Pirin Ultra

Celú noc sa budím, pozerám do stropu a hnevám sa, prečo nespím, každá sekunda sa v nasledujúcich hodinách dňoch zíde. Okolo 6 zvoní budík, no nejako sa mi nechce von z teplej postele. Hovorím Bohušovi, že mám riadny rešpekt a on mi obratom plánuje absolútne nepriestrelnú stratégiu. Kľudne sa inšpirujte: „ľavá, pravá, hore dole hore dole hore dole a si zase s nami“. Má pravdu. Smejeme sa a ja začínam predpretekovú rutinu. Doplniť fľašky, skontrolovať batôžtek, nakrémovať nožičky a obliecť sa. Alex, Stanko a Bohuš štartujú zajtra. Púšťame si tú našu a ja sa už teraz neviem dočkať, ako sa znova uvidím s mojimi kuriatkami. Predpokladám príchod v nedeľu nadránom. 

Foto1

Pred štartom dobehne Timo, Paťo Mikuš a Rišo Kukliš (budeme o ňom ešte veľa počuť, totálne vycvičil celú skyrunningovú elitu a ešte aj humor má úžasný!), zoznamujeme sa s Peťom a Kikou. Peťo beží, Kika supportuje. Začínam sa triasť. Od zimy to určite nie je. 160 km nie je málo, výškových ani nehovorím. Timo ma pri fotke pritisne tak viac k sebe. Neviem, či to vycítil, ale pre mňa toto malé gesto znamená svet. Také to súrodenecké objatie. Tima beriem za malého veľkého bežeckého brata. Nervozita je zas fuč a ja sa už úprimne teším. Na štartovej čiare Peťo ešte spomenie čas 40 hodín. V hlave si vravím, že to by sa páčilo aj mne ale sama si netrúfam. Pýtam sa, či nevadí, ak by som sa motkala okolo. Že vraj nie, tak uvidíme. 

Foto2

Štart. Včera sme boli liezť na skalách kúsok nad mestom a ja mám záväzok, že minimálne potiaľ budem ozaj bežať. Aj tak je. Prechádzam do chôdze a hneď ma obieha nejaké dievča. „Fúú, dobre ty“, pomyslím si ale idem si svoje. Peťo je kúsok za mnou, vyzliekal si bundičku. Po chvíli ju dobieham zas. Radšej ako súťaživú atmosféru mám takú, keď je pohoda, tak sa prihováram. Pretek je ťažký sám o sebe, tak prečo si to troška nespríjemniť.

Foto3

Troška jej odbehem a zrazu vidím usmievajúcu sa Kiku. Veľmi sa poteším, hoci sa poznáme asi hodinku. S niektorými ľuďmi si proste padneš do oka od samého začiatku. Od K1 začína technická časť a ja v momente pochopím, prečo niektorí bežci nemajú paličky. Terén pripomína Západné Tatry, paličky sa zasekávajú pomedzi kamene. Kilometre zatiaľ odsýpajú rýchlo, na úvodných 15 km pripadá 1500 m+, takže sa už celkom teším na zbeh. Keď sa k nemu dostaneme, nechápem. Nevidím chodníček, iba pár červených vlajok. Rýchlo pochopím, že cestičku si mám nájsť sama a púšťam to samospádom. Hlavne si nerozbiť nohy hneď na začiatku. V noci takto určite nechcem pobehovať sama, tak sa len utvrdím v tom, že sa musím motať okolo Peťa.

