Podbrdo, hvala lepa
Ladislav Halász
Keď som minulý rok vo Vipave objavil nenápadný letáčik s pozvánkou na Podbrdo Trail Running Festival, začal som tušiť ďalšiu skvelú akciu v Slovinsku. Plný neopakovateľných zážitkov a dojmov z Vipavy som si zafixoval názov akcie v hlave a znovu sa k nemu vrátil začiatkom roka keď som pripravoval bežecký kalendár na rok 2017.
Parametre trailu 106 km, + 6 800 m a najrýchlejší čas z minulého roku 13h30 naznačovali, že to bude rýchly Mordor, behateľné stúpania a rýchle zbehy bez extra technických úsekov. To čo však najviac potešilo moju asociálnu dušu bola skutočnosť len cca 80 účastníkov a všetko väčšinou domáci borci, čisto lokálna akcia....presný opak masových komerčných pretekov...
Našu už klasickú slovenskú výpravu Martin, Katka, Dano, Juli a ja dopĺňa na poslednú chvíľu Majo Priadka. Úplne luxusnú cestu v novom Travelleri prerušujeme v stredovekom mestečku Škofja Loka kde si doprajeme výdatný obed. Škofja Loka je vstupnou bránou do regiónu Gorenjska, ktorého súčasťou ja aj Triglavský národný park. Tadiaľ síce náš trail nevedie (až na Čez Suho) ale na vrcholových úsekoch sa nám niekoľkorát naskytne úžasný výhľad aj na samotný Triglav.
Štart aj cieľ závodu je v malej dedinke Podbrdo, bohužiaľ nenašli sme ubytovanie priamo tu, tak kľukatými serpentínami smerujeme do dedinky Spodnja Sorica (783 m n.m.), ktorá je síce len 10 km vzdialená od Podbrda ale cesta trvá skoro 30 min. Keď zdoláme poslednú zákrutu, naskytne sa nám nádherný výhľad na krajinu ako z rozprávky, zelené údolie s roztrúsenými domcami a nad tým všetkým sa týči majestátny Ratitovec (1634 m n.m.). Náš penzión v Sorici nájdeme veľmi ľahko a rozprávka pokračuje ďalej, víta nás usmiata majiteľka, všade je čisto, poriadok, pokosená tráva na strmých lúkach krásne vonia .... Snažím sa nájsť nejaký nedostatok, zhrdzavený traktor v stodole, rozpadávajúcu sa chajdu, pozerám na svahy okolo či neuvidím nejaký holorub alebo aspoň nejakú pohodenú fľašu v tráve ... nič, nechápem ako môžeme byť Slovania tak rozdielni ... a tých rozdielov bude ešte viac ale všetko postupne.
Spodnja Sorica (foto: Katarína Čapičíková)
Podbrdo od piatka do nedele plne žije týmto bežeckým podujatím, pre domácich je to skutočný festival s bohatým sprievodným programom, okrem najdlhšej trate sú pripravené aj dve kratšie 42 km a 12 km. V cieli je pripravený veľký párty stan a zázemie so sprchami a WC je v miestnej škole. Už len na doplnenie tohoto luxusu organizátori ponúkajú na trati dve drop bagové miesta (50 km a 75 km). Pri registrácii sa skutočne kontroluje kompletná výbava, vrátane funkčnosti píšťalky.
Podbrdo, v pozadí Čez Suho (1760 m n.m.)
Po registrácii, repre ide spať, a my nezodpovední ešte vyrážame na večeru do sorickej reštaurácie. Domáca vravela, že je to kúsok nejakých 200 metrov od penziónu, nepovedala nám však, že to sú výškové metre :-) Aj napriek pokročilému času nemajú problém pre nás uvariť na čo máme chuť.
Raňajšia príprava prebieha štandardne, a o pol šiestej dorážame do Podbrda. Moja prvá cesta vedie na servis, 20 minút pred štartom druhý servis, krátke zahriatie behom do briežka, 10 minút pre štartom tretí servis .... ako hovorím "najdôležitejšie na štarte je sa nepos..ť". V poslednej chvíli dobieham na štart, spoločná fotka, podanie si rúk a je odštartované...
Na prvej zákrute v kopci vidím, že Martin s Majom sú spolu na čele celej skupiny, znovu ich uvidím až o ďalších 18 hodín. Hneď od štartu začína stúpanie na najvyšší bod celého trailu Čez Suho (1760 m n.m.) na dĺžke 13 km prekonáme prevýšenie cca 1500 m, cesty sú spočiatku široké, neskôr sa zúžia na úzky chodník ale stále je to behateľný terén, len tesne pred vrcholom je terén trochu technický a prechádzam do chôdze. Samotný hrebeň je bez stromov a poskytuje úžasný výhľad na slovinské Alpy. Občerstvovačka je priamo na vrchole, moc sa nezdržujem jedením skôr sa kochám výhľadmi. Nasleduje klesanie na úroveň 392 m n.m. do Hudajužna. Po ceste stretávam prvých turistov, tak ako po celý deň, všetci okamžite ustúpia z chodníka aby mi spravili priestor a povzbudzujú, každý jeden. To nemôže byť predsa náhoda, nemôžem predsa celý deň stretávať len ohľaduplných ľudí, nie, oni sú skrátka takí....iní.... tak im tú slušnosť aspoň trochu opätujem "Hvala, hvala lepa". Jasne nie sú takí hluční ako boli Španieli na Penyagolosa Trail ale ich povzbudzovanie je úprimné a hlavne skutočne dodá energiu...
