Ponitrianska stovka 2016
Peter Knížat
Rozhodovanie, či ísť alebo neísť na Ponitriansku stovku, bolo veru ťažké. Víkend pred ňou 30 km a 2000 m prevýšenia vo Vysokých Tatrách + vo štvrtok cez sviatok netradične Vysokohorský beh cez Klin (20 km/+1400 m), na ktorý som sa veľmi tešil a nemohol som si ho nechať ujsť. Deň pred pretekom som bol stále nerozhodný, no pre istotu som si zbalil veci aj na behanie aj na dobrovoľníčenie. V piatok podvečer po príchode do Handlovej, ktorá bola mimoriadne živá pravdepodobne miestnym jarmokom, sme sa s ďalšími spolupútnikmi presunuli na registráciu do budovy Asterion. Tu už čakali známe vysmiate tváre. Bolo relatívne skoro a ja stále nerozhodný, tak som si sadol, že aspoň pomôžem s registráciou (oplatilo sa a do zbierky som dostal od Rada ďalšie tričko :)). Rozhodnutie padlo až po príchode Jara Kováča, ktorý mi stručne vysvetlil, že takto to tu nechodí a pekne krásne si ráno pôjdem vychutnať trasu. Starším sa predsa neodporuje, tak bolo rozhodnuté. Spánok sa mi tentokrát vyhýbal a tak som prebdel celú noc. Zaspať sa mi podarilo až nad ránom, čo však nebola žiadna výhra, pretože po 5-tej začali prichádzať ďalší účastníci na rannú registráciu. Onedlho bola miestnosť plná ľudí a mne neostalo nič iné, len sa začať baliť a chystať sa na to dnešné dobrodružstvo. Počasie nebolo zrovna ideálne. Celý týždeň vládlo krásne a teplé počasie, no na sobotu sa to muselo pokaziť a tak som dúfal, že to nebude také strašné – bolo... 5 minút pred štartom a ja čakám na rannú toaletu. Dnes to bude veru zaujímavé. Ledva sa stihnem vytackať z budovy, no kým sa poobzerám je štart.
Začiatok je relatívne pomalý, čo mi maximálne vyhovuje. Predsa len sa netreba odpáliť hneď na začiatku. Za stáleho stúpania opúšťame rozospatú Handlovú. Had bežcov sa pomaly začína trhať, no hneď nás zastaví prvá kontrola v podobe kliešťov na Troch studničkách (4km). Čakajúca kolóna ako hrom, no fajn, aspoň sa trošku vydýchame. Zo zelenej značky sa prechádza na žltú. Keďže v noci pršalo, blata je pomerne veľa, no všetci sa mu zatiaľ zvládame vyhýbať. Takto sa dostávame k prvej živej kontrole na Veľký Grič (10 km), kde vládne rodinka Urbaníkovcov – milé to prekvapenie. Zjem zopár kúskov pomaranča a pri vode si uvedomujem, že doteraz som nepil, asi ten vzduch tak perfektne hydratuje. Nič to, poberám sa ďalej. Stále mám akýsi nepekný pocit, že to dnes/zajtra nedopadne dobre, no prostredie je tu fakt krásne, takže negatívne myšlienky sa postupne strácajú. Júú, začína popŕchať, aspoň to príjemne chladí. Zahrmí a z popŕchania sa stáva dážď. Keby len dážď, dokonca lejak. Pre mňa to bola počas ultra nová skúsenosť. No fajn, treba zachovať chladnú hlavu, veď ono to prejde. Z batoha vyťahujem fukerku o ktorej mi kamarátka tvrdila, že je nepremokavá, a že ju dokonca testovali. Hmm, tak to sa asi nestretli s ponitrianskym lejakom. Fukerka je o chvíľu mokrá a totálne neúčinná. Treba prejsť k razantnejšiemu kroku. Z lekárničky vyťahujem zázračný balíček, v ktorom je pršiplášť. Tak túto vymoženosť som na sebe nemal už poriadne dlho, no ale super... Z celej radosti nechtiac utrhnem jeden gombík. Straty sú povolené, tak snáď to bude fajn. A hneď sa ide lepšie. Človek si z toľkej roztopaše ani neuvedomí, že stratil značku a ide zlým smerom, no na druhej strane, čo by to bol za pretek, keby sa na ňom trošku nepoblúdilo. Blata začína pribúdať, a je čím ďalej tým ťažšie sa mu vyhnúť. Po pár kilometroch ďalšia živá kontrola. Jarabá skala (19 km) a tu „sandálkový“ Robo, Kubo s Luckou a ďalší milí ľudia. Tak čo, počasie nám dnes praje že :). Príjemná zmena schovať sa na chvíľku pod prístrešok, no treba pokračovať. Čaká nás najvyšší bod preteku – Vtáčnik. Hovorím si, že vyhýbanie blatu je zatiaľ úspešné, a v tom nástraha pod lístím. Ľavá noha zaborená po členok, no super, tak teraz už mi je fakt šumák kam stupím. Chodník sa pomaly začína zdvíhať, no po pár minútach sa chodník dvíha už rapídne. Z lesnej cesty je razom šmykľavý kamenistý chodník. Tak toto bude asi ten Vtáčnik (24 km). Na turistickej tabuli sú kliešte, tak prepichujem itinerár. Z výhľadov, na ktoré som sa veľmi tešil nakoniec nebolo nič, len hmla.