Foto 4 a Foto5

Dobehol ma pri preskakovaní potoka. Potom som musela cikať, tak pre zmenu odbehol on mne. Vždy myslím na radu Zuzky Kamendy „piť, jesť a cikať, a ak niečo zanedbáš, už to nenapravíš“. Pred treťou občerstvovačkou sa znova stretávame a dobiehame spolu. Máme za sebou 25 km/1800m+ a prebehneme tadiaľto ešte raz, na 86 km. Len si beriem z dropbagu rukavice, doplním fľašky a som ready. Pred nami je úsek 15km/1500m+/1000m-. Ideme s nejakým Grékom, bol tu už minulý rok. Vraví, že treba hlavne prebehnúť Pirin pred západom slnka a týmto tempom by sme to mali stihnúť. Tuším nás takto ráno varoval aj Paťo M. Ja tomu moc nevenujem pozornosť, veď vždy nejako bude a ja neznášam dopredu sa strachovať pred niečím, čo také strašné ani nemusí byť. No ale bolo. A ešte horšie. Ale o tom za chvíľku.

Ideme v skupinke asi piatich, nie úplne organizovane, s Peťom riešime cestovanie a hovná. Neviem, ako to povedať slušne. Čím to je, že všetky bežecké debaty vždy zahrňujú hovná alebo vracanie? :D Keď vyjdeme nad kosku, terén sa mení na ľahkú tatranskú VHT. Stúpanie je nekonečné a strmé, mám pocit, že sa ani nehýbem a len tak naprázdno kráčam na mieste. Vzduchom poletuje sneh a fúka ľadový vetrík, tak si dávam rukavice. Začalo mi škvŕkať v brušku. Ak mu rýchlo niečo nedám, odvďačí sa mi fajnovými kŕčmi, tak hľadám tyčinku. V zbehu dobieham Peťa a hovorí, že o chvíľu je kontrola. A že ho Kika bude čakať s radlerom. Teším sa s ním, tiež ju rada uvidím. Dobiehame ku chate a ja zaostrujem na 4 postavy. Moje kuriatka prišli s Kikou! Hneď sa vrhám na Stanka. Som strašne rada, že sú tu, ale prídu mi akoby zaskočení, že ma vôbec vidia. Alexandrička je úplne podarená. Obskakuje ma a volá ma šampiónka :D Ale naspäť do reality, treba mi čosi zjesť, nasleduje ten slávny úsek cez Pirin. Ešte pri stole s jedlom mi týpek hovorí, že si mám zobrať dosť jedla, pitia a pripraviť sa minimálne na 5 hodín. Alex sa pýta, o čo ide. Len poviem, že preháňa a ďalej sa bavím s ostatnými. Tak veľa na nich celý čas myslím! Čo asi robia, kde sú, ako sa majú. Nedá jej to a keď odchádzam, ešte mi tlačí do batôžku fľašku ľadového čaju. Na milión krát Ti za to znova ďakujem, Alegzandrička moja. Ešte raz sa stískame, spoločná fotka a hajde hore. 

Foto6

Nasledujúce kilometre sú super. Samozrejme stále do kopca ale s takou energiou, že tomu sama neviem uveriť. Dobieham Kimino. Má komplet supportný tím, všetci štyria vyzerajú ako bratranci Jimmyho China a točia o nej film. Idú jej oproti všade, kde sa dá, na občerstvovačke rozkladajú ryžové guľky a všelijaké sypačky a pobehujú okolo s kamerami a foťákmi. Ale ja mám kuriatka <3. V prvej časti úseku je aspoň náznak chodníčka. Je celý zarastený nejakými koreňmi, nedá sa bežať ani po vrstevnici, všetko sa tu šmýka a to nie je ani mokro. Podchvíľou mi noha zapadne pod korene. Ale dobre, stále je svetlo. Pred samotným Pirinom mi ešte jeden týpek povie, že „next section is a huge fuck up“ a ja prevraciam očami. 

