Ponitrianska stovka
Jiří Horníček
„Ľudia zlyhávajú nie preto, že chyba je v nich, ale preto, že zlyhanie je súčasťou cesty, ktorá vedie k úspechu.“ – Paul McKenna
Ultra kolotoč nikdy nespí a SUT si pre nás pripravil akciu s názvom Ponitrianska stovka, z Handlovej do Nitry a s parametrami 105km/3850m, cez pohorie Vtáčnik a Tríbeč.
Po pár nevydarených ultrákoch tento rok som si povedal, že P100 bude moja posledná ultra vzdialenosť ktorú sa pokúsim zdolať. Demotivácia po Leteckej odznela vcelku rýchlo, no demotivácia po ST140 trvala dlhšie a bola horkejšia. Už som viac menej nechcel bežať nič tak dlhé, ale ľudia ma presvedčili, že by som to mal ešte skúsiť. Padlo definitívne rozhodnutie pre Ponitriansku. Taktika bola jasná a to celú trasu podtočiť a konečne to dokončiť. Bez ambícií na dobrý čas alebo; že by som sa tam išiel s niekym naháňať.
Dva týždne pred P100 som si skúsil odbehnúť Rýchlik Zoška 50k a vytrápil som sa tam v nových botkách teda riadne. No aspoň som sa s nimi spriatelil a vedel som, že nič vo výbave nebude testované priamo v preteku, ako to väčšinou mávam. Týždeň pred P100 som ešte stále trénoval i keď v malých objemoch, ale snažil som sa vyhnúť vytvrdnutým nohám ako pri ST140, keď som pred pretekom posledný týždeň neodbehol ani kilometer. Poučil som sa zo svojich chýb a celý týždeň som bol v dobrej nálade. V týchto horách som nemal možnosť zatiaľ prebehnúť ani kilometer. O to väčšia motivácia, že si to pekne vychutnám celé a všetko bude pre mňa nové, nepoznané.
V piatok bol sviatok, ktorý som teda využil na leňošenie a večerné cestovanie. Šofér busu sa mi postaral o zábavu, keď každému proti idúcemu autu blikal diaľkovými a stále hromžil na niečo. Človek, ktorý proste miluje svoju práca. Prichádzam do Handlovej a rovno kráčam na prezentáciu. Kontrolujú mi povinnú výbavu a dievča za stolom mi krásne lichotí. Vraj by som sa mal oholiť, že by som vyzeral lepšie a prečo si nechávam bradu... Je o tom presvedčená a tak nič nenamietam :) Všetko ok a tak si idem pre svoje štartovné číslo a valím rovno do Centra voľného času Relax. Miesto som poznal z Ultra Punku a tak som sa hneď vrhol po žinienke na spanie. Telocvična sa stále plní bežcami a pre mňa žiadne známe tváre. Zaspávam tesne pred desiatou večer a teším sa na ráno.
5:40 budíček a Martin Drozd nám oznamuje, že vonku prší. No krásne ránko zlatíčko... Na dážď som bol síce pripravený, ale zázraky sa dejú stále a mohlo byť kľudne slnečné. Snažím sa do seba dostať pšenové vločky so sójovým jogurtom, džemom a sušeným ovocím, ale jaksi mi nešmakuje. Ja na takéto "pevné rýchlovky" skoro po ránu nie som. Zjem len polovičku a idem si baliť veci na pretek.
Niečo pred siedmou prichádzam na Námestie baníkov v Handlovej. Je tu rušno a bežci zaplnili každé miesto pod strechou, kde neprší. Hádžem si svoj batoh do autobusu, ktorý mi ho prevezie do cieľa v Nitre. Akciu zastrešujú aj OSSR a tým pádom bude medzi bežcami kopec vojakov. Stretávam tu Petra Huskyho, Miladku a Patrika Hroteka. Prajeme si veľa síl a nech to dobehneme celí a zdraví. Odpočítavanie začína a výstrel z pištole o 7:00 zaháji pretek.
