Pitz Alpine Glacier Trail

15.08.2023 07:32

Adam Drga

Štvrtok 3.8.

Veci som si do rohu izby chystal už dva týždne a priebežne ich upravoval na základe predpovede počasia, aktuálneho rozpoloženia, alebo hmotnosti. Tak či tak som mal ráno pocit, že som určite na niečo zabudol. Povinnú výbavu som odvážil a prebalil XY krát. 

Nakoniec som prišiel k najlepšej kombinácii: 

Jeden grip – fukera a nepremokavé gate; druhý grip – tričko s dlhým rukávom, dlhé gate (beriem tie s dierou lebo budú ľahšie), čiapka a rukavice; štvrtý grip obsahuje starý tlačidlový mobil, čelovku a červené svetlo, obväz, leukoplast a izotermickú fóliu + neskôr pribalím hotovosť a doklady. Predstavujem si, ako by asi Česi nadávali na to, koľko vecí musia so sebou niesť, keď nadávali na L100 na pršiplášť, fóliu a obväz. Gélov a sypačiek som zobral toľko, že by som mohol behať celý predĺžený víkend.

Sedím vo vlaku a príde nečakaný mail, že sa plánuje zmena trasy z dôvodu škaredého počasia. Email študujeme spolu s Majom, ktorý si medzičasom ku mne prisadol a nadávame, že zmenili nie len trasu, ale aj povinnú výbavu. Vraj nemôžeme štartovať v kraťasoch. Ja aj Majo teda musíme zohnať ďaľšie dlhé gate v Rakúsku. Mačky nesieme zbytočne – na ľadovec sa nejde. V Bratislave sa stretáme so Zuzkou, ktorá nás už čakala na stanici. Bleskovo sme hodili batohy do kufra auta aby sme nedráždili šoférov MHD. Tí si aj tak nemohli odpustiť trúbenie.

Naložili sme posledného člena výpravy Kiku, ktorej daroval štartovné na tieto preteky jej muž. Keď sme sa skompletizovali, vyrazili sme na “autobahn“. Ako šoférka Zuzka podotkla: „Limit 130 km/h pre naše auto znamená neobmedzenú rýchlosť.“ V aute sa preberali všetky témy, ktoré bežci môžu preberať, keď ich zavriete do spoločného priestoru. Boli by z toho štyri epizódy podcastu o behaní + bonusový obsah pre predplatiteľov. Prvé dve noci sme sa ubytovali v hoteli LIESELE SONNE, kde pracoval na recepcii veľmi milý pán z Poľska a neskôr sme zistili, že celý personál je vlastne jeho rodina. 

Piatok 4.8.

Ráno sme vstali a o 8:00 sme sa stretli na raňajkách a naplánovali výlet na ľadovec. Keď naň nemôžeme vybehnúť, aspoň sa naň vyvezieme lanovkou. Lístok sme dostali k ubytovaniu, tak by bola škoda to nevyužiť. Lanovka je rozdelená na dve časti a v prvej nás odviezol cez prudký tunel “vlak“ asi do ¾ kopca. Poslednú časť kopca išla klasická kabínková lanovka. Zaujalo ma, že na skalách bolo vidieť navŕtané štandy a skoby. Niektoré dokonca zakrúžkované sprejom, aby sa ľahšie hľadali. Pohľadom som spájal štandy a istenia a neprišlo mi to až na tak náročné lezenie. Lanovka nás vyviezla až nad oblaky a miestami sa nám ukazovali krásne výhľady na ľadovce a hory. Pár schodov v 3400 m n.m. a funel som, ako by som ukradol segment “Na Vápeč po červenej“, ktorý už mám dlhšie v hľadáčiku. Utešuje ma, že funia aj ostatní. Fotky, videá a ide sa zasa dolu do dažďa. 

