Pitz Alpine Glacier Trail 2021

Vanda Hošeková

„Konečne na štarte“, vydýchnem si. Je piatok večer, niečo pred jedenástou. Stojím v sukni s čelovkou na hlave v jednej z nekonečných alpských dolín a čakám na pokyn sa rozbehnúť a jej koniec predsa len nájsť. Čaká ma 62 km s prevýšením 4000 m. Prvýkrát štartujem „proti noci.“ A navyše v Alpách. V horách, ktorým sa môže hovoriť hory bez toho, aby ste preháňali (napríklad ako ja, keď v Prahe prezentujem odkiaľ som). No napriek všetkému necítim strach ale úľavu. Úľavu, že posledných 48 hodín prebehlo takmer celkom presne podľa dlho-optimalizovaného plánu. V stredu podvečer presun priamo z práce do Brna. Vítanie s rodinnými príslušníkmi. Neskoré pivo s rodinnými príslušníkmi. Ráno presun Hujerových na promócie. Fanfáry, fotky. Rýchla káva. Fajný vegánsky obed. Sťahovanie posledných pakšamentov z Brna. 2 plné autá pakšamentov. Presun do Bratislavy. Skorá večera. Rýchla káva. Kemping na benzínke. Prisadnutie k Danke a Maxovi. Dllllllllhá cesta. Príjazd do Innsbrucku. Zoznámenie s Lukášom. Veľmi neskorá (či veľmi skorá) borovička na privítanie. Spánok. Prebudenie uprostred hôr (no predsa v teple a pohodlí Lukášovho bytu). Nákup. Neskoré raňajky. Presun do nekonečného údolia. Prezentácia. Príprava. (Akože) spánok. Budík. Nervozita. Úľava ... Menej nervózna som pred štartom ešte asi nikdy nebola. Neviem, či to je dobré znamenie, či nedobrá predzvesť. Ale teším sa, že tu poskakujem pri Maťovi. A Andrejovi. Prvý a vysoko pravdepodobne aj poslednýkrát v živote v „elitnej“ vlne. 

Štart je rozpačitý. Ako inak. Matík sa mi stráca hneď v prvej sekunde niekde vpredu, medzi tými ozajstnými eliťákmi. Je mi trochu smutno, že ho uvidím až v cieli. Viem, že toho budem musieť prejsť a zažiť veľa, kým sa znovu stretneme. Ale je to motivácia. Tá najlepšia. Z melanchólie ma vytrhne kameraman stojaci uprostred bežiaceho davu. O 5 centimetrov bližšie a môj beh by skončil pár krokov za štartovacou čiarou. Ale záber by to bol určite zaujímavý... Atmoška je celkom fajná. Skoro ako v Salomon videu. Nejaké svetlá, nejaké výkriky. Po chvíľočke už len svetielka a hlboké výdychy...

Prvá dávka adrenalínu sa vyplavuje už pár minút po štarte, keď prebiehame cez ohradu s koňmi. Organizátori si asi neuvedomili, že sú to veľmi vnímavé živé tvory, ktoré nebudú vôbec nadšené zo stáda svietiacich stvorení iného živočíšneho druhu prebiehajúcich cez ich ohradu v neskorý tmavý večer. Jeden z nich je taký rozrušený, že sa rozbieha za slečnou bežiacou predo mnou a snaží sa ju uhryznúť. Tá našťastie uniká a uvedomelo kričí na ostatných, nech si tiež dávajú pozor. Keď okolo prebieham ja, stádo svoj boj so svetielkujúcimi funiacimi existenciami už vzdáva a presúva sa do inej, tmavej a pokojnej časti ohrady. 