Štart z Námestie baníkov v Handlovej (photo Pepe Photography)
Kým sa vymotám z Handlovej, tak väčšinu len kráčam. Popŕchá a tak si navliekam na seba moju premokavú bundu. Áno :) premokavú a nie nepremokavú. Rýchlo premokne a voda von nechce z nej odísť. Asi to soudruzi z NDR mysleli dobre, no nevydalo... Najvyšší bod trasy je vrch Vtáčnik 1346m. Z Handlovej na Vtáčnik je to cca 24km a 1400 metrov stúpania. Túto časť som chcel ísť ozaj len na pohodu a celú ju pomaly vykráčať. Stretávam na trati Petra Airbillyho a kecáme spolu. Pekne to odsýpa, blato pod nohami pošmykuje. Stúpame na Veľký Gríč 972m a počasie hore začína hustnúť. Hmla so zimou nás ženie vpred a už sa neviem dočkať klesania z Vtáčnika... Prichádzam ku prvej kontrole na Gríči, kde supportuje Martin, parťák z UP85. Zajedám pomaranč a prehodím s ním pár slov. Ten ma povzbudzuje a ja sa pomaly poberám ďalej. Odtiaľ cupitám vlniacim sa terénom na Jarabú skalu, kde bude ďalšia občerstvovačka a kontrola. Po ceste sa pripájam k jednej bežkyni, ktorá mi prezrádza jej meno. Ďalšia ultra Katka na svete. Už tretia čo poznám a tak spolu kecáme, veď v tej hmle toho popravde nebolo ani moc čo vidieť a obdivovať. Prichádzame na Jarabú skalu a ruky mám strašne skrehnuté na to, aby som si dal z karabínky dole pohárik a tak prosím jedného bežca o pomoc. Síce mám v ruksaku aj rukavice, ale nechce sa mi dávať dole batoh. Je mi povedané, že za chvíľu budeme aj tak klesať dole a tam bude fajn. Niektoré veci sa proste nikdy nezmenia... Nalievam si dva krát čaj a ohrievam si ruky o horúci pohár. Katka mi odbieha a doháňam ju až po pár stovkách metrov, kde už bežíme spolu. V zbehu nás obieha párik v krátkych tričkách a konštatujeme, že niekto tu musí mať super termodynamiku. Po ľavej strane sa nám ukazujú krásne skaly, ktoré vyzerajú ako nejaká dávna stavba, kde tieto kamene niekto na seba úhľadne naukladal. Blato pod nohami nám začína šmýkať a človek musí byť ozaj opatrný. Chvíľu bežíme, kráčame, kecáme a cesta ubieha veľmi rýchlo. Ani som sa nenazdal a stúpam po skalnatom chodníčku na Vtáčnik. Je tu fotograf, ktorého som si všimol na poslednú chvíľu. Vrchol Vtáčnika, kliešte a val ho dole. Čaká nás 14 kilákov klesania do obce Veľké Pole, kde je veľká občerstvovacia stanica. V zbehoch som opatrný a šetrím si nohy čo to dá. Budem ich ešte potrebovať. S Petrom zrobíme pred Veľkým Polom nejaké fotky. Prestáva pršať a dávame si taký malý cieľ a to, že dobehnúť do 01:00 kedy má prísť ďalší dážď by bolo určite super. Nechcel som aby ma dážď znova zastihol niekde pod Zoborom.
(foto Pepe Photography)
Zbiehame do Veľkého Pola, kde Pán Knížat mastí chlebíky fajnovou Lunter nátierkou a spoločnosť mu tam robí malé veselé žieňa. Vraj Vanda Panda, predstaví sa mi. Kecáme, balím bundu do ruksaku a neviem sa dojesť Lunter nátierok. Že by sa UP85, kde som pojedol snáď všetky nátierky, znova opakoval? Cibuľka s chlebíkom mi šmakuje a beriem si dačo aj na cestu. Pozdravím, poďakujem a pomaly do kopca kráčam a zajedám.