Skáčem cez obrovské žulové balvany. Zrazu sa cesta končí. Sú tu len pozapichované vlajky. Štverám sa na najvyšší kameň a vyzerám vlajočky. Beriem to priamočiaro kosodrevinou. Nohou som sa zasekla medzi šutre. Zapadla som po stehno. Medzery medzi kameňmi sú prerastené nejakým vresom, koskou a je v nich čierno. Tá čierna je niekedy diera, niekedy zem. Stúpiť mimo kamene je vabank s neistým výsledkom. Takto sa teda deriem medzi nimi a exponovaným hrebeňom celý čas až na vrchol. Trvá to večnosť, stále sa mocem v hustej koske a zasekávam sa medzi šutrami. „Hell on Earth“, pomyslím si. Cestička tu vôbec nie je a ani vlajky nevidím poriadne, lebo mi do očí svieti zapadajúce slnko. Nie je to kríza, len poznám aj lepší pocit. Peťo je vpredu, do kopca mu to šľape lepšie ako mne. Hore majú dvaja dobroši rozložený stan a núkajú kolču a teplý čaj. Nič mi netreba, mám ešte ten čajík od Alex. Pri ich stane spí psík. Tu v 2600mnm. To ma zaujíma. Pohladkať toto rozkošné stvorenie. Vlajočku nevidím, ani žiadneho bežca, zato sa predo mnou otvorilo žulové more. Natiahli tu aj fix. Slnko začína zapadať. Neviem sa vynadívať. Cítim maximálny kľud a pokoj. Nohy ma vôbec nebolia, tak to púšťam. Hrám sa. Mám to rada. Dobieham Peťa a zjednocujeme tempo. 

Foto7

Na kontrolu dobiehame za svetla čeloviek. Akurát odchádza Kimino. Dobroši sa pýtajú odkiaľ sme a hneď hovoria o Osrblí a že tam v ´79 boli. Treba sa najesť, začína noc, už teraz je okolo nuly a to sme len dole v dedine. Do ďalšej kontroly je 26 km. Z tej vzdialenosti mám troška strach ale hovorím si, že skúsim v noci potiahnuť, lebo nadránom na tutti dostanem krízu. Toto mávam vždy. Lúčime sa a bežíme. Aj hore kopcom. Je zima a nás trasie. Bežíme aj naklonené rovinky, dobiehame skupinky čeloviek. S niektorými aj potrepeme, niektorých len predbehneme. Furt sa tu točíme okolo rovnakých ľudí. Už riešime ako sa sem v zime dostať na skitouring. Žľaby sú tu na pohľad dokonalé. Dlhý nočný úsek je našťastie z veľkej časti behateľný. „Čo by som za taký dala hore na Pirine!“, usmejem sa a prepletám nožičkami. Šetrím baterku v čelovke, náhradnú mám až v dropbagu a ani tá nie je nabitá, lebo... Lebo som proste retard. Na tomto musím ozaj zapracovať. Aspoň som v strehu, lebo podchvíľou zakopnem o čosi, čo ledva vidím :D.

Dropbagová kontrola (86. km). Sme za polovicou. Som ready asi za 5 minút, ale Peťo ešte dolaďuje. Vraj 10 minút. OK, dopĺňam mu vodu a ľahnúť si na posteľ vedľa polomŕtveho týpka sa mi zazdá ako dobrý nápad. Sekunda. Sekunda v polohe ležmo a moje telo aj hlava si hneď pripomínajú, čo by o tejto hodine mali robiť, tak skáčem na nohy. Zas myslím na kuriatka. Ako nám tu je na dovolenke fajne. Oooooch, smutno mi je. Poberáme sa z tejto vykúrenej búdky do úseku 18 km/1800 m+ a kým sa zahrejeme, sme hádam v polovici cesty do sedla. Keď už si myslím, že som sa ako tak zahriala, začne fúkať vietor. Pocitovo je tak -5, no keď zafúka, v 2500 mnm je to ako -20. Ak by som padla, rozpadnem sa ako porcelán na milión kúskov, taká som skrehnutá. Treba mi cikať. Toto na behaní neznášam zo všetkého najviac. Keď mi v zime treba cikať. O kakaní ani nevravím. Odkladám to do poslednej chvíle v nádeji, že sa mi to podarí nejako vstrebať, ale nie, túto superschopnosť neovládam (Filipko posielam božteky!). 