Rozklus netrvá dlho, začíname stúpať. Strmo a nakoniec aj dlho. Nasadzujem si príjemné tempo, o ktorom si (naivne) myslím, že ma neunavuje a dokážem ho udržať donekonečna. Teším sa, že mi robia spoločnosť dve moje obľúbené, mlčanlivé ale zato veľmi nápomocné kamky, paličky. Pozitívne naladenie a nadšenie mi ale vydrží len pár sekúnd. Presne toľko mi trvá, kým si uvedomím, že svoje tempo si v tomto húfe ľudí na veľmi úzkom a strmom chodníčku nemám šancu udržať. Zdá sa mi, že sa ide pomaly. Teda, vo chvostovej časti hadíka, kde sa nachádzam. Radšej si ani nepredstavujem, aké tempo má jeho hlava. Nepredstavujem, lebo sa to predstaviť ani nedá. Matík mi o tom možno v cieli porozpráva... Nahováram si, že je to dobré, že sa aspoň nezapečiem hneď na začiatku. Ale aj tak ma to strašne rozčuľuje. Nakoniec sa mi ale podarí pár ľudí predbehnúť. Jedno trápenie ale plynule prechádza do ďalšieho. Je mi strašne teplo. S tou mikinou som to fakt prehnala. V hlave mi prebieha ťažký boj už pár minút po štarte. Stratiť ťažko vybojovanú pozíciu v hadíkovi alebo sa do pár minút roztopiť. Nakoniec vyhráva moje menej súťaživé ja a rozhodnem sa vyzliecť sa. Znamená to: nájsť rozšírené miesto pri chodníku, zastať, zložiť dole ruksak, vyzliecť sa, čo najmenej pri tom ovplyvniť polohu čelovky na hlave, naprať do už aj tak preplneného ruksaku mikinu, zapnúť natrieskaný ruksak a zaradiť sa do hadíka. Našťastie túto miernu komplikáciu nesiem celkom statočne, lebo na prvom na vyzliekanie použiteľnom mieste sedí Danka s Maxom a povzbudzujú. Fajné, keď vás prídu uprostred noci povzbudiť frajerovi kamoši. Teda, asi boli povzbudiť najmä jeho, ale aj tak... Úkon vyzliekania ale prebieha rýchlejšie, ako by sa mohlo z jeho opisu zdať a čoskoro som opäť úspešne zaradená v hadíkovi. Som ešte bližšie ku koncu jeho chvosta ako pri začiatku stúpania, ale čo už. Opäť sa pomaly predieram k jeho nedosiahnuteľnej hlave. Raz sa mi v tom pokúša zabrániť skupinka troch chlapov, ktorým očividne hrdosť nechce dovoliť (aj keď oni by veľmi chceli) aby pred seba pustili guľku ženského rodu. Guľka je však guľa (delová) a nakoniec sa pomedzi nich prebíja. Nachvíľu opäť pociťujem úľavu. Konečne mám pred aj za sebou kúsok prázdneho chodníka a tak si môžem vykračovať (áno, už teraz kráčam!) svojím tempom. Ťažko dosiahnutá idylka ale netrvá dlho. Schádza oproti mne jeden z bežcov. Očividne to zabalil. Má trochu krvavé koleno a kríva. Stihol spadnúť už teraz a hore kopcom. Nemilé. Vraj to zvládne a pomoc nepotrebuje. A mne vraj vypadávajú veci z úplne roztvoreného ruksaka. A naozaj! Obzriem sa a na chodníčku za mnou leží najdôležitejšia, najhodnotnejšia a najelementárnejšia časť mojej výbavy... môj desiatový balíček! Moja najhoršia obava sa naplnila. Ruksak to nevydržal. Niet sa čo čudovať. Niekto pri vymýšľaní povinnej výbavy značne zapojil fantáziu. Plný A4 zoznam povinných pakšamentov som sa do bežeckej vestičky ani nepokúšala napasovať. Keď som si poobede pred štartom naskladala celú výbavu na kempingový stôl, takmer sa pod tou ťarchou zložil. Bolo mi ľúto môjho retro bežeckého ruksaka. Keď som zoptimalizovala polohu každej položky v ňom, podarilo sa mi ho zazipsovať. Bolo mi ale jasné, že počas behu si túto optimálnu polohu všetky veci v ruksaku neudržia. A radšej som si ani nepredstavovala, čo sa stane, ak sa mi ruksak niekde roztrhne alebo sa mi pokazí zips... Ale mohla som si. Aspoň by som mohla porovnať, ako sa moja predstava blížila realite. Poďakujem smutnému milému bežcovi, pozbieram desiatu z chodníčka a dúfam, že som len zle zapla zips, keď som do ruksaku vkladala mikinu. Ale bohužiaľ. Jeden zo zipsov to nevydržal. Neviem, či pod tlakom toľkého nákladu, či kvôli eufórii zo štartu, ktorý tak dlho nezažil, ale fungovať už nebol schopný. Našťastie je dvojitý. Jeho kamošovi ale nezávidím. Neprešla ani hodina od štartu a už to bude iba na ňom. Až teraz začínam byť nervózna. Premýšľam, aká zručná som gazdinka a ako opravím nefunkčný zips ruksaka uprostred noci na horskom chodníčku (rozumej bez mašiny, ihly, nite či zicherky). Pomohol by mi elastický obväz? Neviem, ale aspoň sa toho nemôže už viac pokaziť. Alebo? Samozrejme, že sa mi pod všetkými tými vecami zalomila hadička z kamelbaku... Takže znova: nájsť rozšírené miesto pri chodníku, zastať, zložiť dole ruksak, vybaliť celý obsah ruksaku, napraviť hadičku, naprať všetky veci späť do ruksaku, zapnúť natrieskaný ruksak a nepokaziť pri tom už len jeden funkčný zips. Zaradiť sa do hadíka nebolo tentokrát už potrebné. Špička jeho chvosta je už dávno predo mnou a už ma dobieha ďalší, z neskoršej štartovacej vlny. Teraz som už naozaj nervózna. Alebo skôr nahnevaná?! Naštvaná?! Zúfalá?! Intenzívne rozmýšľam o tom, že sa otočím a vyberiem sa za smutným milým bežcom. Aspoň nebude v cieli smutný sám. Ale zase o tomto je ultra, či? Poradiť si s neočakávaným a ešte popri tom podať výkon. To prvé som už vlastne zvládla a o to druhé sa ešte stále môžem pokúsiť. A keby niečo, tak to po prvom kole zabalím... Šliapem teda ďalej. Mohlo by sa zdať, že zase vyrovnane a odhodlane, ale opak je pravdou. Som nahnevaná a už absolútne neverím, že by som tieto preteky mohla dokončiť. A tom som len v prvej polovici prvého stúpania. Náladu mi umocňuje ešte aj hustá hmla okolo. Nakoniec ma moja paranoja a svedomie donúti ten úbohý zips ešte raz otvoriť a skontrolovať, či mi pri predchádzajúcich zastávkach z tej povinnej výbavy niečo nevypadlo. Lebo čo keby mi ju v cieli náhodou kontrolovali? Ak teda náhodou dobehnem. Ale čo budem robiť, ak mi naozaj niečo vypadlo? Vrátim sa pohľadať to a vyšliapem si to znova? Iba jednou jedinou vecou som si v tomto momente istá. Beh v noci naozaj nemám rada. Ale prečo potom behám „ultra“? Čo tu vlastne robím? Prečo som vyštartovala? Prečo som sa prihlásila? Prečo som taká naivná?