(foto Pepe Photography)
Smer Jedľové Kostoľany. Približne 14 kilákov bez nejakého vážnejšieho stúpania. Pekné otvorené pasáže a počasie sa začína zlepšovať. Svitá na teplejšie hodiny a snáď nám cestu požehná aj slniečko. Do kopca kráčam a inač sa snažím čo najviac cupitať. Peťo mi ušiel a tak sa ho snažím dohnať. Zbieham na asfaltku a vidím pred sebou troch ľudí. Kráčajú rýchlo alebo skôr pochodujú a ich tempo je veru na pochod riadne. Na asfaltke im uchádzam a dobieham ten krátko odetý párik so super termodynamikou. Ideme viac menej s pár metrami rozdielu spolu až do osady Brezov Štál. Pekné chalúpky a veľké autá z Bratislavy. Cvikáme si kliešťami a bežím spolu s párikom. Predstavujú sa mi pod menom Mária a Matej. Ich tempo je mi sympatické a tak som rozhodnutý to chvíľu potiahnuť s nimi. Mária bežala na začiatku roka beh Pohronským Inovcom a zatiaľ to bol jej najdlhší pretek. Klobúk dolu pred ženou, čo si vyšliapne na 105 kilometrovú cestu. Mala to ako svoj malý sen, čo som pochopil. Po betónke klesáme do dedinky na občerstvovačku. Prebehneme kontrolou a ja sa vrhám na Lunter nátierky s cibuľou. Som definitívne rozhodnutý to odbehnúť len na nich a nejakom sušenom ovocí čo mam so sebou. Jesť mi moc chutí a pre prípad, že by nastala kríza som si pribalil na žalúdočné problémy a kŕče v nohách umeboshi slivky. Nezdržiavame sa dlho a krátko po nás prichádzajú pochodujúci vojaci. Wau! Kukám jak puk, že im nedokážeme nijak zvlášť odbehnúť. Mária ťahá na tretie miesto a je veľmi motivovaná a tak nezdržujeme.
Panoráma (foto Pepe Photography)
Vyrážame do dediny Skýcov, kde by mal byť Ďuro a Lukáš. 9 kilometrov dlhý úsek a tiež bez nejakého stúpania. Otvorené panorámy na hrad Hrušov alebo lepšie to čo z neho ostalo a slnkom zaliate polia. V dedine sa rozprávame s domácimi a s Máriou sa bavíme o Leteckej stovke. Pred nami bežec zrazu dačo prehodí, že to je tá čo si nedokončil Jirko? No milé prekvapenie, že ma tam niekto poznal. Andrej čítal môj blog o Ultra Punku, kde robil dobrovoľníka. Nejak som ho nevedel vôbec zaradiť, ale zdal sa mi povedomý. Chvíľu sme teda bežali vo štvorici, ale jaksi sme sa od Márie a Mateja odtrhli a išli sme si svoje.
No čo dodať :D kopa šťastia. Ultra na hubičkách? :D (foto Majka)
Krásne dubové lesy, potok s tajnou cestou, cez ktorý musí človek prejsť po padnutom strome opodiaľ. Niečo som mal v ponožke zapichnuté a cítil som ako sa mi to zadiera do palca na nohe. Tešil som sa už do Skýcova na nové ponožky, jedlo a pivo. Hlava zatiaľ neprotestovala a ani nohy si vôbec nestažovali na to, že sme mali za sebou väčšiu polovicu trate. Skýcov zdobí veľký kostol a pod ním sa nachádza aj kontrola a občerstvovacia stanica. Skýcov za druhej svetovej vojny bola vraj najviac osídlená dedinka partizánmi, ktorí operovali v Tríbečskom pohorí. Dedina mala 1500 obyvateľov a vraj ďalších 1500 partizánov žilo v dedine. Samotné nemecké jednotky sa tam vraj nikdy neprebojovali. Víta nás tam Ďuro a Lukáš a starajú sa o nás. Dopĺňajú mi hydrovak, zalepujem si palec na nohe, mením ponožky, hádžem do seba opäť Luntera s chlebíkom. Maria s Matejom pribiehajú chvíľu po nás a ani sa neohrejú poriadne, už valia preč. S Andrejom sme si dali 15 minút čas na vybavenie všetkého potrebného. Ďuro mi ponúkne loga kávy a do rúk si beriem ešte nejaký ten krajec chleba s nátierkou a Ďuro ma hecuje aby som to zmákol do 00:00 a vraj mi podaruje jeho palice, ktoré som mal od neho zapožičané. Po ceste zisťujem, že nátierka na chlebe nebola vegánska, ale bol to cottage syr. Žiadne plytvanie jedlom aj keď nie je vegánske. S chuťou ho zošmakujem a ani mi neplechu nenarobil v brušku.
Skýcov 62. kilometer (foto Lukáš Jureňa)
Andrej a ja kúsok za Skýcovom (foto Pepe Photography)
Zo Skýcova si to teda valíme do sedla Rakyta. 8 kilákov a nejakých 350 metrov stúpania. Všetko to vedie po spevnenej lesnej ceste. S Andrejom kecáme a doháňame nejakých bežcov. Začína sa to tu trochu lámať. Počasie sa začína zvrhávať a vraj na 20tu sú hlásené prehánky. Nič čo by moje uši rady počuli. Prichádzame na kontrolu do sedla Rakyta. Dávam si colu, arašidové maslo s chlebom a opäť Luntera... Jesť mi stále moc chutí a tak poctivo dopĺňam. Nezdržujeme sa valíme ďalej.