Pri zbehu Peťovi štrajkuje žalúdok, v lese stretávame stádo kráv, mám z nich troška strach, no Peťo to tu našťastie zachraňuje. Dobiehame do dediny, no kontrola tu ešte nie je. Má to byť chata dakde v strede stúpania. Zapínam autopilot. Zima je, tma je, hladná som a chaty furt niet. Keď konečne dôjdeme, za odmenu si čapujem do fľašiek horúci čaj, baštím osolený nutelový chlebík s banánom a ak sa nezačnem hýbať, príde zimnica. Odchádzam. Peťo doje a pôjde. Mám rada túto slobodu. Ideme spolu, ale môžem byť aj sama. Strmo stúpam, hľadím do zeme, nerozmýšľam, len sa snažím zahriať. Zdvihnem zrak. Oči. Mohutné telo. Je to medveď. Hneď, ako naňho namierim čelovku, skáče bokom a beží preč. Zmohla som sa len na tiché „preboha“. Pomaly cúvam. Už ušiel, no nie je to dobrý pocit. Kričím na Peťa. Asi milión krát. Tiež dostal zimnicu a chvíľku sa dával dokopy. Že či sa hnevám, že ide pomaly. Ja že „vôbec ale bol tu medveď. Som v pohode ale zľakla som sa.“ Prekvapuje ma, aká vecná občas dokážem byť. On na to, že hej, na briefingu vraveli, že tu môžu byť. Len sa zasmejem, že dobre, že som tam nebola. Večera dostala prednosť. Stále stúpame a stále je noc. Už to ide. S brieždením prichádza aj kríza, ktorá sa opakuje nonstop. Prečo nespím? Je mi toto treba? Mohla by som byť ako tie dievčatá, čo si v sobotu doobeda zabehnú 5km v teplákovej súprave, narobia milión krásnych fotiek a živia z toho IG ešte celý ďalší týždeň. Občas im závidím. Sú krásne upravené, majú dokonalé fotky a ja mám soľné mapy po tvári aj oblečení, v kútiku úst čosi biele, na tričku fľak od nutely, ruky skrehnuté od zimy, za nechtami špinu a z nosa mi kvapká nejaký kondenz. Občas mi na krízu pomôže kombinácia gél, kofeín a magnézko ale gély som omylom odložila do dropbagu. Všetky. Nemá zmysel hnevať sa, tak to beriem, ako je a pokračujem. Strašná je zima. Neviem ani ohnúť prsty a stratila som jednu rukavicu (prepáč mi, Miri). Konečne sme došli na hrebeň, ale východ slniečka sme prepásli. Čakám nejaký príval energie, no dostane sa mi len nárazový vetrík a balansovanie na exponovanej hrane. V noci som mala buffku okolo krku, no aj tak sa mi chytili priedušky. Kašlem tak, že ma až napne. Utešujem sa, že som aj tak mala v brušku asi viac, ako bolo nutné. Zbeh na chatu Pirin (115. km) si neužívam, všade sú kravské hovná, nohám už neverím tak, ako na začiatku a po chodníčku ani stopy. Zavše preskakujeme nejaké potoky a kríza ma ešte neopustila. Otvorím dvere do chaty a cigaretový dym mi dá obratom facku. Znechutene a nahlas vravím fuj a gánim na pána, čo vnútri fajčí. Neberie ma do jedla, tak siaham po redbulle a soli.