Hmla sa pomaly rozplynula a vyjasnilo sa. Vidím spadnúť hviezdu. Usmejem sa a prianie sa mi v mysli objaví bez toho, aby som nad ním rozmýšľala. Usmejem sa znova. To by bola paráda, keby sa mi naozaj splnilo! Netušila som, že ma padajúca hviezda tak ukľudní. Stále si nie som istá, či som schopná tieto preteky dokončiť, ale aspoň sa o to pokúsim. 

Napriek tomu, že vidím len kužeľ svetla pred sebou, cítim, že som v naozaj veľkých horách. Niekde hučí voda. Neviem, či je to potok či vodopád, ani či je to v doline, či na vedľajšom hrebeni. Chodníček vystriedal už niekoľko podôb. Bol príjemným hlineným trailíkom, veľkými skalami „na preskakovanie“ a teraz sa stočil doľava a strmo stúpa kamenným poľom a sutinou. Okrem radu svetielok pred a za sebou vidím ešte svetlá malej dedinky niekde v hĺbke. Neuveriteľné, že sme štartovali tam, takmer v nekonečne. Niekde zhora sa ozýva povzbudzovanie jedného oddaného fanúšika. Sú to dlhé hlboké výkriky v nepravidelných intervaloch. Nerozumiem čo kričí, ale občas si myslím, že je to „Vaaaaaanda“ a hlas prisudzujem Lukášovi. Že to tak nie je, zisťujem až na vrchole prvého stúpania, odkiaľ sa statný hlas ozýva dolu dolinou. Nevadí. Aj tak mi tie výkriky pomohli konečne sa sem napriek všetkému vydriapať. 

Zo stúpania sa prehupujeme na hrebienok, kde sa po dlhej dobe zase konečne rozbieham. Prebiehame cez snehové pole a po chvíli je už pod nami vysvietená prvá občerstva (Tunnelbahn Gletscherexpress Bergstation pod Mittagskogelom). Neverím, že som sa sem dostala. Je to iba 8 kilometrom od štartu, ale mám pocit, že mi to sem trvalo celú večnosť. Uvedomujem si ďalšiu nepríjemnosť. Na žiadnej z občerstvovačiek nestretnem nikoho známeho. Žiadne známe tváre, zvítania po dlhej dobe, žiadna Inka. Pozdravím, doplním vodu, zoberiem banán a kúsok praclíka, a idem ďalej. Praclík je jediná slaná pochutina, ktorú na občerstve majú. Ešteže mi smutný milý bežec zachránil môj desiatový balíček. Po chvíli behu sa približujem ku malej povzbudzujúcej skupinke. Kým si uvedomím, že je to Lukáš s kamošmi, som už za nimi. Zachytím len nejakú poznámku o kandizovanom mangu. Asi nejaká narážka na to, že som do seba poobede pred štartom napučila celý balíček tejto dobroty. Čo mi ostávalo, keď oň nikto iný neprejavil záujem. Hneď za chalanmi sa nastupuje na ľadovec (Mittelbergferner). Nielen kvôli dievčine v žltej reflexnej veste si poctivo nasadzujem nesmeky. Konečne mám pocit, že tento beh nie je len trápenie, ale aj dobrodružstvo. Vzhľadom na dĺžku ľadovcového úseku, zatiaľ dobrodružstvo pomerne krátke, ale možno sa to konečne zlomí. Len hádam nie v podobe trhliny.

Za ľadovcom sa prehupujeme cez skalné hrebienky a snehové políčka až ku ďalšej horskej chate (Braunschweiger Hutte). Tá stojí nad údolím, ktorým sa zbieha dole späť do Pitztalu, kde sme štartovali. Občas hlboko a ďaleko pod sebou zbadám mihnúť sa svetielko. Nahováram si, že to určite nie sú pretekári, veď to je strašne ďaleko. Až po dlhých minútach si uvedomujem, že teraz som také svetielko pre niekoho aj ja, a pretekári to asi boli. Iba že by začali kozorožce nosiť odrazky, chi chi chi... V úseku s reťazami intenzívne myslím na moju maminku. Asi je dobre, že tu nie je a nepovzbudzuje, ani nebeží. Svetielka Pitztalu sa približujú prekvapivo rýchlo. Teda určite rýchlejšie, ako sa vzďaľovali. Neviem, ako je to možné, ale tesne pred dedinou ma zase povzbudzuje Lukáš s kamošmi. Chlapci sú asi basejumperi, či čo. Tentokrát sa na stretnutie s nimi už fakt teším a pri Lukášovi sa zastavujem. Pýtam sa na Matíka. Vraj bol na ľadovci druhý, dole ho už nestihli. Vôbec nie som prekvapená. Len dúfam, že tentokrát to naozaj neprepálil. Potom si začnem vylievať dušu, ako sa mi nedarí a Lukášovi opisovať moje trable s ruksakom. Zdá sa mi, že chvíľu počúva, potom mi ale berie mačky (na zbytok trasy ich mať už nemusíme) a posiela ma bežať ďalej s poznámkou, že všetko je to iba v hlave. Ešte by som sa chcela trochu posťažovať, ale vlastne má asi pravdu. Otrepané, ale možno to bude fungovať.