.jpg)
Vtáčnik...
Nasledujúcich 14 kilometrov sa ide v podstate len dole kopcom. Z chodníka sa nám stal časom potok, vyhýbať sa mu je zbytočné, pretože nohy sú aj tak mokré a v topánkach je voda. Na druhej strane moje dožívajúce Inov-8-ty majú jednu obrovskú výhodu, ktorou sú diery a tak má voda aspoň kade odtekať. Spomínam na Forresta Gumpa a poručíka Dana, ktorý vždy hovoril, že základ sú nohy v suchu – tu by sme asi neuspeli. Ocitáme sa na lúke a dážď po pár hodinách konečne ustáva. Už len zbehnúť dole dedinou. Veľké Pole (38 km) a konečne občerstvovačka, no najprv sa treba očipovať na „Allahu Akbar skrinke“ (super vec, no mohla by sa trošku poobliepať, pretože fakt vyzerá ako nejaká bomba). Chalani oznamujú, že kontrola na Brezov Štále nebude, pretože nám ju nejaký dobrák zrušil. Nič to, treba sa pobrať ďalej. Keďže sa na chvíľu odpájame z červenej značky, zapínam GPS, no v podstate asi zbytočne. Trať je vyznačená perfektne. Na lúke stretám dvoch bežcov (Hanku a Tomáša), slovo dalo slovo, tak som sa k nim pripojil. V troch sa to predsa lepšie tiahne. Pršiplášť dávam dole s nádejou, že sa snáď už nerozprší. V Penhýbeli (41,5 km) sa opäť napájame na značku. Cestou rozoberáme všetky možné preteky, tak to začalo ubiehať rýchlejšie. Tak rýchlo, že stále pokračujeme po značke, aj keď sme z nej mali na chvíľu zbehnúť a skrátiť si trasu, nevadí, bude aspoň o niečo dlhšia. Po ceste sa k nám pridáva aj Maťka Šmídová. Ako si tak bežíme po chodníku zrazu z ničoho nič pred nami zamknutá brána. No super, ešte že sa dá vďaka drevenému rebríku preliezť. Prechádzame cez Brezov Štál, kde je pozostatok z kontroly, no kliešte nikde. Po upršanom dni sa nám konečne ukazuje slnko. Takto zbiehame na občerstvovačku do Jedľových Kostolian (53,5 km), kde nás čaká Marci a vynikajúce cestoviny. Fúú, až sa človeku nechce pokračovať. Treba radšej ísť, nech sa nerozsedíme. Poďakujeme a pokračujeme ďalej. Prechádzame cez Hostianský potok, kde sa vraj všetci minulý rok osviežovali (tento rok nebolo potreba). O pár metrov ďalej ďalšia brána cez chodník, táto sa našťastie dala otvoriť. Do Skýcova (62km) na kontrolu už prichádzame za šera, takže je na čase vytiahnuť čelovky. Zo Skýcova už vychádzame za tmy. Ja blbec, baterky som si v čelovke opäť nevymenil, tak svietim len tak, aby sa nepovedalo. S tmou prichádza dážď, dúfam že len malá prehánka. Po pár metroch vyťahujem pršiplášť, no super, akoby dnes toho dažďa už nestačilo. Síce v noci chodím nerád sám, no pridávam do tempa. Sedlo Rakyta (69 km) a ďalšia občerstvovačka, tento krát a´la Hummer. Po pár kilometroch sa les rozsvieti, to už človek blúzni alebo ďalšia kontrola?! Našťastie nie, len ochotní ľudia z neďalekej dedinky nám spravili čaj. Dobrí ľudia ešte nevyhynuli. Začína prudké stúpanie na Medvedí vrch (76,5 km). Medveďa našťastie nestretám. Na tabuli sú opäť kliešte, tak neochotne vyťahujem itinerár. Je síce fajn, že ho tentokrát spravili s fóliou, no s takýmto počasím asi nikto nerátal, takže radšej opatrne nech sa nerozpadne :). Akoby dážď nestačil, ešte k tomu začalo aj hrmieť a tak si v duchu počítam ako ďaleko je tá búrka. Obieham dvoch Srbov, ktorý zrejme hľadajú kontrolu. Aká je tá angličtina len dobrá vec, tak sa snažím vysvetliť, že je až o ďalšie dva kilometre ďalej na Veľkom Tríbeči. Asi sme sa pochopili, pretože sa rozbehli za mnou. Veľký Tríbeč (79,5km), tak a teraz dole. Nepríjemný a šmykľavý zbeh, radšej opatrne. Dážď skončil, snáď ho už stačilo. Hmla, ktorá bola na