A je tu druhé stúpanie, tentokrát podstatne strmšie, dokonca na niektorých miestach je trasa istená lanami. Táto časť trasy je spoločná s maratónskou trasou, preto aj na 6 kilometroch s prevýšením 1100 m je 4 alebo 5 občerstvovačiek. Na jednej z nich ma víta chlapec s harmonikou, v tom najprudšom stúpaní zas sedí na pni staršia žena, ktorá hromovým hlasom kričí moje meno a ešte niečo k tomu, mimochodom tak ona sa hlučnosťou priblížila španielom :-) a takto sa dostávam až na Porezen (1598 m n.m.), kde sa pri väčšej chate nachádza ďalšia občerstvovačka. Pomaranče, kiwi , citróny , banány, syr nejaký salám, voda, ionťák nič extra ale presne to čo treba. Na väčších občerstvovačkách ponúkajú aj polievku, a keď som poprosil tak odniekiaľ vyštrachali vždy aj Laško :-)
Porezen (1598 m n.m.)
Ďalším prekvapením pre mňa boli časté neoficiálne občerstvovačky, len tak niekde na samote pred domom bol jednoduchý stolík s vodou, nejakým ovocím okolo sedeli domáci a povzbudzovali každého bez rozdielu. Z Porezenu a cez lyžiarske stredisko Črni Vrh zbieham do Kopačnice (50 km/+3640 m/7h45) kde ma už čaká naše manažérske duo Katka a Juli. Martin s Majom tu boli pred jeden a pol hodinou na spoločnom druhom mieste. Dopĺňam vodu, ionťák, dám si juhu a bežím ďalej znížiť tú stratu :-)
Tretie stúpanie, ďalších 1000 m výškových ma privedie na Blagoš (1540 m n.m.) opäť s úžasným výhľadom na Triglav a Alpy. Nasleduje 18 km klesaní cez horské samoty, väčšinou po spevnených cestách do mestečka Železniky (75 km). S klesaniami som mával tento rok dosť problémy, rozbili mi žalúdok tak, že som nedokázal do seba nič dostať. Tentokrát som zvolil stratégiu, že po každom géle som si dal 2 až 3 kúsky kandizovaného zázvoru. Nemôžem povedať, že by som žalúdok vôbec necítil ale určite to bolo lepšie ako na Ultrapunku.
V Železniku sa dlho nezdržujem, chcem mať to posledné kruté 1200 metrové stúpanie už za sebou. Kruté ale krásne, pred vrchom Ratitovec (1634 m n.m.) sa terén znovu mení na technický, skalnatý chodník vedie až na hrebeň, kde sa pasú kravy, našťastie pre mňa vôbec si ma nevšímali :-) V horskej chate si dávam horúci čaj, trochu sa porozprávam s organizátorom a bežím ďalej. Na hrebeni je dosť veterno a výrazne sa ochladilo, takže hneď vyťahujem vetrovku a ďalej idem v nej, vzhľadom k terénu je to viac chôdza ako beh ale aspoň sa môžem dosýta vynadívať na zapadajúce slnko a stádo koní voľne sa pasúce vedľa chodníka.
Blagoš (1540 m n.m.)
Ratitovec (1634 m n.m.)
Na Sorišskú planinu (93 km) už dobieham s čelovkou na hlave. Odtiaľto je to do cieľa už len 13 km väčšinou klesanie s dvoma 200 metrovými stúpaniami. Po 3 kilometroch už v doline vidím svetlá, o ktorých si myslím že je to cieľ. Ale tých posledných 10 kilometrov je neskutočne dlhých, nie a nie sa priblížiť k tým svetlám. Vybili sa mi hodinky a netuším koľko mi ešte ostáva do cieľa. Míňam dve občerstvovačky ale už na nich vôbec nezastavujem len sa pozdravím, odčipujem a bežím preč. Trasa je dobre značená takže s orientáciou nemám vôbec problém, a po 18 hodinách presne o pol noci dobieham v sprievode podbrdských detí do cieľa.
Majo a jeho paceri
Víťaz Martin Štendler (42), domáci z Podbrda zvládol túto trasu za rovných 13 hodín, skutočne úžasný výkon, ktorý na druhý deň ocenilo úprimným potleskom celé Podbrdo. Potlesk patril aj nášmu najlepšiemu repre Majovi, ktorý dobehol tretí s časom 14h10. Pre úplnosť štatistiky: Martin s časom 14h48 dobehol na 7. mieste a Dano s časom 23h08. Celkovo dobehlo 53 bežcov.
Vo finišérskych tričkách
Dojmy zo závodu sú extrémne pozitívne, väčšina trasy behateľná, dostatok občerstvovačiek, dopĺňanie vody úplne bez problémov, značenie na dennej trase fáborkami a na nočnej trase reflexkami. Príroda.. pozri fotky. Ak sa nezadarí ubytovanie priamo v Podbrde, dá sa nájsť v penziónoch na okolí ale treba mať auto. No a moje privátne dojmy, tak tie nejdú zhrnúť do pár viet, bolo to veľmi intenzívne, nejaký čas ešte potrebujem, kým si to v hlave usporiadam. Najsilnejší dojem však bol jednoznačne všadeprítomná úcta k prírode.
Jedna samohláska a aký obrovský rozdiel :-(
Článok bol zverejnený sú súhlasom autora.
.jpg){kind=logo}