Na občerstve v Mandarfen to nie je nič veľkolepé. Keď si predstavujem, ako by to vyzeralo na takejto veľkej občerstvovačke, aj keď v noci, na nejakých slovenských pretekoch, je mi z toho trochu smutno. Pri dobehu mi bez nadšenia tlieska jeden panáčik. Je to naozaj skôr smutné, ako povzbudzujúce. Švédske stoly na občerstve sú ale bohaté. Fest by som si dala škvarkovú lunterku, ale uskromním sa aj s kúskom praclíka, koláčom a pomarančom. Zase dopĺňam vodu. Najbližšia občerstva je vraj „len“ 4 kilometre. Nedám sa ale zmiasť. Viem, že je navrchu tej kolmej steny. Takej kolmej, že stále neviem, ako sa tam vyštverám bez istenia. Lukáš ma ale včera presviedčal, že tam predsa len nejaký chodníček vedie. Je 3:35. Prvých necelých 18 km mi trvalo takmer 5 hodín. Radšej ani neprepočítavam, koľko by mi to malo trvať celé. Na teraz, na chvíľku, ma myšlienky o vzdávaní sa opustili a vybieham do ďalšieho kola. Dávam si záväzok, že hore, na ďalšej občerstve, budem do svitania. 

Chvíľka po asfaltke smerom dole hlavným údolím (Pitztal) a potom nástup do steny. Prekvapivo mám celkom dobré tempo, s paličkami si to užívam a pomaly dobieham pár bežcov predo mnou. Stúpanie je dlhé a strmé (ako inak), ale bez väčšieho premáhania sa dostávam do jeho plytšej vrchnej časti a blížim sa k ďalšej občerstve. Tesne pred ňou zase zbadám mihajúce sa svetielka niekde v nekonečne. Tak toto už určite nie sú pretekári. Nemôžu by... Pomerne pozitívne naladenie ma s týmto pohľadom prechádza. Aj keď tie tmavé siluety obrích hôr na tmavej modrej oblohe zas pôsobia úplne opačne. Na občerstve pri krásnej modernej stanici lanovky čaká vysmiata slečna. S nadšením sa mi prihovára. Najprv po nemecky, potom po anglicky. Bez nadšenia jej odpovedám, že som ok a že si poradím. Občerstvím sa klasickým kombom, doplním vodu a spýtam sa na najbližšiu občerstvu. Vraj až o 16 km. Mierne sa zdesím, ale na tento pocit som si za posledných pár hodín už zvykla. Veľmi by som sa chcela vrátiť, ale pokračujem ďalej. Veď zabaliť to môžem aj po druhom kole. Aj tak by som sa teraz musela vracať späť dolu tou istou strminou. A čoskoro bude svitať, po svetle to určite pôjde lepšie. 

Z občerstvy sa zbieha k jazeru (Rifflsee), chvíľu po rovinke popri ňom a potom mierne stúpanie hore širokou dolinou. Na druhej strane jazera sa obzerám za seba. Nebo je zase o čosi svetlejšie a siluety hôr výraznejšie. Trápim sa. Fest. Ale za tie pohľady to zatiaľ stojí. A hlavne už nejaké sú. Nie ako počas tej prekliatej noci... Občas kráčam, občas bežím. Občas to ide zle, občas ešte horšie. Stáčame sa doľava a krátkou strminkou sa dostávame na krásny trailík zarezaný v dlhom svahu na jednej zo strán údolia. Dočkala som sa. Svitá. Konečne si dávam dole čelovku a vidím, kadiaľ to vlastne bežím. Neuveriteľné, že niekde na svete je tak krásne. Trápim sa. Fest. Ale za tie pohľady to zatiaľ stojí...

Mám pocit, že to konečne začalo aspoň trochu ubiehať. Už od veľmi skorého rána sa teším, že zavolám Matíkovi a poprajem mu dobré ráno. To je na teraz dobrá motivácia. Odbehnúť čo najviac, kým mu zavolám. Traverzový chodník ma dovedie až na druhú stranu kopca nad ďalšie obrovské údolie (Taschachtal). Vyťahujem telefón na vytúžený hovor. Nedostupný. Smutná a mierne zúfala skúšam slovenskú aj českú sieť. Nedostupný. Nevadí. Dám si druhé raňajky (o 7:00) a zavolám znova. Aspoň ešte dovtedy zabehnem o čosi viac. Striedavo bežím a kráčam. Rovinky behom, kopčeky krokom. Stále sa trápim, tak mi aspoň toto pravidlo pomáha posúvať sa vpred. Zazvoní telefón! Počujem len každé druhé Maťkovo slovo, ale znie spokojne a nadšene. Je už v treťom kole a vraj sa mu ide božsky. Joj, aspoň že to! Konštatujem, že mne sa teda božsky nejde, ale zatiaľ som odhodlaná to aspoň dokráčať. Vraj to zvládnem a vidíme sa v cieli. Pár rozšumených slov, ale bolo z nich zrejmé, že si to naozaj neskutočne užíva. Tak aspoň, že jemu sa ide fajne. Myslím na to, ako sa stretneme v cieli. Neuveriteľne sa teším, ale viem, že je to ešte taaaaaaakto ďaleko. Traverzovým chodníkom idem už večnosť a čakám, že za každým hupáčikom sa objaví jeho koniec. Hupáčikov je veľa, ale koniec žiadny. Objavuje sa ale aspoň Lukáš s chalanmi. Hovorím mu, že som volala s milým a vraj sa mu ide fajne. Lukáš mi ale oznamuje, že milý bude asi diskvalifikovaný. Vraj si prví siedmi (samozrejme, že bol medzi nimi aj Maťo) nevedomky skrátili trať. Akosi z toho neviem byť smutná. Znel tak spokojne. Asi o tom ešte nevie. No a čo. Hlavne, že si to užíva. Lukáš mi zalichotí, že už vyzerám lepšie ako v noci. Ide sa mi stále rovnako zle, ale už sa aspoň dokážem usmievať. Smiech cez slzy je disciplína, v ktorej si naozaj verím. 