Z Rakyty na Medvedí vrch je to ďalších 8 kilákov v miernom stúpaní. Pred Javorovým vrchom začína pršať a obliekam si teda moju nano, ultra premokavú bundu. Zbehy nám idú vcelku fajn a stretávame sa tu s pár bežcami. Niektorí vyzerajú, že toho majú ozaj dosť a ich technika behu vyzerá občas tak, že to čo chvíľa zapikujú do najbližšej škarpy. Pod Javorovým vrchom doháňame Máriu a Maťa . Valia skvele a prehodíme spolu pár slov. Andrej zavtipkuje a k Márií pošle vtip, že do cieľa je to už len toľko, koľko trvajú dve časti Pána prsteňov. Z chuti sa zasmejem a je to fajn pocit. Málo čo vie rozveseliť na 75. kilometri. Prichádzame na občerstvovačku, kde nás víta opäť Martin Drozd a jeho ultra kumpáni. Schovávame sa pod provizórnou strieškou pred sychravým počasím. Cola a arašidové maslo, hop do žalúdka a ideme ďalej. S Andrejom sme si sadli parádne a je fajn mať človeka ktorý pozná trasu.
Tma zosadla a my si nasadzujeme čelovky. Z Medvedieho vrchu stúpame na Malý Tríbeč a následne na Veľký Tríbeč 830 m. Andrej mi len tak mimochodom oznamuje, že vraj sa na Tríbeči strácajú ľudia. Akože ozaj miznú?! Tríbečský trojuholník... No a nenaser si do gatí na 80. kilometri hehe. Na Veľkom Tríbeči si Andrej točí mobilom svoje "scary movie" o tejto záhade, pre svojich známych. Čaká nás dlhý zbeh do Kostolian pod Tríbečom, kde bude kontrola s klieštami. Zbehy nám ku podivu stále idú a cupitáme dole. Stretávame nejakých ľudí pár metrov od chodníka so zapnutou čelovkou. Čo tam robili nám bola záhada, ale jasne nám dali najavo, že môžeme pokračovať ďalej. Zbiehame ku horárni Jedliny. Na rázcestníku visia kliešte a po asfaltke si to rýchlou chôdzou valíme do dediny. Andrej mi ukazuje kopec Dúň, kde je hrad Gýmeš, ktorý budeme obchádzať z druhej strany. Jaksi mi tie hory prídu zrazu všetky veliké. Asi to bolo pokročilým kilometrom a únavou tiež. V dedine nás oslovujú domáci a ponúkajú nám uprostred noci "za jeden". Slušne odmietame a objasňujeme im naše úmysly, kam sa to vlastne hrnieme takto neskoro v noci. Cvakáme si a za pomoci paličiek sa snažíme po bahnitom chodníku dostať hore do sedla. Už len zbeh dole do táboriska Remitáž, kde nás bude čakať Miško Stehlík aj s kávičkou na ktorú som sa ozaj moc tešil. 90. kilometer a ja do seba tlačím opäť chlebíky, kešu oriešky, kávu a vývar. Jeden by sa z toho asi do oné, ale mne to tam sadalo jak tetris. Pokecal som si s Miškom pri ohníku a do cieľa nám ostávalo cca 15 kilometrov. Stále sme boli v hre o palice, ktoré mi Ďuro sľúbil. Kto beháva tieto veci vie, že ešte keď sa beží dobre na 90. kilometri, neznamená to, že sa bude dobre bežať na 92.