Zaregistrovali sme sa a dali sme si skontrolovať povinnú výbavu. Uisťujem sa, či môžem vyštartovať v kraťasoch, ak si natiahnem rukávy na nohy. Dobrovoľníčku som trochu zaskočil, ale po preverení informácii mi sama neistá nasľubovala, že môžem. Po príchode na hotel som hneď vybehol na krátky výklus. Príroda a chodníčky sú tu naozaj krásne. Mohol som zobrať aj košík na hríby... Majo medzitým zaspal, štartovať bude ešte dnes o 23:00. Ja som sa najedol a v tichu sa porozťahoval. Strečing som zakončil natiahnutím sa na posteľ. Tiež som si dal šlof.

Kým sme spali, prišiel ďalší mail. Trasu opäť zmenili. Budeme bežať trasu 45 Rifflsee trail (Arzler Alm Loop + P15) (Strava ukázala 51km / + 1920 m) a Majo bude bežať to isté čo my, ale dva krát. Štart nám tiež posunuli z 5:00 na 7:00. O dve hodinky viac spánku za predpokladu, že sa mi nebude zasa snívať, ako sa idem rozbehať a zmeškám štart. Tiež mi ubudlo pár vecí z povinnej výbavy. „Nakoniec budeme bežať Rajecký maratón v Alpách“ smiali sme sa. Krátka posledná inventúra povinnej výbavy a vypočítavanie, koľko gélov si zobrať a čo si obliecť. S Majom sme si radili, kto má aké finty a zvyklosti pri ukladaní vecí do batohu. Zuzka zašla zatiaľ do mesta na briefing trate a informácie nám prerozprávala na porade pri večeri. Sťahovali sme nové .gpx a na podpivník som zaznačoval, na ktorých kilometroch cca budú občerstvovačky. Na Slovensku by sa to dalo ísť aj bez batohu, ale povinná výbava nepustí. Približne hodinku a pol pred štartom Majo odišiel do Mandarfenu na štart. Zuzka ho zaviezla, a pomáhala s čím bolo treba. Ja som si šiel ľahnúť, ale nevedel som zaspať. Pozeral som live stream ako Majo štartuje a vidím, že mu zrejme na štarte neprešla kombinácia šortky + rukávy na nohách. Mal dlhé gate. 

Sobota 5.8.

Ráno cca 4:15 budíček. Zobudil som sa uzimený a spotený. Asi som už behal pod perinou. Teplá sprcha nešla, a tak som si dal na seba ešte na izbe pérovku. Raňajky: BCAA, Magnézium, Maurten drink a jeden chlebík s nutellou. Cestou do Mandarfenu vidíme premočených stovkárov. Niektorí kráčajú, niektorí bežia. Čudujeme sa, prečo kráčajú na pohľad vyzerajúcu rovinu. Prehadzujem na seba pončo, nech mi nemoknú veci, kým nemusia. Cestou na štart kráčame okolo záchodov, nedá mi sa tam nezastaviť a nedorobiť to, čo som už na hoteli nestihol. Norma splnená. Keď som vyšiel z WC, akurát prebiehal okolo Majo. Vyzeral, že práve vyštartoval, ani sa nezastavil, iba zdvihol ruku. Neskôr som zistil, že vlastne ani nevedel, že to po ňom kričíme my. Povinnú výbavu nám už nekontrolujú, ale rukávy na nohách si vyťahujem čo najvyššie aby splývali so šortkami a nebolo mi vidieť holé kolená, aby ma nevrátili, ako Maja. Pár minút do štartu. Jeden gél na štarte a už nie je čo zmeniť, vyhodiť či doložiť.

Drei! Zwei! Eins! (tu končí moja nemecká slovná zásoba) a vyrážame. Rozbehlo sa to vcelku rýchlo. Cesta bola široká, takže žiadny lievik. Prvý kilometer a pozerám na hodinky. Fakt tu ideme bežať ten Rajecký maratón? Prvých 11 km sa šlo vlastne dolu kopcom popri potoku, občas krátky výbeh a preskakovanie mlák a kravských h... Priemerka cca 3:45 a ja som si vstúpil do svedomia. Po rovine by som sa ich udržal, ale to sa dnes nechystá, takže som spomalil. Konečne prvé výrazné stúpanie a vchádzame do lesa. Chôdzu strieda občasný poklus. Na vrchu stúpania bola prvá občerstva. Nepotreboval som nič, ale ako správny Slovák musím pozrieť, čo dávajú. Beriem pomaranč a ponorím ho do hrubozrnnej soli. Poďakujem a idem ďalej. Kúsok za kontrolou som sa zastavil na cikpauzu, nech som ľahší dolu kopcom. Medzitým ma niekto obehol a už som ho nevidel. Úsek, ktorý na mape vyzeral ľahko, bol presným opakom. Korene, blato nad členky popadané stromy a lokre. Zopár pošmyknutí a vravím si, že zbytočne tlačím. Prebil som sa cez technický úsek a zbieham do mesta po širokej ceste, občas cez singláč.  