Stále pokračujem nekonečným traverzom... Až kým sa nezobudím. Wow, tak počas behu som zaspala prvýkrát! Pristihnem sa pri tom, ako sa tackám na úzkom chodníčku a oči sa mi už privierajú. Prebdená noc a mierna závislosť na kofeíne, ktorého dávka mi zatiaľ chýba, sa prejavujú. Vôbec naň nemám chuť, ale tlačím do seba gél s kofeínom. Keď nazriem na dlhú skalnatú strminu pod chodníčkom, bude asi lepšie, ak na ňom budem bdelá. Rozmýšľam, či som sa neocitla v nejakom inom časopriestore. Nie je predsa možné, že po jedinom chodníku jediného svahu jediného údolia idem tak dlho ... Už zmierená s nekonečnom sa spolu s chodníčkom stáčam doľava. Konečne sa z chodníka traverzového mení na chodník klesajúci. Keď však po ňom klesám očami, uvedomujem si, že traverz síce skončil, ale nekonečno teraz pokračuje smerom dole. Musím si sadnúť. Počas pretekov som si zatiaľ sadla len raz a vtedy to nedopadlo dobre (viď report z Lazovky 2020), ale toto už naozaj nie som schopná ustáť. Hlavou a vlastne aj doslovne. Vyťahujem žemľu s humusom. Najem sa a určite mi bude lepšie. Cítim sa ako stroskotanec. Civilizácia je síce pomerne blízko, mobilný signál by sa tiež dal nájsť, všetci moji blízki vedia, kde (aspoň približne) som, ale aj tak sa cítim úplne stratená. Pučím žemľu, ktorá mi vôbec nechutí. Tak toto mi asi nepomôže. Musím sa pozviechať a ísť ďalej, nech to mám čím skôr za sebou. 

Opäť prestávam byť presvedčená, že tieto preteky dokončím. Očividne smerujeme ku ďalšej z chát (Taschachhaus). Vedie k nej zásobovacia lanovka. Celý zbeh presviedčam samú seba, že tam vedie aj lanovka pre turistov a budem sa môcť zviezť do cieľa. Keď ale prebieham okolo chaty, uvedomujem si, že realita je naozaj krutá. Keď sa púšťam do ďalšieho strmého zbehu pod chatou a pred sebou vidím vlniť sa obrovské nekonečné údolie, uvedomujem si, že realita je taká krutá, že ju asi neznesiem. Nenechajte sa ale zmiasť mojimi pocitmi. Je tam nádherne. Len ja si to, trúba, v momentálnom psychickom a fyzickom rozpoložení, neviem užívať... Veľmi, veľmi, veľmi ďaleko a hlboko pod sebou vidím malý domček, asi staničku zásobovacej lanovky alebo maštal. Zdá sa mi, že je tam odparkované auto. Možno ma odvezú do cieľa! S vidinou skorého konca tohto môjho trápenia sa pomaly približujem k domčeku. Je to ďalšia občerstva. Auto ale žiadne. Pochytí ma úzkosť. Volám našim, aby mi odobrili, že nemá cenu sa ďalej trápiť a mám to zabaliť. Tí ale samozrejme nedvíhajú. Ani jeden zo svojich troch telefónov. Práve keď ich človek potrebuje! Slečna na občerstve sa ma mierne súcitne pýta, či je všetko v poriadku. Mierne podráždene odpovedám, že ani nie a už mi stekajú slzy po lícach. Snažím sa ale stále tváriť drsne a vyberám zo širokej ponuky. Nevyberám už rozumne. Hľadám len niečo, na čo by som mala naozaj chuť a aspoň trochu by mi to vylepšilo náladu. Nakoniec mi padne zrak na gumové cukríky. Sú nejako nezvyčajne veľké, ale jedine tieto ma naozaj zaujali. Pár ich do seba hodím. Fakt mi dosť chutia. Volajú mi naši. Popisujem im môj zúfalý stav a po lícach mi stekajú ďalšie slané potôčiky. Radšej odchádzam z občerstvy, nech sa tu ešte viac nestrápnim. Maminka je za to, aby som to po druhom kole zabalila. Keď sa tak trápim, nemá to cenu. Ale dá mi ešte Hoša. Podľa neho to mám ešte vyskúšať. Spravím mu stručný výpočet toho, koľko mi to sem trvalo (asi 10 hodín) a koľko mi to pravdepodobne ešte asi bude trvať, ak sa pokúsim to dokončiť (minimálne 6 hodín). Teraz už vytuší, že som na tom naozaj veľmi zle, a tiež je za to, aby som to zabalila. Mám to ešte približne 7 km po širokej mierne klesajúcej ceste dole do centra pretekov a potom sa im ozvem. „Svoje“ rozhodnutie ešte oznamujem Maťovi. Ten najprv dosť výrazne nesúhlasí. Už vie, že si trať skrátil a bude diskvalifikovaný. Keď mu opisujem, kde som, vôbec nevie. Tuším, ktorú časť trasy vynechal. Čoskoro vraj dobehne tretie kolečko. Tak sa aspoň za chvíľu stretneme v cieli. Obaja sme dosť smutní, ale aspoň z blížiaceho sa stretnutia sa potešíme. Teraz je už aj on v pohode s tým, že to po druhom kolečku zabalím. Kráčam. Veď to idem vzdať, tak už nemá cenu sa trápiť behom. Navyše keď je rovnako pomalý ako chôdza. Obieha ma pár bežcov. Alebo žeby predsa? Nakoniec konštantne bežím dole údolím a trochu si konečne užívam prostredie, v ktorom som. Asi mi náladu spravilo to, že čoskoro to už bude všetko za mnou a navyše sa stretnem s Matíkom. 

