobre, výhľady boli až gýčovo krásne, okolo bolo dosť bežcov, ešte som sa nestratila a zatiaľ som nestretla psa, kravu ani medveďa :) Vo výške 2501 m n. m. som poprosila turistu o fotku a tešila sa na zbeh.  

Po technicky náročnom ale krátkom úvode to bol zbeh zaujímavou krajinou ako z Winnetoua, príjemný na pohľad a naozaj behateľný. Tu som stretla prvé kravy, ktoré boli iné, ako tie naše, také pekné a čo je dôležité, vôbec si nás bežcov nevšímali. Jediné negatívum boli kravince všade naokolo, ktorým som sa spočiatku snažila vyhnúť, čo ma však už v druhom zbehu prešlo.

Počas prvého zbehu som sa prvý a poslednýkrát zrúbala na mokrom koreni a oškrela si koleno, ktoré potom pár kilometrov krvácalo a štípalo a lákalo muchy, ktorých v tomto úseku bolo neskutočne veľa. Prešli sme do príjemného lesa a zbeh sa trochu viac naklonil, ale stále som bola pozitívne naladená a príjemne prekvapená touto „mellow“ trasou a dokonca som sa začala tešiť na druhý výšľap :) Druhá občerstvovačka na chate Begovitsa mala byť podľa profilu v úvodnej tretine druhého stúpania, takže keď začal terén vertikálnieť, prijala som to s radosťou. Stúpanie však začalo byť čoraz strmšie a môj pohyb sa spomalil, takže som sa veľmi potešila, keď som zbadala turistov, ktorí ma informovali, že chata je blízko a ponúkajú aj fantastickú polievku. Na druhej občerstvovačke, kde som mala v nohách 29 km/+2300 m za 6 hodín, sa ma ujal asi 10 ročný chlapec s veľmi dobrou angličtinou, ktorý bol evidentne šťastný, že si môže pokonverzovať. Ukázal sa byť i dokonalý dobrovoľník, doplnil vodu, načerpal polievku a informoval ma, že som asi prvá žena, avšak chlapík v tričku Lavaredo Ultra Trail ho opravil, že som druhá. To ma príjemne prekvapilo, ale odvetila som, že veď ma ešte čaká druhá polovica s dvomi stúpaniam, na ktoré som sa začala vypytovať. Pán v LUT tričku povedal, že druhý kopec je veľmi strmý ale krátky, cca 3 km a tak na hodinku a zbeh z neho je príjemný, ale že to tretie stúpanie bude nekonečné, hoci nie až také strmé. To sa mi zdalo byť pozitívne, tak som sa po krátkom občerstvení a rozhovore pustila do druhého stúpania, ktoré bolo neskutočne vyčerpávajúce a nekonečné, menil sa terén, šutre boli čoraz viac neučesané a pohyblivé a ja som prvýkrát pocítila väčšiu krízu. Zastavila som a dala si kofeín a aminokyseliny, vybrala fukérku a odfotila si hmlu. Bola som vo väčšej skupinke bežcov, čo mi psychicky pomáhalo. Katka neskôr označila tento kopec za najhorší.

 Po dosiahnutí vrcholu Kuklite v nadmorskej výške 2662 mnm začal  najprv krátky náročný technický zbeh, ktorý však plynulo prešiel do behateľného a príjemného terénu, keď som zrazu zbadala 300 metrov odo mňa nejakú čiernu hýbajúcu sa vec a s hrôzou som vykríkla „Medveď!“ Medveď sa pozrel mojím smerom a vykľula z neho krava, ktorá oddychovala a ja som sa zasmiala, že prvé stretnutie sa odkladá, predsa, niektoré veci (ne)chceš zažiť (ani) doma :)

Na tretej občerstvovačke bola dobrá nálada, jeden z bežcov mal pocit, že moje koleno potrebuje leukoplast s Minnie a nanútil mi ho a ja som sa „ošetrená“ a najedená pomerne rýchlo vydala do tretieho stúpania z profilu. Úvod mi pripomínal naše Slanské vrchy, tak som pookriala a aj napriek vyše 3000 nastúpaným metrom a 41 km v nohách som sa pustila do klusu, čím som inšpirovala aj ďalších bežcov.