hrebeni sa rozplynula a keďže bol spln, mesiac krásne vysvietil chodník. Po nekonečnom zbehu konečne živá kontrola a občerstovačka – Jedliny (84km). Začalo mi byť pomerne chladno, tak som myslel, že sa oblečiem. V tej zime sa mi ale nechcelo veľmi zdržovať, navyše som sa dozvedel, že na ďalšej živej kontrole je chata s teplou polievkou, takže rozhodnutie bolo jasné. Za svitu mesiaca som sa vydal na záverečných 20 kilometrov. Chodník viedol po ceste do neďalekých Kostolian pod Tríbečom. Spomenul som si, že mám v prípade dlhej samoty so sebou MP3 prehrávač, no vyťahovať z batohu sa mi ho už nechcelo. V Kostoľanoch (86,5km) som si cvikol itinerár a vydal sa na traverz hradu Gýmeš. Už som dúfal, že ma dnes nezastihnú, no zastihli – otlaky. Ľavá noha v pohode, no s pravou to bolo horšie. Každý jeden došľap spôsoboval bolesť. Stúpanie bolo relatívne bez problémov, no klesanie robilo problémy. Nejako som sa dotrepal na Remitáž (90 km) a predposlednú živú kontrolu. Tu už čakal vysmiaty Maťo Urbaník. Rýchlo vybaviť kontrolu a ísť sa do chaty aspoň na chvíľku zohriať. Horúcemu vývaru sa nedá povedať nie. Medzičasom sa prezliekam do čiastočne suchého trička a obliekam na seba ďalšiu vrstvu. Síce nerád, no na posledný úsek si dávam radšej tabletku od bolesti. Všetci strašia, že teraz nás čaká to najhoršie. Stúpanie na Žibricu a Zobor. Ďakujem za „pekné“ myšlienky, no aspoň mi úsek cez les a Žirany ubehol rýchlo a zázračná tabletka stihla zabrať. V kopci predo mnou vidím čelovku, že by Žibrica?! Stúpanie začalo nenápadne, no postupne začalo naberať na sklone. Blato veľmi nepomáhalo... 40 cm krok a 20 cm šmyknutie späť. Celkom by sa zišli paličky. Po pár krokoch som si našťastie nacvičil techniku a hore to šlo celkom dobre. Na chodníku počujem ručiaceho jeleňa. Je niekde blízko, tak som radšej pridal. Na tabuli písali 50 minút hore, mne to trvalo asi 20. Neviem či som sa tak bál tej zveri, alebo sa mi tak dobre šlo. Pod Žibricou (97,5 km) cvakám itinerár a oproti na kopci vidím Zobor – posledný vrch preteku. Klesanie po skalách a kameňoch nebolo veľmi príjemné, no cez les sa mi dokonca podarilo rozbehnúť a postupne obiehať ďalších bežcov. Stúpanie na Zobor mi prišlo dokonca horšie ako na Žibricu, tam to bolo aspoň stručné – jednoducho prudké stúpanie. Stúpanie na Zobor bolo tiahle a takmer nekonečné, no nakoniec sa predo mnou zjavila ona – Nitra.
.jpg)
Vytúžený cieľ...
Na Zobori (101,5 km) bola posledná kontrola. Dobrovoľníkom som dal itinerár a vrhol sa na ovocie. Dozvedel som sa, že mi chýba jedna kontrola, no našťastie som si uvedomil, že to bola tá, kde neboli kliešte. Fúú, to mi ale odľahlo. No nič, už len zbeh. Tak a teraz sa môžem odpáliť. Energie bolo zrazu akosi veľmi veľa, takže dole som trielil, až som sa bál, aby som neskončil v kotrmelcoch. Podarilo sa mi obehnúť ďalších ľudí. Záver v podobe asfaltu bol asi najviac nepríjemný úsek. Nohy kričali nie, no ostatok už chcel byť v cieli. Po ceste sa mi podarilo obehnúť ďalších, no až na bežca tesne pred záverom, tak sme sa aspoň dobre vyhecovali :). Do cieľa som prišiel o 04:45 s časom 21 hodín a 45 minút.
.png)
Trasa a profil prevýšenia...
Ospravedlňujem sa za malý počet fotografií, no v tom daždi sa mi telefón vyťahovať vážne nechcelo :)
Obrovské ďakujeme patrí organizátorom a dobrovoľníkom, bez ktorých by toto úžasné podujatie nemohlo vzniknúť.
.jpg)
Itinerár a diplom...
https://peterknizat.blogspot.sk
Článok bol zverejnený so súhlasom autora.
.jpg){kind=logo}