Dobeh do centra si výnimočne užívam. Nechce sa mi veriť, že som sa sem dostala. Po vlastných. A že to už všetko skončí a konečne si budem môcť užívať atmosféru pretekov a kochať sa výhľadmi bez telesného a duševného trápenia. Teším sa, že v cieľovej aréne možno uvidím aspoň jednu známu tvár... alebo aj nie. Nevadí. Čo som čakala, že ma tu budú čakať s ováciami, že som prežila? Vbieham do občerstvovacieho koridoru, vedľa koridoru cieľového. Škoda, že nemôžem dobehnúť už do toho. Bez toho aby som sa napila či najedla si sadám na lavičku pred bohatými švédskymi stolmi. Tak to teda idem zabaliť! Alebo? Zdvihnem zrak a vidím pred sebou postávať pretekárov a odhodlane do seba tlačiť všelijaké dobroty. Tiež vyzerajú zničene. Ale tlačia odhodlaní pokračovať ďalej. Možno sú na tom niektorí aj horšie ako ja... Ale aj tak tlačia. Je približne 11 hodín doobeda. Som v Alpách. Moja jediná, štvordňová, dovolenka tohto leta sa blíži ku koncu. Slnko svieti na tyrkysovej oblohe a obkolesujú ma nádherné hory. A ja sa budem zbytok dňa ľutovať, že mi to nešlo a že som preteky nedokončila na parkovisku pri Lukášovom tranzite!? Navyše s Maťom som teraz každý deň, takže na tom, či spolu budeme o ďalších 5 či 6 hodín dlhšie, asi až tak veľmi nezáleží... No dobre! Keď dovolenka, tak si ju poriadne užijem! Preteky sú už stratené, ale polovica krásneho dňa je ešte predo mnou. Veď turistiku v takýchto horách si človek tiež môže užiť. A behom sa už trápiť nemusím, keď mi to jednoducho nejde. Doplním si teda zásoby vody a ovplyvnená davovou psychózou do seba tiež začínam odhodlane tlačiť dobroty z občerstvy. Práve dopĺňajú gumové cukríky, ktoré som si dala na predchádzajúcej občerstve. Až teraz vidím balíček, z ktorého pochádzajú. Je to energetické želé. Žeby ma z tej krízy, z ktorej sa nejdem dostať už od včerajšieho večera, vyslobodili energetické želé cukríky? Trochu sa mi tomu nechce veriť, ale aj tak ich zopár zožujem. Aspoň ako placebo. 