Pokračujeme nekonečnou dolinou. Mierne, no nepríjemné stúpanie. Celkom sa vlečiem, no idem s Peťom. Slniečko už nabralo na sile. Obzriem sa za seba a vidím Kimino a jasnomodrú oblohu. Aj sa poteším, aj nie. „Do p**e aj s azzurom“, zašomrem a vyzliekam tričko. Ešte pred hodinou som sa pri východe slnka triasla od zimy a teraz ma ide uvariť zaživa. Ani môjmu bruško sa to nepáči, lebo hneď idú kŕče a ja veľmi dobre viem, čo príde po nich. Znova sa ku mne približuje známa postava. Pýta sa, či som v pohode. Som schovaná v tieni za skalou a vraciam. Pozriem sa na ňu pohľadom, ktorý nás obe rozosmeje a pýtam sa, či nemá čosi na žalúdok. Ani jednu z tabletiek som v sebe neudržala. Kimino je super, hneď v batôžku hľadá lekárničku. Dostala som tabletku a zázvorovú mentosku. Nebudem klamať, bol to hnus. Ale aspoň čosi prebilo ten nepríjemný pocit v ústach. Žmurknem na ňu, že je všetko v pohode a ženiem ju ďalej. Tiež pokračujem ale vidím, ako sa vzďaľuje. Ideme hore žľabom po suťovisku do 2600 mnm. Dychčím akoby som šla na Everest. Och strašne to už chcem mať za sebou. Je to myslím 120. km. Väčšinou sa na vetu „už iba maratón“ teším, no teraz sa zmôžem len na nadávky. Zbeh ide cez nejakú chatu a už z diaľky vidím Peťa, ako sedí na kameni. S pivom! :D pýta sa, či chcem. Ani predstava mi nerobí dobre. Vravím, že idem dopredu, viem, že ma dobehne. On že si dá ešte jedno a pôjde. :D Je to kráľ, strašne ma baví :D Dobehol ma kdesi pred sedlom, sedela som na zemi a hľadala  motiváciu. Nevyzerám dobre, potrebujem pár minút, ostáva so mnou. Pýtam sa, ako sme na tom s časom. Hodiny celý čas ignorujem, mám zapnutú len navigáciu a výškový profil. Kontroly mám klasicky vypísané na ruke, ostatné mi je jedno. Počítame, či stihneme prísť do 40 hodín. Vyzerá to, že áno ale jednoznačne treba zrýchliť. Nič to, energiu budem musieť nájsť kdesi inde. Vstávam a idem. Ďalší nebehateľný zbeh. Yes! (irónia, ak by si nevytušil). V diaľke vidno nejaké domy a ja si nahováram, že ideme k nim. Istoo :D na konci zbehu je tabuľa s nápisom 66K rovno a 160K doprava cez potok. Letmým pohľadom skenujem ďalšiu nekonečnú dolinu a zazriem Kimino. Hneď za potokom moje telo zas vypovedá službu. Kričím Peťovi, že musím tak na 2 minúty spočať a zvalím sa na zem. Energia stále nikde. Už som tak tri hodiny nejedla a teraz sa mi ešte aj točí hlava. Fasa. Nahováram si, že to prejde, vstávam a idem za ním. Naťahuje ma. Raz, druhý raz, tretí. Po chvíli sa úplne opúšťam. Peťovi vravím, nech ide bezo mňa, že končím. Do ďalšej kontroly je to 6 km (a 700 m+). Som rozhodnutá tak, že si chvíľku oddýchnem tu pri plese a potom si dám na kontrole DNF a dole pôjdem lanovkou. Pýta sa, či má ostať so mnou, kým sa dám dokopy. „Nie, choď“, je jediné, čo zo mňa vyšlo. Niečo hovorí ale už nevnímam. Poskladala som sa do klbka a ležím na skale, objímam si pokrčené nohy a po lícach sa mi kotúľajú slonie slzy. Nepamätám si, na čo som myslela ale na moju psychiku to bolo moc. Fňukám a najradšej by som bola teraz hocikde inde.