Hore potokom späť do Mandarfenu. Už chápem prečo tí stovkári kráčali tú “rovinu“. Na 10 km som tu nastúpal cca 300-400 metrov súvislým nenápadným stúpaním a práve tento úsek ma najviac lámal psychicky. Tlačil som do tempa, ale najlepšie čo som zo seba dostal, bolo 4:30 - 5:10/km (miera vnímaného úsilia 3:30 a nadmorská výška mi tiež nepomáhala) Na tomto úseku bolo veľa fanúšikov, niektorý spravili malé občerstvovačky s čokoládou a trochou vody. Vbieham do Mandarfenu ešte na štvrtom mieste. Po krátkej úvahe, či zobrať palice na kopcovitú časť preteku, som uplatnil moje pravidlo dvoch tisíc (ak na 50 km neprejdem 2 000 m+, tak palice neberiem).

Dva poháre coca-coly, gél a ide sa. Z Mandarfenu už vychádzam ako piaty a nie som si istý, kto a kedy ma obehol. Spolu s tým, ako som vbehol do stúpania, som vbehol do skupinky najpomalších bežcov na 15 km trase, ktorí vyštartovali chvíľu pred tým, ako som sa do Mandarfenu vrátil. Premotať sa cez nich ma stálo veľa času a energie, no podarilo sa. Na vrchu, kde sa končila lanovka, bola aj posledná občerstva na trati. Takmer som ju prepálil, lebo bola schovaná za rohom chatky. Doplnil som si už len 0,5 litra vody - na 10 km stačí. Teta mi hovorí, že už je to len „downhill“, čo naznačila aj pohybom ruky. Takéto reči veľmi dobre poznám a nepridával som im žiadnu váhu. Prebeh okolo jazera Rifflsee bol naozaj krásny. Keby je krajšie počasie, isto je to obsadené turistami. Takto sme to mali viac-menej pre seba. (Vsuvka z Wikipédie: Rifflsee je najväčšie jazero v Ötztalských Alpách s plochou 27 hektárov – Štrbské pleso má 20 hektárov)  

Ešte pár krátkych výbehov, cez technický terén a až potom sľubovaný zbeh. Chodník bol mimo lesov, a preto sa riadne šmýkalo všade, keďže sa z chodníka stal menší potôčik. Vyhýbať sa bahnu už nemalo zmysel, tak som nehľadel. Po prudkom zbehu zo singláča sa dobehlo cez rieku na širokú cestu, kde sa dalo zasa ísť rýchlo. Obiehal som tam ešte kopu ľudí, ale nikoho z našej trasy. „Nicht so schnell!“, kričal na mňa jeden týpek, ktorý sa ma snažil držať po tom, čo som ho obehol. Pár zákrut a ukázal sa mi Mandarfen. Ten pocit, keď už z diaľky vidieť cieľ a počuť hudbu a ľudí, je na nezaplatenie. Človek zabudne, ako ho čo bolí a zmačkne sa do ešte ako takej rýchlosti. Vbieham do cieľa hneď za ženou, ktorá dobehla 2. alebo 3. na kratšej trase, takže si ma tam moc foťáky ani dobrovoľníci nevšímali. Predsa len jeden ma zbadal a dal mi účastnícku medailu. Išiel som do vyhrievaného stanu pre finisherov. Kým som kontroloval zranenie na kolene, prišiel za mnou už spokojný a osprchovaný Majo. Vraj vyhral s parádnym náskokom. 