Vyrážam do tretieho kola. Možno že aj s úsmevom. Konečne! Volám našim, že som si to predsa len rozmyslela. Myslím, že Hošovi sa uľaví. Asi si už začínal myslieť, že za tých pár týždňov, čo som sa presťahovala do Prahy, sa už zo mňa stala omáčka... Volám aj Maťkovi, že sa teda stretneme až o pár hodín. Myslím, že sa uľaví aj jemu, že aspoň jednému z nás to možno vyjde. Aspoň na normálny dobeh do cieľa. Bez vzdávania, bez diskvalifikovania. Ukončujem infolinku a rozbieham sa dole údolím. Tie cukríky si musím nabudúce kúpiť! Nastupujem do ďalšieho stúpania. Odhodlane zovriem paličky a pomerne rezko vykročím do posledného stúpania pretekov. Zase je strmé a dlhé, ale konečne som s tým zmierená. Kútiky úst sa mi konečne neťahajú dole, ale naopak mi na perách pohráva ľahký úsmev. Ach, tá dovolenka! A ešte mi z nej ostáva kus gýčového dňa! Predbieham pomerne dosť pretekárov. Po strmom nástupe sa predo mnou otvára ďalšie veľké údolie a okolo neho ďalšie nekonečné a krásne hrebene. V údolí sa pasú kravy, zurčí potok. Kým vyjdem do sedla nad údolím predbieham ďalších bežcov. Stúpam už dosť dlho a v sedle sa už neviem dočkať najvyššieho bodu posledného kola trasy (Sass). Očakávam ho za každým malým hrebienkom, ktorý prekonávam s ubúdajúcim odhodlaním a pribúdajúcim zúfalstvom. Podľa výškového profilu na hodinkách som na tom prekliatom kopci už dávno mala byť! Ak mali všetky údolia a traverzy doteraz predsa len koniec, tento kopec ho už určite nemá. Keď sa trasa prehupuje už asi cez miliónty hrebienok, zúfalo zakričím. Nič konkrétne a už vôbec nie vulgárne, veď som stále na tej dovolenke, ale nie je možné, že ešte stále nie som na vrchole. Milónprvý, milóndruhý, milóntretí... Teraz už kričím nahnevane a konkrétne. Stále ale nie vulgárne (veď viete prečo). A odrazu sa predo mnou na miliónštvrtom hrebienku zjavia akýsi mladí muži. Sú to organizátori, ktorí zapisujú čísla pretekárov, predtým ako sa pustia do posledného klesania. Tak predsa! Jeden z nich sa ma pýta, či je všetko v poriadku. Asi počul moje zúfalé, nahnevané, konkrétne, ale nie vulgárne výkriky. Stroho mu odpovedám, že teraz už je všetko ok. Už trochu vľúdnejšie sa im odzdravím a začínam zbiehať. Naivka! Ako mi mohlo vôbec napadnúť, že je to „už len“ dole!? Prvá časť klesania je strmá a skalnatá, z veľkej časti v šotoline. Ak to takto bude až dole, tak si asi zavolám vrtuľník. Navyše sa dvíha vietor a okolo hrebeňov sa začínajú objavovať mraky. Ajaj! Ja trúba som zabudla na tú búrku, čo hlásili poobede. Ešteže som si na ňu spomenula až teraz, inak by som sa do toho tretieho kola už naozaj nevydala. No nič. Teraz mi už ostáva len čo najrýchlejšie zbehnúť dole do bezpečia údolia. Ešte že som taký strachopud. Spomienka na búrky, ktoré som prežila na hrebeni počas mojej prvej účasti na Ultra Fatre ma celkom zrýchľuje. Predstava búrky v Alpách ma zrýchľuje ešte viac. Zo strmej skalnatej časti sa po chvíli dostávam ku gýčovým plesám v ďalšej doline (Mittelberglesee). Chodníček je už plytší, menej skalnatý a bežateľnejší. Dobre, v takomto tempe by som to do hlavného údolia mohla pred tou búrkou naozaj stihnúť. Samozrejme, čas zase plynie oveľa pomalšie akoby som si predstavovala, ale neostáva mi nič iné ako dúfať, že so mnou doplynie až do cieľa. Prehupávam sa cez hranu údolia do ďalšieho strmého klesania, ktoré už ústi v hlavnom údolí. Koniec hlavého údolia už potom ústi pod nafukovací cieľový oblúk. Presvedčená, že strminou zbehnem dolu za pár chvíľ, zatínam zuby a predstieram, že stehná ma vôbec nebolia. To prvé mi ide veľmi dobre, to druhé vôbec. Po pár chvíľach mi zase začínajú stekať po lícach slzy. Tentokrát už krokodílie. Toto všadeprítomné nekonečno mi už ide na nervy! Veď už som mala byť dole asi tak biliónkrát! Nakoniec už ale rozpoznávam hluk motorov áut na ceste dole a odrazu sa vynorím pri poslednej občerstve (Trenkwald). Je to altánok pricucnutý k svahu rovno pod chodníkom. Za odmenu, že ma do cieľa (!!!) čaká už len pár posledných kilometrov hore miernym údolím, si dávam naliať oslavnú perlivú jablkovú malinovku. Fajná! Slečna na občerstve mi radostne oznamuje, že do cieľa je to už len 6 kilometrov. Podľa toho, čo napočítali moje hodinky, by to mali byť už ale len 3 či 4 kilometre. Za tie dlhé hodiny na trati som si už ale zvykla, že čas aj priestor v týchto horách plynie akosi inak, a tak ma táto informácia nijako neprekvapuje a prekvapivo ani nezarmucuje. Časový limit stihnem určite aj s dvoma kilometrami navyše. Na víťazný pochod údolím sa ku mne pridávajú ešte ďalší dvaja pretekári. Striedavo sa predbiehame, s jedným prehodím aj pár slov. Vraj by sme to mohli stihnúť dobehnúť do tretej. Zhodnotím časopriestorovú situáciu a usúdim, že by to možno naozaj šlo. Konečne sa mi chce pretekať! Teraz asi 3 kilometre pred koncom. Je už síce úplne jedno či to dám do 16 alebo do 18 hodín, ale prvýkrát počas týchto pretekov zažívam pocit, že sa „naháňam“ s časom. Napriek tomu stále kráčam. Po poslednej občerstvovačke som skúšala aj beh, ale bol pomalší ako rýchla chôdza s paličkami. Aspoň pocitovo. Možno si moje kraťúchy ešte stále pamätajú imitačné cvičenia z mojich zlatých bežkárskych dôb. Trošku dúfam, že mi oproti ide Matík a posledné kilometre teda budú za odmenu. Ale nie sú každé preteky Lazovka a Matík aj s Lukášom sa objavujú až pri dobehu do cieľa. Dáme si high five, asi aj pusu (iba s Matíkom) a ja si ešte bežím po účastnícku medailu pod cieľový oblúk. Je zavesená na ružovej stuhe. Jeeej! A ja som to dokončila! Neviem či som niekedy pred tým bola na seba taká pyšná. Možno nikto iný nepochopí, prečo tento pocit zažívam práve teraz, po takých „nevydarených“ pretekoch, ale ja som so sebou brutálne spokojná. To, že som to nezabalila, keď som mala skoro počas celej trate krízu, to, že som sa nakoniec vydala do posledného kola aj keď som vedela, že to bude ďalších niekoľko hodín trápenia, to že som to nakoniec dokončila, a ešte aj s úsmevom na perách... Si borka, Vanda!