Posledný výstup začínal byť postupne strmší a skalnatejší a ja som si spomenula, ako pán v LUT tričku na moju otázku, aký je ten tretí „hill“ odpovedal, že to nie je kopec, ale pôjdeme „len“ pomedzi dva vyššie kopce a začala som ich očami hľadať. Po dlhšom indiánskom behu po nepríjemne hrboľatej tráve plnej kravincov a ovčích bobkov, potôčikov a mokradí sa mi naskytol pohľad na dych berúce hory. Trochu som zneistela, sily ubúdali a tie hory vyzerali naozaj ozrutné. Terén bol čoraz náročnejší a ja som pochopila, že výstup „medzi kopce“ bude to najhoršie, čo ma čaká. Vytiahla som gtx shakedry bundu, keďže sa ochladilo, vymenila čelenku a nasadila pre istotu čelovku, hoci slnko malo zájsť až za hodinu. A v diaľke s ľútosťou sledovala bežcov, ktorí potvrdzovali môj predpoklad o náročnom výstupe, ktorý v závere pripomínal len kopu vysypaných skál. Bolo to jedno z najkrajších, ale i najnebezpečnejších miest, na ktorých som kedy počas pretekov bola.
 

Počas boja so sebou a mojou ochotou škriabať sa po tých skalách v nejakom tempe som nad sebou začula výkriky a pozrela hore, kde nadšený bežec od radosti poskakoval s roztiahnutými rukami, takže som pochopila, že tam bude vrchol stúpania, čo ma povzbudilo a uistila som sa, že tam budem ešte pred zotmením, čo ma tešilo najviac. Úvod zbehu bol opäť pomerne technický, ale rýchlo prešiel do behateľného terénu, ktorý som však nevyužila naplno, lebo som si musela upratať hlavu :) Ešte stále nebolo potrebné zapínať čelovku, tak som videla, že aj napriek očakávaniam ma čaká ešte jeden výstup po skalách. V tejto časti som stretla Bulhara Borislava, s ktorým som nakoniec dobehla do cieľa a ktorý poznal terén, takže som sa ho začala dookola pýtať, aký terén nasleduje, kedy prestanú tie šutre a kde je konečne tá posledná občerstvovačka. Chodidlá mi zospodu už horeli a začala som mať veľkú chuť na fetu s uhorkou.

Asi na 53. km som zapla čelovku a s potešením zistila, že trať je pekne označená odrazkami, takže nebolo potrebné byť v strehu. Začala som rozmýšľať nad tým, kde je asi Katka a či je tretia, či ma nedobieha, keďže som si bola vedomá svojej krízy a výrazného spomalenia. Tieto myšlienky som zahnala, istota, že sa nestratím, prítomnosť domáceho bežca a predstava posledných 3 kilometrov po asfalte ma nakopli a začala som bežať aj po skalách. Keď sme konečne dobehli na občerstvovačku na chate Demianica, naliala som si čaj a kolu, nabrala fetu a zajedla ju uhorkou a rozhodla sa, že sa tu nezdržím a za žiadnych okolností neprestanem bežať a tak sa i stalo. Do mesta Bansko sme dorazili po hodine a pol a záverečný asfalt som s radosťou pripučila a začali ma zaplavovať pocity, ktoré každý ultrabežec miluje :) Do cieľa na námestí som dobehla za ovácií organizátorov o 23:09 a vychutnala si pocit druhej ženy. S Tomášom z českej partie sme počkali na tretiu Katku a išli si ľahnúť. Na druhý deň o 12:00 prebehlo udeľovanie cien a o necelé dve hodiny dobehla Peťa, prvá žena na 160 km trase, aj s Honzom, tak sme si ešte porovnali dojmy z našich trás a rozlúčili sa s Pirin Ultra :)

Foto: Yanne Golev

Tento beh bol náročný ale i nádherný, vhodný pre bežcov, ktorí majú radi šutre, veľa šutrov :) Prostredie bolo naozaj krásne, terén neskutočne rôznorodý a organizácia na jednotku. Verím, že do pohoria Pirin ešte vrátim, minimálne na turistiku. Ďakujem organizátorom a Slovak Ultra Trail za túto príležitosť, českej partii za spríjemnenie pobytu, rodine, kamarátom a Čergovrunu za podporu a PrestigeFyzio za vytunovanie :)