Asi po 20 minútach opúšťame Remitáž v sprievode Julie, ktorá hecuje Andreja do behu. Má nás čakať približne 15 kilákov so 700 metrami stúpania. Cez zarastený lesný chodník sa vynárame pred dedinou Žirany a nám sa ukazuje v diaľke kopec s názvom Žibrica. Nočná Nitra z druhej strany kopca nám Žibricu krásne nasvetľuje a je vidieť ostré obrysy kopca. Každý o ňom hovoril, ako o takej malej pomste a vedzte, že to pomsta bola. Posledný úsek sme už skoro vôbec nebežali. Asi sme si prežívali svoje chvíle v hlavách a pripravovali sa na posledné stúpania a klesania až do Nitry. Svetielka čeloviek pred nami i za nami. Už sme to nejak neriešili a funeli sme do riadneho stupáku na Žibricu. Na troch kilákoch nám naložila Žibrica 370 výškových. Podelila sa s nami riadne a bez ostychu. Začalo nám aj popŕchať a tak chodník bol aj trochu rozmočený. Bez palíc by som sa tam rozhodne trápil ďaleko viac. Človek; keď namieril lúč čelovky hore, tak krásne videl vďaka reflexkám, jak kopec stúpa. Bolo to trochu depresívne a morálke to tiež dva krát nepridalo. Následne po riadnom výšľape nás čakal prudký klesák po mokrých skalách. S unavenými nohami; to už začínal byť boj. Šťastne sme zliezli z kopca a pomaličky cupitali na Zobor. Hmla doľahla na les a orientácia bola trošičku náročnejšia. Stále sme stúpali a následne klesali. Za každým kopčekom som sa modlil aby už bol Zobor. Odtiaľ už aj kameňom dohodí človek do cieľa. No Zobor stále nikde a tak som uznal za vhodné, že si dám mp3 a nejak to proste prečkám so sluchátkami, no hudba ma hodne vyrušovala a tak som od toho upustil. Bol som spokojný v tichosti a neviem prečo som mal potrebu sa z tejto tichosti dostať von. Nočnú oblohu rozjasnila vojenská svetlica, moc pekné predstavenie. Už to bol ozaj len kúsok... Na Zobore kontrola a nejaké jedlo. Dávam si colu a pár mesiačikov jablka do záverečného klesania. Cesta kamenistá a rozbitá. Nič pre moje nožičky, ale stále ma nesú v pohodičke. Dnes mi všetko hralo do karát od štartu až po koniec... Pršalo, ale nebolo mi aspoň teplo, žalúdok spieval celú cestu spokojnosťou od plnosti, nohy si ani raz nesťažovali a hlava bola sústredená a kľudná po celý čas. Žiadna kríza, len ultra heaven. Z lesa sa náhle vynoríme pred nočnú Nitru. Nikdy som v Nitre nebol, no je krásna. Hlavne v nočnom kľude. Pomaličky sme si s Andrejom teda cupitali do finišu. Dvaja bežci nás ešte obehli, ale nám už to nijak zvlášť nevadilo. Nemali sme o čo prísť. Čísla nepodstatné... Vypíname čelovky, kráčame cez park do školského dvora, kde je cieľ. Zhodli sme sa, že žiadne hrdinstvá na záver nebudeme predvádzať a tak v pokľude sme prekročili cieľovú čiaru. Na hodinách mi svietil čas 18:42 a bolo mi fajn. Žiadne emocionálne vypätie sa nekonalo. Žiadne ultra pocity ani slzy šťastia... Spokojnosť zo splneného sna.
Radosť (foto Martin Minaroviech)
Martin, s ktorým som bežal UP85, mi zagratuloval k prvej stovke, Rado tak isto a s vyplneným diplomom sme si s Andrejom spravili fotečku.
Ja a Andrej vo finiši (foto Martin Minaroviech)
Ponitrianska 100ka je krásna a pre mňa obzvlášť lebo je prvá. Určite sa tam ešte raz vrátim na trať, no budúcu ju určite prídem podporiť a pomôcť.
Nádherná príroda sa človeku postará o plynulosť trate a letí to potom ozaj rýchlo. Nie o moc neskôr doráža aj priateľ Peťo Husár a niekedy pred štvrtou ráno aj Miladka. Všetci sme to zvládli v šťastí a zdraví. Ponitrianska ma naučila, že netreba sa premotivovať, ale byť zdravo motivovaný a tú vzdialenosť brať ako cestu životom. Proste to celé od začiatku prijímať a byť stále v dobrej nálade až do konca.
Chcel by som týmto poďakovať všetkým ľuďom, ktorí sa postarali aby Ponitrianska 100ka bola moja prvá a najkrajšia. Bez Vás by to nikdy nebolo možné. Ľudia na štarte, na staniciach i vo finiši boli fantastickí! A tak isto chcem poďakovať Andrejovi; za super spoločnosť, s ním som prešiel väčšiu časť bok po boku.
www.littlerunningsoul.blogspot.sk
Článok bol zverejnený so súhlasom autora.
.jpg){kind=logo}