Po pár minútach sa však v hlave ozýva známy hlas. Moje odosobnené ja. Toto ja mám rada, vie sa na situáciu pozrieť vecne, len tak sa zjaví, popíše veci ako sú a vie presne, čo treba robiť. Monológ v mojej hlave je niečo v zmysle to čo tu predvádzaš? Nohy Ti fungujú, tak prečo reveš? Beháš pre zážitky, nie? Toto nie je jeden z nich?! Zažila si horšie tak sa prestaň ľutovať a choď ovracať aj druhú polku Pirinu. Do cieľa chýba 32 km. Druhú baterku do čelovky aj tak nemáš nabitú, čo tu chceš robiť v noci?  Plus veľa veľa nadávok, ale to som si pre report odpustila. Odhodlane si teda dávam všetky tabletky, čo mám ešte v batôžku (2 soľné, 1 kofeinovú a paralen), utieram slzy, tu pri plese nechávam kus seba a pokračujem. Už viem, že to dokážem. Takto. Odhodlanie je síce jedna vec, no schopnosť môjho žalúdka udržať v sebe hocičo, je vec úplne iná. Po asi 50 metroch všetky tabletky vidím znova. Niečo je však iné. Beriem to ako súčasť programu a pokračujem. Run like no other predsa.

Po pár km zbadám v diaľke aj Peťa. S niekým sa víta. Tá osoba pokračuje smerom ku mne, Peťo beží ďalej. Kika! Pýta sa ako sa mám a mňa automaticky napína. Som najvďačnejšia, že mi ju Peťo takto prenechal a že ide so mnou ešte 2 km ku kontrole. V diaľke vidíme Peťa, aj Kimino so supportom. Pýtam sa na ostatných. Timo vedie závod, Bohuš je v top 10, Alex a Stanko majú krásny medzičas. Rišo rozbil profesionálov na krátkej trati a skončil v top 10. Včera boli spolu na večeri a celý čas sledovali tracker. Že boli hotoví z toho, ako nám to ide. A že ráno ani neverili, čo už máme za sebou. Je mi hrozne. Moje kuriatka na mňa tiež celý čas myslia a ja ich ku koncu takto sklamem. Zas ma napína. Keď rozprávam, je počuť, že balansujem na hranici menšieho zrútenia. Hlas sa mi chveje, je mi do plaču, no nejakým zázrakom sa držím. Kiku proste chceš mať pri sebe, keď je ťažko. Posiela ma dopredu na kontrolu, zbeh je samé blato a ona si šetrí členky. Alebo kolená. Už neviem. 

Foto8

Vítajú ma potleskom ale nejde mi ani odvďačiť sa úsmevom. Mierim rovno ku kole, pýtam si suchý krajec chlebíka. Ani nemám v pláne ho jesť, len ho vopchám do vačku pre lepší pocit. Už iba 26km a väčšina dole kopcom. Nemôžem tomu ani uveriť. Hladko to nepôjde, to viem isto, tak vravím Peťovi, že idem. Ešte zbaští nutelový chlebík a dobehne ma. Odchádzam. Nejakí ľudia tlieskajú. Prevrátim očami, no kývem rukou, že dobre, dik. Nie je čomu tlieskať, cítim sa ako použitá handra. Som ako taký ufrflaný starý dedo, fakt.