Čakám ovácie, ale nijaké neprichádzajú. Ani objatie, ani pusa. No, asi to bol naozaj nič moc výkon. Idem si pre ne teda tam, kde ma Maťo s Lukášom čakali pri dobehu. Chápem, že Lukášovi sa od piva kvôli kamošovej frajerke s podpriemernými bežeckými výkonmi vstávať nechce, ale že sa nechce ani Matíkovi... Aspoňže zostali na svojom mieste. Už po chvíli rozprávania je zrejmé, že Matík je zo svojho zablúdenia dosť zronený. Keď sme si volali naposledy, znel, že ho to veľmi netrápi a užíva si beh. Teraz znel, že ho to trápi najviac práve kvôli tomu, ako božsky sa mu bežalo. No, truhlík! Na brífingu nedáva poriadny pozor a na nejasnej križovatka si beží svoje, bez toho aby sa pozrel do mapy. Hádam sa (už konečne) poučí. O chvíľu sa k našej skupinke zničených mladých ľudí (niektorých fyzicky, niektorých mentálne, niektorých aj aj) pridáva aj Danka s Maxom. Gratulujú mi a Danka so mnou ako jediná zdieľa nadšenie z môjho výkonu. Vraj som v ženách celkovo štvrtá, vo svojej vekovej kategórii tretia. Sranda! Po tom, čo som tam predviedla.

Zahájime presun k autu. S mojimi superboľavými nohami trvá 500 metrov k autu minimálne 20 minút. Matík trpezlivo kráča vedľa mňa. Vymieňame si zážitky a pocity. Tak aj kvôli tejto chvíli sa oplatilo to nevzdať. Pri aute okamžite zaleziem do spacáka. Potrebujem spať! Je mi jedno, že kvôli tomu zmeškám možno najkrajšiu časť dňa, keď Lukáš vytiahne gril a Maťo si s celým support teamom (a že bol teda veľký!) vymieňa zážitky. Musím proste spať! Aspoň na chvíľku. V polospánku do seba ešte tlačím grilovanú sójovú párku s cuketou a chlebom. Aspoň myslím...

Keď sa zobudím, grilovačka sa už končí a kým sa rozhýbem a osprchujem, všetci jej účastníci sú už zalezení v spacáku. A ja som práve chytila druhý dych! Rýchlo teda ešte zájdem do obchodu kúpiť raňajky na zajtra a po ceste späť sa zastavím v centre pretekov. Práve je vyhlásenie. Očekujem to a nakoniec sa rozhodnem chvíľu tam ostať a užiť si atmošku. Danka hovorila, že som vo svojej vekovej kategórii tretia, tak možno sa ešte nejakým zázrakom dostanem na pódium. Za odmenu si ku sledovaniu vyhlásenia ešte kúpim wafflu s nutelou. Na tú som si robila zálusk už včera, ale dala som si záväzok, že si ju kúpim len ak preteky dokončím. Nechce sa mi veriť, že ju teraz bez výčitiek do seba tlačím. Práve v momente, keď som v jej polovici a nutelu mám až za ušami (doslovne) vyhlásia moje meno. Vypleštím oči a modlím sa za výskyt vreckovky v mojom najbližšom okolí. Našťastie tam je! Nenápadne si utriem nutelu z najviditeľnejších častí tela (aspoň si to myslím) a bežím ku pódiu. Strategicky som si vybrala miesto od pódia najvzdialenejšie a môj presun k nemu teda chvíľu trvá. A tak si ma všetci môžu obzrieť, v akej skvelej forme som! Takmer neschopná sa hýbať s papuľou celou od nutely. Zvyknutá na trápne situácie sa ale bez zaváhania postavím na pódium. Tak toto si ujsť teda nenechám! Našťastie ma postavia iba na jeho okraj a pozornosť je venovaná hlavne čajám, ktoré boli predo mnou a oooooveľa rýchlejšie. Aj ma trochu mrzí, že v hľadisku nie je Maťo ani nikto z nášho support tímu, ale keď sa potom vidím na fotkách, dobre že to bolo tak. Nabudúce, ak sa ešte na nejaké pódium niekedy dostanem, skúsim Slovak Ultra Trail team reprezentovať aspoň o trochu krajšie...

Po vyhlásení sa ešte snažím vytiahnuť Maťa na nejakú večeru, ale depresia z diskvalifikácie a únava z množstva výškových metrov na neho dopadla celkom výrazne. Presviedčam teda svoje telíčko, že chlieb s vegan párkom a cuketou a waffla s nutelou sú po 16 hodinách na nohách dostatočným prísunom energie. Presviedčam ho tak dlho, až nakoniec zaspávam... 

V nedeľu ráno, pred odchodom na autobusovú stanicu v Innsbrucku, ešte stihneme krátku prechajdu. Počasie aj hory sú stále také krásne, ako včera. Bola to veľmi krátka, no o to intenzívnejšia dovolenka! Muselo nám pômocť veľa ľudí, aby sme ju dokázali za taký krátky čas zrealizovať. Ďakujeme Hošo, Lenka a najmä Lukáš, Maxo a Danka! 

Webstránka pretekov: Pitz Alpine Glacier Trail: Trail Running Event in Tyrol (pitz-alpine.at)