Gratulujeme si k výkonom navzájom a delíme sa o zážitky z trasy. Katka je cca hodinu za mnou a Zuzka s ňou vybehla na druhú časť trasy ako morálna podpora a dokumentarista. Idem do sprchy. Všímam si topánky, na ktoré som sa prvých 10 km díval. Adidas terrex prototyp, v ktorých tento rok vyhral aj Tom Evans WSER. Vyzerajú zaujímavo škoda, že ich zakrýva vrstva bahna. Po sprche sme sa s Majom opäť stretli v stane pre finisherov a teta dobrovoľníčka, ktorú sme pracovne nazvali “Sauronove oko“ nás pozorne sleduje a mračí sa ako ujedáme z vecí, ktoré boli pre finisherov, ale aj pre tých, ktorí ešte bežia. Žiadny guláš, rizoto či cestoviny sa nekonajú. Teta nás napomína, že by sme to nemali jesť, lebo nemáme pri sebe ani štartovacie číslo a že sme mali jesť hneď ako sme dobehali...márne sa budem dohadovať...ja neviem po nemecky a nemám silu jej odpovedať a ona zrejme nevie ako sa človek cíti po 50 či 100 km. Čo to sme ešte pojedli počkali na dievčatá a išli sme na polievku a zaslúžené pivko. Pozreli sme vyhlasovanie výsledkov a išli na druhú večeru do hotela, v ktorom sme boli predchádzajúce noci ubytovaní. 

“King of Pitztal!“ kričí milý pán z recepcie na hoteli, keď sme mu vysvetlili s kým má tú česť. Majo má dnes večeru zadarmo. Aby sme nespali vonku, Kika nám vybavila spanie u nej v izbe na hoteli. Ani nechceli nič naviac platiť. Naozaj sme sa tam stretli na hoteloch s veľmi milými a ústretovými ľuďmi.

Nedeľa 6.8.

Majo má z nevedno akého dôvodu vyhlasovanie výsledkov až v nedeľu o 11:00. Po krátkych prepočtoch zistím, že by som prišiel domov dosť neskoro večer. Kika oslovila kamaráta Ondreja, ktorý bežal rovnakú trať ako my a prišiel do Rakúska sám. Zobral nás teda domov skôr. Majo a Zuzka počkali na vyhlasovanie. Pre prípad, že by to niekoho zaujímalo, Majo vyhral lyže. Pošlú mu ich poštou. (Pre prípad, že by to niekoho zaujímalo dodám, že vyhlasujú na každej trati prvých troch + prvého v kategórii.) Cesta späť ubehla celkom rýchlo. Opäť sme sa bavili o behaní, kto ešte plánuje aké preteky. Niečo po piatej hodine nasadám v Bratislave na vlak domov. Doma som hodil batoh do rohu a všetky veci som upratoval sporadicky v priebehu týždňa. 

Na záver iba dodám, že po návrate z takýchto veľkých hôr - aj keď sme si ich nemohli užiť naplno, sa mi zdal môj tréningový kopec Vápeč, akýsi kratší a menší. V Mandarfene by sa stratil ako jeden z kopcov, na ktorý vedie krížová cesta, prípadne na vrchu by ešte aj postavili kostol, nie len kríž. Treba však dodať aj to, že práve na ňom som v rámci možností natrénoval aj na trasu v Alpách, ktorú sme bežali. Preto si vážme svoje chodníčky, na ktoré sa môžeme vždy rozbehnúť z domu, aj keď nás niekedy nemajú už čím prekvapiť. A poznáme ich aj po tme bez čelovky.

Ďakujem Slovak Ultra Trail za možnosť zúčastniť sa týchto pretekov, na ktoré sa určite rád prídem pozrieť opäť a hlavne na tú pôvodnú ľadovcovú trasu. Na stránke preteku som síce nenašiel veľa informácii, ale keď som svoje otázky spísal do mailu, do jedného dňa mi odpísali. Taktiež sme po registrácii vyfasovali leták, kde bolo ešte mnoho vecí objasnených, aj keď väčšina z nich v nemčine. Tak isto ďakujem môjmu tímu Finančné centrum za podporu a všetkým, ktorí mi napísali po dobehnutí a celej našej posádke za príjemne zážitky.