Keď vidím, ako na mňa čaká jeden z kameramanov od Kimino, zrýchľujem. Nie preto, že vládzem, len nemám chuť sa s ním rozprávať. Na otázku „how do you feel about the fact there are not so many women in the race?“ som mu na jednej z kontrol s výrazom hráča pokru odpovedala „I don´t care.“ Nechcem vyznieť ako úplný odľud, tak sa aspoň snažím tváriť normálne. Vlastne ma ani nebolí nič iné okrem žalúdku, tak bežím ako sa dá. Čávo sa lúči so slovami „see you at the finish line“ a ja som rada, že mám pokoj. No ale nie tak úplne. Na nasledujúcich kilometroch si ma ešte dva krát počkajú a stále sa vypytujú, ako sa mi ide a tak. Chápem, že pre tieto profi baby je každá informácia dobrá, ale už ma to otravuje. Rozmýšľam, čo je s Peťom. Stále ma nedobehol a on sa ako na zavolanie objavuje za mnou. Instantne prestávam byť protivná. Strašne dobre sa mi s ním ide. Už je nad slnko jasné, že to stihneme do 40 hodín, aj keby sme už len odkráčali. No a že kráčame ozaj veľa. Môj žalúdok si ide totálne svoje. Ale nálada je perfektná. Dohoda je, že posledných 7km vypeckujeme. Loooool, riadne si veríme. Ak nastane čo i len rovinka, už kráčame. Úplne sa na nás bavím. Inak tento úsek nás oboch rozsekal zo všetkých najviac. A pritom sú to len zbehy po minimálne technickom podklade. Vtipy idú jeden za druhým a stále je na čom sa smiať. Akurát beh je biedny. Ešte je vidno, tomu sa až nechce veriť. O chvíľu budeme s ostatnými. Nechápem, kde sa vzalo toľko energie. Posledné 3 km do cieľa a do 35 hodín ostáva asi 17minút. Už naozaj treba pridať. V duchu prosím žalúdok, aby to vydržal. Sľubujem mu hory doly, ako prestanem jesť čipsy a piť pivo, budem jesť zdravšie. Klasicky ho opíjam rožkom, aj keď dopredu tuším, že sa nič z toho nikdy nestane. Môj žalúdok je úplný zlatúch a drží. Do cieľa ešte kilometer a do 35 hodín rovných 5 minút. To dáme! Už sme v meste, Kika s Rišom nás s úsmevom čakajú. Mám úplne slzy v očiach. Bežia za nami, lepšiu podporu si neviem predstaviť <3. Prebiehame cieľovou bránou a zastavujem hodiny. Ukazujú 34:59:23. Kurde, s prehľadom! 

Foto9

Nejaká pani na mňa vešia medailu. V momente, keď skloním hlavu, mám zas problém. Obzerám sa okolo. Žiadny kôš. Atmosféra je isto super ale skoro ju nevnímam, môj cieľ je iný. Do cesty sa mi ešte postaví Kimino, blahoželám jej, no už-už sa obsah môjho žalúdka pýta zas von a ja nepotrebujem zas zvracať pred celým jej tímom a ľuďmi v cieli. Povinné podanie ruky, a bežím priamočiaro ku kríkom. Rišo, ďakujem Ti za fotky, máš talent :D 

Foto10 a Foto11

Teším sa s ňou ale mám iné priority. Kríky nie sú ďaleko, už v nich mám hlavu. Timo ma hneď zakrýva bundičkou, Bohuš drží za rameno. Ešte som ani nevidela ich tváre a už sa o mňa starajú. V cieli som fakt asi 10 sekúnd. Bohuš sa pýta, či viem aký je deň. Viem. Veľmi dobre. Sobota. Je sobota večer a ešte ani nezapadlo slnko! Len sa usmievame. Srdečne, úprimne, čisto. Takéto kamarátstva sú vzácnosť a ja ich mám hneď niekoľko. Ďakujem. Som rada, že sa aj jemu podaril pekný čas. Aj umiestnenie. 

Foto12

Nie som zranená, obklopená milovanými ľuďmi, a napriek tomu, že mám zo žalúdka kameň a z úst smetisko, som najšťastnejší človek na svete. Prepáčte, zas je to dlhé ale Pirin by vydal aj na knihu, fakt. Ďakujem pekne za to, že ste mojím spomienkam venovali svoj čas, SUT za šancu bežať, Rišovi a Kike za fotky, kuriatkam za to, že sa nechali nahovoriť na túto párty dovolenku a za ich nekonečnú podporu ale aj kuriatkam, čo nás sledovali z domu. Ste najúžasnejší a ja som najvďačnejšia za to, že ste súčasťou môjho života a že ja môžem byť súčasťou tých Vašich. Plány na ďalšie výlety už máme, tak snáď vyjdú. Blahoželám Timotejovi, Rišovi, Peťovi a všetkých ostatným, čo dokončili, toto bola predivoká párty. Ste mi veľkou inšpiráciou.

Foto13 a Foto14